Tajomstvo svätyne

Základom a hlavným stĺpom adventnej viery sa stal predovšetkým text: „Až prejde dvetisíctristo večerov a rán, potom svätyňa bude opäť uvedená do správneho stavu“ (Dan 8,14). Veriacim, ktorí očakávali Kristov skorý príchod, boli tieto slová dôverne známe. Tisícero úst ho opakovalo ako vyznávačské heslo. Verili, že od predpovedaných udalostí závisí splnenie ich najkrajšej nádeje a najväčšej túžby. Podľa výpočtu prorocky určená lehota sa skončí na jeseň roku 1844. Adventisti ako aj ostatní kresťania verili, že svätyňou je zem alebo niektorá jej časť. Nazdávali sa, že uviesť svätyňu „do správneho stavu“ (alebo podľa iného prekladu), „svätyňu očistiť“ znamená ohňom posledného súdu očistiť zem, čo sa stane pri druhom príchode Ježiša Krista. Takto došli k záveru, že Kristus príde na zem v roku 1844.

Určený čas však uplynul, no Pán neprišiel. Veriaci boli istí, že Božie slovo sa nemôže mýliť a chyba musí byť len v ich výklade proroctva. V čom sa len mohli mýliť? Niektorí riešili problém vyhlásením, že obdobie dvetisíctristo prorockých dní sa neskončilo v roku 1844. Nemali však na to iné zdôvodnenie, len to, že Pán Ježiš neprišiel vtedy, keď ho čakali. Dospeli k záveru, že keby sa predpovedané obdobie bolo skončilo v roku 1844, Kristus by bol prišiel očistiť svätyňu – zem ohňom. (409) Keďže neprišiel, predpovedané obdobie sa teda nemohlo skončiť.

Prijať tento názor by znamenalo zavrhnúť vtedajší výpočet prorockého obdobia. Ďalším štúdiom Písma zistili, že obdobie dvetisíctristo prorockých dní sa začalo na jeseň roku 457 pred Kristom, keď nadobudol platnosť Artaxerxov výnos o obnove Jeruzalema. Ak tento dátum vezmeme za východiskový bod počítania, potom sled všetkých predpovedaných udalostí z knihy Daniel 9,25-27 dokonale súhlasí. Šesťdesiatdeväť týždňov, teda prvých štyristoosemdesiattri rokov z dvetisíctristo rokov siaha k Mesiášovi, Pomazanému. Kristov krst a jeho pomazanie Duchom Svätým v roku 27 po Kr. sa vyplnili presne podľa predpovede. Uprostred sedemdesiateho týždňa mal byť Mesiáš zabitý. Tri a pol roka po svojom krste, na jar roku 31 po Kr. bol Kristus ukrižovaný. Sedemdesiat týždňov, teda štyristodeväťdesiat rokov bolo prednostne oddelených pre Židov. Koncom tohto obdobia spečatil národ zavrhnutie Krista prenasledovaním (296) jeho učeníkov a apoštolovia šli v roku 34 po Kr. hlásať spásu pohanom. Vtedy sa skončilo štyristodeväťdesiat rokov, teda prvá časť z celého obdobia dvetisíctristo rokov a zostalo tisícosemstodesať rokov. Tento časový úsek sa začal v roku 34 po Kr. a skončil sa v roku 1844. Potom, podľa výroku nebeského posla, „svätyňa bude opäť uvedená do správneho stavu“ (očistená). Všetky prorocké predpovede sa neklamne splnili v určený čas.

V tomto výklade bolo všetko zrozumiteľné a jasné, okrem toho, že neurčoval, o akú udalosť v predpovedanom uvedení svätyne do správneho stavu (očisťovaní) v roku 1844 ide. Popierať, že prorocké obdobie sa v uvedenom roku naozaj skončilo, by znamenalo vnášať do celej záležitosti zmätok a nebrať do úvahy, že rad významných udalostí sa odohral presne v prorocky vyznačenom čase.

Vo veľkom adventnom hnutí viedol svoj ľud sám Boh. Toto dielo sprevádzal svojou mocou a slávou, nedovolil, aby sa skončilo sklamaním a aby ľudia mohli vravieť, že šlo o falošné a fanatické nadšenie. Boh nedovolí, aby nad jeho Slovom víťazili pochybnosti a neistota. (410) Kým mnohí síce po sklamaní výpočty prorockých období zamietli a hnutie, ktoré na základe výpočtov vzniklo, zavrhli, iní veriaci neboli ochotní vzdať sa svojej viery a svojich skúseností, ktoré spočívali na Písme a na svedectve Ducha svätého. Verili, že štúdiom proroctiev prišli na správny výklad, a preto sú povinní pridŕžať sa poznanej pravdy a v skúmaní Písma pokračovať. S úprimnou modlitbou preverovali výklad Písma a snažili sa zistiť, v čom sa zmýlili. Pretože vo svojich výpočtoch prorockého obdobia nijakú chybu nájsť nemohli, začali sa dôkladnejšie zaoberať otázkami týkajúcimi sa svätyne.

Skúmaním Písma poznali, že v ňom nieto jediného dokladu, ktorý by podporoval všeobecne prijatý názor, že svätyňou by mala byť zem. Z Písma však poznali, čo svätyňa je, aký má zmysel, kde sa nachádza a aká služba sa v nej koná. V tomto ohľade je svedectvo Písma nad každú pochybnosť jasné a podrobné. V liste Židom čítame: „Teda aj prvá zmluva mala bohoslužobné predpisy a pozemskú svätyňu. Bol zhotovený prvý stánok, v ktorom bol svietnik, stôl a posvätné chleby. Je nazývaný svätyňou. Za druhou oponou bol stánok, ktorý sa volá svätyňa svätých. K nej patril zlatý kadidlový oltár, archa zmluvy, obložená zo všetkých strán zlatom a v nej zlatá nádoba s mannou, Áronova palica, ktorá vypučala, a tabule Zmluvy. Nad ňou boli cherubi slávy, ktorí zatieňovali zľutovnicu“ (Žid 9,1-5).

Svätyňa, o ktorej pisateľ textu hovorí, bol stánok, ktorý na Boží príkaz postavil Mojžiš ako pozemský príbytok Najvyššieho. „Nech (297) mi postavia svätyňu, a budem bývať uprostred nich“ (2 Moj 25,8), prikázal Boh Mojžišovi, keď bol s ním na vrchu. (411) Počas putovania Izraelcov po púšti sa svätostánok dal prenášať z miesta na miesto. Bola to však nádherná stavba. Steny boli z dosák obložených zlatom na strieborných podstavcoch, strechu tvorila vrstva kobercov, prikrývok a jej vrchná časť bola z koží. Vnútro bolo z jemného plátna krásne zdobeného postavami zobrazujúcimi cherubov. Okrem vonkajšieho nádvoria, na ktorom stál oltár na spaľované obete, svätostánok mal dve oddelenia: svätyňu a veľsvätyňu (svätyňu svätých). Tieto dve časti svätostánku oddeľovala vzácna a skvostná opona, podobná tej, ktorá uzatvárala vchod do prvého oddelenia (svätyne).

Na južnej strane vo svätyni stál sedemramenný svietnik so siedmimi lampami, ktoré cez deň i v noci osvecovali svätyňu. Na severnej strane stál stôl s posvätnými chlebmi a hneď pred oponou oddeľujúcou svätyňu od veľsvätyne stál zlatý kadidlový oltár, z ktorého sa dňom i nocou vznášala k Bohu vôňa kadidla spolu s modlitbami Izraelcov.

Vo veľsvätyni bola truhla z akáciového dreva, zvonku i znútra obložená zlatom, v ktorej boli uložené dve kamenné dosky, na ktoré sám Boh napísal svojich desať prikázaní. Vrchnák posvätnej truhly nazývaný „zľutovnica“ bol drahocenným umeleckým dielom, na ktorom z každej strany stál jeden zlatý cherub. V tomto oddelení sa zjavovala Božia prítomnosť v podobe oblaku slávy medzi cherubmi.

Keď sa Hebrejci usadili v Kanaáne, postavili namiesto prenosného svätostánku Šalamúnov chrám. Bola to pevná stavba oveľa väčšia, no proporčne zodpovedajúca pôvodnému svätostánku s príslušným vnútorným zariadením. V tejto podobe svätyňa existovala až do roku 70 po Kr., keď ju zničili Rimania.

To je jediná pozemská svätyňa, o ktorej sa zmieňuje Písmo ako o svätyni prvej zmluvy. (412) Čo však nová zmluva, nemá nijakú svätyňu?

Keď sa adventní veriaci pri hľadaní pravdy znova vrátili k listu Židom, zistili, že pisateľ hovorí aj o druhej svätyni – svätyni novozmluvnej: „Teda aj prvá zmluva mala bohoslužobné predpisy a pozemskú svätyňu.“ Spojkou „aj“ apoštol naznačuje, že o tejto svätyni sa zmienil už predtým. Na začiatku predchádzajúcej kapitoly listu Židom čítame: „Zo všetkého, o čom hovoríme, je hlavné toto: Máme takého Veľkňaza, ktorý si zasadol po pravici trónu Velebnosti v nebesiach ako služobník svätyne a pravého stánku, ktorý postavil Pán, a nie človek“ (Žid 9,1; 8,1.2). (298)

Tu sa hovorí o svätostánku novej zmluvy. Svätostánok prvej zmluvy postavili ľudia pod vedením Mojžiša. Nebeský svätostánok postavil Pán, nie človek. V starozmluvnej svätyni slúžili pozemskí kňazi, v nebeskej svätyni slúži Kristus, náš slávny Veľkňaz. Prvá svätyňa bola na zemi, druhá je v nebi.

Navyše, Mojžiš usmerňoval výstavbu svätostánku podľa nebeského vzoru. Pán mu prikázal: „Všetko urobte, ako ti ukazujem, podľa vzoru príbytku a podľa vzoru celého jeho zariadenia.“ Mojžiš dostal tento príkaz opätovne: „Hľaď to urobiť podľa vzoru, ktorý som ti ukázal na vrchu“ (2 Moj 25,9.40). Apoštol dodáva, že prvý svätostánok je „napodobeninou nebeských vecí“ a že kňazi, ktorí obetujú podľa zákona, slúžia podľa „obrazu a tieňa nebeskej skutočnosti“ a „Kristus nevošiel do svätyne zhotovenej rukou, ktorá je len predobrazom tej pravej, ale do samého neba, aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou“ (Žid 9,9.23; 8,5; 9,24). (413)

Nebeská svätyňa, v ktorej slúži Ježiš Kristus ako náš zástupca, je originál, kým svätyňa, ktorú postavil Mojžiš, bola iba jej napodobeninou. Boh obdaril svojím Duchom staviteľov pozemskej svätyne. Remeselnícka zručnosť a umelecká spôsobilosť, ktoré sa prejavili pri stavbe, boli prejavom Božej múdrosti. Steny sa javili akoby boli z jedného kusa zlata a na všetky strany odzrkadľovali svetlo siedmich lámp zlatého svietnika. Stôl s posvätnými chlebmi a kadidlový oltár žiarili ako rýdze zlato. V nádherných kobercoch stropu boli votkané postavy anjelov v modrej, purpurovej a šarlátovej farbe, čo zvýrazňovalo krásu stavby. Za druhou oponou bola nad zľutovnicou žiara, viditeľný prejav Božej slávy. K nej sa mohol priblížiť len veľkňaz, lebo každý iný človek by bol zomrel.

Jedinečná nádhera pozemskej svätyne znázorňovala ľuďom slávu nebeskej svätyne, v ktorej Ježiš Kristus, náš Vodca, slúži za nás pred Božím trónom. Veľkosť a nádhera príbytku Kráľa kráľov, kde mu slúžia „tisíce tisícov“ a stoja pred ním „desaťtisíce desaťtisícov“ (Dan 7,10), ten chrám – plný slávy večného trónu, kde serafíni, jeho žiariví strážcovia, si v úcte zakrývajú tvár – mohla len slabo znázorniť najslávnejšia stavba, akú kedy postavili ľudské ruky. No aj tak pozemská svätyňa a služby v nej boli dôležitým poučením o nebeskej svätyni a o veľkom diele, ktoré sa tam koná na záchranu človeka.

Nebeský svätostánok znázorňovali dve oddelenia pozemského svätostánku. Keď apoštol Ján smel vo videní pozorovať Boží chrám v nebi, videl, že „pred trónom horelo sedem ohnivých lámp“ (Zj 4,5). Videl, ako sa anjel „postavil pred oltár so zlatou kadidelnicou. (299) Dostal mnoho kadidla, aby ho pridal k modlitbám všetkých svätých na zlatý oltár, ktorý je pred trónom“ (Zj 8,3). Apoštol Ján smel pohliadnuť do prvého oddelenia nebeského svätostánku. (414) Videl tam „sedem ohnivých lámp“ a „zlatý oltár“, čo v pozemskej svätyni znázorňoval zlatý svietnik a kadidlový oltár. Nebeská svätyňa sa znova otvorila (Zj 11,19) a Ján nahliadol za vnútornú oponu veľsvätyne (svätyne svätých). Tam videl „schránku jeho zmluvy“ (teda truhlu Božej zmluvy), ktorú na zemi znázorňovala posvätná truhla, do ktorej Mojžiš uložil Božie Desatoro.

Tí, čo hľadali riešenie svojho problému, našli neomylný dôkaz, že v nebi existuje svätostánok. Mojžiš postavil pozemský svätostánok podľa vzoru, ktorý mu ukázal Pán. Podľa apoštola Pavla vzorom pozemského svätostánku je pravá svätyňa, ktorá je v nebi. Ján svedčí, že ju tam videl.

V nebeskom chráme, v Božom príbytku, stojí Boží trón spravodlivosti a súdu. Vo veľsvätyni je uložený Boží zákon, základné kritérium pravdy, podľa ktorého Pán posudzuje všetkých ľudí. Truhlu zmluvy, v ktorej sú uložené dosky zákona, prikrýva zľutovnica, pred ktorou sa Kristus odvoláva na svoju krv preliatu za hriešnika. Tým je znázornené, že v Božom pláne vykúpenia je spravodlivosť spojená s milosťou. Len nekonečná múdrosť mohla pripraviť také spojenie a len nekonečná moc to mohla uskutočniť. Toto spojenie napĺňa celé nebo úžasom a úctou. Podoby cherubov a ich úctivý pohľad na zľutovnicu v pozemskej svätyni znázorňoval záujem nebeských zástupov o dielo vykúpenia ľudstva. Tajomstvo milosti, ktoré by chceli pochopiť aj anjeli, spočíva v otázke: Ako môže Boh zostať spravodlivý, pritom ospravedlniť kajúcneho hriešnika, a tým obnoviť spojenie s padlým ľudstvom. Ako môže Kristus zostúpiť na zem, aby nespočetné zástupy ľudí vytrhol zo záhuby a prikryl ich nepoškvrneným rúchom svojej spravodlivosti, aby spolu s nepadlými anjelmi mohli naveky žiť v Božej prítomnosti.

Kristovo dielo ako zástancu človeka jedinečne vystihuje Zachariášovo proroctvo o mužovi nazvanom „výhonok“. Prorok napísal: (415) „On postaví chrám Hospodinov, dostane kráľovskú česť a bude sedieť a panovať na svojom tróne a bude kňazom na svojom tróne; a medzi oboma bude pokojný súlad“ (Zach 6,12.13).

„On postaví chrám Hospodinov.“ Svojou obeťou a zástupnou službou je Kristus zakladateľom a staviteľom Božej cirkvi. Apoštol Pavol poukazuje na Krista, ktorý je „uholným kameňom... V ňom celá stavba pevne pospájaná rastie vo svätý chrám v Pánovi; v ňom ste aj vy spoločne budovaní na Boží príbytok v Duchu“ (Ef 2,20-22). (300)

„Dostane kráľovskú česť.“ Kristovi patrí sláva za vykúpenie padlého ľudstva. Po celú večnosť bude znieť spev vykúpených: „Jemu, ktorý nás miluje a oslobodil nás svojou krvou od našich hriechov..., jemu sláva a vláda na veky vekov“ (Zj 1,5.6).

„Bude sedieť a panovať na svojom tróne a bude kňazom.“ Ešte nesedí na tróne svojej slávy, pretože kráľovstvo slávy ešte nebolo nastolené. Len keď ukončí svoje dielo sprostredkovateľa „Boh mu dá trón jeho otca Dávida“ a „jeho kráľovstvu nebude konca“ (Luk 1,32.33). Ježiš Kristus ako kňaz sedí teraz so svojím Otcom na Božom tróne (Zj 3,21). Na tróne s večným Bohom, ktorý má život sám v sebe, sedí teraz ten, ktorý „niesol naše nemoci, vzal na seba naše bolesti“, „ktorý bol vo všetkom skúšaný, ale bez hriechu“, preto „môže pomáhať tým, čo sú pokúšaní“. „Ak niekto zhreší, máme u Otca obhajcu“ (Iz 53,4; Žid 4,15; 2,18; 1 Ján 2,1), ktorý nás zastáva svojím prebodnutým, zmučeným telom a bezúhonným životom. Jeho ranené ruky, prebodnutý bok a prebodnuté nohy prosia za padlého človeka, ktorý bol vykúpený za nesmiernu cenu.

„Medzi oboma bude pokojný súlad.“ Pre stratené ľudstvo je zdrojom záchrany rovnako láska Otcova ako láska Synova. (416) Pán Ježiš povedal svojim učeníkom pred odchodom k Otcovi: „Nevravím vám, že ja budem prosiť Otca za vás. Veď sám Otec vás miluje“ (Ján 16,26.27). Boh bol v Kristovi, keď „zmieril svet so sebou“ (2 Kor 5,19) a v službe v nebeskej svätyni je „medzi oboma pokojný súlad“. „Tak Boh miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik nezahynul, ale aby večný život mal každý, kto verí v neho“ (Ján 3,16).

Písmo dáva jasnú odpoveď na otázku: Čo je svätyňa? „Svätyňa“ v Biblii označuje predovšetkým svätostánok, ktorý postavil Mojžiš ako napodobeninu nebeskej skutočnosti, a po druhé je to pojem označujúci „pravý stánok“ v nebi, ktorého napodobeninou bol pozemský svätostánok. Smrť Ježiša Krista ukončila predobraznú službu. „Pravý stánok“ v nebi je svätostánok novej zmluvy. Keďže predpoveď z 8. kapitoly Danielovho proroctva (Dan 8,14) sa splnila v novozmluvnej dobe, musí byť svätyňa, o ktorej sa zmieňuje proroctvo, svätyňou novej zmluvy. Keď sa v roku 1844 skončilo obdobie dvetisíctristo prorockých dní, na zemi už niekoľko storočí neexistovala izraelská svätyňa. Preto prorocké slová: „Až prejde dvetisíctristo večerov a rán, potom svätyňa bude opäť uvedená do správneho stavu“ sa nepochybne týkajú svätostánku v nebi.

Zostáva ešte zodpovedať najdôležitejšiu otázku: V čom spočíva uvedenie svätyne „do správneho stavu“ alebo (podľa iného prekladu) (301) jej „očistenie“. V Písme nachádzame podrobný opis služby v pozemskom svätostánku. Treba však v nebi niečo očisťovať? V 9. kapitole Listu Židom sa hovorí o očisťovaní pozemskej i nebeskej svätyne: „Podľa Zákona takmer všetko sa očisťuje krvou a bez preliatia krvi nieto odpustenia. Bolo nutné takýmto spôsobom očisťovať napodobeniny nebeských vecí, avšak nebeské veci treba očisťovať lepšími obeťami ako tamtie“ (Žid 9,22.23), totiž drahocennou krvou Ježiša Krista.

Očistenie v predobraznej i skutočnej službe sa musí vykonať krvou. (417) V predobraznej službe krvou zvierat, v skutočnej službe krvou Ježiša Krista. Apoštol Pavol uvádza, že bez preliatia krvi nieto odpustenia, a to je dôvod, prečo sa očistenie musí vykonať krvou. Odpustenie alebo vymazanie hriechov je dielo, ktoré treba vykonať. Ako však súvisia hriechy so svätyňou v nebi alebo na zemi? Pochopíme to, ak sledujeme predobraznú službu v pozemskom svätostánku ako „obraz a tieň nebeskej skutočnosti“ (Žid 8,5).

Služba v pozemskej svätyni mala dve časti. Kňazi slúžili každodenne vo svätostánku a veľkňaz raz v roku vykonal vo veľsvätyni (svätyni svätých) zvláštny úkon zmierenia a očistenia svätostánku. Každý deň prinášali kajúcni hriešnici svoje obete ku vchodu do svätostánku, položili ruku na hlavu obetného zvieraťa a vyznávali svoje hriechy. Tým sa ich vina obrazne prenášala na nevinnú obeť. Potom bolo zviera zabité. Apoštol vysvetľuje: „Bez preliatia krvi nieto odpustenia“ (Žid 9,22). „Život tela je v krvi“ (3 Moj 17,11). Prestúpenie Božieho zákona vyžaduje smrť hriešnika. Krv predstavuje život priestupníka, ktorý má byť odsúdený. Jeho vinu, ktorá prešla na obeť, zaniesol kňaz v krvi obetného zvieraťa do svätyne a kropil ňou priestor pred oponou. Za ňou bola truhla zmluvy s doskami Božieho zákona, ktorý hriešnik prestúpil. Týmto obradom bol hriech prostredníctvom krvi obrazne prenesený do svätyne. Krv niektorých obetí nebola vnášaná do svätyne, ale ich mäso zjedol kňaz podľa príkazu, ktorý dal Mojžiš Áronovým synom: „On vám ju (obeť) dal, aby ste tým pospolitosť zbavili viny“ (3 Moj 10,17). Obidva obrady sú symbolom prenesenia hriechu z človeka, ktorý hriech vyznal, do svätyne.

Takáto služba sa vo svätyni konala každý deň po celý rok. Hriechy Izraela boli prenášané do svätyne, odkiaľ ich bolo treba odstrániť zvláštnym obradom. Na Boží príkaz sa museli vykonať obrady zmierenia za každé oddelenie svätostánku. (418) „Tým vykoná obrad zmierenia svätyne za nečistoty Izraelcov, za ich priestupky a za všetky ich hriechy. Tak nech urobí aj pri stane stretávania, ktorý je (302) medzi nimi, uprostred ich nečistôt.“ Obrad zmierenia sa musel vykonať aj za oltár, „tak nech ho očistí od nečistôt Izraelcov a posvätí ho“ (3 Moj 16,16.19).

Raz v roku na veľký Deň zmierenia vošiel veľkňaz do veľsvätyne (svätyne svätých), aby ju očistil. Týmto úkonom sa uzavrel celoročný cyklus služieb v svätostánku. V Deň zmierenia postavili pred vchod do svätostánku dvoch kozlov. Áron potom hodil „jeden lós pre Hospodina a druhý pre Azázela“ (3 Moj 16,8). Kozol, na ktorého padol lós pre Hospodina, mal byť pripravený ako obeť za hriechy ľudu. Kňaz mal potom jeho krv zaniesť dnu za oponu a vykropiť ju na zľutovnicu a pred zľutovnicu. Krvou mal pokropiť aj kadidlový oltár, ktorý stál pred oponou.

„Áron položí obe ruky na hlavu živého kozla; vyzná nad ním všetky viny Izraelcov, všetky ich priestupky, všetky ich hriechy a uvalí ich na hlavu kozla. Odovzdá ho mužovi, ktorý ho má vyhnať na púšť. Kozol odnesie na sebe všetky ich viny do odľahlej krajiny. Kozla potom nechá na púšti“ (3 Moj 16,21.22). Odvedený kozol sa už do tábora Izraelcov nevrátil a muž, ktorý ho na púšť odviedol, musel si oprať šaty, celý sa umyť a len potom smel vojsť do tábora.

Tento obrad mal Izraelcom ukázať, aký svätý je Boh a aký odporný mu je hriech. Mal ich poučiť aj o tom, že každý styk s hriechom ich znečistí. Boh žiadal, aby sa v Deň zmierenia každý Izraelec úprimne a pokorne kajal. (419) Izraelci nesmeli v ten deň pracovať, museli ho celý prežiť v hlbokej pokore pred Pánom, v modlitebnom sústredení, v pôste a premýšľaní o sebe.

Predobrazná služba v pozemskom svätostánku upozorňovala na dôležité pravdy o zmierení. Namiesto hriešnika bola prijatá krv náhradnej obete. Krv obetných zvierat však nemohla odstrániť hriech. Prostredníctvom krvi sa hriech prenášal do svätyne. Obetovaním krvi hriešnik uznal autoritu zákona, vyznal svoje previnenia a prejavil túžbu získať vykúpenie vierou vo Vykupiteľa, ktorý príde. Tým však hriešnik nebol ešte celkom zbavený zákonitého odsúdenia. V Deň zmierenia vošiel veľkňaz do veľsvätyne (svätyne svätých) s krvou obetného zvieraťa, ktoré prinieslo celé zhromaždenie, pokropil ňou zľutovnicu, pod ktorou bol zákon, aby splnil požiadavky zákona. Potom veľkňaz ako zástupca vzal všetky hriechy na seba a vyniesol ich zo svätyne. Položil ruky na hlavu živého kozla, vyznal nad ním všetky hriechy, obrazne ich zo seba preniesol na kozla a ten bol potom vyhnaný na púšť. Tým boli hriechy ľudu symbolicky navždy odstránené. (303)

„No oni slúžia obrazu a tieňu nebeskej skutočnosti“ (Žid 8,5). Čo sa pri službe v pozemskom svätostánku konalo obrazne, v nebeskom svätostánku sa koná v skutočnosti. Náš Spasiteľ po svojom nanebovstúpení začal slúžiť ako Veľkňaz. O tom čítame: „Veď Kristus nevošiel do svätyne zhotovenej rukou, ktorá je len predobrazom tej pravej, ale do samého neba, aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou“ (Žid 9,24).

Kňazská služba v priebehu roka v prvom oddelení svätostánku, „za oponou“, ktorá oddeľovala svätyňu od nádvoria, predstavovala službu Ježiša Krista, ktorú začal po svojom nanebovstúpení. (420) Kňaz musel pri každodennej službe prinášať pred Boha krv obete za hriech a kadidlo, ktorého vôňa spolu s modlitbami Izraela vystupovala k Bohu. Kristus priniesol pred Otca svoju krv preliatu za hriešnikov spolu so vzácnou vôňou svojej spravodlivosti a s modlitbami kajúcnikov. To bola služba v prvom oddelení nebeského svätostánku.

Ježiša Krista po jeho odchode do nebeského svätostánku sprevádzala viera jeho učeníkov. Ich nádej sa upierala k nemu a túto „nádej“, podľa slov Písma, „máme ako istú a pevnú kotvu duše, ktorá siaha až do vnútra, za oponu, kde za nás vošiel Ježiš ako predchodca, keď sa stal Veľkňazom naveky na spôsob Melchisedeka“. „Raz navždy vošiel do svätyne, avšak nie s krvou kozlov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie“ (Žid 6,19.20; 9,12).

Táto služba znázornená prvým oddelením svätyne trvala osemnásť storočí. Krv Ježiša Krista symbolizovala obhajobu kajúcnych veriacich a zabezpečovala im odpustenie a prijatie u Otca. Ich hriechy však zostávali stále zaznamenané v nebeských knihách. Ako v predobraznej službe v pozemskej svätyni na konci roka prebiehal obrad zmierenia, tak sa musí aj pred ukončením Kristovho vykupiteľského diela pre človeka vykonať zmierenie tým, že sa zo svätyne odstráni hriech. Táto služba sa mala začať po uplynutí dvetisíctristo prorockých dní. Podľa Danielovho proroctva v určený čas vstúpil náš Veľkňaz do veľsvätyne (svätyne svätých), aby vykonal poslednú časť svojho slávneho diela – očistenie svätyne.

Tak ako sa kedysi vierou prenášali hriechy ľudu na obeť za hriech a potom boli v jej krvi zanesené do pozemskej svätyne, rovnako sú podľa novej zmluvy hriechy kajúcich hriešnikov vierou prenesené na Ježiša Krista a skutočne vnesené do nebeskej veľsvätyne. Keďže v predobraznej službe očistením pozemskej svätyne boli odstránené hriechy, ktoré ju znečistili, podobne musí byť očistená (304) (421) aj nebeská svätyňa tým, že v nej zaznamenané hriechy budú odstránené. Skôr než sa tak stane, musia sa preskúmať záznamy, aby sa rozhodlo, kto Kristovou obeťou sprostredkované zmierenie vierou v neho kajúcne prijal. Z tohto dôvodu do očistenia svätyne patrí aj vyšetrovanie – súd. Toto dielo sa musí uskutočniť ešte pred príchodom Ježiša Krista na zem, pretože len keď príde Kristus, prinesie odplatu, aby odmenil každého „podľa jeho skutkov“ (Zj 22,12).

Adventní veriaci, ktorí sledovali svetlo prorockého slova, poznali, že Kristus – namiesto toho, aby v roku 1844 prišiel na zem – začal po skončení obdobia dvetisíctristo prorockých dní v uvedenom roku službu v nebeskej veľsvätyni. Táto služba je záverečným dielom zmierenia pred jeho príchodom na zem.

Veriaci si ujasnili, že obeť za hriech predobrazne znázorňovala Ježiša Krista ako obeť, kým veľkňaz predstavoval Ježiša Krista ako obhajcu a kozol, na ktorého veľkňaz preniesol hriechy celého spoločenstva, symbolizoval satana, pôvodcu hriechu. Naňho budú nakoniec vložené všetky vyznané hriechy ľudí. Keď veľkňaz krvou obete za hriech očistil svätyňu od neprávostí, obrazne ich vložil na kozla. Keď Ježiš Kristus v závere svojej služby odstráni vlastnou krvou hriechy svojho ľudu z nebeskej svätyne, vloží ich na satana, ktorý podľa súdneho rozhodnutia musí odniesť konečný trest. Kozol bol vyhnaný na púšť, aby sa už nikdy nemohol vrátiť medzi Izraelcov. Satan bude navždy odstránený z prítomnosti Boha a jeho ľudu. Zahynie pri záverečnom zničení hriechu a hriešnikov. (305) (422)