Realizmus a impresionizmus

Od začiatku svojej existencie podriadila Akadémia umenie prostredníctvom Salónov prísnym pravidlám. Proti tejto diktatúre sa postavil celý rad spisovateľov, umelcov, kritikov a žurnalistov, ktorí sa usilovali priblížiť umenie ku každodennému životu. Pre nich bolo prvoradé „zobrazovanie pravdy“ a v realite hľadali hlavný prameň umeleckej inšpirácie. Sami sa označovali za „realistov“.
Život sa stal hlavným predmetom umeleckého diela..
Baudelaire pri príležitosti Salóna roku 1845 napísal:
„Ten, kto dokáže vytrvať to súčasného života jeho epickú stránku a prostredníctvom farieb a kresby nás presvedčí, že sme veľkí a poetickí aj s našimi kravatami a lakovkami, je maliar, skutočný maliar.“
Ffotografia, tento nový prostriedok vedeckého bádania, maliarov fascinovala. Túžba realistov zachytiť verne skutočnosť v nej nachádzala svoje majstrovské vyjadrenie. Fotografia ukázala mnohorakosť pohľadov prostredníctvom priameho uchopenia reálna, čo podnietilo výskumy o rozmanitosti a premenlivosti aspektov na tú istú tému v odlišnom svetle alebo atmosfére. Tak sa zrodil impresionozmus ako vyústenie realizmu, ktorý sa podriadil jedine kontrole optických vnemov.
Realistické hnutie vzniklo okolo roku 1850 a pokračovalo ďalej cez impresionizmus, ktorý sa objavil okolo roku 1860. Toto hnutie vyvolalo veľký škandál roku 1863 otvorením „Salóna odmietnutých“.



Kto to boli impresionisti?
Umelci nepochopení dobou alebo len bezduchí blázni?

Mladí maliari, narodení v rokoch 1830-1841, pochádzajúci z rôznych oblastí, sa okolo roku 1860 schádzali v Paríži na Académie Suisse – Camille Pissarro (1860-1903), Paul Cézanne (1839-1906), Arman Guillaumin (1841-1927), alebo v Gleyerovom ateléri – Claude Monet, Pierre Auguste Renoir, Frédéric Bazille (1841-1870), Alfred Sisley (1839-1899).
Táto skupina, vylúčená z oficiálnych maliarskych kruhov, zhrýzaná neistotou a pochybnosťami, potrebovala na vytvorenie niekoľkých myšlienok vášnivé diskusie. Bol to začiatok dôležitej úlohy kaviarní v umeleckom živote. Dušou týchto debatných klubov a stretnutí, na ktorých sa preberali a porovnávali všetky možné smery, sa stal Édouard Manet (1832-1883).Umelci vznášali námietky voči oficiálnemu vzdelaniu a prejavili pochybnosti o prácach poplatných realizmu, ktoré vznikali v ateliéroch. Impresionisti prvej vlny vytvorili maliarske diela, vyznačujúce sa prchavosťou a vzdušnosťou.
Títo mladí maliari vystavovali svoje diela v apríli a máji 1847 v ateliéri fotografa Nadara v Paríži, na bulvári des Capucines, číslo 35. Pri tejto príležitosti ich chcel kritik Louis Leroy zosmiešniť a preto vymyslel pomenovanie „impresionizmus“. Inšpiroval sa názvom Monetovho obrazu Impresia, vychádzajúce slnko.
Impresionisti sa rozhodli maľovať podľa prírody. Nedávny objav –balenie olejovej farby do tuby –im umožnil pracovať na námete v plenéri. Zistili, že krajina sa neprestajne mení a táto zmena závisí od hodiny, ročného obdobia a atmosférických zmien.
Pôvab prchavosti, pominuteľnosti okamihu ich viedol k úsiliu zachytiť neuchopiteľnú pominuteľnosť, dojem, Skutočným námetom obrazov sa stalo svetlo a jeho nekonečné variácie.
Impresionisti uviedli do praxe objavy fyzikov Chevreula, Maxwella a Younga o optických zákonoch zameraných na svetlo, farbu a optické videnie a pod ich vplyvom zmenili spôsob miešania farieb. Už ich nemiešali na palete, ale čisté, nemiešané farby nanášali ťahmi štetca rovno na plátno. Hovoríme o „optickom“ miešaní farieb.


A ako impresionistov vnímala vtedajšia umelecká smotánka?
„Ulicu Le Peletier postihlo nešťastie, po požiari v Opere sa zniesla na túto štvrť pohroma. V Durand-Ruela práve otvorili novú výstavu, vraj maliarsku. (...) Päť alebo šesť choromyseľných bláznov, z nich jedna žena, postihnutých chorobnou ctižiadostivosťou sa tu zišlo, aby vystavili svoje diela. (...) Títo takzvaní umelci, nazývajúci sa „nezmieriteľní impresionisti“, vezmú plátno, farby a kefy, náhodou na to nahádžu niekoľko tónov a podpíšu sa pod to. (...) Pokúste sa teda pánu Degasovi vysvetliť, že v umení existuje niekoľko hodnôt, ktoré sa volajú – kresba, farba, vypracovanie, vôľa – vysmeje sa vám do očí. Alebo skúste vysvetliť pánu Renoirovi, že ženské torzo nie je kopa nahého mäsa v rozklade, pokrytá zelenými a fialovými škvrnami, ktoré svedčia o hnilobnom rozkladaní mŕtvoly!“

Albert Wolf, Le Figaro, 3. apríl 1876
( kritika týkajúca sa druhej výstavy impresionistov)

Prečo impresionizmus?
Zrodenie impresionizmu súvisí s vyostrením rozporov medzi verejnosťou a mladými maliarmi, medzi „oficiálnymi“ umelcami a tými, čo sa snažili vymaniť z akademickej tradície. Rozdielne názory medzi umelcami existovali pre estetický poriadok, no vyjadrovali aj rivality medzi umelcami tej istej generácie. Starší proti mladším, uznávaní proti odmietnutým...

Môj názor
Impresionisti znechutení cisárskym režimom, jeho neochvejnosťou, striktnosťou, presne stanovenými pravidlami sa svojou nekonvenčnou tvorbou snažili oslobodiť umenie od presne zaužívaných metód a postupov, dať priestor svojim myšlienkam a tak vyjadriť svoje pocity. Ich tvorba bola prejavom skrytého nepokoja. Buržoázia, ktorá dávala prednosť konvenčnejšiemu umeniu, ho s opovrhnutím odmietala, ale umelci veľmi rýchlo vycítili, že tento smer otvára celkom novú cestu maliarskej praxi.
Umenie sa nesmie vyjadrovať jednoznačne, lebo by sa zmenilo na poučku, pravidlo, zákon. Čím je viacznačnejšie, tým viac je umením.


A kde je príčina úspechu impresionistov?
Príčinou úspechu týchto umelcov, ktorá dnes priťahuje tých, čo sa pokúšajú vzdať úctu s práve takou horlivosťou, s akou ich prv odsudzovali, je práve zjavná dokonalosť ich technickej zručnosti.








Maliarov ateliér (1855)
Gustave COURBET (1819-1877), musée d´Orsay, Paríž

Pri príležitosti Svetovej výstavy, ktorá sa konala roku 1855 v Paríži, požiadal minister výtvarných umení gróf de Nieuwerkerke Gustava Courbeta, aby namaľoval výnimočný obraz, ale pritom vynechal najspornejšie stránky svojho umenia.
Courbet, pobúrený touto žiadosťou, predstavil Maliarov ateliér. Porota odmietla jeho plátno, takisto aj jeho ostatné diela. Courbet sa vtedy rozhodol usporiadať vlastnú výstavu ako odpoveď na oficiálnu mienku. Výstava sa uskutočnila vo vtedy známom „Pavilóne realizmu“. Courbet k nej vydal katalóg a v ňom uverejnil Manifest realizmu.

Námet

Dielo, ktoré Courbet nazval Maliarov ateliér, skutočná alegória vystihujúca sedem rokov z môjho umeleckého života má úctyhodné rozmery: dĺžku 5,98 m a výšku 3,59 m. O svojom obraze Courbet napísal: „Ja som v strede, maľujem. Napravo sú spoločníci, to znamená priatelia, spolupracovníci, milovníci umenia. Naľavo je iný svet, triviálny život, ľud, bieda, chudoba, bohatstvo, vykorisťovaní, vykorisťovatelia, ľudia, ktorí žijú zo smrti...“

Výtvarný prejav – význam
Týmto plátnom Courbet dokázal svoju nezávislosť zoči-voči cisárskemu režimu, ktorý si uňho objednal obraz s predpísanou témou. Potvrdil tak narastajúcu dôležitosť ľudových vrstiev a utláčaného roľníctva. Odmietol umeleckú idealizáciu, z múzy vdychujúcej umelcovi inšpiráciu si urobil posmech, nahradil ju nahou modelkou, ktorá si práve odhodila sukne na zem. Courbet dáva každej postave a každej veci zobrazenej na plátne istý symbolický význam, ale tento symbol zámerne na úroveň veľmi realistického stvárnenia.
Toto dielo predstavovalo najväčší útok proti akademickým konvenciám. Tým, že sa Courbet umiestnil do stredu plátna, kde je izolovaný od ostatných, vyjadril svoj individualizmus a súčasné prvoradé miesto, ktoré má umelec v spoločnosti.

Kompozícia
Courbet usporiadal svoj obraz ako scénu z Posledného súdu, vytesanú na tympanóne nejakej katedrály. Ako presvedčený ateista sa výsmešne usadil do stredu, na miesto Boha, aby odmenil dobrých a poslušných a odsúdil zlých a neposlušných.

Pozn. k obrazu
Umelec maľuje krajinku z rodnej Jury bez toho, aby sa staral o okolitý svet. Prizerá sa mu nahá žena, jeho modelka, a malý dedinský chlapec v drevákoch.
V ľavom hornom rohu plátno opreté a otočené lícnou stranou ku stene symbolizuje neexistujúcu budúcnosť pre spoločnosť, ktorá vyšla z minulosti.
V ľavom dolnom rohu – náboženstvo s rabínom a kňazom.
Oproti položená lebka na noviny ilustruje názor, podľa ktorého sú noviny cintorínom nápadov.
Írka bezvládne ležiaca na zemi prestavuje biedu.
Na zemi ležiaca gitara, sombrero a dýka symbolizujú prežité znaky romantizmu.
Modelka a jej sukňa hodená na zem zosobňujú realizmus.
V pravom hornom rohu za nadvihnutým závesom je vidieť svetlo, ktoré symbolizuje moderné myšlienky.
V pravom dolnom rohu – básnik Baudelaire.
Pred ním stojaca dvojica mešťanov, milovníkov umenia.