19. storočie a začiatok 20. storočia (do roku 1918)

Udalosti
Hoci Bratislava prestala byť sídlom centrálnych uhorských úradov, vzrástol jej význam ako centra šírenia osvietenstva a kolísky slovenského národného obrodenia. Vychádzali tu napr. prvé slovenské noviny.

Hrad bol v rokoch 1784–1802 v dôsledku presťahovania inventára do iných miest sídlom nového generálneho seminára (školy pre výchovu katolíckych kňazov), kolísky slovenského národného obrodenia. Študoval tu aj Anton Bernolák, ktorý latinským dielom Filologicko-kritická rozprava o slovenských písmenách kodifikoval prvú spisovnú slovenčinu.

Neskorším centrom národného obrodenia bolo Evanjelické lýceum v Bratislave (založené už roku 1607). Na tomto lýceu v roku 1803 začína činnosť Katedra reči a literatúry česko-slovenskej (vynikla z Ústavu reči a literatúry česko-slovenskej založeného roku 1801). V roku 1829 začal na lýceu študovať Ľudovít Štúr, ktorý sa neskôr stal profesorom lýcea a celkovo v ňom strávil 20 rokov života. V tom istom roku študenti lýcea založili v rámci spomenutej katedry tzv. Spoločnosť česko-slovanskú (alebo Spoločnosť reči a literatúry česko-slovenskej), ktorá zohrala dôležitú úlohu v slovenskom hnutí. Napokon 2. februára 1843 sa v Bratislave štúrovci rozhodli kodifikovať nový spisovný slovenský jazyk na báze stredoslovenského nárečia, ktorý používame dodnes. V Bratislave vychádzali aj Štúrove Slovenské národné noviny.

Začiatok 19. stor. bol charakterizovaný aj napoleonskými vojnami. V rokoch 1789–1800 tadeto tiahli ruské vojská. Roku 1805 vtiahlo do mesta francúzske vojsko a zostalo tu až do podpísanie (4.) bratislavského mieru 26. decembra 1805 po bitke pri Slavkove. Podpísal ho v Primaciálnom paláci zástupca Francúzska Talleyrand a zástupca Rakúska Lichtenstein. Roku 1809 navštívil mesto Napoleon, pri príležitosti podpísania prímeria, potom čo francúzske vojská mesto roku 1809 opäť obsadili a bombardovali. Pri odchode v tom istom roku francúzske vojská premenili Devín na ruinu, ktorou zostal až dodnes. Na Bratislavskom hrade, kde v tom čase boli už kasárne, bola vojenská posádka - rakúski a talianski vojaci. Pre ich neopatrnosť kompletne vyhorel roku 1811 hrad Bratislava a dlho potom zostal ruinou až do 60-tych rokov 20. storočia. Roku 1814 navštívil Bratislavu ruský cár Alexander. V roku 1815 sa mnohé rokovania viedenského kongresu konali v susednej Bratislave.

Od roku 1802 zasadal uhorský snem v Paláci Uhorskej kráľovskej komory (dnes Univerzitná knižnica), ale napríklad v rokoch 1812–1825 panovník snem nezvolával. V roku 1820 v Bratislave koncertoval deväťročný Franz Liszt v paláci De Pauliho. V roku 1830 sa korunovácia uhorského kráľa konala posledný raz v Bratislave.

Pokiaľ ide o revolúciu 1848 – 1848, aj tu Bratislava zohrala významnú úlohu. Na zasadnutí uhorského snemu rokov 1847 – 1848 v Bratislave (poslednom v Bratislave) boli 18. marca 1848 prijaté takzvané marcové zákony, ktorými sa okrem iného zrušilo poddanstvo v Uhorsku. Tieto zákony podpísal a vyhlásil 11. apríla cisár Ferdinand V. v Primaciálnom paláci. Počas samotnej revolúcie sa Bratislava jednoznačne postavila na stranu maďarskej revolúcie (teda nie na stranu Viedne). Na jej podporu vzniklo niekoľko spolkov. Počas bojov Bratislavu obsadili rôzne vojská, najmä koncom roka 1848 vojsko generála Windischgrätza a na jar 1849 nakrátko ruské vojsko s generálom Paskievičom.

Po revolúcii od mája 1849 bola Bratislava sídlom súdu generála Haynaua, ktorý za účasť na revolúcii odsúdil niekoľko stoviek osôb a 13 nechal popraviť. V novembri 1849 zas slávnostne rozpustili v Bratislave pred dnešným Úradom vlády oddiely slovenských dobrovoľníkov, ktorí bojovali spolu s Viedňou proti Maďarom. V (dočasnom) novom administratívnom členení Uhorska po revolúcii bola Bratislava v rokoch 1849–1859 sídlom Bratislavského dištriktu (najprv vojenského potom civilného). V roku 1871 mesto stratilo súdnu právomoc a funkciu richtára, roku 1876 (iné zdroje: 1871/1886) sa Bratislava stala tzv. municipálnym mestom (inštitút vznikol z bývalých slobodných kráľovských miest), na jeho čele stál župan, ktorý bol súčasne hlavným župan Bratislavskej župy.

Roku 1848 (právne 1848, fakticky 1851) sa uskutočnila významná zmena v usporiadaní mesta. Jednak Podhradie (na dunajskom nábreží pod hradným kopcom zhruba medzi tunelom a Novým mostom) administratívne splynulo s mestom, jednak bola Kvetná dolina (Blumental) oficiálne premenovaná na Nové Mesto, jednak boli poddanské obce Lamač a Vajnory a majetky v Petržalke znova odlúčené od mesta, a jednak v meste vytvorili päť častí: Staré mesto (Altstadt), Ferdinandovo mesto (Ferdinandstadt, medzi Špiálskou a bývalou Kozou bránou), Mesto Márie Terézie (Theresienstadt, Podhradie (= Schlossgrund + Zuckermandl) + Vydrica), Mesto Františka Jozefa (Franz-Josephstadt, zvyšné vnútorné predmestia) a Nové Mesto (Neustadt, tam kde dnes). Roku 1879 boli štvrte premenované na okresy a ulice prvýkrát dostali úradné pomenovanie (najprv nemecké, od roku 1890 paralelne maďarské).

Roku 1866 zasiahla Bratislavu prusko-rakúska vojna, ktorej posledné boje sa odohrávali v oblasti Lamača a Kamzíka (bitka pri Lamači). V roku 1914–1919 bola v Bratislave činná maďarská Alžbetínska univerzita, vytvorená pretvorením Právnickej akadémie. Bola nepriamym predchodcom Univerzity Komenského.

Rakúsko-maďarské vyrovnanie (1867) znamenalo vyvrcholenie maďarizácie a umožnilo maďarskému obyvateľstvu ovládnuť rozhodujúce pozície v správe mesta a jeho podiel začal prudko narastať (pozri obyvateľstvo). Slovenské národné hnutie, sústredené teraz už mimo Bratislavy (Martin a pod.), sa v Bratislave koncentrovalo predovšetkým na školách. Už roku 1861 si študenti lýcea založili „Ústav slovenský v Břetislave”, po obštrukciách premenovaný v nasledujúcom roku na „Spoločnosť česko-slovenská na evanjelickom učilišti v Břetislavě nad Dunajem”, ktorého študenti po atakoch maďarských študentov a úradov museli opustiť lýceum. Slovenské národné hnutie bolo systematicky perzekvované. Časť študentov bola zo škôl vylúčená, časť odišla do Prahy. K slovenskej národnosti sa od 60. rokov v meste aktívne hlásila iba úzka skupina ľudí okolo advokáta dr. Michala Mudroňa (1835–1887) a jeho advokátskeho koncipienta Vendelína Kutlíka (1834-1904). Pod ich záštitou roku 1868 založili poslucháči Právnickej akadémie spolok Naprej, ktorý pracoval 6 rokov. Roku 1874 študenti najmä lýcea založili spolok Zora na pestovanie slovenčiny (roku 1882 boli za to vylúčení zo škôl, niektorí založili v Prahe spolok Detvan). Koncom 19. storočia už bolo – bez preháňania – trestné aj to, ak sa študenti rozprávali v škole po slovensky. Až začiatkom 20. stor. sa hlavne v okolitých obciach začalo aktivizovať slovenské katolícke hnutie okolo F. Jurigu. Tretím, jediným „oficiálnym” nositeľom slovenského povedomia a bojovníkom za národné požiadavky, boli robotníci. Požiadavka národnej rovnoprávnosti sa objavila už v prvých dokumentoch socialistického spolku Napred, tento spolok organizoval aj kurzy slovenčiny a vystupoval so slovenskými predstaveniami. Od začiatku 20. stor. sa boj z národné práva stal integrálnou súčasťou sociálno-demokratických programov, najmä jej slovenskej častí. Pred prvou svetovou vojnou však už začali pribúdať aj v Bratislave slovenskí podnikatelia, hoci niekedy kritizovaní aj Slovákmi za prílišnú českú orientáciu, a dokonca niekoľko nešovinistických profesorov.


Dopravná a komunálna infraštruktúra [úprava]1830: začiatok pravidelnej dopravy osôb a tovaru po Dunaji (parnými loďami), čo bol zároveň impulz pre industrializáciu mesta; v dôsledku blízkosti Viedne a Budapešti však do konca 1. svetovej vojny neprekročil bratislavský prístav lokálny význam.
1840: z Bratislavy do Svätého Jura otvorili prvú železnicu v celom Uhorsku, ktorú potom do roku 1846 predĺžili až do Trnavy (bola to konská železnica)
1847: zriadený prvý telegraf
1848: pribudlo železničné spojenie s Viedňou
1850: pribudlo železničné spojenie s Budapešťou
1856: zaviedli plynové osvetlenie ulíc (po výstavbe II. plynárne)
1872/1873: prestavba konskej železnice do Trnavy na parnú; Bratislava získala spojenie s Považím a stredným Slovenskom
1884 : zaviedli telefón (prvá telefónna ústredňa) a elektrické osvetlenie mesta
1886: zaviedli vodovod a otvorili Mestské divadlo (dnes Slovenské národné divadlo)
1890: otvorenie premávky propelera do Petržalky
1891: dali do prevádzky prvý stály (železný) most cez Dunaj
1895: otvorenie mestskej elektrickej dráhy (električky), jednej z najstarších v Európe
koniec stor.: kanalizačná sieť
1902: zaviedli elektrinu
1909: prvý trolejbus (na Železnú studničku)
1910: Menzlova továreň vyasfaltovala hlavné bratislavské ulice
1914: „električka” (elektrická železnica) do Viedne
Hospodárstvo
Hospodárske pomery začiatkom 19. storočia popri odchode centrálnych úradov zhoršila aj zlá finančná situácia štátu, ktorá vyvrcholila roku 1811 vysokou infláciou. Do výroby čoraz viac prenikala trhová ekonomika, rušili sa cechové obmedzenia, vznikala voľná konkurencia, zakladali sa nové manufaktúry. V Bratislava bola súkenka, manufaktúry na hodvábne výrobky, klobúky, repný cukor, podniky na spracovanie olejov, potaše a iných chemikálií, liehovar a likérky, dielňa na spracovanie kože a na výrobu spriadacích strojov. Popri 50 členoch gildy dostali právo obchodovať aj Židia. Roku 1842 bola založená prvá sporiteľňa. Po zrušení poddanstva (1848) prichádzalo do bratislavských manufaktúr (neskoršie tovární) vidiecke obyvateľstvo.V 50. rokoch vznikla továreň na tabak a plynáreň.

Od 60. rokov 19. stor. sa Bratislava rýchlo industrializovala: vznikla Kühmayerova továreň (1868), súkenka (1869), Rothova továreň na patróny a Ludwigov mlyn (1870), Steinova sladovňa a pivovar (1871, dnes na Krížnej), Nobelova továreň na dynamit (1873, koncom 20. stor. Istrochem), veľký konfekčný závod (1879). V posledných dvadsiatych rokoch 19. storočia vzniklo ďalších 16 tovární: teheľňa (1883), Menzlova továreň na asfalt (1885), rozšírila sa Grünebergova továreň na kefy, vznikla továreň na káble (1894), rafinéria Apollo (1895, dnes Slovnaft), továreň na čokoládu a cukríky bratov Stollwerckovcov (1896, dnes Kraft Foods Slovakia - Figaro). Na prelome storočia bolo v Bratislave 51 priemyselných podnikov, zamestnávajúcich do 600 robotníkov. Začiatkom 20. storočia vznikli ďalšie veľké závody: elektráreň (1901), Danubius (1907) a továreň Matador na výrobky z gumy a kaučuku. Veľkovýroba postupne zatlačovala malovýrobu, ktorá si ešte koncom storočia udržiavala v počte pracovníkov prevahu. Cechy roku 1872 definitívne zanikli a ich fondy prebrali živnostenské spoločenstvá a úrady. Z poľnohospodárskej výroby malo význam len vinohradníctvo, Bratislava však bola strediskom obchodu s obilím. Bratislavskí mešťania sa snažili vyvážiť stratu politického významu mesta rozvíjaním obchodu. Roku 1850 založili Obchodnú a živnostenskú komoru, koncom 60. rokov vznikli väčšie banky, expozitúry budapeštianskych bánk, ktoré ovládli viaceré priemyselné závody.

Obyvateľstvo
V rokoch 1787–1814 klesol počet obyvateľov Bratislavy o 10000 (27 %). Zmenilo sa sociálne zloženie obyvateľstva. Väčšina šľachty mesto opustila a prichádzala len na snemy. S rozvojom kapitalizmu prirodzene pribúdal počet robotníkov. Manufaktúry zamestnávali v niektorých prípadoch 25–50 robotníkov. Roku 1890 v Bratislave vznikla prvá odborová organizácia na Slovensku.

Do polovice 19. stor. mala Bratislava 23 000 obyvateľov nemeckej, 9500 slovenskej a 3000 maďarskej národnosti. Až do rakúsko-maďarského vyrovnania si Bratislava v podstate udržala ráz nemecko-slovenského mesta. Po vyrovnaní nastala tuhá maďarizácia. Pomaďarčila sa správa mesta, celý verejný, kultúrny a spoločenský život, ako aj nemecké i slovenské podnikateľské vrstvy. Roku 1881 sa pre porovnanie podľa úradných štatistík k maďarskej národnosti hlásilo 7517, 1910 už 31705 obyvateľov. Číslo z roku 1910 je však nepochybne prehnané, čomu nasvedčuje aj sčítanie uskutočnené v Bratislave hneď po vzniku Česko-Slovenska.