Španielsko

Španielsko
Španielsko (Estado Espanol) sa nachádza na juhozápade Európy. Politické zriadenie
Španielska je parlamentná monarchia. Politicky Španielsku patria aj Kanárske ostrovy v
Atlantickom oceáne a súostrovie Baleáry a Pityuzy v Stredozemnom mori. Má rozlohu
504 750,00 km2, z toho je pevnina 499 40000 km2 a ostrovy 5350,00 km2. Dlžka
hraníc je 1919,10 km. Španielsko hranicí s Andorrou (65 km), Francúzskom (623 km),
Giblartarom (1,2 km), Portugalskom (1214 km), Marokom [Ceuta] (6,3 km) a Marokom
[Mellila] (9,6 km).
Na severe dosahuje Španielsko 43°50´s.z.š., na juhu 36°50´s.z.š., na západe
9°20´v.z.d. a na východe 3°20´v.z.d.
Pyrenejský polostrov tvorí nepravidelný pätuholník. Casto sa hovorí ,že svojím tvarom
pripomína roztiahnutú býciu kožu. Z celkovej jeho rozlohy pripadá na Španielsko viac
ako štyri pätiny. Španielsko sa casto charakterizuje ako prechod od európskeho k
africkému kontinentu. Len východné stredomorské pobrežie krajiny akoby ešte patrilo k
Európe. Len sem nedosahuje Afrika, ktorej ramená, pretaté morskou úžinou, rozpínajú
sa skoro po celej krajine, až k pyrenejskej hradbe na severe. Vysoké pohoria vo
vnútrozemí sa vypínajú nad rozlahlými náhornými plošinami. Vecným snehom svojich
vrcholov oddelujú vyhnu holého kamena od kamenne belasej oblohy a strmými útesmi
ostrých okrových farieb tvoria neústupnú hrádzu pomarancovým a olivovým hájom.
Takmer dve pätiny územia zaberá Meseta Central (Stredná planina), rozdelená
uprostred Kastílskym pohorím a sklánajúca sa od východu na západ, zatial co celé
Španielsko s prevažným rázom vysociny má terasovitý sklon na juh. Celú Mesetu
uzavierajú horské masívy: na severe Pyreneje a Kantanberské pohorie, na juhu
Andalúzske pohorie, ktoré je pokracovaním Rifského pohoria z africkej strany
Gibraltarského prielivu. Kastílske pohorie má niekolko hrebenov, napr. Sierra de
Guadarrama s najvyšším vrchom Pico de Peñlara – 2430m a Sierra de Gredos s
Pico de Alamzor - 2592m. Pyreneje dosahujú výšku 3400m vrchom Pico de Aneto.
Najvyššou castou Andalúzskeho pohoria je Sierra Nevada s najvyšším bodom celej
krajiny – Pico de Mulhacén – 3481m.
Úrodných nížin a zelených lúk je velmi málo. Najrozsiahlejšia je Andalúzska nížina
otvorená k Atlantickému oceánu pozdlž rieky Guadalquivir – medzi Mesetou a
Andalúzskym pohorím.
Inác má Španielsko len úzke nížinaté pásy na pobreží Stredozemného mora, kde sú
pomarancovníkové a palmové háje so záplavou slnka, žiariace všetkými odtienkami
farieb, a zelené ryžové polia so šedou a cervenkastou dekoráciou obnažených skál v
pozadí, a v a uzavretej Aragónskej nížine, ktorá vzniká na severovýchode medzi
Pyreneje a Mesetu údolím rieky Ebro. Španielske pobrežie je málo clenité. Len
severozápadný a západný okraj krajiny má mnoho hlbokých zálivov. Severné pobrežie
lemujú hory, ktoré na mnohých miestach spadajú príkro do mora a je prístupné len v
ústiach riek. Južné a východné pobrežie má široké ploché zálivy, medzi ktoré prenikajú
strmé a rozorvané skalné výbežky.
Štátna vlajka
Vlajku tvoria dva cervené pruhy a medzi nimi sa nachádza jeden žltý. V strede je znak,
ktorého štít je rozdelený na polia; v prvom cervenom poli je erb Kastílie – zlatý zámok
s modrými oknami a bránou, v druhom striebornom poli je purpurový, zlatom
korunovaný lev, predstavujúci Leon, tretie zlaté pole zo štyrmi cervenými pruhmi
predstavuje Aragón a štvrté cervené pole so zlatými retazami je Navarra; v piatom
štíte je vsunuté strieborné pole s granátovým jablkom prirodzenej farby, symbol
Granady; modrý, cerveno lemovaný štítok je erb vládnucej dynastie, anjouovskej línie
Bourbonovcov; nad štítom je královská koruna a po bokoch Herkulesove stlpy s heslom
Plus ultra.
I.3. Kraje a provincie
Španielsko sa skladá z 17 historických krajov, ktoré zahrnajú spolu 50 provincií.
Historické kraje:
Andalucia, Aragón, Asturias, Canarias, Cantabria, Castilla-La Mancha, Castilla y Leon,
Cataluna, Communidad Valencian, Extremadura, Galicia, Islas Baleares, La Rioja,
Madrid, Murcia, Navarra, Pais Vasco.
Provincie:
Álava, Badajoz, Baleares, Barcelona, Burgos, Cáceres, Cádiz, Castellón, Ciudad Real,
Córdoba, La Coruña, Cuenca, Gerona, Granada, Guadalaraja,
Guipúzcoa, Huelva, Huesca, Jaén, Lérida, Logroño, Lugo, Madrid, Málaga,
Murcia, Navarra, Orense, Oviedo, Palencia, Las Palmas, Pontevedra, Salamanca, Santa
Cruz de Tenerife, Santander, Segovia, Sevilla, Soria, Tarragona, Teruel, Toledo,
Valencia, Valladolid, Vizcaya, Zamora, Zaragoza. I.4. Hlavné mesto
Hlavné mesto Španielska je Madrid. Nachádza sa v geografickom strede Pyrenejského
polostrova v priemernej nadmorskej výške 655 m. Mestom preteká rieka Manzanares.
V zime dosahujú teploty okolo nuly a v lete +40°C. Má rozlohu 607 km2 a pocet
obyvatelov je okolo 5 000 000. Historici datujú vznik mesta do 10. Storocia, ked v
miestach, kde sa nachádza teraz Národný palác, stál mohutný hrad. V tejto dobe ho
ovládali Arabi, ktorý mu dali meno Magerit a z tohto mena hradu bol odvodený názov
dnešného hlavného mesta. Arabi vládli v Madride až do roku 1083, ked ho dobyl
kastílsky král Alfonso vi. V roku 1329 zvolal král Ferdinand V.
do Madridu po prvýkrát zasadanie kortézov. Hlavným mestom Španielska sa stal
Madrid až v roku 1606 za vlády Filipa III. Madrid prešiel rozkvetom v 18.storocí, ked
bolo postavené množstvo palácov, brán a mostov, ktoré dali mestu osobitý ráz. V dobe
napoleonských vojen vládol v Madride Jozef Bonaparte. V máji 1808 vypuklo v Madride
ludové povstanie, ktoré bolo signálom pre vojny za nezávislost. Francúzi boli definitívne
z Madridu vyhnaní anglo-španielskym vojskom 27. Mája 1813. V nasledujúcom roku sa
do Madridu vrátil španielsky král Ferdinand VII. Od polovice 19.storocia, za vlády
Izabely II, sa znacne zlepšila urbanizácia mesta. V roku 1857 bol zavedený vodovod a
plynové osvetlenie. Od tejto doby pokracuje urbanizacný proces až do dneška.
I.5. Jazyk
Španielsky jazyk je jazyk iberoamerickej skupiny románskych jazykov. Ako úradný
jazyk sa používa v týchto štátoch: Argentína, Bolívia, Chile, Ekvádor, Kolumbia,
Paraguaj, Peru, Uruguaj, Venezuela, Mexiko, Guatemala, Nikaragua, Salvádor,
Honduras, Kostarika, Kuba, Panama, Dominikánska republika. Jeho základom je
kastílske nárecie. Ostatné hlavné nárecia sú leónsko-asturské, navarro-arargonské a
andalúzske. Španielski Židia na Balkáne a v severnej Afrike hovoria archaickou
židovskou španielcinou. Krajovo diferencovaná americká španielcina sa líši
výslovnostou a slovnej zásobe vplyvom indiánskych jazykov a amerikanizmov. V
hovorovej stavbe španielskeho jazyka je zložitejší len slovesný systém. V slovníku je
mnoho arabských prvkov, slov zvelicených a zdrobnených. V najväcšej casti Španielska
sa hovorí španielskym jazykom (el español), nazývaným tiež kastelácina (el
castellano), pretože vznikla z nárecia používaného v Kastílii. Španielcina spolu s
kataláncinou (el catalano) sa vyvinula z ludovej latiny starej rímskej provincie Hispana.
K latinskému základu sa neskôr premiešali gótske a hlavne arabské prvky. Tak ako
španielcina i kataláncina s výraznými prvkami provensálštiny má niekolko nárecí.
Galícijcina (el gallego) má niektoré spolocné rysy s portugalcinou. Baskictina (el
vascuense) sa nepodobá žiadnemu európskemu jazyku a je jedinou recou iberského
pôvodu, ktorá nepodlahla tlaku latinciny na španielskom území. Španielcina je jedným
z najstarších jazykov a v roku 1978 dovršila tisícrocné trvanie. Platnou ústavou je
stanovená ako úradná rec v Španielsku. Ústava uznáva ako oficiálne i dalšie jazyky, a
to v autonómnych oblastiach v súhlase s ich štatútmi.
I.6. Náboženstvo
V Španielsku prevládajú románski katolíci, co predstavuje 99%.
Zvyšné 1% predstavuje ostatné náboženstvá. II. Prírodné pomery
II.1. Podnebie
Na severe majú pobrežné a nižšie položené oblasti väcšinu roka velmi príjemné
pocasie, s vlhkým vzduchom, aj ked s castými daždami najmä na jar a v jeseni a s
menej castými letnými daždami a búrkami. Sneh a mierny mráz tu netrvajú dlho. V
údolných pobrežných oblastiach je skoro vecná jar. Naproti tomu vo vrchoch bývajú na
jar husté a studené hmly, v lete suché horúcavy, už v jeseni sneh a silné mrazy a casté
búrky po celý rok. Oblasti Strednej planiny majú naproti tomu od konca septembra po
prudkých daždoch druhú jar s jasnou oblohou, ktorú však v novembri a niekedy aj skôr
vystriedajú suché mrazy. V Galícii je mierne podnebie po celý rok. Sneh a mráz
prichádzajú zriedkakedy. Katalánske pobrežie má velmi teplé leto a prudkú zimu, casto
s búrkami. Najteplejšie sú oblasti juhovýchodného pobrežia na juhozápade údolie
Guadalquiviru. Cádizský záliv a dolná Andalúzia sa vyznacujú omnoho miernejším
podnebím. V nižších polohách pri mori sa jar zacína asi koncom februára a trvá do
polovice mája. Po suchom lete prinášajú dažde druhú jar, ktorá tu trvá omnoho dlhšie
ako v Mesete a prechádza velmi miernou zimou v novú jar. Možno povedat, že sa tu
osem mesiacov jari strieda so štyrmi mesiacmi leta.
Vecný sneh leží len na strednom a východnom vysokom pásme Pyrenejí a na
najvyšších vrcholoch Sierry Nevady. II.2. Rastlinstvo
Španielsko sa tiež nazýva európska India. Toto oznacenie pochádza od švédskeho
botanika Linného. Indická flóra je totiž najrozmanitejšia na svete a aj vegetácia
Španielska sa vyznacuje velkým bohatstvom druhov. Španielsky botanik Eduardo de
los Reyes Prósper hovorí, že je tu zastúpená kvetena celej Európy a aj severnej Afriky,
t.j. polovica rastlín starého sveta.
Na severnom a najmä severozápadnom pobreží má rastlinstvo vcelku stredoeurópsky
ráz: sú to dubové, bukové a gaštanové lesy, bresty, javory, osiky, brezy, jasene, jelše
a jarabiny, ako aj ihlicnaté lesy a rôzne druhy krovín – jazmín, divá moruša, orgován,
hloh, zakrpatené brezy, porasty šedivníkov, kruciny a papradia. Arktická flóra s
prevládajúcimi machmi a lišajníkmi sa obmedzuje len na vysoké horské polohy, kde
dreviny chýbajú skoro úplne. V strednej casti krajiny rastú popri rozmanitých stále
zelených duboch, gaštanoch a dalších listnatých stromoch aj rôzne druhy ihlicnanov,
rozlicné porasty tamarišky a agávy a mnohé liecivé rastliny.
Vo vysokých polohách sa miestami vyskytuje polárna vrba a iné kroviny a nízke
nekvitnúce rastliny.
V južnom pásme, ktoré zahrna takmer celú Andalúziu, je velmi bohatá flóra, prevažne
stredomorská, tak isto ako aj vo východných pobrežných oblastiach, kde sa hojne
vyskytuje aj korkový dub. Rastú tu figovníky, mandle, moruše a chlebovníky. Sú tu
stále zelené porasty mýrt a vavrínov, mäta, šalvia, levandula, a nízky chamearops,
jediný druh stredomorskej zakrpatenej palmy, granátové jablko a miestami aj datlová
palma, krókusy, narcisy, tulipány, lalie a iné cibulovité rastliny. V najvyšších polohách
je stredoeurópske rastlinstvo.
Juhovýchodná cast krajiny má výrazne africkú kvetenu s mnohými druhmi spolocnými s
Alžírskom. II.3. Živocíšstvo
Španielska fauna je v severných lesnatých oblastiach podobná stredoeurópskej faune,
väcšinou má však stredomorský ráz a vykazuje znacný pocet afrických druhov. Na
severe žije medved, divá macka, kuna, hranostaj a veverica s dalšími hlodavcami.
Kamzík, kozorožec, sup a orol sa vyskytujú len v najvyšších pohoriach.
V strednej casti krajiny žije diviak, jelen a srnec, ale aj vlk, rys, líška, zajac, králik, jež
a krt, jazvec, veverica a myši európskych i afrických odrôd. Vo vrchoch žije kamzík.
Na juhu je množstvo afrických zvierat a vtákov a velkých jašteríc. V gibraltárskych
skalách žije magot – jediný druh opice v Európe. Medzi mnohými druhmi
sladkovodných rýb sa tu vyskytuje pstruh, losos, mrena a jeseter. Z morskej fauny tu
možno zaznamenat tresku, makrelu, tuniaka, sardinku a v Stredozemnom mori
morského raka a langustu.
II.4. Rieky
Hlavné španielske rieky majú len velmi málo vody, až na Guadalquivir, ktorý zásobujú
snehy Sierry Nevady. Do Atlantického oceánu sa vlievajú z hlavných riek Duero s
tokom vyše 900 km, Tajo s tokom vyše 1000 km, Guadiana s tokom 600 km. Ebro - v
celkovej dlžke vyše 900 km – vlieva sa do Stredozemného mora. Jediný Guadalquivir
umožnuje väcšiu lodnú dopravu. Menšie námorné lode plávajú po tejto rieke až k
Seville. Väcšie jazerá – skôr lagúny – sú v rôznych castiach krajiny. Najväcšie – Laguna
de Gallocanta – má obvod 25km, pravda, len v zimnom období. Iné, ako napríklad La
Nava, miznú v období sucha skoro úplne. Španielsko má velmi mnoho minerálnych
žriedel: od najchladnejšieho Fuente Agria v Andalúzii (15°C) až po najteplejšie Fuente
Caliente v Novej Kastílii (40°C). III. Španielske tradície
III.1. Sherry
Severne od Cádizského zálivu, len kúsok nad hladinou mora, leží pestovatelská oblast
Jerézu. V trojuholníku medzi Sanlúcarem de Barrameda, Puertom de Santa María a
Jerezom de la Frontera lisujú najlepšie a najslávnejšie druhy španielskych vín.
Blízkost mora, Enormná dlžka slnecného svitu pri relatívne hojných zrážkach, k tomu
biela pôda alberiza, ktorá pri daždi nasiakne vodou ako špongia a ktorá odráža zospodu
slnecné lúce spät na hrozná, toto všetko prispieva k tomu, že sa tu môže pestovat víno
vybranej kvality. Priemerná zimná teplota je tu okolo 10°C a v lete dosahuje až 40°C.
Tiež množstvo zrážok je tu velmi vysoké, a to nielen na španielske pomery – dosahuje
až 2000 mm. Zabudnút nemožno ani na dlhovekú tradíciu vína v tejto oblasti. V
súcasnosti sa pestuje prevažne réva Palomino Fino. Postupy pri výrobe a dozrievania
sherry sú neobvyklé: v pivniciach nazývaných bodegas ležia v dlhých chodbách dubové
sudy na sebe naskladané v troch až siedmych radoch, dole sú sudy s najstarším vínom,
soleras. Z nich sa cas od casu odoberá vždy asi tretina vína, uvolnené miesto v sude sa
doplnuje z najbližšej hornej rady sudov, ktorá sa nazýva criadera. Víno musí pretiect
asi šiestimi criaderas, než je zrelé. Sudy sa nikdy nevyprázdnujú. Rok, ked tento
postup zacína , sa potom udáva ako „vek“ vína; najnižšíí vek sú tri roky. Tento postup
spojený s dlhorocnou skúsenostou vinárov má za následok, že kvalita sherry nezávisí
na celorocných výkyvoch pocasia. Množstvo vína sa obmiena niekedy podla toho, aká
je ten rok úroda. Každorocne sa tu vyrobí jeden až dva milióny hektolitrov sherry.
Dalšie zvláštnosti sú mikroorganizmy vo víne. Niektoré vína vytvárajú v prvom
skladnom roku muštu, skôr ako sa zacína zmienený proces, istý druh enzýmu s
názvom flor teda tzv. kvet. Tieto vína sa nazývajú fino. Najdôležitejšie klasifikácie sú:
Fino: 15 až 17 % alkoholu, svetlé, jemne suché. Amontillado: 16 až 18 % , pri dlhšom
dozrievaní v muštovom štádiu môže dosahovat až 24 % , tmavé, z náznakom
mandlovej chuti.
Oloroso: 18 až 20 %, sfarbené do zlata, trochu tažšie.
Palo cortado: 18 až 20 %, tmavé víno, chutou medzi Olorosem a Amontilladom.
Cream: z prezretých hrozien, jemne sladké, podobné Olorosu.
Moscatel: tažké, sladké, z hrozienok muškátových hrozien.
Manzanilla: co znamená v preklade kamilka, sa nazýva fino zo Sanlúcaru, velmi suché
a jemne kyselkavé víno.
Pestovatelskú oblast predstavuje trinást dediniek, ktoré dodávajú svoju úrodu na
výrobu vína sherry. Avšak i vína z Condanda (Niebla, provincia Huelva), z Chiclany
alebo z Montilly-Moriles (provincia Córdoba) sa vyrábajú rovnakým postupom, pricom
Montilla pochádza z inej odrody hrozien (Pedro Ximenéz).
Dejiny pestovania vína v oblasti Jerezu sú zdokumentované už od dôb Fenicanov. V
roku 1588 priviezli Anglicania na lodiach náklad do Plynouthu. Skakespeare potom v
dráme JindrichVI. Falstaffovými ústami vyslovuje chválu vína z Jerezu.
Pomenoval ho vtedy sherry, výslovnostou sa toto slovo podobalo nielen arabskému
názvu mesta, ale zodpovedalo i dobovej španielskej výslovnosti a pre anglosaské
jazyky bolo lahšie na vyslovenie. V 19. storocí vstúpili Anglicania do obchodnej
spolocnosti Sherry a firmy ako Sandeman, Croft, Williams & Humbert, Terry, Osborne
alebo Garvey investovali do tohto lukratívneho obchodu.
K zisteniu zrelosti vína vinári tocia zo sudov víno na ochutnanie do skúšobných pohárov
nazývaných venencia, ktoré sa vyznacujú vysokými stopkami. Poháre, z ktorý sa potom
víno pije, majú podobne úzky tvar, aby sa v nich udržala vôna. V okolitých baroch sa
takmer nepodáva iné víno. Nie je to priamo stolové víno, ale ladovo chladné fino je
správnym nápojom k lahodným chutovkám zvaným tapas, ci k mnohým- dalším rybím
pokrmom. III.2. Flamenco
Flamenco, to je zmes poézie, hudby a rytmu. Pomocou týchto troch prvkov sa potom
vyjadrujú najhlbšie pocity cloveka; radost i nenávist, nádeje, žiarlivost i strach. Text s
hudbou patrí neoddelitelne k sebe ako dve strany tej istej mince. Tomuto spevu, ktorý
vychádza akoby z duše, sa hovorí Cante hondo, co by sa asi najlepšie dalo preložit ako
„vrúci spev“. Na jeho zvláštnu krásu poukazoval vo svojich veršoch tiež Federico García
Lorca. Od 19.storocia doprevádza spev a tanec vždy gitara ako najdôležitejší hudobný
nástroj, bez toho aby sa degradovala do polohy druhého nástroja. Na gitaru sa skôr
pozerá ako na doplnok spevu; speváci a gitara vlastne vystupujú v stálom dialógu. Sú
však také spevy, ktoré žiadny doprovod nevyžadujú, ako je tomu napríklad u tonás
alebo trijjeras. Rytmus hrá celkom zvláštnu rolu v takzvaných spevoch do compás;
niekedy sa zdôraznuje tlieskaním do dlaní, obzvlášt pri slávnostných spevoch.
V tesnom spojení so spevom, ale predsa iba samostatný, ako umelecká forma, je tanec
flamenco. Preslávil sa vdaka filmu Carmen od Carlosa Sauru. Film sa postaral vo svete
na pociatku 80. rokov o vznik nových tancov flamenco. Flamenco sa dokonca tiež
vyucuje vo zvláštnych akadémiách. Oznacenie „flamenco“ bolo použité v andalúzskom
folklóre po prvýkrát na pociatku 19.storocia. V argote 18.storocia sa takto oznacovali
vychvalovaci a udavaci, v Andalúzii sa tak hovorí cigánom. Cigáni prišli do západnej
Andalúzie v 15.storocí a pomaly sa prispôsobovali tamojšiemu životu. Žili vždy na
okraji spolocnosti, podobne ako polnohospodárski robotníci a moriskovia. Táto ich
izolovanost je ale jedným zo zdrojov ich hrdosti na svoje etnikum – považujú sa za
skupinu obyvatelov, ktorá sa nikdy nemiešala s Maurami. Hudobné formy, ktoré so
sebou priniesli, sa postupne miešali s ludovou hudbou Andalúzie.
Z toho vznikol spev flamneco, ktorý v sebe spája arabské, vizigótske, židovské,
gregoriánske a byzantské korene.
Piesne flamenco boli pôvodne familiárnou, velmi subjektívnou formou prejavu, ktorá
potom prenikla na verejnost a bola formalizovaná. Prvý spevák flamenca bol
legendárny Tío Luis. Koncom 18.storocia ho nasledovali osobnosti, ktoré vytvorili
hlavné piliere tradície flamenca: El Planeta, Franco el Colorao, El Fillo, La Perla...
Koncom 19.storocia v tradícii pokracovali slávni speváci a spevácky, ktorí prispeli k
dalšiemu vývoju tohto štýlu: María Borrico, Enrigue El Mellizo, Loco Mateo, Diego el
Marrurro, Joaquín el de la Paula a klúcová postava Silverio Franconetti, jediný, ktorý
nebol cigánskeho pôvodu, narodený v roku 1830 v Seville a otec Cafés Cantantes.
Dalej to boli, už v 20.storocí preslávení, Manuel Torre, Tomás Pavón a Pastora Pavón,
La nina de las Peinas, prezývaná dievcatom hrebenov. V druhej polovici 19.storocia
prerástlo flamenco intímny svet andalúzskych cigánov a malého kruhu milovníkov
tohoto žánru a prezentovalo sa v lokáloch flamenca. Prvý z nich bol otvorený v Seville v
roku 1842, ale najslávnejším bol lokál Silveria Franconettiho z roku 1885. Tiež v
Madride vznikol Cafés Cantantes. Boli to zábavné lokály a názory o tom, ako daleko
prospeli vývoju flamenca a cistote jeho štýlu, sa rozchádzajú. Publikum bolo velmi
pestré: vedla panstva a toreadorov to boli aristokrati, ale i robotníci. V dvadsiatom
storocí vyšlo flamenco z módy a Cafés del Cante zase zmizli. V roku 1922 usporiadal
Manuel de Falla v Granade za spolupráce iných intelektuálov ako napríklad i Garcíi
Lorcu sútaž spevov flamenco. Cielom bolo pozdvihnút túto umeleckú formu zo
zabudnutia, do ktorej upadla, avšak velký úspech sa nedostavil. Zaciatkom
pätdesiatych rokov sa konali dalšie sútaže; tentokrát bol už bol väcší ohlas. Avšak až
národná sútaž flamenco v Cordobe v roku 1956 vyvolala novú vlnu popularity. Bol to
obzvlášt Antonio Alcor, kto sa v pätdesiatych rokoch zaslúžil o zbierku spevov a
rozšírenie niektorých štýlov.
Dnes už flamenco so svojimi festivalmi a koncertmi budí záujem širokých vrstiev
prívržencov, ktorí sa združujú do rôznych spolkov a klubov, tzv. Penas Flamencas.
Podporujú umelcov a venujú sa výskumu i popularizácii tohto štýlu. Vplyvnými penas
sú Pena Juan Breva v Malage alebo Pena de la Platería v Granade. Casom sa dospelo k
súcasnému stavu, ked každá dedina v Andalúzii má svoj pena. Ked sa v Madride
vytvorila vrstva spolocenskej smotánky, prišla dalšia módna vlna, ktorá velila
navštevovat tanecné kurzy Sevillanas, aby sa pri sviatkoch a oslavách prevádzali
presne nacvicené obraty a kroky, co šírilo zdanlivo neviazané veselie. Flamenco objavili
tiež intelektuálovia.
Hudobní vedci študujú jeho formy, vydávajú antológie a pripravujú edície starých
nahrávok na gramofónových platniach. Srdcom flamenca bola a je západná Andalúzia,
avšak i Madrid prispel k jeho popularite výstupmi najslávnejších andalúzskych umelcov
v madridských lokáloch flamenca. Dnes je flamenco slávne po celom svete a znalcov
jeho teórie i praxe nájdeme ako v Paríži, tak v Londýne, New Yorku alebo i v Tokiu.
Dnes možno rozlišovat štyri hlavné kategórie flamenca (podla flamencológa Ricarda
Moliny):
Základná forma – „cisté“ flamenco
Siguiriyas: Tragický spev, vyjadrujúci zúfalú, hlbokú bolest spôsobenú napríklad
chorobou, smrtou alebo sklamanou láskou. Soleares: Trojveršové stopy, ktoré
romanticky zachytávajú rôzne témy od lásky až k smrti. Mali by doprevádzat tanec a
vyžadujú gitarový sprievod. Tonás: Velmi stará forma spevu, ktorá smutne vyjadruje
život plný prenasledovania a väznenia, ako boli podobným ranám osudu vystavení
andalúzski cigáni. Tonás tvorí základné piliere spevu flamenco. Tangos: Sviatocné,
slávnostne spevy k tancu. Majú svoj vlastný rytmus doprevádzaný tlieskaním dlaní.
Pomalší a tažkopádnejší tangos sa nazývajú tientos. Druhy odvodené od základnej
formy
Canas: Spev arabského pôvodu, na dlhé roky zabudnutý. Dnes opät ožíva ako
sprievod tanca. Saetas: Náboženské spevy spievané v Andalúzii najviac pri
procesoch, bez sprievodu gitary. Bulenías: Sviatocný spev, k nemu sa tlieska do
rytmu.
Iné formy: polos, livianas, serranas, cantinas, romances. Formy príbuzné s fandangom
Fandangos: V celom Španielsku rozšírená forma štvorveršia a pätveršia, ktoré sú
prednášané bez zdôrazneného rytmu. Existujú ludové fandangos, ktoré vznikli v istých
miestach a oblastiach a sú udržiavané rovnako ako umelé fandangos. Malaguenas:
Fandangos z Malagy, ktoré prešli zvláštnym vývojom k smutným náladovým spevom.
Hudba a spevy prevzaté z flamenca
Do tejto skupiny sa zaradujú hudobné formy najrôznejšieho regionálneho pôvodu,
ovplyvnené v priebehu doby flamencom, s ktorým sa spojili do zvláštnej zmiešanej
formy.
Tarantas: Spevy, ktoré súvisia so svetom baníkov, obzvlášt potom s baníckymi
miestami v Linares a La Unión. Zrejme prvá forma protestsongu.
Sevillanas: Pôvodne obmena jednoduchej seguidilly z oblasti Mancha, spev, ktorý
vznikol výhradne k tancu. Dnes sa tancujú pocas každého andalúzskeho sviatku. Pri
púti El Roco sa tancuje sevillana rociera, co je varianta sprevádzaná flautou a
tamburínami, malými bubienkami so zvoncekmi.
Pateneras: Vyvinuli sa z ludových piesní provincie Cádizu.
Existujú krátke a dlhé pateneras, ktoré skultivovala Nina de las Peinas. Hovorí sa však,
že tieto spevy prinášali neštastie. Alboréas: Spievajú sa hlavne na cigánskych
svadbách. Neprekracujú rodinný rámec, a preto sa vlastne ani nezmenili.
Iné formy: trilleras, nanas, guarijas, rumbas, marianas, bambas, farrucas, garrotines.
III.3. Býcie zápasy
Boj s býkom patrí ku každému sviatku, aj ked s tým nesúhlasí každý Španiel. Mnohí sa
od býcích zápasov odvracajú ako od surovostí, alebo ich považujú za nudné
predstavenie. Aktívni clenovia spolkov pre ochranu zvierat a mnohí další považujú za
nemorálne v civilizovanej zemi zabíjat pre zábavu býky a takúto cinnost vyhlásit za
národný sviatok. Skutocnostou však je, že aj ked býcie zápasy ako zábava stoja vela
penazí, arény pre býcie zápasy sú plné a pre väcšinu vidieckych obyvatelov by to nebol
pravý sviatok, keby corrida de torros chýbala. Býcie zápasy sú castou prastarej
španielskej tradície. Podla niektorých autorov majú širšie zázemie a súvisia so
stredomorským uctievaním býkov (napr. egyptský kult býka). Prvé zmienky o zápasoch
s býkmi patria do doby, ked sa ešte nekonali hry na Kréte a ked ešte nebol ani rímsky
cirkus. Vtedy sa s býkom bojovalo tak, že ho bojovník chytil za rohy a pokúsil sa ho
strhnút za rohy k zemi. Postavy býkov sa nachádzali pri všetkých z predhistorickej
doby. Tiež v stredoveku sa býk stával vdacným témou pre najrôznejšie legendy, a tiež
v divadle boli používané scény z býcích zápasov. Býcie zápasy , tak ako ich dnes
poznáme, sú predstavením pre ludí a pochádzajú z 18. storocia. Predtým to bol
aristokratický šport, kde bojovník sedel na koni. Za vlády Bourbonovcov strácali tieto
zápasy medzi šlachtou na populárnosti, jednoduchý lud však prejavil pre podobnú
zábavu nadšenie. Bola to zrejme reakcia na to, že v minulosti mu práve táto zábava
bolo odopieraná. Ludové zápasy s býkmi prebiehali bez koní, ktoré používali len
pikadori. Neskôr sa táto forma rozšírila a toreadori sa stávali profesionálmi, ich mená
boli doplnané prídomkami a ludia o nich casto hovorili. Zacali sa stavat arény výhradne
pre býcie zápasy. Najstaršia dodnes zachovaná aréna je v Ronde. Pochádza z roku
1785 a po celú dobu sa používa na tento úcel. Dovtedy sa totiž býcie zápasy odohrávali
podobne ako dalšie verejné divadlá na hlavnom námestí. Vtedy existovali dve školy
býcích zápasov, ktoré viedli vzájomné spory: Škola z Rondy, v ktorej hlavným
predstavitelom bol Pedro Romero, praktikovala presne urcený zdržanlivý štýl.
Škola zo Sevilly bola spojená s menom Pepe Hilla, ktorý dával prednost
spontánnejšiemu živšiemu štýlu boja. Prví velkí bojovníci s býkmi zaviedli rozdelenie
corridy na tri casti, tercios , a vyvíjali najrôznejšie figúry, ktorými torero býka oklame
a zasadí mu potom perfektným spôsobom smrtiacu ranu. Pepe Hillo je autorom
tauromaquia, alebo umenia bojovníkov s býkmi , co sú akési pravidlá býcích zápasov.
Neskôr sa tejto téme venovali aj iní umelci. Jedným z nich bol Goya, ktorý nazval sériu
rytín práve Tauromaquie. Sú na nich zvecnení slávni bojovníci s býkmi, medzi ktorými
bol aj Goyov priatel Martincho. Smrt Pepeho Hilla v aréne zachytil Goya formou
novinovej reportáže celkom detailne. Tiež aj Picasso vytvoril slávnu sériu obrazov,
inšpirovanú tauromaquií. Diváci dávajú bielymi vreckovkami najavo, ci sa im ten ci
onen matador páci. Každý matador má svojich priaznivcov, podobne ako je vo pri
futbalových kluboch.
Každorocne padne v Španielsku za obet tejto vášni viac ako 60 000 býkov alebo
novillos, co je oznacenie pre velmi mladé býcky. Z celého poctu asi 500 toreadorov sa
ich najviac 20 teší všobecnej popularite. Samozrejme, že každý z nich sníva o tom , že
sa tiež stane slávnym a uznávaným. Toreadori tradicne pochádzajú z radov dedinských
robotníkov a pre nadšených mladých mužov je silným motívom stat sa toreadorom s
možnostou sociálneho vzostupu. V nedávnej dobe sa medzi toreadorov dostala i prvá
žena. Dnes existujú školy pre budúcich bojovníkov s býkmi. Predtým bola iba jedna
možnost, ako sa tomuto umeniu naucit, preliezt v noci tajne cez plot, kde chovali
divokú rasu bojovných býkov, torros bravos. To bolo a je samozrejme nebezpecné,
pretože každý si svoje býky starostlivo strážil. Cesta, ako sa stat toreadorom, je velmi
tvrdá. Môže trvat celé roky, než nejaký agent objaví mladého talentovaného bojovníka
s býkmi a vezme ho pod svoje ochranné krídla. Mnohým sa to samozrejme nepodarí.
Tí, ktorí majú štastie, zacnú svoju kariéru ako novilleros. Ked ukážu, že sa na takéto
povolanie hodia, dostanú od skúseného toreadora, diestra, povolenie a stanú sa
matadormi. Až potom smú vystupovat v arénach prvej kategórie a bojovat s velkými
býkmi, ktorí vážia viac než 450 kilogramov. Dobrý diestro zarobí od jedného až piatich
miliónov pesiet za jednu corridu, pri ktorej zabije dva býky. Celkom sa na takejto
corride zúcastnuje vždy šest býkov a traja toreadori. Slávni toreadori koncia svoju
kariéru spravidla už vo štyridsiatich rokoch, pokial majú dost penazí, aby si zriadili
vlastný chov býkov, alebo pokial nechcú dalej riskovat vlastný život.
Je to nebezpecné povolanie a literatúra zaoberajúca sa témou smrti toreadorov je velmi
hojná. Najslávnejšia básen s touto témou pochádza od Federika Lorcu a volá sa Plac
pre Ignacia Sancheza Majíasa. Rozpráva o smrti toreadora Sancheza Mejíasa.
Toreadorom venoval pozornost i spisovatel Ernest Hemingway (Smrt poobede).
Aj Karel Capek charakterizoval býcie zápasy vo svojom diele Výlet do Španel:
„Náhodou zatímco toto píši, vlezla mi na klín kocka a prede z plna hrdla. Tedy
priznávám se, ackoliv mi to zvíre vlastne prekáží a nemohu se ho zbavit, že bych jaksi
nebyl s to je usmrtit kopím ani espadou, pešky ani na caballo. Procež nepovažujte mne
za krvežíznivce ani za surovce, a šesti býku a odešel jsem teprve pri sedmém, a to
ješte ne tak z duvodu morálních, jako spíš proto, že mne to zacalo nudit. Byla to zcásti
špatná corrida; zejména myslím, že ti býci meli príliš tuhý život. Chcete-li to vedet, mé
pocity pri býcích zápasech byly hodne smíšené; byly tam úžasné okamžiky, na které
nikdy nezapomenu, a trapné chvíle, kdy bych se byl radeji propadl. Ze všeho
nejkrásnejší je ovšem slavnostní vstup zápasníku do arény; ale to by jste museli videt
ten žlutý písek pod modrou oblohou, kruhovou plaza de toros, nacvaknutou lidmi, do
toho zablýskají fanfáry a do arény vjedou vyšívaní alguacilové, za nimi vstupují ve
trpytivých kazajkách a zlatem pošitých pláštích, trírohých klobouckách a krátkých
hedvábných kalhotech matadori, espadové, banderilleros a picadores na svých herkách
a chulos a ctyrspreží mezku, ovešených rolnickami; a všichni jdou tak vznešene a
tanecne, že v žádné opere sveta si neumí sbor tak vykracovat.“.