Vzkriesenie je „obnova života s plnosťou bytia a osobnosti po smrti“. 10 Keďže ľudia podliehajú smrti, musí byť vzkriesenie, ak majú okúsiť život za hrobom. Boží poslovia v celej Starej i Novej zmluve vyjadrovali nádej vo vzkriesenie. (Jób 14,13-15; 19,25-29; Ž 49,16; 73,24; Iz 26,19; 1 Kor 15)
Nádej na vzkriesenie, pre ktoré máme spoľahlivý dôkaz, nás povzbudzuje, aby sme sa po tomto terajšom svete, v ktorom smrť je údelom všetkých, tešili na lepšiu budúcnosť.
Kristovo zmŕtvychvstanie. Vzkriesenie spravodlivých mŕtvych pre nesmrteľný život úzko súvisí s Kristovým zmŕtvychvstaním, pretože zmŕtvychvstalý Kristus nakoniec vzkriesi mŕtvych. (Ján 5,28.29)
1. Dôležitosť Kristovho zmŕtvychvstania. Čo by sa bolo stalo, keby Kristus nebol vstal z mŕtvych? Apoštol Pavel zhŕňa následky:
a) Zbytočne by sa kázalo evanjelium: „Ak nebol Kristus vzkriesený, (356) potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera. (1 Kor 15,14)
b) Nebolo by odpustenia hriechov: „Keď Kristus nevstal z mŕtvych, ... ešte ste stále vo svojich hriechoch!“ (1 Kor 15,17)
c) Nebol by dôvod veriť v Ježiša: „Keď Kristus nevstal, vaša viera je márna.“ (1 Kor 15,17)
d) Nebolo by nijakého všeobecného vzkriesenia z mŕtvych: „Ak sa hlása, že Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, ako že niektorí z vás hovoria, že zmŕtvychvstania niet?“ (1 Kor 15,12)
e) Nebolo by nijakej nádeje za hrobom: „Keď Kristus nevstal ... potom aj tí, ktorí zosnuli v Kristovi, sú stratení.“ (1 Kor 15,17.18) 11
2. Telesné zmŕtvychvstanie. Kristus, ktorý vyšiel z hrobu, bol ten istý Ježiš, ktorý tu žil v tele. Teraz mal oslávené telo, ale bolo to stále skutočné telo. Bolo také skutočné, že ostatní si rozdiel ani nevšimli. (Luk 24,13-27; Ján 20,14-18)
Ježiš sám poprel, že by bol nejakým duchom alebo prízrakom. Svojim učeníkom povedal: „Pozrite na moje ruky a nohy... Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte, že ja mám.“ (Luk 24,39) Na dôkaz svojej fyzickej skutočnosti svojho vzkriesenia v ich prítomnosti aj jedol. (Luk 24,43)
3. Jeho vplyv. Vzkriesenie elektrizujúco zapôsobilo na Kristových učeníkov. Skupinu slabých a vyľakaných ľudí premenilo na chrabrých apoštolov, hotových za svojho Pána urobiť čokoľvek. (Fil 3,10.11; Sk 4,33) Misia, do ktorej sa pustili v dôsledku vzkriesenia, otriasla Rímskou ríšou a rozbúrila celý svet. (Sk 17,6)
„Istota Kristovho zmŕtvychvstania dala zmysel a moc kázaniu evanjelia. (Pozri Fil 3,10.11.) Peter hovorí o 'vzkriesení Ježiša Krista z mŕtvych` ako o zdroji 'živej nádeje` vo veriacich. (1 Pet 1,3) Apoštoli sa pokladali za povolaných svedkov 'jeho zmŕtvychvstania`, (Sk 1,22) a svoje učenie o Kristovom zmŕtvychvstaní opierali o starozmluvné mesiášske predpovede. (Sk 2,31) Osobné poznanie 'zmŕtvychvstania Pána Ježiša` dávalo 'veľkú silu` ich svedectvu. (Sk 4,33) Apoštoli vyvolali odpor židovských vodcov, keď vyšli 'ohlasovať zmŕtvychvstanie v Ježišovi`... (Sk 4,2) Keď Pavla predviedli pred Veľradu, vyhlásil, že je pred nimi pre 'nádej a zmŕtvychvstanie`. (Sk 23,6; pozri 24,21) Pavel napísal rímskym kresťanom, že Ježiš Kristus 'od vzkriesenia z mŕtvych je ustanovený v moci ako Boží Syn`. (Rim 1,4) Objasnil, že v krste kresťan svedčí o svojej viere vo vzkrieseného Krista. (Rim 6,4.5)“ 12
Dve vzkriesenia. Kristus učil, že budú dve všeobecné vzkriesenia: „Vzkriesenie k životu“ pre spravodlivých a „vzkriesenie na odsúdenie“ pre nespravodlivých. (Ján 5,28.29; Sk 24,15) Tieto dve vzkriesenia od seba delí tisícročie. (Zj 20,4.5)
1. Vzkriesenie pre život. Tí, čo vstanú pri prvom vzkriesení, sú nazvaní „blahoslavení a svätí“. (Zj 20,6) Oni (357) neokúsia druhú smrť v ohnivom jazere na konci tisícročia. (Zj 20,14) Toto vzkriesenie pre život a nesmrteľnosť (Ján 5,29; 1 Kor 15,52.53) sa deje pri druhom advente. (1 Kor 15,22.23; 1 Tes 4,15-18) Tí, čo budú mať na ňom účasť, už nemôžu zomrieť. (Luk 20,36) Navždy sú spojení s Kristom.
Aké bude vzkriesené telo? Vzkriesení svätí budú mať skutočné telo, podobné telu Kristovmu. Ako Kristus vstal ako oslávená bytosť, tak oslávení budú aj spravodliví. Apoštol Pavel povedal, že Kristus „pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému“. (Fil 3,21) Neoslávené telo nazýva „prirodzeným telom“ a oslávené telo nazýva „duchovným telom“. To prvé je smrteľné a porušiteľné, to druhé nesmrteľné a neporušiteľné. Zmena zo smrteľnosti na nesmrteľnosť sa deje okamžite pri vzkriesení. (pozri 1 Kor 15,42-54)
2. Vzkriesenie na odsúdenie. Nespravodliví vstanú pri druhom všeobecnom vzkriesení na konci tisícročia. (Pozri 26. kapitolu tejto knihy.) Toto vzkriesenie smeruje ku konečnému súdu a odsúdeniu. (Ján 5,29) Tí, ktorých mená neboli zapísané do knihy života, pri druhom vzkriesení vstanú a „budú“ vrhnutí do ohnivého jazera a okúsia druhú smrť. (Zj 20,15.14)
Tomuto tragickému koncu mohli uniknúť. Neomylný jazyk Písma predstavuje Boží spôsob úniku: „Obráťte sa! Odvráťte sa od všetkých svojich priestupkov, potom vás neprávosť neprivedie k pádu. Odhoďte od seba všetky svoje priestupky, ktorých ste sa dopúšťali, a vytvorte si nové srdce a nového ducha. Veď prečo máte zomrieť?... Lebo nemám záľubu v smrti toho, kto musí zomrieť – znie výrok Hospodina Pána. Obráťte sa a budete žiť!“ (Ez 18,30-32)
Kristus sľubuje, že „kto zvíťazí, tomu druhá smrť neublíži“. (Zj 2,11) Tí, čo prijímajú Ježiša a spásu, ktorú prináša, okúsia neopísateľnú radosť pri jeho slávnom príchode. V nehynúcom šťastí budú tráviť večné spoločenstvo so svojím Pánom a Spasiteľom.
Poznámky:
1. Pozri heslo „Immortality“ v SDA Encyclopedia, rev. vyd., s. 621.
2. V priebehu stáročí význační kresťania mnohých vierovyznaní – augsburského, reformovaného, anglikáni, baptisti, kongregacionalisti, presbyteriáni, metodisti, atď. – komentovali biblické učenie o podmienečnej nesmrteľnosti. Najvýznamnejší z nich v 16. storočí bol Martin Luther, William Tyndale, John Frith, George Wishart; v 17. storočí Robert Overton, Samuel Richardson, John Milton, George Wither, John Jackson, John Canne, arcibiskup John Tillotson, Dr. Isaac Barrow; v 18. storočí Dr. William Coward, Henry Layton, Joseph N. Scott, M. D. Dr. Joseph Priestly, Peter Pecard, arcidekan Francis Blaskburne, biskup William Warburton, Samuel Bourn, Dr. William Whiston, Dr. John Tottie, prof. Henry Dodwell; v 19. storočí biskup Timothy Kendrick, Dr. William Thompson, Dr. Edward White, Dr. John Thomas, H. H. Dobney, arcibiskup Richard Whately, dekan Henry Alford, James Panton Ham, Charles F. Hudson, Dr. Robert W. Dale, dekan Frederick W. Farrar, Hermann Olshausen, Canon Henry Constable, William Gladstone, Joseph Parker, biskup John J. S. Perowne, Sir George G. Stokes, Dr. W. A. Brown, Dr. J. Agar Beet, Dr. R. F. Weymouth, Dr. Lyman Abbott, Dr. Edward Beecher, Dr. Emmanuel Petavel – Olliff, Dr. Franz Delitzsch, biskup Charles (358) J. Ellicott, Dr. George Dana Boardman, J. H. Pettingell; v 20. storočí Canon William, H. M. Hay Aitken, Eric Lewis, Dr. William Temple, Dr. Gerardus van der Leeuw, Dr. Aubrey R. Vine, Dr. Martin J. Heinecken, David R. Davies, Dr. Basil F. C. Atkinson, Dr. Emil Brunner, Dr. Reinhold Niebuhr, Dr. T. A. Kantonen, Dr. D. R. G. Owen. Pozri Questions on Doctrine, s. 571-608; Froom, The Conditionalist Faith of Our Fathers, 1965,1966, 1. a 2. zv.
3. Pozri heslo „Death“ v SDA Bible Commentary, rev. vyd., s. 277.228
4. R. L. Harris, „The Meaning of the Word Sheol as Shown by Parallels in Poetic Text“, v Journal of the Evangelical Theological Society, dec.1961, s. 129-135; pozri tiež SDA Bible Commentary, rev. vyd., 3. zv., s. 999.
5. Pozri napr. SDA Bible Commentary, rev. vyd., 5. zv., s. 387.
6. Jedinou výnimkou je výraz šeol použitý obrazne (pozri Ez 32,21) alebo hades v podobenstve. (Pozri Luk 16,23.) Výraz šeol sa v Starej zmluve nachádza viac ako 60-krát, no nikde nejde o miesto trestu po smrti. Táto predstava sa neskôr spájala s gehennou, (Mar 9,43-48) nie s hadesom. Jediná výnimka je len v Luk 16,23. Pozri tiež SDA Bible Commentary, rev. vyd., 3. zv., s. 999.
7. Biblické texty v nasledujúcich odstavcoch sa obvykle uvádzali so zámerom sproblematizovať učenie Písma o povahe smrti. Pri dôkladnejšom prieskume však zistíme, že sa úplne zhodujú s celkovým učením Písma.
a) Ráchelina smrť. V Písme o Ráchelinej smrti čítame, že „jej duša odchádzala“. (1 Moj 35,18) Tento výraz jednoducho naznačuje, že v posledných okamihoch svojho vedomia a svojím posledným dychom dala svojmu synovi meno. Tento text v iných prekladoch znie: „Keď vydýchla naposledy“ (NIV), alebo: „Keď jej život unikal“. (Slov. preklad ev. a. v.)
b) Eliáš a mŕtvy chlapec. Keď sa Eliáš modlil, aby sa duša mŕtveho syna vdovy zo Sarepty vrátila, Boh mu odpovedal oživením chlapca. (1 Kráľ 17,21.22) Toto bol dôsledok spojenia životného princípu s telom. Ani jedna z oboch zložiek nežila ani nebola pri vedomí, keď boli od seba odlúčené.
c) Mojžišova prítomnosť na Vrchu premenenia. Mojžišova prítomnosť na Vrchu premenenia nie je nijakým dôkazom existencie živých ľudských duchov či prítomnosti všetkých spravodlivých mŕtvych v nebi. Krátko pred touto udalosťou povedal Ježiš svojim učeníkom, že niektorí z nich ešte pred svojou smrťou uvidia Syna človeka v jeho kráľovstve. Prísľub sa splnil Petrovi, Jakubovi a Jánovi. (Mat 16,28 – 17,3)
Kristus im na Vrchu premenenia zjavil miniatúrnu slávu Božieho kráľovstva. Kristus tu bol ako slávny kráľ spolu s Mojžišom a Eliášom – predstaviteľmi dvojakých účastníkov v Božom kráľovstve. Mojžiš predstavoval spravodlivých mŕtvych, ktorí budú vzkriesení a vyjdú z hrobu pri druhom advente. Eliáš predstavoval živých spravodlivých, ktorí budú pri Kristovom príchode prenesení do neba bez toho, aby okúsili smrť. (2 Kráľ 2,11)
Júda podáva dôkaz o zvláštnom vzkriesení Mojžiša. Keď totiž Mojžiš zomrel a bol pochovaný, (5 Moj 34,5.6) medzi Michaelom a diablom bol spor o Mojžišovo telo. (Júda 1,9) Z Mojžišovej prítomnosti na Vrchu premenenia možno usudzovať, že diabol tento spor prehral a vzkriesenie Mojžiša bol prvý známy prípad Kristovej moci kriesiť mŕtvych. Táto udalosť nie je nijakým dôkazom na podporu učenia o nesmrteľnej duši. Skôr je dôkazom učenia o telesnom zmŕtvychvstaní.
d) Podobenstvo o boháčovi a Lazarovi. Záznam Ježišových slov o boháčovi a Lazarovi (Luk 16,19-31) sa zvyčajne uvádza na podporu učenia o vedomej existencii mŕtvych. Tí však, čo to takto chápu, nanešťastie nepostrehli, že v tomto prípade ide o podobenstvo. Keby sa však malo brať doslovne v každej podrobnosti, bolo by absurdné. Mŕtvi by museli ísť na miesto svojho určenia ako skutočné bytosti, ktoré majú všetky telesné orgány: oči, jazyk, prsty atď. Všetci spravodliví by boli v Abrahámovom lone. Nebo a peklo by boli v takej blízkosti, že vykúpení by sa mohli so zavrhnutými zhovárať. Jedni i druhí by svoju odplatu dostali pri smrti, čo odporuje Kristovmu učeniu o odplate pri druhom príchode. (Mat 25,31-41; Zj 22,12)
Tento príbeh je však len podobenstvom – jedným z Kristových obľúbených náučných spôsobov. Každé podobenstvo malo náučné poslanie. Zmyslom Kristovho naučenia v tomto prípade nebolo poúčať o stave mŕtvych. Mravné poslanie tohto podobenstva spočíva v upozornení na život podľa Božieho slova. Ježiš jasne ukázal, že boháč sa staral len o hmotné veci a na chudobných nebral nijaký ohľad. O večnom určení každého človeka sa rozhoduje v tomto živote a nijaká druhá nápravná lehota neexistuje. Písmo vedie k pokániu a k spáse a ak zanedbáme varovné pokyny Božieho slova, nič nás nezachráni. Preto Kristus zakončil toto podobenstvo slovami: „Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“ (Luk 16,31)
V tomto prípade Kristus jednoducho použil prvky obvyklej židovskej predstavy, podľa ktorej sa mŕtvi spolu zhovárajú. (Predstava tohto podobenstva o Abrahámovom lone a hadese bola veľmi podobná židovskej tradícii. (359) Pozri „Discourse to the Greeks Concerning Hades“ v diele Jozefa Flavia Complete Works, 1960, s. 636.) V Písme nachádzame podobenstvo, v ktorom sa zhovárajú aj stromy. (Sud 9,7-15; pozri 2 Kráľ 14,9) Nikto však nepoužil toto podobenstvo za dôkaz, že stromy môžu hovoriť. Kristovmu podobenstvu by sme teda nemali prisudzovať zmysel, ktorý by odporoval mnohým biblickým dôkazom i učeniu samého Krista o smrti ako spánku.
e) Kristov prísľub zločincovi. Kristus sľúbil zločincovi na kríži: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ (Luk 23,43) Raj je zrejme synonymom neba. (2 Kor 12,4; Zj 2,7) Podľa uvedeného textu Kristus mal ísť do neba k svojmu Otcovi v piatok a s ním mal ísť aj zločinec. Keď však Kristus ráno v deň vzkriesenia sám povedal Márii, keď mu padla k nohám a vzývala ho: „Už ma nedrž, veď som ešte nevystúpil k Otcovi; ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu.“ (Ján 20,17) Zo slov prítomného anjela vyplýva, že Kristus zostal na konci týždňa v hrobe: „Poďte, pozrite si miesto, kde ležal.“ (Mat 28,6)
Protirečil si Kristus? Vôbec nie. Pochopiť zmysel tohto textu nám pomôže rozdeľovacie znamienko. Pôvodné biblické rukopisy nemali medzislovné medzery ani čiarky. Význam textu sa použitím interpunkčného znaku môže veľmi zmeniť. Prekladatelia Písma uplatňujú pri používaní týchto znamienok svoj najlepší úsudok, no ich dielo určite nie je inšpirované.
Keby prekladatelia, ktorí všeobecne vykonali skvelé dielo, boli v Luk 23,43 dali čiarku po namiesto pred slovo „dnes“, tento text by neprotirečil učeniu Písma o smrti. Kristove slová by potom boli dostali svoj pravý význam: „Veru, hovorím ti dnes (t.j. v tento deň, keď zomieram ako zločinec): Budeš so mnou v raji.“ Ježiš v súlade s učením Písma ubezpečil zločinca, že bude s ním v raji – bol to prísľub, ktorý sa splní po vzkriesení spravodlivých, pri jeho druhom príchode.
f) Odísť a byť s Kristom. Pavol povedal: „Veď pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk... Oboje na mňa dolieha: túžim zomrieť a byť s Kristom, a to by bolo oveľa lepšie.“ (Fil 1,21.23) Očakával azda Pavol, že bezprostredne po smrti príde do neba?
Apoštol často písal o bytí s Kristom. V inom liste napísal o tých, „čo zosnuli v Ježišovi“. Podľa jeho slov pri druhom advente budú spravodliví mŕtvi vzkriesení a spolu so spravodlivými živými budú „v oblakoch uchvátení do vzduchu v ústrety Pánovi, a tak budeme navždy s Pánom.“ (1 Tes 4,14.17)
Na tomto pozadí vidíme, že Pavel sa v liste veriacim vo Filipách nijako podrobne nerozpisuje o tom, čo sa deje pri smrti. Jednoducho vyjadruje svoju túžbu skončiť prítomný život plný útrap a byť s Kristom. O čase medzi smrťou a vzkriesením sa nijako nezmieňuje, ani ho nekomentuje. Jeho nádej je upriamená na zasľúbené, osobné spoločenstvo s Ježišom po celú večnosť. Pre tých, čo zomierajú, nie je nijaký dlhý čas medzi zatvorením očí pri smrti a ich otvorením pri vzkriesení. Keďže mŕtvi sú bez akéhokoľvek vedomia a o plynúcom čase nemajú nijaký pojem, ráno vzkriesenia sa im bude javiť, akoby šlo o okamžitý prechod zo smrti do života. Smrť je pre kresťana ziskom: prestávajú pokušenia, skúšky a žiale. Pri vzkriesení dostanú dar slávnej nesmrteľnosti.
8. E. G. White, Great Controversy, s. 558.
9. Pozri heslo „Death“ v SDA Bible Dictionary, rev. vyd., s. 278; pozri Questions on Doctrine, s. 524.
10. Pozri heslo „Resurrection“ v SDA Bible Dictionary, rev. vyd., s. 935.
11. Questions on Doctrine, s. 67.68.
12. Pozri heslo „Resurrection“ v SDA Bible Dictionary, rev. vyd., s. 936. (360) (361)