Afganistan 1979-1989

V 80. rokoch pútali záujem svetovej verejnosti otázky týkajúce sa konfliktu v Afganistane. Tento vnútrozemský ázijský štát v tom čase susedil so ZSSR, Iránom, Pakistanom, Indiou a Čínou. Obklopovali ho teda dve ázijské veľmoci (India a Čína), jeden z najradikálnejších predstaviteľov aktivizujúceho sa islamu (Irán), Spojenými štátmi podporovaný Pakistan a vedúca krajina socialistického spoločenstva Sovietsky sväz. Na afgánskom území sa tak zákonite koncentrovali záujmy týchto mocnastí. Najmä v druhej polovici 20. storočia si dominantné pozície v tomto štáte vybudoval jeho severný sused - Sovietsky zväz. Vnútropolitické zmeny v Afganistane koncom 7O. rokov sovietsky vplyv len potvrdzovali. Vojenská intervencia ZSSR do Afganistanu mala definitívne zaistiť prioritné postavenie ZSSR a ním presadzovaného systému. Zároveň však stúpla aktivita USA, Pakistanu, Iránu, ČĽR, ktoré sa snažili o zvrátenie pre nich nepriaznivej situácie v Afganistane.
Priamy podnet k rozhodnutiu vojensky zasiahnuť v Afganistane bolo zavraždenie predsedu vlády Afganistanu N. M. Tarákiho 8.10.1979, ktorý bol priamim spojencom ZSSR a uskutočňoval v Afganistane premenu štátu na základe socialistických princípoch. V jeho smrti mal prsty jeho spolupracovník H. Amín zastánca propaštúnskej nacionalnej politiky, ktorého represálna politika už dlhšie nevyhovovala ZSSR. V tom čase mal vo svojej moci afgánsku armádu a bol podráždený informaciami o pripravovanom atentáte na svoju osobu, za ktorým stáli ľudia z okruhu N. M. Tarákiho. Do pripravovaného atentátu bol zapojený aj veľvyslanec ZSSR v Afganistane A. M. Puzanov. Po odhalení plánov atentátu bol N. M. Taráki zatknutý a následne tajne zavraždený. Veľvyslanec ZSSR A. M. Puzanov musel byť vystriedaný. Podozrievanie Amína z politickej hry na obidve strany ( americkú i sovietsku ) znamenalo začiatok rozsiahlych vojenských príprav ZSSR, ktoré mali viesť k otvorenej invázii a nastoleniu nového afgánskeho vedenia, ktoré by voči ZSSR vystupovalo ako verný spojenec.
V decembri 1979 v sovietskom vedení prevládol jednoznačný názor, že je potrebné uskutočniť vojenskú akciu, ktorá by zvrátila situáciu v Afganistane v prospech ZSSR. Proti vojonskému riešeniu afgánskej otázky sa síce postavil celý generálny štáb na čele s maršálom N. Ogarkovom i náčelník Hlavnej operačnej spravy generál V. Varennikov, ale ich racionálne zdôvodnenie negatívnych čŕt prípadnej invázie nebolo najvyšším sovietskym vedením vzaté na vedomie. Rozhodutie sa nakoniec zúžilo na niekoľkočlenný okruh moskovského vedenia, v ktorom hlavné slovo mali predseda Rady ministrov ZSSR A. Kosygin, minister zahraničných vecí ZSSR A. Gromyko, šéf KGB J. Andropov, minister obrany ZSSR maršal D.F. Ustinov a samozrejme najvyšší sovietky predstaviteľ L.I. Brežnev.
Začiatkom decembra 1979 H. Amín požiadal pakistanského diktátora Zijáula Haka o okamžitú schôdzku, čo si sovietska strana vysvetľavala ako snahy Amína o tesnejšie styky s Pakistanom, a teda i so Západom. Amín pritom pre Sovietov ostával osobou, ktorej nedôverovali a podozrievali ju z kontaktov z USA, CIA a afgánskou ozbrojenou opozíciou. Navyše si uvedomovali, že po septembrových udalostiach v Kábule sa i pre H. Amína stal ZSSR „ nespoľahlivým spojencom “. Podľa sovietskeho vedenia tak v roku 1979 hrozilo, že by došlo ku strate Afganistanu, ktorý bol v Moskve chápaný už ako socialistická krajina, navyše ležiaca v susedstve ZSSR. Ďalším dôvodom boli obavy z islamského fundamentalizmu, jeho infiltrácie cez hranice ZSSR a vplyvu na moslimské obyvateľstvo stredoázijských sovietskych republík. Prvé oddiely sovietskych parašutistov pristáli v Kábule 6. a 7. decembra 1979. Snahy Amína o stretnutie s L.I. Brežnevom však Moskva odmietala. 10. decembra 1979 vydal minister obrany ZSSR D. F. Ustinov rozkaz, ktorý vzhľadom na svoj rozsah predznamenával inváziu do Afganistanu. Bola zvýšená pohotovosť výsadkovej divízie a transportného letectva, ako i dvoch motostreleckých divízii. 12. decembra 1979 na porade najvyšších sovietskych predstaviteľov, ktorej sa zúčastnili L. I. Brežnev, J. Andropov, A. Gromyko a D. F. Ustinov, došlo ku konečnému rozhodnutiu vyslať sovietske vojská do Afganistanu. Ešte v ten istý deň, rozhodnutie písomne schválili ostatní členovia politbyra. Dodatočne bolo toto riešenie schválené plénom ÚV KSSZ v júni 1980. 13. decembra 1979 bola vytvorená operatívna skupina Ministerstva obrany ZSSR.
Čas prechodu hranice bol určený na 25. december 1979 o 15.00 hod. moskovského času. V ten istý deň sovietske špeciálne jednotky obsadili kábulské letiská Kábul a Bagram, aby zabezpečili leteckú prepravu sovietskych vojsk priamo do Kábulu.