Stredoveká filozofia

Stredoveká filozofia
Zaciatok stredoveku sa najcastejšie datuje rokom 313, ked vydanie milánskeho ediktu
zrovnoprávnilo v Rímskej ríši krestanstvo s ostatnými náboženstvami. Niekedy sa
uvádzajú aj iné roky a významné udalosti (napríklad rok 476, ked po dobytí Ríma
zanikla Západorímska ríša; rok 529, ked cisár Justinián dal zatvorit platónsku
Akadémiu a Benedikt z Nursie založil benediktínske opátstvo Monte Cassino).
Nejednoznacnost vládne aj pri datovaní konca stredoveku. Ako medzníky sa casto
uvádzajú tieto roky a udalosti:
·1492 – Krištof Kolumbus objavil Ameriku
·1517 – Martin Luther vystupuje so svojimi tézami v chráme na zámku Wittenberg
·1542 – Johann Gutenberg vynašiel kníhtlac
V každom prípade stredovek je obdobím, ktoré trvalo desat storocí a v ich priebehu sa
sformovali viaceré predstavy, postoje a inštitúcie, ktoré sú dodnes príznacné pre našu
kultúru.
2 predbežné poznámky:
1. Stredoveké myslenie sa vyvíja na pozadí náboženskej viery v zjavenie. Nejde len o
krestanskú, ale aj o židovskú a islamskú vieru. V porovnaní s antickým myslením je
nové to, že filozofia má vychádzat zo zjavenej pravdy, nadradenej nad pravdu rozumu.
2. Filozofické myslenie stredoveku sa však neustále rozvíja na pozadí antiky. Stále sa
vyrovnáva s týmto myslením, reprezentovaným filozofmi ako Platón a Aristoteles.
Stredoveké myslenie môžeme rozclenit na dve obdobia:
·Patristiku (približne od roku 100 až do 700)
·Scholastiku (asi od roku 700 do roku 1500)
Sama scholastika pozostáva z troch období: 1. raná scholastika (približne 750-1200)
2. vrcholná scholastika (1200-1350)
3. neskorá scholastika (1350-1500)
1.PATRISTIKA
„Pater“ (otec) bol v neskorej antike (v helenistickom období) cestný titul pre ucitela
múdrosti; takto sa v ranom krestanstve nazývali autority, akými boli duchovní a knazi.
Prirodzene, o „cirkevných otcoch“ môžeme hovorit len v súvislosti s nasledovníkmi
Ježiša Nazaretského.
Najdôležitejšími písomnými pamiatkami krestanstva sú knihy Nového Zákona (späté so
židovským Starým Zákonom). V prípade krestanskej viery ide o nové pochopenie nášho
jestvovania. Predstavitelia krestanského myslenia sa však zacali vyrovnávat s dovtedy
známymi filozofickými koncepciami a z toho sa zrodila krestanská filozofia. Rané
krestanstvo, pre ktoré sú charakteristické spisy apoštolov Pavla a Jána, si od zaciatku
všímalo filozofiu, pricom jej prínos hodnotilo rozdielne.
- Pavol sa otvára pohanskému mysleniu, aby sa vzápätí pred ním uzavrel. Kladie do
priameho protikladu múdrost filozofov a Múdrost Božiu. Takéto prirovnanie musí
dopadnút v neprospech pohanských ucitelov.
- Naopak, Ján nezaujato preberá z antiky známe ucenie o logu: plodným spôsobom
spracúva ucenie novoplatonikov, stoikov, ale aj helenistického židovstva. Kristus ako
syn Boží je zároven aj Logos, t.j. Slovo Božie.
Tieto dva postoje sú akoby prototypmi dvojakej tradície, ktorú reprezentuje na jednej
strane Tertullianus a na druhej strane Origenes.
- Tertullianus (2. storocie; rímsky právnik, „cirkevný otec“) stroho odmieta filozofiu
(„Naco sú Jeruzalemu Atény?“). S istou dávkou provokácie však zdôraznuje absurdnost
krestanskej viery, ak ju posudzujeme z hladiska pojmového myslenia. Výrok „Verím,
pretože je to zmyselné“ sa síce Tertullianovi len pripisuje, ale výstižne vyjadruje jeho
základný postoj.
- Origenes (grécky filozof a teológ, „cirkevný otec“, bol Plotinovým súcasníkom, zomrel
okolo roku 250) zacína presadzovat filozofiu ako reflexiu (odraz) obsahov zjavenia. Boh
je nemateriálny a svet stvoril z nicoho. Jeho syn je Logos, ktorý sa nachádza medzi
Otcom a svetom. Veci tohto sveta sú obrazmi Logu. Trestom za hriechy je to, že duša
cloveka je spojená s telom a má len možnost ocistovania.
Priepast medzi náboženstvom a filozofiou rozhodujúcim spôsobom preklenul
Augustinus. Vychádza z myšlienky , že ak filozofi povedali nieco pravdivé a v súlade s
vierou, potom sa niet coho obávat a krestania by si to mali osvojit a využit na
osvietenie svojej viery myslením.
- Augustinus tak sformuloval ústredný motív stredovekej filozofie: pochop, aby si
uveril, a ver, aby si porozumel.
Augustinus žil a tvoril v case radikálnych premien, ktorých dva vrcholy predstavuje
oficiálne uznanie krestanstva (roku 380 cisár Teodosius povýšil krestanské ucenie na
štátne náboženstvo a o nieco neskôr zakázal pohanské kulty) a zánik Západorímskej
ríše.
A.AURELIUS AUGUSTINUS ( 354-430)
Jeho názory i spôsob života boli spociatku dost vzdialené od krestanstva. V diele
Vyznania opisuje cestu svojho hladania. Najskôr bol stúpencom manicheizmu (ucenie
babylónskeho knaza maniho), potom sa obrátil k skepticizmu, neskôr k Plotinovým
dielam, aby napokon prešiel ku krestanstvu.
Augustinus sa s antickou tradíciou zbližuje chápaním filozofie ako lásky k múdrosti.
Táto láska ho vedie k poznávaniu najvyššieho bytia, ktorým je podla neho Boh. Pokial
ide o východisko, tu sa už rozchádza s antickou filozofiou, pretože za východisko sa
pokladá ludské vnútro a pochybnosti, co sa v nom rodia.
Až ked clovek nadobúda pochybnosti o sebe samom, zacína podla Augustina filozofické
myslenie. Základom poznania je vnútorná sebaistota.
V krátkosti možno Augustinovu hlavnú myšlienku vyjadrit takto: môžem sa mýlit vo
veciach vonkajšieho sveta, môžem pochybovat o ich poznaní, ale tým, že pochybujem,
uvedomujem si sám seba ako pochybujúcu bytost. „Ak sa totiž mýlim, potom som (...).
Z toho vyplýva nasledujúce pravidlo poznania: Každý, kto si uvedomuje, že pochybuje,
uvedomuje si nieco pravdivé.“
Pravdu teda nemožno nájst mimo cloveka. „Nevychádzaj von, vrát sa spät do svojho
vnútra! V ludskom vnútri prebýva pravda.“
Takéto pravdy nemôžu pochádzat zo zmyslovej skúsenosti. Naopak, zmyslová
skúsenost už predpokladá urcité idey. Na otázku, odkial pochádzajú idey, ktoré sú
nezávislé od zmyslovej skúsenosti, Augustinus odpovedá svojou teóriou „iluminácie“:
vecné pravdy sú nám dané vdaka tomu, že vyžarujú z Boha.
Idey sú pravzory všetkého bytia. Stvorený svet je odrazom a uskutocnením týchto
pravzorov. Najvyššou duchovnou bytostou je clovek. Je aj najvyššou bytostou tvorstva,
ktoré nepozná nijakú inú prícinu ako Boha. Svojou dušou je clovek podobný Bohu.
Predmetom filozofie teda už nie je kozmos ani polis (ako u Sokrata a Platóna), ale
jednotlivý clovek žijúci ako Božie stvorenie v spolocenstve s inými ludmi.
Z tohto nového predmetu filozofie vyplýva aj zmenený výklad cloveka. Augustinus
upriamuje pozornost na vedomie a odhaluje v nom zásadný význam skúsenosti casu.
Vo vedomí sa môžeme zmocnovat nielen prítomnosti, ale aj minulosti vo forme
spomienky a budúcnosti vo forme ocakávania.
Skúsenost casovosti odkazuje potom cloveka na to, co je pominutelné, na Boha. Clovek
podla Augustina pozostáva z tela a duše, pricom duša má nadradené postavenie.
Ludského ducha rozclenuje na tri zložky: pamät, rozum a vôlu. Táto trojica je obrazom
Božskej Trojice, co mu potvrdzuje, že clovek je odrazom Boha.
Nová filozofia cloveka sa konkretizuje v etike. Základným pojmom Augustinovej etiky
je láska. Konecným cielom ludského snaženia je blaženost.
„Miluj – a konaj, co chceš.“ Láska v Bohu je najvyššou cnostou a zárukou dobrého
konania. Rozhodnutie milovat Boha a konat dobro prináleží samému cloveku, ktorému
Augustinus priznáva slobodnú vôlu.
Etika nemá slúžit len hladaniu spásy pre indivíduum, ale aj pre spolocnost. Augustinova
koncepcia dejín mala velký vplyv na európsku filozofiu dejín a na rozdelenie politickej
moci v stredoveku. Dejiny chápe ako boj dvoch ríš. Božia ríša bojuje s ríšou diabla.
Obidve sú založené na rozdielnom spôsobe lásky: „...pozemský štát na sebaláske
(egoizme), nebeský štát sa zakladá na láske k Bohu.
Aj v cirkvi, aj v štáte sa nachádzajú aj stúpenci toho druhého duchovného poriadku. Až
na konci sveta vystúpi ako vítaz Boží štát.
Augustinovým ucením patristika získava základný „systém“. Augustinus nezbavuje
filozofické otázky ich samostatnosti, ostáva filozofiou aj tam, kde vstupuje do služieb
teológie. Na základe týchto predpokladov možeme Augustina právom oznacit za otca
stredovekej filozofie.
2. SCHOLASTIKA
Roku 800 sa odohrala významná udalost: pápež Lev III. Korunoval franského krála
Karola Velkého za nového cisára, cím sa definitívne potvrdil rozkol s Východným
Rímom (Konstantinopolom). Tento akt navyše potvrdil krestanskú zodpovednost
monarchu a teokratický charakter štátu.
Cisár Karol Velký potreboval pre úradníkov ríše a vyšších duchovných vzdelávaciu
ustanovizen a vhodných ucitelov. Vznikom falckej školy filozofia prvý raz od zániku
platónskej Akadémie opät nadobúda inštitucionálny rámec.
V 8. a 9. storocí teda výrazne stúpol význam vzdelanosti a filozofie. Ako jediný jazyk
vzdelancov sa presadila latincina, a tak sa stala predpokladom internacionality vied.
Pod stredovekým názvom dialektika sa už aj v teologických otázkach coraz castejšie
používa logika. V 11. storocí dochádza k vážnemu sporu medzi tzv. dialektikmi a
antidialektikmi, ktorý má v podstate charakter sporu medzi filozofmi a teológmi.
Problém spocíval v tom, že niektoré východiská svojej vedy teológ pokladá za zjavené
Bohom, a preto požaduje, aby ich za takéto uznávali aj iné vedy.
A.SPOR O UNIVERZÁLIE
Dalším predmetom ostrých polemík boli univerzálie (všeobecné pojmy). Otázka znela,
ci všeobecné pojmy, akým je napríklad pojem cloveka, jestvujú reálne ako individuálne
veci. Jestvuje aj všeobecný pojem cloveka (ktorý nám hovorí, že clovek je rozumné
zviera), alebo len konkrétny Peter, konkrétny Ján co ondrej?
Tí, ktorí na otázku, ci sú univerzálie reálne, odpovedali kladne, nazývajú sa realisti (lat.
res – vec). Realisti boli naklonení vyhlasovat pojmy a idey za reálnejšie než jednotlivé
konkrétne veci. Tvrdili, že univerzálie sú pred vecami, pricom sa casto odvolávali na
Platónovu náuku o ideách ako pravom bytí a vzore všetkých vecí. Predstavitelia
opacnej pozície sa nazývajú nominalisti (lat. nomen – meno). Podla nominalistov reálne
jestvujú len jednotlivé znaky, ktoré sú našimi výtvormi.
Spor medzi realistami a nominalistami sa bude tiahnut celým stredovekom, pricom na
konci prevládnu nominalistické koncepcie.
Aj novoveká filozofia, vrátane súcastnej, sa vracia k tomu sporu, pretože je tu stále
aktuálny problém vztahu všeobecného a jednotlivého. Otázku, ci všeobecným pojmom
zodpovedá nejaká realita, alebo ide len o umelé, konvencne prijaté znaky, si filozofi
kladú dodnes.
ANSELM (1033-1109)
Bol najvýznamnejší filozof a teológ 11. storocia.
Anselm prišiel s myšlienkou, že clovek je svojím rozumom (lat. ratio) verným obrazom
Boha a dialektika má úcast na Božích myšlienkach. V spore o univerzálie kritizoval
nominalistov.
Do dejín filozofie vstúpil predovšetkým svojou formuláciou dôkazu existencie Boha.
Vychádza z pojmu Boha: „Boh je ten, nad ktorého už nemožno mysliet nic vyššie.“ Ak
by Boh jestvoval len v mojej mysli ako pojem, nebol by tým najvyšším, lebo by mu
chýbala reálne existencia. Z pojmu Boha ako niecoho najvyššieho vyplýva teda je
existencia. Anselmov dôkaz sa nazýva ontologickým dôkazom. Filozofi k nemu budú
pristupovat rôzne. Kritika založená na tom, že z pojmu nemožno odvodzovat reálne
existenciu.
Napriek tomu novým a neobycajným v Anselmovom ucení je práve pokus o dôkaz Boha
z cistého myslenia, bez odvolávania sa na autority ci zjavenie.
PETER ABÉLARD (1079-1142)
Jeho stanovisko k problému univerzálií sa nazýva konceptualizmus. Podla
konceptualizmu všeobecné pojmy majú pred stvorením vecí svoje miesto v Bohu a po
stvorení vecí v ludskom rozume. Reálne v prísnom zmysle je len konkrétne jednotlivé
súcno. Univerzálie nesú len významy, aby umožnovali ludskú rec. Abélardovo
stanovisko sa približuje nominalizmu.
B.FILOZOFIA ISLAMU A ŽIDOVSTVA
Konstantinotol ako hlavné mesto Východorímskej ríše sa od roku 330 stal na vyše tisíc
rokov duchovným centrom Východu. Tu sa stretlo grécke filozofické myslenie, rímske
chápanie štátu a krestanská viera, aby sa navzájom ovplyvnovali a vytvárali urcitú
syntézu. Bolo celkom prirodzené, že sa tu komentovala Aristotelova logika s Platónove
dialógy.
Tieto komentáre sa v arabských krajinách (medzi ktoré vtedy patrila Sýria, Perzia,
Turecko a Egypt) stali východiskom takého rozkvetu vied a filozofie, aký vtedajší Západ
nepoznal. Platí to najmä o období rokov 800 až 1200. Bez zvelicovania môžeme
povedat, že arabskí ucenci zachránili dedicstvo gréckej filozofie, predovšetkým
Aristotelov filozofický odkaz.
Arabská filozofia
Avicenna (polatincená forma arabského mena Ibn Sina) potláca vplyv novoplatonizmu
v prospech Aristotela.
V 9. storocí vznikol v španielskej Córdobe, na území, ktoré ovládli Arabi, kalifát. Tu
dochádza k arabskému osvojovaniu si Aristotelovho ucenia. Najvýznamnejším
predstavitelom je Averroes (arab. Ibn Rušd)
Averroes rozdelil poznanie na vieru, teológiu a filozofiu. Nazdával sa, že len filozofia
dospeje k cistej pravde, dodáva však, že toto poznanie nie je dostupné každému a
ludia sa zväcša musia uspokojit s vierou.
Averroes pokladá Boha a hmotu za dve vecné, rovnako nezávislé príciny. Dokazoval
nestvoritelnost hmoty a Boha pokladal len za prvú prícinu zmien, ktoré sa vo svete
odohrávajú. Dušu cloveka spájal s jeho telom, pricom popieral aj nesmrtelnost.
Averroes významne ovplyvnil scholastickú filozofiu.
Židovská filozofia
Tak v Španielsku, ako aj na Blízkom východe žili Židia v úzkom kontakte s Arabmi.
Averroes mal velký vplyv aj na židovskú filozofiu, ved najvýznamnejší židovský filozofi
vtedy písali v arabskom jazyku.
Aj židovský myslitelia stáli pred problémom, ako racionálne zdôvodnit vieru v jedného,
nadprirodzeného Boha a ako ju intelektuálne obhájit pred tými, ktorí zmýšlajú inak.
Vrchol stredovekej filozofie predstavuje Maimonides (hebr. Moše Ben Maimon,
1135-1204)
Usiluje sa dôsledne zjednotit vieru a filozofiu. Jeho hlavným dielom je Sprievodca
nerozhodných, kde sa obracia na tých, ktorí oslabli vo viere a potrebujú pomoc pri
rozhodovaní.
C.PRECHOD K VRCHOLNEJ SCHOLASTIKE
V 12. storocí zacal rást význam miest a financne silnejúceho meštianstva. Tento proces
viedol k zvyšovaniu poctu mestského obyvatelstva. Bohatsvo – prirodzene, aj
bohatstvo cirkvi, ktorá však stále hlásala cnost chudoby – vyvolávalo živé protestné
hnutia. Otázka chudoby sa stala jednou z centrálnych tém náboženstva a politiky.
V 13. storocí dosahuje vrchol svetská moc pápeža. Pápež si mohol dovolit opakovane
uvalit kliatbu na cisára, t.j. vyhlásit, že stratil všetky svoje práva, a exkomunikovat
(vylúcit) ho z cirkvi.
Protesty, ktoré vyplývali z hlbokej priepasti medzi hlásanou a reálnou chudobou
širokých vrstiev obyvatelstva a skutocným obrovským bohatstvom cirkevnej vrchnosti,
viedlo vo vnútri cirkvi k vážnym konfliktom. Zrieknutím sa individuálneho i kolektívneho
majetku chceli pôsobit príkladom v širokých nemajetných vrstvách žobravé rády
(dominikáni a františkáni) a udržat ich tak medzi ludom vplyv a prítomnost cirkvi.
Takéto si vyžadovalo skvalitnit, rozšírit ich vzdelanie.
Miestom polemík sa coraz viac stávali univerzity, predovšetkým univerzita v Paríži,
ktorá vznikla roku 1215 na základe katedrálnej školy ako „universitas“ (spolocenstvo
ucitelov a študentov). Od polovice storocia nadobudla velký význam univerzita v
anglickom Oxforde a „studium generale“ nemeckých dominikánov v Kolíne nad Rýnom.
Dalšie dôležité univerzity vznikli v Neapole, Bologni, Padove, neskôr a Prahe a vo
Viedni.
Parížska univerzita mala štyri fakulty, ktoré sa tradíciou zachovali až do nášho storocia:
filozofia, teológia, právo a medicína. Dekan filozofickej fakulty bol zároven rektorom.
Univerzita mala svoju vlastnú súdnu právomoc a dalšie privilégiá.
Chápanie vedy, ktoré sa rozvinulo na filozofickej fakulte, malo sa uplatnit na všetkých
ostatných fakultách, co bol v podstate zárodok konfliktu s teológiou.
D.PRENIKANIE ARISTOTELIZMU NA UNIVERZITY:
Od polovice 13. storocia sa všetky známe Aristotelove diela prednášali na Parížskej
univerzite. Podla mnohých teológov sa aristotelizmus stal hrozbou pre krestanskú
vieru. Aristotelovo ucenie malo volnú cestu od roku 1263 ž po rok 1277, ked ho cirkev
oficiálne odsúdila. Aristotelizmus a jeho predstavitelia mali silnú konkurenciu v
osvedcených novoplatónskych systémoch, ktoré podporovala teológia.
Zápas o Aristotela vyvrcholil v polovici 13. storocia medzi Albertom Velkým, ktorý sa
intenzívne orientoval na Aristotela, a Bonaventurom s augustiniánsko –
novoplatónskym myslením. Tomáš Alvinský sa v tomto spore usiloval o zmierenie a
sprostredkovanie.
Aristoteles získaval velký vplyv u prírodovedne orientovaných myslitelov, v Oxforde
Roger Bacon.
Roger Bacon chcel v súlade so svojím františkánskym ideálom reformovat cirkev a
zlepšit životné podmienky ludí. Na to však je podla neho potrebné metodicky isté a na
skúsenosti založené vedenie a poznanie.
ALBERT VELKÝ
Študoval všetko, co sa v jeho dobe študovat dalo. Jeho súcasníci ho preto nazvali
Doctor universalis. Patril k rádu dominikánov, bol profesorom v Paríži.
V diele Alberta Velkého nachádzame pokus o transformovanie aristotelizmu do
krestanského filozofického myslenia. Usiloval sa vedecky zvládnut otázky, ktoré sa
rovnako týkajú filozofie i teológie, ako je pôvod sveta, istota racionálneho poznania,
predpoklady štastného života, atd.
Aj ako prírodovedec, aj ako teológ si však zachovával odstup od sústavného
odvolávania sa na rozumové dôvody. Tvrdil, že prirodzený rozum v empirických
záležitostiach musí zachovávat zdržanlivost, lebo tu platia iné zákony. Podobný postoj
odporúcal v záležitostiach zjavenia, pretože tu platí autorita Božieho Slova. Albert Velký
pripravil pôdu pre vystúpenie svojho žiaka tomáša Akvinského.
E.TOMÁŠ AKVINSKÝ (1225-1274)
Narodil sa v šlachtickej rodine. Jeho vstup do dominikánskeho rádu vyvolal prudký
odpor rodiny. Z množstva Tomášových diel, významných aj pre filozofiu, uvedieme
otázky pojednávajúce o pravde, Suma teologická, Suma proti pohanom.
V diele Tomáša Akvinského vrcholí výrazná tendencia scholastickej filozofie, ktorá ju
zbližovala s aristotelizmom. Znakom Tomášovej filozofie je zámer vybudovat rozsiahly
systém, ktorý by v sebe zahrnoval všetky oblasti vedenia.
Tomáš Akvinský bol vyhlásený za „knieža scholastikov“ a roku 1323 bol kanonizovaný
(vyhlásený za svätého). Jeho ucenie dostalo názov tomizmus a stalo sa základom
katolíckej teológie a filozofie. V podobe novotomizmu prežíva do dnešných dní.
Vztah filozofie a teológie. V Sume teologickej Tomáš vyslovuje názor, že všetky ostatné
vedy možno nazvat slúžkami teológie. Uznáva, že teológia môže nadviazat na pravdy
rozumu , ktoré sú predmetom filozofie. Filozofia nie je v rozpore s teológiou a jej
pravdami zjavenia. Podla Tomášovho presvedcenia rozumom možno argumentovat aj v
prospech existencie Boha a vyvracat názory odporcov pravej viery. Teológia na tieto
argumenty nadväzuje, avšak najvyššia pravda, pravda zjavenia, už spadá výhradne do
jej kompetencie. Vieru nemožno rozumovo odôvodnit, presahuje totiž rozum. V tomto
zmysle je filozofia podriadená teológii.
Súcno a jeho diferenciácia. Pri budovaní vlastného systému vyvstal pred Tomášom
problém zaciatku. Kládol si otázku, cím musí zacínat myslenie. Nemal pritom na zreteli
zaciatok v case, ale to, co pri myslení konkrétnych obsahov musíme vždy predpokladat.
Každý zvláštny pojem je potom tým nejvšeobecnejším – predpokladáme ho pri každom
obsahu mysle. Súcno musí byt to prvé, co je nám známe. Všetko nejakým spôsobom
jestvuje, o všetkom sa dá povedat, že je súcnom.
Vzápätí sa Tomáš pokúsil rozlíšit spôsoby, akými nieco jestvuje. Pristupuje k
diferencovaniu súcna, pritom využíva pojmy Aristotelovej filozofie: substancia a
akcidencia, látka a forma, možnost a skutocnost, podstata a existencia.
· Substancia je samostatné súcno, ktoré jestvuje samo od seba. Naproti tomu
akcidencie nejestvujú samy od seba, ale len na substancii a s nou. Substancia je to, co
tvorí základ, akcidencia je javová podoba tohto základu. Hovoríme, že filozofické
myslenie, ktoré vychádza z predpokladu, že súcno vždy tvorí nezávislý základ
(substancia) a jeho prejavy (akcidencie), vychádza zo substancného modelu reality.
· Pomocou pojmov možnost a skutocnost sa Tomáš pokúša vysvetlit pohyb a vývin
vecí. Pohyb je prechod z možnosti do skutocnosti: to, co bolo len možné sa
uskutocnuje a aktualizuje.
· S procesom uskutocnovania veci súvisia aj pojmy látka a forma. Každá vec je
spojením látky a formy, pricom forma je tým aktívnym. Látka je pasívna,
charakterizuje ju schopnost prijímat urcenia od formy. Pri tomto prijímaní látka formu
individualizuje.
· Vztah medzi všeobecným a konkrétnou skutocnostou vyjadril Tomáš aj dvojicou
pojmov podstata a existencia. Podstata je všeobecné urcenie, to, co vyjadrujeme v
definícii pomocou druhov a rodov („clovek“, „živocích“ a pod.). Z podstaty však
nevyplýva, že nieco takýmto spôsobom urcené musí aj existovat. Medzi podstatou a
existenciou je teda rozdiel. Aby sa podstata spojila v konkrétnej veci s existenciou, je
potrebný akt, ktorý Tomáš pripisuje Bohu. V Božej mysli sú všetky podstaty; ich
uskutocnenie je výsledkom Božieho pôsobenia.
Odkazy na Božiu existenciu a teodicea. Pre všetko stvorené je charakteristická
diferencia podstaty a bytia. Iba v Bohu sa bytie a podstata zhodujú. Tomáš uvádza pät
odkazov na Božiu existenciu.
· V skúsenosti sa stretávame s pohybom; súcno je v pohybe (t.j. podlieha zmene) a
tento pohyb je niecím zaprícinený, vychádza z nejakého pohybujúceho.
· Postup od pohybovaného k pohybujúcemu by nás viedol donekonecna.
· Musí však existovat prvý hýbatel, ktorý je sám nehybný.
· Prvého hýbatela všetci nazývajú Boh.
Podla Tomáša svet je hierarchicky usporiadaný. Clovekom zacína prechod k duchovnej
sfére. Na vrchole tejto hierarchie je Boh – zdroj všetkej existencie. Boh stvoril dokonalý
svet, zlo nemôže pochádzat od neho. Zlo nemá vlastnú skutocnost, je to len nedostatok
dobra. Chápanie dobra ako jedinej skutocnosti, voci ktorej je zlo iba neprítomnostou ci
nedostatocnostou, nazývame teodicea.
Chápanie cloveka, etika a teória poznania. 4lovek je spojenie duše (formy) a tela
(látky), ktoré tvoria substanciu cloveka. Pre ludskú dušu je telo nevyhnutné, lebo ho
potrebuje na poznávanie zmyslovým vnímaním. Po smrti duša oddelená od tela
jestvuje dalej, je nesmrtelná. Clovek svojím rozumom má úcast na svete cistých
duchov, svojím telom participuje na hmotnom svete.
V ludskej duši Tomáš rozlišuje myslenie a vôlu. Za východisko poznania pokladá
skúsenost nadobudnutú zmyslovým vnímaním. Zo zmyslových obrazov rozum
abstrahovaním získava podstaty, všeobecné obsahy. Vlastným predmetom rozumu sú
všeobecné pojmy.
V etike tomáš na prvé miesto stavia úsilie dosiahnut absolútne dobro, ktorým je Boh.
Vôla nám umožnuje vyberat si medzi jednotlivými dobrami. Dobrú vôlu kladie na
poznanie.
F.ODSÚDENIE ARISTOTELIZMU
Aristotelovci sa dostávali do sporu s cirkevnou ortodoxiou. Predmetom sporov bolo
napríklad presvedcenie averroistov, že individuálne duša je smrtelná. Roku 1277
parížsky biskup odsúdil 219 výrokov z Aristotela. Arcibiskup z Canterbury toto
odsúdenie podporil.
Ucitelia na filozofickej fakulte v Paríži museli skladat prísahu, že sa už nebudú zaoberat
teologickými otázkami. Tým bolo specatené oddelenie filozofie od teológie.
G.NOVÉ PODNETY PO ROKU 1277
Svedectvom konfliktu medzi filozofiou a teológiou po odsúdení Aristotela je dielo Dunsa
Scota.
JOHANNES DUNS SCOTUS (asi 1270-1308)
Patril k takzvanej mladšej františkánskej škole. Študoval a vyucoval v Paríži a v
Oxforde a v Kolíne nad Rýnom. Pre jeho dômyselnú argumentáciu ho nazývali doctor
subtilis (dôkladný, precízny).
Duns Scotus zastával názor, že naše prirodzené vedenie je isté len vtedy, ak sa môže
opierat o zmyslové nazeranie. Na presnejšie poznanie oblasti, ktorá nie je prístupná
rozumu, potrebujeme zjavenie. Tvrdil, že najvyšším cielom prírody je individualizácia.
Tým pripravoval nominalistické riešenie problému univerzálií.
Ako františkán hlásal primát vôle nad intelektom. Obhajoval slobodu vôle.
Duns Scotus žil už na prelome 13. a 14. storocia. Jeho filozofia obsahuje na jednej
strane dôležité motívy kritiky metafyziky a na druhej strane motívy obratu k
empirizmu. Nájdeme v nej aj niektoré myšlienky a postoje, ktoré sa stanú
charakteristickými znakmi renesancného myslenia (napríklad vyzdvihovanie
skúsenosti).
WILLIAM OCCAM ( asi 1285-1349)
Františkánsky filozof, vzdelanie získal v Oxforde, pôsobil v Paríži. Pre svoje názory sa
dostal do ostrého sporu s pápežskou mocou. Zastával názor, že svetské a duchovná
moc by mali byt navzájom nezávislé. Nakoniec bol exkomunikovaný z cirkvi.
V dejinách stredovekej filozofie vystupuje Occam ako predstavitel nominalizmu. Tvrdil,
že skutocné je len to, co je jednotlivé. Všeobecné pojmy sú našimi výtvormi, urcenými
na oznacovanie a usporadúvanie väcšieho poctu vecí.
Významné sú jeho myšlienky o troch princípoch:
1. Princíp všemohúcnosti hovorí, že Boh na základe svojej všemohúcnosti by mohol
všetky veci stvorit aj inak. Stvorený svet je tak pre cloveka úplne kontigentný
(náhodný): poznáme ho iba zo skúsenosti, nie sú nám dostupné nijaké apriórne,
predskúsenostné dôvody, preco je práve taký, a nie iný. Tento svet je len jedným z
mnohých možných svetov. Na jednej strane stojí neohranicená sloboda Boha, na druhej
strane všeobecná kontigencia (náhodnost) sveta a cloveka.
2. Princíp protirecenia tvorí spojovací clánok medzi Bohom a clovekom a pokúša sa
odvrátit nebezpecenstvo iracionalizmu a svojvôle: aj sloboda Boha, aj kontigencia toho,
co nie je božské, podlieha požiadavke neprotirecivosti. Boh netvorí nic protirecivé. V
zásade sa konštatuje racionalita sveta.
3.Princíp ekonómie je vyjadrený známou Occamovou britvou, ktorá znie: Súcna sa
nemajú zmnožovat, ak to nie je nevyhnutné. Tento princíp hovorí, že pri objasnovaní
nejakej veci máme vychádzat z co najmenšieho poctu pojmových prostriedkov.
Nekonecné diskusie medzi stúpencami rozlicných smerov a škôl, spory medzi
accamistami, scotistami a tomistami trvali až do zaciatku novoveku.
Okrem týchto smerov a škôl sa v tomto období objavovalo myslenie, ktoré sa nazýva
mystické a ktorého hlavným predstavitelom je Majster Eckhart. Tento nemecký myslitel
v úvahách o vztahu cloveka a Boha hlásal ideu splynutia s Bohom. Nemá však na mysli
len cisto emocionálny stav, ale skôr vzájomnú jednotu založenú na spojení rozumu s
Božím myslením, jednotu poznávajúceho a poznávaného.