Ako v nebi, tak i na zemi

Keď sa dívame na ľudské dejiny vidíme, že v priebehu času tu bolo veľa rôznych náboženstiev, mysliteľských škôl a filozofických trendov, ktoré prichádzali a odchádzali. Všetky však možno v podstate zaradiť do dvoch základných kategórií: tie, čo odporúčali človeku snažiť sa uniknúť zo sveta a potom tie, ktoré ho povzbudzovali, aby sa ho držal.
Filozofickým systémom, ktorý učí ľudí snažiť sa o únik zo sveta, pretože je to slzavé údolie, plné utrpenia, je napríklad budhizmus a práve ten ovplyvnil aj veľa iných duchovných hnutí, vrátane niektorých gnostických siekt, napríklad Katarov. A čo sa týka filozofie, ktorá odporúča človeku pridŕžať sa zeme, akoby ju nikdy opustiť nemal - to je materializmus.

"A čo kresťanstvo?" spýtate sa; "To kam možno zaradiť?" Kresťanstvo je absolútne odlišné, čo sa tohto týka. Lenže kresťanstvo zatiaľ ani nevie, v ktorej kategórii by malo byť, pretože samo seba vôbec nepozná. A to preto, lebo kresťanstvo a filozofia Krista, to sú dve odlišné veci.
Aby som vám pomohol lepšie porozumieť tomu, čo som povedal o dvoch filozofických tendenciách, pozrime sa teraz na ľudskú bytosť. Keď sa dieťa narodí, pridŕža sa zeme a to do tej miery, že sa plazí po štyroch, všetkého sa dotýka a hocičo pchá do úst. Ako dieťa dospieva v mladého človeka, jeho srdce sa prebúdza a začne sa zaujímať o dievčatá; zamiluje sa a stane sa otcom rodiny. V tomto štádiu je stále ešte pevne pripútaný k zemi a prispieva k rozmnožovaniu jej bohatstva deťmi, čo splodil, a svojím úsilím. Len oveľa neskôr - keď už toto úbohé stvorenie nie je mladé; keď vyčerpal svoje rezervy a začína si uvedomovať, že sa mu nikdy nepodarí dosiahnuť svoje ciele - sa začína meniť: zem preňho stráca príťažlivosť a on začína deliť svoj majetok a myslieť na onen svet. Človek, ktorý sa ešte prednedávnom zaujímal len o jedlo, pitie, plodenie detí a zhromažďovanie bohatstva, akoby mal byť na zemi večne, je zrazu taký neosobný a nezištný, taký chladný, unavený a zbavený všetkých ilúzií, že je hotový vzdať sa všetkého a odísť na onen svet. Čo spôsobilo tú zmenu?

Tá premena je dôsledkom oslabenia jeho pohlavného inštinktu. Akým spôsobom teda sexuálna energia determinuje filozofiu človeka? Kým ju človek má, chce sa mu na zemi žiť a keď ho opustí, potom chce už len zomrieť. Preto niektorí zasvätenci učili svojich žiakov, že ak chcú zemi uniknúť a predísť tak utrpeniam, obmedzeniam a pretrvávať vo svete blaženosti a svetla, musia v sebe potlačiť prejavy sexuálnej energie, vyhýbať sa láskyplnému vzťahu s inými, zriecť sa všetkej túžby a žiadosti, vyhýbať sa pohľadu na nahé telá, pohlavnému styku s druhým pohlavím, atď., inak sa ocitnú v závitoch zeme a nikdy ju už nebudú chcieť opustiť.

Toto je pôvod dvoch kategórií náboženských a filozofických smerov, o ktorých sme hovorili. V koreni všetkého je sexuálna sila, láska medzi pohlaviami a postoj, aký sa ľudia k nej rozhodnú zaujať. To determinuje dve základné školy myslenia: jedna dovoľuje sexuálnej sile slobodne sa prejavovať a druhá sa ju snaží potlačiť. Isteže; sú tu aj iné filozofie, ale všetky možno väčšou či menšou mierou zaradiť do týchto dvoch základných kategórií.

Ak sa nechcete zdržiavať v tomto svete utrpenia; ak chcete získať večnosť a nesmrteľnosť, musíte zabudnúť na snahu uchovávať ľudskú rasu, lebo to utvára spojivá a púta vás to k zemi. Preto budhizmus učí, že keď človek po smrti vstúpi do oného sveta, putá k deťom a členom rodiny stále pretrvávajú. Nemôže hneď opustiť nižšie astrálne regióny; je nútený zdržiavať sa nejaký čas v blízkosti ľudí a pri svojej rodine. Podľa tejto filozofie, ak sa chcete oslobodiť, nesmiete sa oženiť a mať deti, pretože tí, čo si neželajú, aby ich meno zaniklo a založia si rodinu, sú potom tým menom uväznení a keďže tá rodina na nich ustavične myslí a spomína ich, sú stále prinucovaní vracať sa k nej. Putá, ktoré ľudia utvárajú na zemi, im potom zabraňujú pretrvávať v božských regiónoch. Zasvätenci, ktorí tieto skutočnosti poznali, vyučovali filozofiu asketizmu, idealizmu a zdržanlivosti, vhodnú pre tých, ktorí boli vážne odhodlaní nezapustiť korene do sveta. Otázka však teraz nestojí tak, či to bola filozofia pravá (istotne pravá bola, pretože je založená na okultnom poznaní), ale skôr, či sa hodí do dnešnej doby; či je vhodne adaptovaná na náš vek.

A pokiaľ ide o materialistickú a hedonistickú filozofiu, t.j. presvedčenie tých, ktorí sa zaujímajú len o tento svet a myslia si, že výdobytky modernej vedy treba využiť na predĺženie ľudského života na zemi, možno tá filozofia je rovnako pravá, ako tá druhá! Ak niekto myslí len na pozemský život, na jedlo, pitie, plodenie detí pre svet, získanie bohatstva, otvorenie nových úradov a kontrolu trhu vo svete, nerobí tým nič dobré? Samozrejme, že áno! Taký človek je ako dážďovka. Dážďovky sú veľmi osožné stvorenia: jedným koncom pojedajú pôdu, spracúvajú ju v tráviacom trakte a druhým ju vylučujú, čím ju vlastne oživujú a robia vhodnejšou pre rastlinný život. Áno, materialisti sú ako dážďovky: celý život jedia, t.j. spracúvajú surovú, nečinnú hmotu a tým jej odovzdávajú čosi zo svojej vitality, a tak ju pripravujú na vyššie poslanie. Materialisti sú teda veľmi osožní: tí premieňajú zem, čo cez nich prechádza. Ale aj duchovne založení ľudia vyvíjajú úsilie s hmotou, lenže s oveľa jemnejšou; s hmotou myslenia a cítenia a tí ju zase pripravujú pre ešte vyšší druh bytostí.

Ale je tu aj nejaká tretia možnosť, tá pravá filozofia? Odpoveďou by mohlo byť kresťanstvo. Ale len vtedy, keby boli kresťania ochotní pochopiť, že sú síce na správnej ceste, ak sa snažia byť duchovní a nábožensky založení, ale zároveň by sa mali starať aj o svet; že musia využívať svoje myslenie, svoje city a činy nato, aby premieňali svet na rajskú záhradu, po ktorej by sa Boh s veľkým potešením prechádzal. Ani tí, čo sa starajú len o vybudovanie svojho príbytku tu na zemi, ani tí, čo sa snažia uniknúť z nej raz navždy, nikdy nič nedosiahnu. Tretím riešením - skutočnou filozofiou Krista, ktorá je filozofiou našou - je nesnažiť sa zem opustiť, ale naplniť sa bohatstvom neba a potom ho znášať dolu na zem, do fyzickej úrovne, aby sa zem premenila na raj, na kráľovstvo božie. To je filozofia, ktorú chcel dať ľudstvu Ježiš. Ježiš bol veľký revolucionár, ale kresťania detaily jeho života vôbec nepoznajú; kamkoľvek sa pohol, vyvolal veľkú revolúciu. On v podstate nekritizoval budhistickú filozofiu. Napokon, Budha nebol žiadne dieťa a vyučoval veľmi osvietenú filozofiu, lenže to bola filozofia, ktorá platila na jeho vlastnú dobu. Každý majster, čo sa vtelí, prináša určitý nový aspekt pravdy a keď prišiel Ježiš, on namiesto aby upriamil pozornosť ľudí na kauzálny svet, ktorý je taký vzdialený od ich života, upozornil ich na úsilie, ktoré je potrebné vyvíjať tu, na zemi.

Preto je celá Ježišova filozofia zhrnutá v modlitbe "Otčenáš". Tá modlitba obsahuje celkový program: "Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno Tvoje! Príď Kráľovstvo Tvoje! Buď vôľa Tvoja! Ako na nebi nech je i na zemi!" Budhisti nikdy netvrdili, že zem by sa mala podobať nebu - naopak; oni sa uspokojovali s tým, že zem treba len opustiť, odvrátiť sa od nej, aby sa človek mohol dostať do neba. Tých nikdy nenapadlo, že by ju bolo možné premeniť. Ale Ježiš veril v kapacitu človeka zjednotiť sa a zorganizovať, aby mohol premeniť zem a urobiť ju vhodnou pre duchov svetla. On tomu veril a predostrel nám program, ktorý musíme plniť.
Lenže zem sa nikdy nebude podobať na nebo, keď budeme len modliť sa a donekonečna opakovať: "Príď kráľovstvo Tvoje! Ako na nebi, tak nech je i na zemi!" To si od nás vyžaduje oveľa viac, než len toto. Iba my môžeme splniť program, ktorý nám Ježiš zanechal. Nemá význam myslieť si, že ak budete stáť bokom so založenými rukami a meditovať o opustení zeme, presvedčíte Pána aby prišiel a urobil všetko za vás. Tomu neverte! Tá modlitba bude vypočutá len vtedy, keď sa pričiní každý z nás. Tak, ako v nebi vládne poriadok, súlad, láska a šťastie, našou úlohou je vybudovať rovnaký poriadok, harmóniu, lásku a šťastie na zemi.

Môžu sa tu vyskytnúť kresťania, ovplyvnení budhizmom, ktorí už túžia len opustiť túto zem, ale to je už iná otázka. Vy však musíte pochopiť, že to nie je filozofia, akú vyučoval Ježiš; tá myšlienka sa vkradla do učenia neskôr. Náboženstvo si nikdy nezachováva svoju pôvodnú čistotu; vždy podlieha vplyvom iných filozofií a náboženstiev. Židovské náboženstvo bolo ovplyvnené susedným asýrskym a babylónskym. To bola veľkou mierou Šalamúnova vina, pretože mal veľa manželiek a mnohé z nich pochádzali z cudzích krajín, kde vyznávali iné náboženstvá. Každá z nich verila v svojich vlastných bohov a Šalamún, aby im vyhovel, dovolil svojím ľuďom vyznávať ich tiež: bohov ako Baal, Astoret, Bel a iných.

Ježišovo náboženstvo, to je najvyššia forma duchovna, orientovaného na poslanie, potrebné splniť tu, na zemi. A čo tí, ktorí hľadali útočisko v konventoch, kláštoroch a pustovniach? To je, samozrejme, v poriadku, ale všetci títo mysleli len na vlastné duše, na vlastné spasenie, a to nie je to, čo učil Ježiš. Tí boli ovplyvnení orientálnymi náboženstvami, ktoré boli vždy veľmi individualistické. Toto sú vždy individualisti; ešte aj vtedy, keď sú spolu, keď spolu jedia a modlia sa, každý z nich má v úmysle získať len vlastné moci, posilniť vlastné čakry, získať dar jasnovidectva pre seba, atď. Keďže východné filozofie boli v kontakte so západnými, zvlášť s Anglickom, budhisti potom tiež začali hovoriť o kolektivite a bratstve medzi ľuďmi, ale aj tak sú stále individualistickí.

Ježiš priniesol doktrínu lásky, kým iní prinášali doktríny múdrosti, poznania, separatizmu a moci. Poviete, že Budha tiež vyučoval súcit. To je síce pravda, ale nik to nikdy neurobil tak jasne a s takým širokým záberom ako Ježiš; v tomto ohľade je skutočne výnimočný. Kvôli tomu ho vlastne aj ukrižovali - on chcel zmeniť existujúci poriadok vecí, existujúci status quo. Porušil všetky pravidlá tým, že vyučoval jednoduchých, obyčajných ľudí, dokonca aj zločincov a ľahké ženy! Nikto nikdy nič podobné nevidel: také osoby mali verejne ukameňovať - a čo robil Ježiš? Nechal sa od nich pozývať na návštevu a to nesmierne hnevalo tých, čo pokladali za svoju úlohu za každú cenu udržiavať existujúci poriadok, a tým aj rozdiely medzi triedami; tí sa nijako nemohli zmieriť s jeho správaním. A keď potom navyše zistili, že prezradil väčšinu prísne utajovaných posvätných tajomstiev obyčajnému človeku rozhodli, že musí zomrieť. Ježiša ukrižovali preto, lebo náboženstvo lásky strhlo dolu všetky bariéry, čo tu existovali celé stáročia. Je teda skutočne gigantickou postavou, Prométeom, ktorý priniesol ľudstvu dar ohňa, ohňa lásky. Museli ho ukrižovať - preto, lebo jeho údelom bol osud Prométea!

Prv som spomínal, že práve sexuálna energia viaže ľudí k zemi. Doteraz ich nemohla osvietiť a sprostredkovať im spojenie s jemnejšími regiónmi hore, a preto to nestačí. A na druhej strane, svetlo a múdrosť niektorých zasvätencov síce sprostredkúva spojenie s tými regiónmi, ale zároveň ich okráda o túžbu pokračovať v živote na zemi, preto to nemožno odporúčať tiež. Tí, čo sexuálnu energiu v sebe zabíjajú, potom už nutne túžia len po smrti a chcú všetko opustiť, pretože tá sila, to je to jediné, kvôli čomu by mohli milovať život a držať sa ho. Ak necháte tú silu v sebe kolovať - bez toho, aby ste jej dovolili vybuchovať z brehov a všetko ničiť; ak ju budete využívať nato, aby zavodňovala božské kvety vo vašej záhrade hore, život bude potom zázračný a vy nikdy nebudete mať v sebe túžbu vzdať sa ho. Ale ak sa od nej odpojíte, život stratí akýkoľvek zmysel a vy si už potom želáte len zomrieť. Sexuálna energia a láska je úzko napojená na život.

Aby ste mohli žiť život v celej jeho kráse, vaša sexuálna energia musí harmonicky prúdiť. Nikdy sa nesmiete snažiť tú silu v sebe ničiť; mystici a nábožensky založení ľudia, ktorí ju odmietajú, robia smrteľnú chybu. Chcú dosiahnuť nirvánu, ale snažia sa ju dosiahnuť tak mľandravo a chabo, že človek uvažuje, ako dlho im to asi potrvá a či sa tam vôbec dostanú! Napokon, keď chcete dosiahnuť nirvánu, bez lásky to veru nijako nepôjde! Preto ten, kto je skutočne osvietený, utvára spojenie s nebom, so Stvoriteľom a zároveň zhromažďuje energiu lásky, aby ju mohol zasvätiť uskutočneniu kráľovstva božieho na zemi. To je jediné správne riešenie: žiť intenzívnejším životom, byť úzko napojený na Stvoriteľa, nebo. Čím užšie je človek spojený s nebom, tým usilovnejšie potom vyvíja úsilie na zemi. To je dokonalé riešenie: žiť pre nebo a pracovať pre svet. Inak nie je možné dať životu zmysel. Nikdy nesmiete znehodnocovať, ničiť alebo eliminovať túto najpotentnejšiu a najbožskejšiu energiu, ale musíte ju presmerovať, využívať a posvätiť!
Neviem, či sa mi podarilo presvedčiť vás, ale časom budete nútení uznať, že moje argumenty sú pravdivé, lebo to je riešenie tých problémov, ktoré nikdy nikto nevyriešil. A prečo ich nevyriešil? Pretože sa im lenilo porovnať si tieto dva trendy; buď sa poddávali pohlavným inštinktom a skončili potom v smilstve alebo svoju sexualitu úplne potlačili a stali sa eunuchmi. Ale ten, čo tú silu zabije, sa vlastne usmrcuje; pripravuje sa v živote o všetku príchuť, stráca zmysel pre to, čo značí byť skutočne živý, a je potom krutý, chladný, zatrpknutý. Čo môžete očakávať od eunucha? Môže ten skomponovať symfónie alebo písať básne? Nie, eunuch úplne stráca moc tvoriť: ten je odrovnaný, mŕtvy.

Poviete: "Lenže je to také ťažké ovládnuť tú silu!" Áno, ale práve preto, že je to také ťažké, jej ovládnutie predstavuje pre človeka takú zázračnú budúcnosť a jej využívaním budete môcť získať tak veľa. Býk, to je znamenie, korešpondujúce s Venušou, ale sexuálnu energiu ovplyvňuje aj Mesiac, t.j. predstavivosť. Existuje tu symbolická paralela medzi rohmi býka a rohmi kosáčika Mesiaca. Uchopiť býka za rohy znamená ovládnuť svoju predstavivosť a pohlavnú energiu a ak sa vám to nepodarí, stále sa budete nachádzať rozmliaždení pod kopytami býka. Tu však nejde o to býka zabiť, ale kontrolovať ho, skrotiť. Láska utešuje srdce a spôsobuje, že žijeme radi, a ak niekto stratí potešenie zo života, to znamená, že tok vody bol odklonený a niekto iný si ňou zavodňuje záhradu alebo je tu nejaká prekážka v prúde. Toto je veľmi hlboká psychologická otázka. Kým prameň prúdi, musíte ho využívať na vyvíjanie úsilia; jedine táto sila vás môže očisťovať; je to jediná fontána, ktorá môže uhasiť váš smäd.

...Ľudský intelekt nesplnil svoje poslanie. Každý dnes hodnotí ľudský intelekt veľmi vysoko, ale pravdou je, že intelekt zlyhal v poslaní oduševniť ľudské srdce: dokázať teoreticky ľudskej bytosti jej skutočnú povahu a dôležitosť srdca. Intelekt urobil ľudí prešibanými, sebeckými a zákernými, ale jeho skutočným poslaním je demonštrovať - vedecky a filozoficky - veľkoleposť a úžasné možnosti ľudského srdca; dokázať, že prostredníctvom lásky a dobroty možno na zemi uskutočniť kráľovstvo božie. Dosiaľ sa intelekt vyvíjal oddelene od srdca a to môže teraz viesť až k úplnému zničeniu planéty, lebo to vyvolalo nesúlad a duplicitu. Práve intelekt dnes vedie svet ku skaze, lebo ho nevedú morálne kvality srdca! Preto mu je súdené stroskotať a ľudia tým dostanú strašnú lekciu.

...Nemusím vám vravieť, kým osoby mužského a ženského pohlavia, posadnuté sexom, sú; nájdete ich i medzi tými najkultúrnejšími a najvzdelanejšími ľuďmi. Sú to ľudské bytosti, ktoré sú vo svojom najvlastnejšom vnútri stále ešte veľmi primitívne, stále v nich prevládajú inštinkty a zmyselnosť. Ich túžby a žiadosti sú také požadovačné, že im nevedia odoprieť nič. Títo muži i ženy túžia len po jedinom: po istom type vzťahu s osobou druhého pohlavia. Nad nimi sa potom nachádza kategória obyčajných mužov a žien. Ani tí nie sú veľmi výnimoční, i keď títo sa už zväčša zaoberajú aj aktivitami trochu nadradenými tým predchádzajúcim. Ale aj títo sú stále ešte príliš telesní. Ešte vyššie na stupnici sa nachádza kategória bratov a sestier. To sú ľudské bytosti, ktoré predstavujú vyšší stupeň uvedomenia, kedy sa už ľudia navzájom nevnímajú ako oddelené bytosti, izolované od ostatných.

Keď človek miluje len ako obyčajný muž (žena), stále ešte považuje seba za odlišného od ostatných; taký potrebuje manželku, ktorá je vzdialeným objektom, oddeleným od neho a on sa k nej nespráva ako k sestre. Ale "brat" už dosiahol vyšší stupeň uvedomenia, ktoré zahŕňa všetky ľudské bytosti a on sa na ne díva ako na členov tej istej rodiny. Medzi bratom a sestrou už niet pocitu oddelenej existencie, ktorý spôsobuje, že muž zneužíva, znásilňuje práva manželky - naopak; manželka je zároveň aj jeho sestrou, členkou jeho vlastnej rodiny a to so sebou potom prináša zmenený postoj k nej. Ak je teda človek už bratom, sestrou, má rozšírené uvedomenie a osvojil si vyšší typ správania. Keď si ľudia uvedomia, že duchovne patria do tej istej rodiny - ľudskej, ich túžby sú potom čistejšie a nezištnejšie; namiesto aby jeden druhého zneužívali, snažia sa navzájom si pomáhať.

Ale adept/adeptka sa musí posunúť ešte o stupienok vyššie. Ak stále zostane len bratom (sestrou), nebude schopný vyriešiť všetky svoje problémy; stále sa v ňom alebo v nej nachádza priveľa sivých, ťažkosti spôsobujúcich prvkov. Ak sa im obom podarí povzniesť sa, rozmer ich lásky sa rozrastie do takého stupňa, že už zahŕňa celé ľudstvo, všetky živé stvorenia a oni sa cítia byť takí rozmerní, oduševnelí a ušľachtilí, že ich už nič zlé nemôže premôcť, pretože duša a duch sa nachádzajú nad všetkými náhodilosťami. A keď je už ich ideálom celý vesmír, pre takých už neexistujú žiadne hranice; takí sú všemocní, všemohúci: stanú sa božstvami.

Adepti všetkých dôb sa vždy snažili vyvíjať úsilie s energiami lásky. Snažili sa v prvom rade vyhýbať telesným vzťahom s partnerkou, kým sa nenaučili osvojiť si správny postoj k nej; kým sa im nedarilo dívať sa na ňu ako na božstvo. Adept a jeho partnerka sa celé roky snažili pozdvihnúť seba a toho druhého na úroveň božstva a keď sa im podarilo ovládnuť svoju pohlavnú silu a dosiahnuť bod, kde sa už na seba dívali ako na časticu Boha (Božej hlavy), až potom vyjadrili svoju lásku aj telesne a počas tej skúsenosti boli vynášaní do božskej blaženosti. Boli schopní stráviť v láske celé dni bez toho, aby sa unavili a bez čo i len najmenšieho nedorozumenia, tieňa žiarlivosti alebo sklamania. Potešenie, ktoré pritom prežívali, sa ani nedá popísať slovami; cez toto zjednotenie, s milovanou bytosťou v objatí, sa nachádzali v komunikácii s Bohom samým. V takýchto podmienkach sa všetky fyziologické procesy stávali božskými, až z nich oboch v jemnejších regiónoch vyžarovalo svetlo.
Zasvätenci chápali, že prežívaním lásky v takej jemnej úrovni bolo potešenie a šťastie, čo z toho získavali, už nemenné. Zasvätenci nikdy neodsudzovali lásku, ale oni neschvaľovali čisto telesnú stránku lásky - s tým živočíšnym inštinktom, ktorý sa tak ľahko vzruší a ukojí a ktorý vedie k toľkým anomáliám a neduhom, k toľkej zatrpknutosti a nenávisti. Pokiaľ sa ľudia budú zdržiavať len na úrovni inštinktov, nikdy nespoznajú trvalú lásku; nikdy nespoznajú oslobodenie, nikdy nebudú schopní žiť v blaženosti a v nesmrteľnosti.
V súčasnosti milostný akt medzi mužom a ženou pripomína surovú bitku: vrhajú sa jeden na druhého ako primitívni surovci bez toho, aby sa adekvátne pripravili; niet v tom ničoho, čo by bolo estetické, poetické. Sú hladní, a tak jedia, napchávajú sa, kým nie sú ukojení. A keď sa im potom chuť zase obnoví, najedia sa zase! Niektorí sa síce snažia milovanie zaobaliť do farieb a hudby - keď inak nie, nuž aspoň navonok; snažia sa svojmu partnerovi preukazovať trochu pozornosti, ale to nie je pravá láska. Všetko toto sú len vonkajšie dekorácie. Keby bol človek schopný skutočne milovať - milovať božským spôsobom, získaval by z toho oveľa väčšie potešenie. Musíte zmeniť uhol svojho pohľadu a naučiť sa vnímať druhých z oveľa vyššieho hľadiska! Čím nižšie sa človek nachádza na stupnici vývoja, tým rýchlejšie sa poddá naliehaniu pudu bez toho aby analyzoval, či je jeho láska nezištná, čistá; či je prospešná alebo nie. Láska je veľkolepý stimulant, ale tá je vždy znečistená nečistými prvkami, ktoré majú korene v žiadosti a tie z nej treba odstrániť, aby sa mohla rozvinúť vo svojej pravej povahe.
V novom veku budú ľudia objímať jeden druhého podľa posvätných pravidiel. Na každú dobu sú určené isté pravidlá a tie sa teraz zmenia.