JOZEF MILOSLAV HURBAN.

„Je silná, príťažlivá osobnosť, takmer polstoročie stál v dejinách – v literárnych, aj v tých, ktoré rozhodovali o osude slovenského národe vari v najneprajnejších časoch. A stál nie hocijako, len tak po členky, kdesi pri brehu, ale vždy v dejinnom prúde takmer vždy najmenej do pása. Patril medzi velikánov slovenskej kultúry a vtlačil jej pečať svojej osobnosti“ /Winkler, 1987, str. 7/.

Toto je snáď najčastejší obraz, predstava o Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi. A zrejme aj najpravdivejšia, taká, ktorá ho najcitlivejšie a najpresnejšie vystihuje. Hurban – bojovník, aktivista. Jeho činy v prospech národa sú nepopierateľné. Patril do skupiny našich najrevolučnejších osobností v období slovenského romantizmu, zvlášť v meruôsmych rokoch 1848 – 1849. Jeho priateľstvo s Ľudovítom Štúrom a následné členstvo v Spoločnosti slovanskej upevnilo jeho túžbu pomáhať, brániť ale aj bojovať. Hurban postupne prenikal do viacerých sfér spoločenského, kultúrneho, politického aj literárneho života. Tak jako mnohí ďalší, aj on suploval vo viacerých oblastiach a snažil sa vypĺňať prázdne miesta nášho verejného života. Preto musel byť taký všestranný, pohotový, pripravený. Ako všetci dobre vieme, spolu so Štúrom a Hodžom sa zaslúžil o uzákonenie spisovnej slovenčiny /r.1843/, vystupuje na Slovanskom zjazde, stáva sa členom slovenskej dobrovoľníckej výpravy, je predseda Slovenskej národnej rady, iniciuje sa pri prebojovávaní Žiadostí slovenského národa, ktoré vykladá na verejných zhromaždeniach /r.1848/, odovzdáva Memorandum /r.1861/,

- vydáva prvú tlačenú knihu v spisovnej slovenčine /druhý ročník svojho almanachu Nitra /r.1842 – 1877/ aj menej známe Misionárske listy werdanské /r.1867 – 1869/. Vyniká aj ako výborný kritik a historik /Slovensko a jeho život literárny/, autor historických próz z obdobia Veľkej Moravy /Svadba krále velkomoravského, Svatoplukovci…/, ale aj náboženských a cirkevných spisov /Unia…Slovo o spolkoch miernosti a školách nedeľných/, či organizátor nedeľných škôl a zakladateľ spolku miernosti, ktorý bol „tovarišstvo mladých aj starých, mužov a žien, mládencov aj panien odrieknuvších sa do svojej smrti akéhokoľvek páleného a zaviažúcich sa svätým sľubom proti akémukoľvek opilstvu a korheľstvu ako u seba, tak aj pri iných pracovať“/Winkler, 1987, str.50/

Toto je najviac prezentovaný pohľad na J.M.Hurbana, ako na človeka, uvedomelej myšlienky a následne aj činu. Ja by som sa však pokúsila o náhľad na Hurbana z trochu odlišnej strany, ktorá nie je tak veľmi prezentovaná, ale podľa môjho názoru, v niektorých črtách nadčasovejšia a teda aj bližšia dnešnému laickému čitateľovi: Hurban ako humorista a satirik.

Predpokladám, že Hurban si veľmi dobre uvedomoval postavenie a situáciu nižších, chudobnejších vrstiev spoločnosti, ktoré by určite neboli siahli po náročnejších dielach /polemiky, eposy, literárno – kritické diela…/ a práve preto si zvolil jednoduchšiu, menej náročnú cestu, na vyjadrenie svojich názorov, postojov, určenú na poučenie čitateľa ale najmä, jednoducho povedané, na zábavu a na zasmiatie.

Ako hovorí Béder: „Literatúra sa rodí zo života a k nemu sa vracia, aby ho pretvárala. Literatúra pôsobí na život národa a život národa na literatúru“ /1953, str.98/. Práve prostredníctvom humorných a komických prvkov v diele pôsobil a stále pôsobí na život jednotlivcov. Jemným pošteklením, cez humor, výsmech až pichľavú satiru útočí proti spiatočníckym silám a neduhom spoločnosti.

Tento spôsob zobrazovania nie je prvý v dejinách slovenskej literatúry ale na druhej strane nepatrí k veľmi využívaným vo vtedajšej a dovtedajšej tvorbe.

V roku 1847 vychádza časopise / Nitre IV/ satirická próza KORYTNICKÉ POHÁRIKY ALEBO VESELÉ CHVÍLE NEZDRAVÉHO ĆLOVEKA, na ktoré nadväzuje dramat. scéna DIVADLO DUCHOV NAD TATRAMI.

Vo všeobecnosti sa tejto próze venuje málo priestoru, dokonca aj Július Noge, ktorý vo svojej Slovenskej romantickej próze venuje Hurbanovi značnú pozornosť, Korytnické poháriky spomína len okrajovo.



Sám autor si túto prózu nazval „mozaika“. Je dosť ťažké zaradiť toto dielo do jedného, vyhraneného žánru. Ide o publicistickú prózu s prvkami črty aj fejtónu. Je to nesujetová próza, pásmo zväčša satirických publicistických útvarov. Nie je to teda homogénny útvar, ale štrnásť relatívne samostatných drobných čŕt. J. M. Hurban sa v roku 1845 liečil v Korytnici a práve tieto svoje zážitky využil. Na čiastočné rámcovanie použil motív korytnických pohárikov, teda pohárikov korytnickej vody, ktoré udierajú do nosa, do očí a do uší, do všetkých zmyslov.

„Ak je pre Hurbanovu romamtickú prózu charakteristická sústredenosť na dej, na udalosti a scény, jeho publicistiku charakterizuje zasa vecnosť a funkčnosť, ktorú nepriamo proklamuje aj v texte, keď ironizuje rôzne prejavy nefunkčného „patetického štýlu“ /Noge 1969, str.340/.

Takže ako som už spomenula, vonkajší rámec poskytol Hurbanovi jeho liečebný pobyt v Korytnických kúpeľoch.. Dôkazom toho sú časté faktografické a toponymické odbočenia vo forme opisov a charakteristík

/opisy prírody, korytnickej doliny, zloženie o účinky korytnickej vody pri liečení a pod./. Práve toto „striedanie fejtonisticky nadľahčených opisov prostredia s viac – menej otvorenými narážkami na odporcov národného prostredia dodáva próze ráz aktuálneho publicistického vystúpenia.“ /Šmatlák /

No vlastnými obsahovým zámerom je tu kritické, polemické, ironické komentovanie rozličných aktuálnych otázok národného života. Autor sa snažil vyrovnať sa s nepriateľmi slovenskej veci pomocou satiry a humoru a zároveň vyjadruje svoje názory na sociálne otázky, na rozličné nedostatky a problémy vtedajšej spoločnosti. Rozumie ťažkému životu ľudí „pri terajších povodniach, nemociach, pálenkových moroch, hlade a smäde“ ale pripúšťa a ostro napáda „Vavrove nemoci lenivosti, bachratosti a sadlovitosti, pochádzajúcich z presýtenosti“, ktorému ide len „o sadlo a zemiakový pokoj.“ Majstrovským spôsobom ironizuje všetkých, ktorí sú podobní „Vavrovi – je to muž, ktorý keď má robiť, je, keď má jesť, spí, keď má bojovať, krumple okopáva, keď má učiť, včely striehne, keď má spolky miernosti zakladať, slivovicu slope, keď má kolená zodierať za svoj ľud, na taroky hrá, keď má duchu slúžiť, ľuďom päty líže, a keď predsa prstom pohne, za dva mesiace na peci vylihuje a o tom pohnutí prsta za pätnásť rokov rozpráva, čo všetko on porobil pro communi bono.“ /1987, str. 8/

Jednotlivé črty sú veľmi krátke a reagujú vždy len na jeden problém. Niektoré z nich, ktoré sú priehľadnejšie a teda ľahšie interpretovateľnejšie by som rada spomenula. Totiž u tejto Hurbanovej prózy je problém, že nie vždy sú jasné narážky na obce a ľudí, a teda próza je ťažšia na pochopenie. Autor hneď v úvode hovorí o spôsobe akým chce a bude písať „ja musím pás slovami o spôsobe, akým chcem písať, sa ohlásiť, pravdaže, toto bude nielen múdre, ale aj slané a mastné, ináč by som to ani nepustil z úst… len veľmi krátko a málo budem písať, aby som tak nepochodil, jako daktorí spisovatelia Novín a Orla, ktorí

- neveriaci – pre svoje dlhšie články dobreže neboli ukameňovaní!“ /1987,str. 7/

Po tomto úvode sa už púšťa do rozoberania istých problémov nášho národa. Tak napríklad: vo 4. poháriku kritizuje vykorisťovanie, úžerníctvo, lakomosť, lenivosť krčmárov: „Nijaký hostinský nám tu nejde z voza nohy skladať, ani sa nám tu nik za obsluhu nenúka… do Korytnice nemôžeš iba chorobu niesť, musíš si s chorobou aj kuchára, kuchyňu a humor…….doniesť.“ /1987, str.12/

V 5. poháriku polemizuje s myšlienkou už spomínaných spolkov miernosti a odsudzuje ich nepriateľov ale spolu s nimi aj opilstvo a alkoholizmus, ktorý pôsobí postupné zbedačovanie ľudí. „História nám nevie toľko biedy ukázať z moru a meča pochádzajúcej ako z páleného.“ /1987, str.14/

V ďalšej črte sa obracia proti ženám a to konkrétne proti ich nezáujmu o

národné slovenské otázky: „hŕba tých vašich sestier, čo nič neznajú, iba

módu, varešku, pantofličku, pomádičku a „vostrej jazejček.… Ale načo

ti je to, mužíčku? Čo ťa tam po národnosti! …Poďže sem, poď, čo ťa

tam po tých knihách, vari sa ešte chceš dač učiť?“ /1987, str.16/

Ale zároveň aj vyslovuje s istou dávkou optimizmu a nadšenia, že rastie nová a v tomto ohľade lepšia generácia mladých žien.

Ďalšia črta mieri opäť proti ženám, ale autor aj vo všeobecnosti poukazuje na ďalšiu typickú charakteristiku vtedajších ľudí, a to neochota ľudí kupovať a čítať knihy. „Hja, veru len za knihu kúpiť, myslíš, že ti grajciar z môjho dedičstva dám? Toť - /ukazuje figu/…

Ja si nekúpim šiat, čo len chcem, aby dačo bolo, a ty tu na knihy budeš vyhadzovať peniaze! Kto si ich vie písať, nech si ich vie aj čítať, ale ty nebudeš robiť ani jedno ani druhé …“ /1987, str.16-17/

Veľmi kratučký deviaty pohárik ironizuje naráža na skutočnú udalosť:

Hurban bol vyšetrovaný na bratislavskom konvente 15.júna 1846, kde bol

obvinený z kacírstva – z nevery cirkvi, z ateizmu a z posmievania sa

maďarskej národnosti. Hurbanovmu odsúdeniu zabránili len revolučné

udalosti nasledujúcich rokov

Desiaty pohárik je porovnaním doby minulej a prítomnej, pričom autor kladie dôraz práve na tie oblasti, v ktorých došlo k zjavnému pohoršeniu /školstvo, zvyšovanie cien, remeselníctvo…/

V 12. poháriku sa pravdepodobne vyrovnáva s protivníkmi vo veci vydania almanachu Nitra II v spisovnej slovenčine, ktorí „by ju veľmi ochotne pochovali.“

13 črta je opäť ironická. Vystupuje proti vrabcom /=hlasy proti slovenskému jazyku/ a obraňuje slávikov /=zástancovia slovenského jazyka/.



Posledná, štrnásta črta, uvádza už spomínanú alegorickú, dramatickú scénu: DIVADLO DUCHOV NAD TATRAMI s podtitulom VETRY – PLUŠTE – HMLY – BÚRKY – HUKOT ĎALEKÝ NA TATRÁCH.

Obsahovo v podstate dopĺňa rámec jednotlivých pohárikov, akurát že autor použil už inú formu a to veršovanú báseň, s kompozičnými princípmi drámy /dialogickosť, scénické poznámky…/, azda preto, aby zvýšil „literárnosť“ svojho diela. Autor používa postavy Duchov, ktorí symbolizujú určité oblasti a pomocou nich sa vysmieva z nedostatkov tej – ktorej oblasti.

napr.: Duch Vrátnej: „ A ja tam z Považia utekám…

zlovestní duchovia mi v doline lovia

ľudí, chlapov, ženy, deti –

všetko do záhuby letí…..

všade bieda, smrť hotová!“

Duch Javoriny: „Už bys tuná darmo hľadal

svieže hlasy slovenčiny“

Duch dolnozemský: „Leňochov jesto i tam dosť

truľov vidieť nieto žiadosť.“

Duch vôd tatranských: „Ľud síce sa mi vyhýba

bo do krčiem čert ho šibá“

Duch Zvolena: „ Tiež dajedni už imania

svoje viacej milujú

ako slávu, česť a štestia

národa a na rozcestia

márnosti zabludzujú.“

Autor potom všeobecne konštatuje že „máme všetci svoje biedy, ľud má svoje rany a vredy tmu, slepotu, krv a boj. “ Záver ale vyznieva optimisticky, pretože Duch Tatier vyháňa starých Duchov a na ich miesto prichádzajú mladí duchovia, ktorí duchovi Tatier prisahajú., že len Tatier budú slúžiť.

„Dajte nám robotu a úlohu,

budeme vám ku cti, k sláve bohu!“

Všetkých pätnásť korytnických pohárikov /vrátane poslednej veršovanej časti/ vyznieva veľmi ostro a satiristicky. Je plná narážok na spoločenskú situáciu, či už politickú alebo kultúrnu. Autor sa pozastavuje nad problémami a prekážkami jeho generácie pri presadzovaní národných otázok, či už išlo o podporu a uzákonenie spisovnej slovenčiny alebo samotné uvádzanie slovenčiny do života /vydanie almanachu Nitra II, r.1944/. Nezabúda pritom ani na pranierovanie ľudských nedostatkov a chýb. Avšak celkovo by som túto prózu zhodnotila ako istú metaforu, primerane skrytú meraforu, na zápas a aktivitu predstaviteľov štúrovskej generácie. Preto aj celkové vyznenie prózy pôsobí viac satiristicky a kriticky než humorne. Toto však jednoznačne neplatí o druhej Hurbanovej próze, ktorú by som v mojej práci veľmi rada spomenula.

Poviedka OD SILVESTRA DO TROCH KRÁĽOV na mňa pôsobí viac humoristicky zameraná s menším dôrazom na prvky satiry a kritiky. Na prvý pohad je badateľné, že táto próza nie je v takom úzkom spojení s vlastnými problémami tejto generácie, a preto sa javí ako umiernenejšia, uvoľnenejšia. Do popredia sa dostáva epický príbeh, na ktorom Hurban demonštruje všeobecnejšie problémy spojené so sociálnym aspektom, a to najmä so vznikom novej spoločenskej triedy a jej charakterizácie.



Humoristicko – satirickú poviedku OD SILVESTRA DO TROCH KRÁĽOV autor vydáva časopisecky spolu s mozaikou KORYTNICKÉ POHÁRIKY vo štvrtom ročníku almanachu NITRA, v roku 1847. Čo sa týka žánru, táto próza veľmi kompaktne nadväzuje na prozaickú tradíciu jednak sentimentálnych romantických príbehov ako aj výlučne národne orientovaným prózam, bez epickej zložky, ktoré sú charakteristické najmä pre toto revolučné obdobie. Autor akoby syntetizoval obidve roviny a vytvára jeden celok, v ktorom sú integrálne spojené:

1. - sujetová časť, epický príbeh, predstavujúci banálne exemplum lásky

a lósu, ktorý končí harmonicky výhrou lásky a potrestaním neprajníkov a chamtivcov, s následným didaktickým poučením, teda v intenciách „klasickej“ sentimentálnej poviedky

2. - reflexívne odbočenia, ktoré tvarujú obrodenecký rozmer tohoto diela a zároveň sú akousi dobre včlenenou nadstavbou príbehu.

Autor obe tieto roviny častejšie vymieňa. Ľahšie, epickejšie partie na pobavenie a rozvitie deja a ťažšie, na reflexie a úvahy národného, resp. národno – buditeľského charakteru. Toto striedanie dynamického /epického/ a statického /reflexívneho/ je veľmi vyvážené, precízne a presné na to, aby čitateľa jednak príliš nezaťažoval výlučne národnými otázkami a tým ho príliš neodpútal od samotného príbehu, na druhej strane však veľmi presne vystihne podstatu a zmysel problému a dosiahne svoj cieľ – pritiahnuť pozornosť čitateľa.

Huban už sám v IV.ročníku Nitry vyznáva zámer, že při Olejkárovi si čitatelia poplakali a teraz žiadajú od redaktora veselšie príspevky, aby sa mohli zasmiať. Tejto požiadavke teda Hurban vyhovel a prózu napísal pod pseudonymom Ľudevít T.Trenčiansky. Je to vlastne akási noveletka, ako si ju autor nazval /noveletka podľa Nogeho v dobovom význame znamenalo humoreska/. V úvode diela Hurban s určitou hrdosťou oznamuje: „Táto prvá slovenská noveletka je dačo najčerstvejšie v našej literatúre tohoto nielen roku, lež aj – očúvajte – tohoto storočia. A preto ja viem, čo už čakať môžem od láskavého čiteteľstva: samú úctu, samú poklonu, samé uznanie, samú chválu, lebo ja samý prvý podávam slovenskú noveletku na ukážku a na pochválenie… Nech pri tom mlčím o najväčšej výhre láskavého čitateľstva, ktoré sa tak zabaví pri prvej slovenskej novelekte ako pri nejakej inej “ /str.41, 1987/.

Samotný dej sa odohráva od Silvestra 1846 do sviatku Troch kráľov 1847 v malom meste Bruchoslaviciach. Toto obdobie má teda zjavne veľmi krátke časové obdobie, čo udržuje kompaktnosť deja, pretože na druhej strane obsahuje pomerne veľa udalostí. Autor očividne, po sedemnástich rokoch, nadväzuje na Chalupkovu kocúrkovskú tradíciu a kritizuje „jednak protivníkov slovenskej myšlienky, jednak rodiaceho sa meštiactva slovenského a jeho zlých stránok – hrabivosti, pretvárky, klebetárstva a pod.“ /Noge, str. 342/. Hurban sám dodáva : „Ale to bruchoslavičiastvo – ach, to je hotové nešťastie pre človečenstvo, také asi jako na iných miestach skocúrkovatenosť.“/str. 72, 1987/.

Teda sám Hurban priznáva, že v istom ohľade nadväzuje na Chalupku a jeho dielo Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali. Stáva sa teda pokračovateľom humoristickej tradície Chalupku , ktorého by sme mohli pokladať za jedného z prvých priekopníkov, čo sa týka humornej a zábavnej literatúry. Chalupka sa vo svojom Kocúrkove vysmieval z odumierajúcej triedy feudálov, zatiaľ čo Hurban kritizuje už novú triedu feudálnych mešťanov a jej hlavnú necnosť – túžbu po peniazoch a zbohatnutí. „Život a ciele tejto novej triedy nie sú v súlade s Hurbanovými predstavami nového života. Proti jej sebectvu a hmotárskym záujmom, nezáujmu o národné a kultúrne veci staval Hurban sociálnejšie ciele a vyšší citový a spoločenský život. Hurbanove ciele presahovali úzky rámec meštiackej obmedzenosti, lebo korenili v širších ľudových základoch, v dôvere v zdravé sily a hodnoty, ktoré predstavuje pospolitý ľud. Preto Hurban musel odsúdiť svet obmedzeného slovenského meštiaka“ /Béder, str. 100/. Spoločným pre obe diela je to, že sú postavené na kontraste a porovnávaní, na jednej strane: pán z Chudobíc, Tesnošil oproti učiteľovi Slobodovi, predstaviteľovi slovenskej inteligencie /u Chalupku/ a u Hurbana Šúplata, vdova Hovorková, Hurdálková a všetci Bruchoslavičania oproti spisovateľovi Milenskému, advokátovi Brožkovi a dá sa povedať, že aj Ľudmile - teda predstaviteľom národne uvedomelej generácie, ktorá takmer zosobňuje samotných štúrovcov. Ako hovorí Ján Béder: „Spoločný je im však cieľ – bojovať proti starému svetu a pomáhať životu novým silám pokroku. Podobné zostali aj prostriedky: humor, irónia, výsmech, satira pre odsudzovanú stranu a sympatie, mierna idealizácia kladných hrdinov. Obidve diela postihla neľúbosť sveta, proti ktorému bojovali.“ /str. 100, 1954/

Hlavným hrdinom tejto noveletky je starý, päťdesiatročný mládenec Ďorď Šúplata, ktorého autor predstavuje v prvej kapitole: „slovenský kapitalista, bohatý jako rarášok“ /str.42,1 987/. Humornosť tejto postavy autor zdôrazňuje aj jeho karikaturisticky vykresleným obrazom: „krivý nos a nadrapené oko … zuby má pekné, čierne jako havran… postava sa celá sice v zrkadle nevidí, ale natoľko sa dá súdiť podľa hlavy, ktorá celé zrkadlo zapĺňa, nie je malá…“ /str.43, 1987/.

Šúplata je až molierovký typ lakomca a boháča. Peniaze sú celým jeho svetom a len kôli nim sa nedokáže stále oženiť. „Mal on všetkého dosť, len jedno nešťastie ho naháňalo, a to bolo – neborák Šúplata nemohol sa oženiť!“ /str.42, 1987/

Metódou kontrastu Hurban hneď v nasledujúcej kapitole predstavuje slovenského spisovateľa Milenského, ktorý je v úplnom protiklade so Šúplatom. „Milenský je slovenský spisovateľ a to vari stačí už na to, aby moje láskavé čitateľstvo aspoň tak obďaleč si vedelo predstaviť, aký to rozdiel mohol byť medzi ním a tým slovenským boháčom“ /str.47, 1987/.

Základná zápletka nastáva, keď sa Šúplata rozhodne oženiť s Ľudmilou Hovorkovou, krásnou a inteligentnou vnučkou vdovy Hovorkovej, „jednej z najprvších kapitalistiek v Bruchoslaviciach, ktorá udávala takt a tón celým Bruchoslaviciam“ /str.52, 1987/. Ale čo je pre Šúplatu hlavné vdova Hovorková je jedna z najbohatších obyvateliek, a teda Ľudmila je dedička všetkých statkov a kapitálov a takto uvažuje o svojej ženbe: „Ani raz nepoviem, že táto osoba dačo nezmýšľa, a čo sa bohatstva týka, to viem, že ak lepšie nestojí jako ja, tak ako ja iste stojí. Role má všade tam, kde ja bola by komasácia hotová, a mimo toho má v Mlákach, Pod šibenicami, v Lašidovej a všetko hodné fľaky lúk a v horách tiež pekný táľ.“ Šúplata sa sice rozhodne a dokonca aj zamiluje, ale Ľudmila ľúbi spisovateľa Milenského, o ktorom vdova Hovorková nechce ani len počuť, pretože je chudobný a nahovára jej Šúplatu: „Je veľmi bohatý a môže a chce ťa zaopatriť po grófsky. Je síce trochu obstarný, ale nič to, budeš mať pri ňom pohodlie a si paňou do svojej smrti. Že je taký trošku neokrôchaný, to tiež nič nie je, my ho vycibríme… Mohla by si sice vybrať si aj z týcj učených ľudú daktorého, ale to je ešte to najhoršie šťastie. Hovorí sa, že láska je v manželstve najpotrebnejšia, a tí učení ľudia sa aj obyčajne len s tou láskou ženia, ale potom, keď nemajú čo jesť, aj láska ich omrzí. Žena, deti chodia otrhaní, a keď učený pán zomrie, sú z nich hotoví žobráci. Hŕby kníh a papierov sú ich pekné dedičstvo“ /str. 61, 1987/.

J.M.Hurban počas celého príbehu ostro zosmiešňuje hrdinu – jediným gestom, slovom alebo situáciou dokáže veľmi výstižne opísať svoj zámer – vedie ho cez jeho hlúposť a nešikovnosť do komických situácií. Celý zmysel jeho života sú peniaze a zisk. Aj keď sa na chváľu zdá, že by sa dokázal zmeniť len kvôli Ľudmile, keď začne rozmýšľať, že si kúpi knihy. „Lež čože už robiť, keď som ja len ozaj taký onakvý, taký, aby som pravdu povedal, trochu prisprostý, a tá moja sa do tých kníh tak rozumie. Eh, ber ho reku čert – už aj ja sa musím len dačo učiť – bár to štyri dvadsiatniky koštuje.“ /str.70, 1987/.

Obdobou Šúplatu, len v ženskej podobe, je už spomínaná vdova Hovorková a krčmárka Hurdálková. Ako hovorí Béder: „Hmota a majetok sú cieľom a zmyslom ich života. Ich jedinou duchvovnou rozkošou sú klebety, rozduchované zvedavosťou, závisťou, zlomyseľníctvom, škodoradosťou a rodinkárstvom. Klebety presahujú celý život Bruchoslavičana, ktorý je klebetou počatý, zrodený, odpletaný aj pochovávaný“. /str. 101, 1954/

Myslím si, že práve v tomto momente je autor veľmi blízko Chalupkovi. Narážky a výsmech z klebiet, ohovárania sú veľmi obdobné Kocúrkovu.

Akýmsi hlavným motívom, ktorý posúva dej dopredu a ktorý ho napokon aj rieši, je motív, ako ináč, peňazí, a to konkrétne motív lósu. Tento si kúpila Ilona, kuchárka Šúplatu, za ktorý dala 15 zlatých v domnení, že tonto lós vyhrá 200 000 zlatých. Po drobnejších zápletkách a kurióznych situáciach kupuje lós advokát Brožek a dá ho Milenskému. Vďaka tomu vdova Hovorková privolí sobášu Ľudmily a Milenského /pretože lós bol naozaj výherný, teda Milenský sa stal naozaj boháčom/. Kuchárku Ilonu si berie Šúplata nevediac, že Ilona už lós nevlastní. V závere je Šúplata kruto vytrestaný za svoju hlúposť, zadubenosť, ale najmä za svoju obrovskú túžbu po peniazoch. Namiesto krásnej a múdrej Ľudmily si berie chudobnú Ilonu „kus obyčajného človiečika s tým, pravda, neobyčajným znamením, že na jednu nôžku trochu zatŕhala, pritom ale hrbatá nebola, aj zuby ešte dosť husté mala, sprostučká bola tiež.“ /str. 44, 1987/. Teda príbeh sa končí až príliš šťastným koncom, pripomínajúcim rozprávkový happy – end.

Celá táto prvá časť bola demonštráciou epickej línie tohto diela.

Napiek tomu, že toto dielo sa hodnotí ako humoristické, Hurban sa nezaprel a veľmi citeľne tu napovrch presakuje aj národnostná, kultúrna a politická situácia a s ňou späté problémy. V rozhovoroch Milenského, ktorý je pomerne rojčivý a tak trochu idealista a oveľa reálnejšieho advokáta Brožka, ktorý je takmer prototypom ideálneho Slováka, sa Hurban vyrovnáva so spomínanou situáciou na Slovensku. Rieši niektoré otázky týkajúce sa slovenského národného života a kritizuje, ironizuje, zosmiešňuje a niekedy aj zveličuje jeho nedostatky. Podľa Bédera: „Prvú chybu vidí vo večnom mládenectve jako neživotnom rojčení, životu sa priečiacom asketizmu mládeže. Bráni právo mladosti na lásku a manželstvo. Ústami Brožka vyhlasuje, že uťahovanie sa do kutíc bolo na útraty sociálnej vzdelanosti, ohybnosti a spoločenskosti mladých Slovákov. Preto sa slovenský život nerozrastal do primeranej šírky“. /str.102, 1954/

Hurban vidí, že náš národ hlboko padol a že je to len nešťastná figúra v histórii. Trápi sa nad tým, že národ nemá žiadneho vodcu: “Či je to nie hanba a potupa pre náš národ, že sa tak sám opúšťa, že nemá synov, ktorým by šlo o jeho česť, a keď sa aj vyberú jednotlivci so zápalistou vôľou, teda si po nich sám blatom hádže, alebo hádzať skálie na nich dovoľuje. Haj, hanba! Fuj a posmech na taký národ! Iné národy podopierajú svojich učených možov, umelcov, kupcov, mechanikov, a čo robí so svojimi schopnými hlavami náš národ? Kde sú národné školy, ústavy a sto iných ciest, vedúcich národy k sláve a blahu?“ /str.48, 1987/

Ďalšiu príčinu zaostalosti vidí v preteologizovaní slovenského života: „A náš slovenský život najväčšmi zato kríva, že ho doteraz skoro len samí teológovia opatrovali, oni nám kníh a všeslovanských ideálov nastavali, takže ak sú knihy, plány, ideály šťastie národov, my Slováci by sme boli veľmi šťastný národ“ /str. 50, 1987/. A pri tom smelo opakuje, „že pokým Slováci nedostanú na čelo sociálneho génia, do toho času budú vždy vo svojej národnosti len nedochôdčence.“ /str. 50, 1987/

Teda má na mysli nejakú osobu, politika, ktorému by sa podarilo presadiť určité reformy, a teda zmeniť sociálne a hospodárske pomery ale hlavne vyslobodiť človeka z poddanstva. Tento tón a satirické zobrazenie aktuálnych dobových problémov dodáva Hurbanovmu publicizmu reálnosť a aktuálnosť. Nezaprel svoj idealizmus a ústami Milenského definuje pravého národovca keď hovorí: „Národ mi je ten človek v ňom, ktorý najlepšie určenie v ňom poznáva, touto známosťou jeho cesty osvecuje a svoj život kladie na oltár jeho cti, slávy a šťastia!“ /str.48, 1987/

Rada by som sa ešte na chvíľu zastavila pri kategórii rozprávača, pretože si myslím, že v oboch týchto Hurbanových prózach mu patrí popredné miesto, autor ho veľmi silne exponuje a je nepochybne silnou a dôležitou súčasťou Hurbanovho humoru a satiry. Hurban nám jeho ústami tlmočí jeho myšlienky a spája dej do celistvosti. Dá sa povedať, že Hurbanov rozprávač je vtipný a plne aktívny. Obracia sa priamo na čitateľa /napr. veľactené slovenské obecenstvo…/, je stále explicitne prítomný /napr. tuším, predsa ja len vravím, ja vám len v krátkosti poviem, poviem len jedným slovom…/. Tým nás Hurban akoby viac vťahuje a pripútava k samotnému príbehu a týmto dosahuje istú bezprostrednosť, jednoduchosť, až nadľahčenosť. V tomto prípade

nám jeho rozprávač implicitne konotuje neskoršiu realistickú prózu. Na druhej strane sa však domnievam, že tonto typ rozprávača možno trochu kryje Hurbanovu neschopnosť, resp. nie dokonalú schopnosť, narábať s časom a priestorom v diele. Častokrát nás jeho rozprávač prenáša cez kapitoly, z miesta na miesto, z jedného času do času druhého, neskoršieho. Častokrát sa stretávame so sentenciami ako napr „poďme o kapitolku ďalej, lež, poďme bližšie, teraz už poďme bližšie a netúlajme sa po bočných cestách, lež aby sme nepredbiehali, poďme teda čo najskôr do Šúplatov, ďalej postúpime, musíme sa ponáhľať…“. Častokrát dokonca predbieha dej /ako to všetko na konci uvidíme/ alebo opakuje a v krátkosti zhŕňa už povedané /v predchádzajúcej kapitole sme videli, ako náš čitateľ už vie…/ Pokiaľ by bol tento druhý pohľad správny, je však treba poznamenať, že Hurbanovi sa podarilo svoj nedostatok dosť dobre, nenásilne ale najmä cieľavedome zakryť.

Táto noveletka sa pokladá za vyvrcholenie Hurbanových próz zo súčasného života. Autor sa tu prejavil jako majster, suverén, ktorý jako hovorí Noge: „ vládne a hýbe postavami, ktoré z jeho vôle žijú, ktorým nič nemusí priať, lebo im môže všetko dať. Aj keď v jeho štýle badať vplyv a prvky klasicizmu /napr. široko stavanú vetu, prechodníky…/, platí tu Béderovo konštatovanie, že Hurban „ prvý vymaňoval štýl slovenskej prózy z klasicistickej a knižnej strnulosti a obrodzoval sa ho bezprostrednosťou a bohatstvom ľudskej reči. Slovenský spisovný jazyk obohatil množstvom ľudových zvratov, prirovnaní a vtipných prísloví.“

Je tu skutočne veľa hovorových ľudových zvratov, prirovnaní a porekadiel, frazeologizmov, perifráz a žartovných spojení. Podobne jako Chalupka, aj Hurban vkladá svojim postavám do úst niekoľko fráz cudzích jazykov, tzv. makaronizmus, a tým plnšie dokresľuje ich charakter a poukazuje na ich plytkosť a pachtenie za niečím, čím ani zďaleka nie sú, napr. „Radi by hádam erfahrovali, akému fachu Schriffstelerov sa tu u nás dobře darí? No ja – to im ja hneď erklärujem.“ /str. 56, 1987/

Končila by som slovami Bédera:“I keď Hurban sa na konci svojho života stal jedným z najtvrdších prívržencov konzervativizmu, v štyridsiatych rokoch bol práve takým neúprosným protivníkom všetkého spiatočníckeho v slovenskom národnom a kultúrnom živote. Hurban bol vtedy z prvých bojovníkov za nový, pokrokovejší život.

Jeho próza zo štyridsiatych rokov bola jeho najútočnejšou zbraňou v tomto boji. U máloktorého vtedajšieho spisovateľa malo literárne dielo taký jasný, útočný charakter proti starému svetu jako táto próza…V poviedke Od Silvestra do Troch kráľov stavia pravdivý obraz svojej doby tým, že vykresľuje charaktery, postavy, ktoré prežívajú súčasné problémy a svojsky na ne reaguje. Vykreslením konkrétneho života niekoľkých ľudí s ich osobnými sklanmi, citmi, žiadosťami a konfliktami docielil Hurban v tejto poviedke nielen pravdivý ale aj umelecky presvedčivý obraz svojich čias. /str. 100, 104, 1954/.

Na záver by som chcela ešte podotknúť z vlastnej skúsenosti a pritom sa aj súhlasne oprieť o tvrdenie Júliusa Nogeho, že „voči Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi máme ešte nejednu dlžobu v objektívnom zhodnotení jeho diela literárneho, kultúrneho i politicko - národného i vo vydávaní tohoto diela. Hoci v ňom viac v próze, oveľa menej v kritike všeličo už nemá rezonanciu v našich časoch, predsa je to slovo živé, lebo od začiatku vznikalo ako živý príhovor k rodákom.“ /Noge, Philologica, str. 219/. Myslím, že práve humoristicko – satirickej línii u tohto nášho významného štúrovca sa ešte doposiaľ nevenovala väčšia pozornosť. Je třeba poznamenať, že aj táto jeho tvorba nesie značnú časť čŕt a prvkov literatúry venovanej národný otázkam a problémom, čo sa dá ale veľmi ľahko pochopiť, ak vnímame Hurbana jako centrálnu osobnosť v našich dejinách, ktorá sa zaoberala prevažne týmito najpálčivejšími problémami vtedajšej spoločnosti. Celá jeho tvorba vychádzala z národnostných potrieb. Treba však brať do úvahy aj fakt, že tieto problémy sú predsa len pre našu spoločnosť už neaktuálne a sú výlučne v centre záujmu literárnych a historických výskumov a štúdií. Preto som chcela aspoň takouto formou trochu upriamiť pozornosť na tie Hurbanove práce, ktoré sú z pohľadu dnešného laického čitateľa oveľa prístupnejšie a veľavravnejšie. Je na škodu veci, že aj ďalšie práce J.M.Hurbana /napr.: báseň Chlebař, básnická skladba Ohlasy od Slavomila F.Kořennatého, próza Rázmocký kúpeľ/ písané v tejto línii humoru, satiry a irónie sú dosť potlačované do úzadia.