„Ustanovil dvanástich“

„Potom vystúpil na vrch, povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu. Vtedy ustanovil dvanástich, aby boli s ním a aby ich poslal kázať“ (Mar 3,13.14).

V tôni stromov na úbočí vrchu neďaleko Galilejského jazera Kristus povolal dvanástich apoštolov; a tu odznela aj jeho známa Reč na vrchu. Ježišovým obľúbeným prostredím boli polia a vrchy; častejšie totiž učieval pod šírym nebom než v chráme a v synagógach. Veď ani do jednej z nich by sa neboli vošli zástupy, ktoré ho nasledovali. No nielen preto učil na poliach a úbočiach. Ježiš miloval prírodu. Každé pokojné zátišie mu bolo posvätným chrámom.

Prví obyvatelia stvorenej zeme mali svoju svätyňu pod rajskými stromami. S praotcom ľudstva sa tu vlastne zhováral sám večný Syn Boží. Po odchode z Edenu mávali naši prví rodičia svoje bohoslužby na poliach a v lesoch, kde ich s evanjeliom svojej milosti oboznamoval sám Kristus. Bol to on, kto sa zhováral s Abrahámom (290) pod dubami v Mamre, s Izákom pri večernej modlitbe na poli, s Jákobom na betlehemskej stráni, s Mojžišom na madiánskych kopcoch a s mladým Dávidom pri pasení stáda. Na Kristov pokyn opúšťali Židia počas pätnástich storočí každoročne svoje príbytky na celý týždeň a bývali v stanoch zhotovených zo zelených vetiev, „zo šľachtených stromov, palmových ratolestí, vetiev listnatých stromov a potočných vŕb“ (3 Moj 23,40).

Poučné chvíle s učeníkmi sa Ježiš rozhodol tráviť ďaleko od ruchu mesta, v tichu lúk a v samote vrchov, pretože to lepšie zodpovedalo sebazapreniu, o ktorom ich chcel poučiť. Za svojho pôsobenia rád zhromažďoval ľudí okolo seba pod modrou oblohou na niektorom z trávnatých úbočí alebo na pobreží jazera. Uprostred diela svojich rúk mohol obracať pozornosť poslucháčov od výtvorov umelých k veciam prirodzeným. Životné prejavy v prírode slúžili na objasnenie zásad jeho kráľovstva. Pri pohľade na Božie výšiny a pozorovaním obdivuhodného diela Božích rúk ľudia mohli poznávať prevzácne Božie pravdy. Príroda im mala pripomínať Kristovo učenie. Tak to cítia všetci, čo do prírody chodia s Kristom v srdci. Všade budú obklopení posvätným ovzduším. Príroda nám pripomína podobenstvá a rady nášho Pána. Spoločenstvo s Bohom v prírode povznáša myseľ a srdce napĺňa utišujúcim pokojom. (196)

Teraz bolo treba urobiť organizačné kroky pre pospolitosť cirkvi, ktorá po Kristovom odchode mala byť jeho viditeľným zástupcom na zemi. Nemali prepychovú svätyňu, ale Spasiteľ viedol svojich učeníkov do príjemného zátišia, takže sa im posvätné skúsenosti onoho dňa v spomienkach vždy snúbili s nádherou vrchov, údolí a jazier.

Ježiš povolal svojich učeníkov k svedeckej službe svetu o tom, čo im zjavil a zvestoval. Šlo o najvýznamnejšie poslanie, aké bolo kedy ľuďom zverené a bolo hneď po poslaní samého Krista. Mali byť Božími spolupracovníkmi pri záchrane sveta. Podobne ako v Starej zmluve dvanásť patriarchov zastupuje Izrael, tak dvanásť apoštolov malo predstavovať evanjelijnú cirkev.

Spasiteľ poznal povahu tých, ktorých povolal, všetky ich slabosti a chyby mu boli zjavné; vedel (291) o nebezpečenstvách, ktorými musia prejsť, poznal aj zodpovednosti, ktoré na nich doľahnú, a preto svojich vyvolených plne chápal. Kým oni na úbočí spali, on v samote vrchu blízko Galilejského jazera v príhovornej modlitbe za nich strávil celú noc. Na úsvite sa opäť s nimi zišiel, lebo im chcel niečo dôležité povedať.

Títo učeníci už nejaký čas s Ježišom spolupracovali. Ján i Jakub, Ondrej a Peter s Filipom, Natanaelom a Matúšom boli s ním v užšom spojení než ostatní a boli tiež svedkami väčšiny jeho divov. Peter, Jakub a Ján mu boli ešte bližšie. Boli takmer stále s ním ako svedkovia jeho divotvorných činov a prejavov. Najbližšie zo všetkých bol Ježišovi Ján, takže sa o ňom hovorí ako o učeníkovi, ktorého Ježiš miloval. Spasiteľ miloval všetkých, ale Ján bol z nich najučenlivejší. Bol zo všetkých najmladší a s detinsky úprimnou dôverou otváral svoje srdce Ježišovi. Preto si ho Kristus najviac obľúbil a jeho svedectvom oznámil Spasiteľ svojmu ľudu najhlbšie duchovné posolstvá.

V čele jednej zo skupín, do ktorých sú apoštolovia rozdelení, stojí Filip. Bol prvým učeníkom, ktorého Ježiš oslovil výzvou: „Poď za mnou!“ (ROH Ján 1,44; ECAV Ján 1,43). Filip bol z Betsaidy, mesta Ondrejovho a Petrovho. Ako poslucháč Jána Krstiteľa počul jeho výrok o Kristovi ako o Božom Baránkovi. Filip pravdu úprimne hľadal, no nie príliš pohotovo veril. Rozhodol sa síce pre Krista, ale to, čo o ňom povedal Natanaelovi, naznačuje, že o božskej podstate Ježiša celkom presvedčený nebol. Napriek tomu, že ho nebeský hlas označil za Božieho Syna, Filipovi bol Ježiš synom Jozefa z Nazareta (ROH Ján 1,46; ECAV Ján 1,45). (292) Nedôvera tohto učeníka sa prejavila aj pri nasýtení päťtisícového zástupu. Na Ježišovu otázku: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ ozvala sa Filipova nevera: „Ani za dvesto denárov chleba nebude stačiť, ak sa má každému ujsť čo len kúsok“ (Ján 6,5.7). Ježiša to (197) zarmútilo. Aj keď Filip videl jeho činy a poznal jeho moc, predsa plne neveril. Keď sa Gréci vypytovali na Ježiša, nevyužil túto príležitosť a nezaviedol ich k Spasiteľovi, ale šiel sa radiť s Ondrejom. Aj v posledných chvíľach pred ukrižovaním hovoril maloverne. Keď Tomáš povedal Ježišovi: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“ Spasiteľ odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život... Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca.“ Filip je pôvodcom nedôverčivej pripomienky: „Pane, ukáž nám Otca, a to nám postačí“ (Ján 14,5-8). Také nerozhodné srdce a takú slabú vieru mal učeník, ktorý tri roky chodil s Ježišom.

Šťastným opakom Filipovej nedôvery bola detinská dôvera Natanaelova. Bol to človek krajne vážny, ktorý všetko prijímal vierou. Napriek svojim nedostatkom Filip bol predsa žiakom Kristovej školy a nebeský Učiteľ trpezlivo znášal jeho malovernosť a nechápavosť. Keď na učeníkov zostúpil Duch Svätý, Filip sa stal učiteľom podľa Božej vôle. Vedel, o čom hovorí, a svojich poslucháčov učil s presvedčivou istotou.

Kým Ježiš pripravoval svojich učeníkov na ich poslanie, objavil sa ten, ktorý medzi nich vlastne nepatril. Bol to Judáš Iškariotský, muž, ktorý predstieral, že chce nasledovať Krista. Aj on si robil nároky na nejaké miesto v úzkom kruhu učeníkov. S veľkou vážnosťou a presvedčivou úprimnosťou oznámil: „Učiteľ, pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš“ (Mat 8,19). Ježiš ho ani neodmietol, ani nevítal, len smutne poznamenal: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka (293) nemá kde hlavu skloniť“ (Mat 8,20). Judáš veril, že Ježiš je Mesiáš, a v kruhu apoštolov si chcel zabezpečiť nejaké vyššie postavenie v novom kráľovstve. Tejto nádeje ho chcel Ježiš zbaviť výrokom o svojej chudobe.

Učeníci chceli mať Judáša medzi sebou. Pôsobil presvedčivým dojmom uvážlivého a pohotového človeka; preto ho odporučili Ježišovi ako užitočného pomocníka. Udivovalo ich, že Ježiš ho prijal akosi chladno.

Učeníkov trápilo, že Ježiš nejavil záujem o spoluprácu s izraelskými vodcami. Nazdávali sa, že je chybou zriekať sa podpory týchto vplyvných ľudí. Keby bol Judáša odmietol, boli by pochybovali o prezieravosti svojho Majstra. Len ďalší Judášov život ich mal poučiť, ako nebezpečné sú pri voľbe Božích služobníkov akékoľvek prízemné ohľady. Spoluprácou s ľuďmi, akých horlivo odporúčali učeníci, dielo by sa bolo dostalo do rúk tých najväčších nepriateľov.

Keď sa Judáš pripojil k učeníkom, ani on nemohol prehliadnuť krásu Kristovej povahy. Cítil vplyv Božej moci, ktorá priťahovala ľudí (198) k Spasiteľovi. Ten, čo neprišiel nalomenú trstinu dolomiť, ani vyhasiť dohárajúci knôt, by tohto človeka neodmietol, hoci by len jediným vzdychom zatúžil po svetle. Spasiteľ čítal v Judášovom srdci, vedel o hlbinách neprávosti, v ktorých bez záchrany Božou milosťou môže zahynúť. Tým, že ho prijal za učeníka, poskytol mu možnosť, aby každodenným stykom spoznával jeho nesebeckú lásku. Keby bol Kristovi otvoril svoje srdce, Božia milosť by bola zapudila diabolské sebectvo a aj Judáš sa mohol stať dedičom Božieho kráľovstva.

Boh prijíma ľudí takých, akí sú, so všetkými ľudskými vlastnosťami, a vzdeláva ich pre svoju službu, ak chcú poslúchať jeho príkazy a učiť sa od neho. Nevyvolil si ich preto, že by boli dokonalí, ale napriek ich nedostatkom, aby poznávaním pravdy a životom podľa nej mohla ich Kristova milosť premeniť na jeho obraz.

Judáš mal tie isté príležitosti ako ostatní učeníci. Počúval tie isté vzácne naučenia. No život podľa pravdy, (294) ktorý žiadal Kristus, odporoval Judášovým túžbam a zámerom, a on sa nechcel vzdať svojich predstáv a prijať nebeskú múdrosť.

Ako láskavo sa správal Spasiteľ k tomu, ktorý mal byť jeho zradcom. Ježiš často hovoril o zásadách dobročinnosti, ktoré zasahovali priamo koreň lakomstva. Predstavil Judášovi ohyzdnú povahu hrabivosti, takže si tento učeník často uvedomoval, že ide o jeho povahu a jeho hriech, no nechcel vyznať svoju neprávosť a vzdať sa jej. Bol sebestačný; miesto toho, aby odolával pokušeniu, aj ďalej žil ako pokrytec. Kristus mu bol živým príkladom toho, čím sa musí stať, ak má mať z jeho božského sprostredkovateľského pôsobenia a služby nejaký úžitok. Všetky naučenia Judáš akoby ani nepočul.

Ježiš ho neodsudzoval pre jeho lakomstvo, mal s týmto poblúdilým človekom nebeskú trpezlivosť, hoci mu dal jasne najavo, že číta v jeho srdci ako v otvorenej knihe. Pripomínal mu tie najušľachtilejšie pohnútky na konanie dobra; keď však Judáš zavrhol nebeské svetlo, zostal bez výhovorky.

Judáš radšej zostal pri svojich chybách. Zvíťazili v ňom pomstychtivosť a temné, nečisté myšlienky, až bol úplne v satanovej moci. Judáš sa stal predstaviteľom Kristovho nepriateľa.

Keď sa s Ježišom stretol prvýkrát, mal niekoľko dobrých povahových rysov, pre ktoré mohol byť cirkvi na požehnanie. Keby sa bol rozhodol ochotne znášať Kristovo jarmo, mohol byť medzi najprednejšími apoštolmi. Keď ho Majster napomenul, Judáš sa zatvrdzoval a vo svojej pýche a vzbure radšej počúval vlastnú ctibažnosť, takže sa sám pripravoval o možnosť úspešne pracovať v Božom diele. (199)

Všetci učeníci mali veľké chyby, keď ich Ježiš povolal do svojej služby. Ani Ján, ktorý bol tichému a pokojnému Majstrovi najbližšie, nebol od prirodzenosti tichý a poddajný. On i jeho brat dostali prezývku „synovia hromu“. Len čo niekto Ježiša znižoval, okamžite prejavili svoje rozhorčenie a bojovnosť. Milovaný učeník bol pomstivý a posudzovačný. Vysokomyseľne a žiadostivo sa usiloval o získanie prvého miesta v Božom kráľovstve. Denne však videl celkom opačnú, vľúdnu a znášanlivú povahu Ježišovu a počul jeho slová o pokore a trpezlivosti. Ján otváral svoje srdce Božiemu vplyvu, (295) takže sa stal nielen poslucháčom, ale aj uskutočňovateľom Kristových slov. Jeho vlastné ja bolo skryté v Kristovi. Naučil sa niesť Kristovo jarmo.

Ježiš svojich učeníkov napomínal, varoval a upozorňoval, ale Ján a jeho bratia od neho neodišli. Aj napriek jeho výčitkám sa rozhodli zostať s ním. Spasiteľ ich neopustil pre ich slabosti a omyly. Až do konca boli s ním v jeho utrpení a učili sa z jeho života. Pozorovaním Krista menila sa aj ich povaha.

Správaním i vlastnosťami sa apoštolovia jeden od druhého veľmi líšili. Bol tu publikán Lévi Matúš i zapálený, horlivý Šimon, ktorý neústupne nenávidel rímsku vládu; veľkorysý a prchký Peter i lakomý Judáš; úprimný, ale plachý a ustrašený Tomáš, pomalý a váhavý Filip ako aj ctibažní synovia Zebedeovi so svojimi bratmi. Títo nedokonalí ľudia s rozmanitými zdedenými i vypestovanými sklonmi k zlému boli povolaní nasledovať Krista. Skrze neho sa mali stať členmi Božej rodiny a byť jednomyseľní vo viere, v učení i v duchu. Čakali ich rôzne skúšky, starosti i názorové trenice, ale s Kristom v srdci nie je možný nesúlad. Jeho láska mala v nich roznecovať vzájomnú lásku. Majstrove naučenia mali urovnať všetky ich nezhody a zjednocovať učeníkov, kým nebudú jednomyseľní. Kristus je veľký stred; čím viac sa budú približovať k tomuto stredu, tým bližšie si budú aj navzájom.

Keď Ježiš poučil svojich učeníkov, zhromaždil ich do malého hlúčika, pokľakol s nimi, položil ruky na ich hlavy a modlitbou ich oddelil pre službu evanjelia.

Kristus si za svojich zástupcov medzi ľuďmi nevybral nepadlých anjelov, ale ľudí s rovnakými slabosťami, aké majú tí, ktorým majú pomáhať k spaseniu. Kristus vzal na seba ľudskú prirodzenosť, aby mohol zachrániť ľudstvo. Božstvo sa muselo prejaviť v ľudskej podobe, pretože záchrana sveta vyžadovala spojenie božskej a ľudskej prirodzenosti. Božstvo potrebovalo ľudskú prirodzenosť, aby ľudská prirodzenosť mohla sprostredkovať spoločenstvo medzi Bohom a človekom. Podobne je to aj s Kristovými služobníkmi a poslami. Človek (200) potrebuje nadľudskú moc, aby mohol byť obnovený na Boží obraz a aby bol spôsobilý pre Božie dielo; to však (296) nevylučuje ľudskú prirodzenosť. Človek sa spolieha na Božiu moc. Kristus prebýva v jeho srdci skrze vieru a umocnená ľudská sila sa stáva Božou účinnou mocou v službe dobra.

Ten, ktorý povolal galilejských rybárov, dodnes pozýva ľudí do svojej služby. Podobne je ochotný prejaviť svoju moc aj skrze nás, ako kedysi skrze prvých učeníkov. Nech sme akokoľvek nedokonalí a hriešni, Pán chce, aby sme sa stali jeho spoločníkmi a Kristovými učeníkmi. Pozýva nás do svojej školy, aby sme spolu s Kristom konali Božie skutky.

„No tento poklad máme v hlinených nádobách, aby mal Boh zvrchovanú moc, a nie my“ (2 Kor 4,7). Tu je dôvod, prečo kázanie evanjelia bolo zverené omylným ľuďom a nie anjelom. Je zrejmé, že sila, ktorá pôsobí v ľudskej slabosti, je Božia moc, a to nás povzbudzuje veriť, že moc, ktorá môže pomôcť iným, práve tak slabým, ako sme my, môže pomôcť aj nám. A tí, čo sami „podliehajú slabosti“, mali by „mať súcit s nevedomými a blúdiacimi“ (Žid 5,2). Sami boli ohrození, poznajú nebezpečenstvo a neschodnosť cesty, preto sú povolaní pomáhať podobne ohrozeným. Na svete sú ľudia zmietaní pochybnosťami, obťažení slabosťami, maloverní, ktorí nevedia uchopiť rameno Neviditeľného, ale priateľ, ktorého môžu vidieť a ktorý k nim prichádza miesto Krista, môže spojiť ich chabú vieru s Kristom.

Máme spolupracovať s nebeskými anjelmi a spolu s nimi svetu zjavovať Krista. Anjeli takmer netrpezlivo čakajú na túto spoluprácu, pretože človek je povolaný pre spoločenstvo s človekom. Ak sa bezvýhradne odovzdáme Kristovi, anjeli sa tešia, že môžu naším hlasom zvestovať Božiu lásku. (201) (297)