Dvojtýždenník Slovenskje národňje novini (Slovenské národné noviny) boli prvé slovenské politické noviny. Vychádzali v štúrovskej slovenčine v rokoch 1845 až 1848 v Bratislave v náklade 400-800 výtlačkov s dvojtýždennou prílohou Orol tatránski (Orol tatranský). Ich iniciátorom, vydavateľom a hlavným redaktorom bol Ľudovít Štúr.
Rozhodnutím panovníka zo dňa 15. januára 1845 dostáva Štúr konečne dlho očakávané povolenie na vydávanie slovenských politických novín, ktoré mu vystavila Uhorská dvorská kancelária 15. II. 1845 s tým, že Slovenskje národňje novini podliehajú predbežnej cenzúre. Nesmú vyvolávať, píše sa tu ďalej, „oproti rozličným jazykom v krajine prepiate a roztrpčené spory“ a nesmú sa stať „v tomto ohľade miestom straníckych zápasov“. Kráľovská uhorská miestodržiteľská rada v Budíne záležitosť preťahovala až do konca marca 1845. Štúr len potom mohol publikovať svoj Ohlas o vydávaní Slovenských národných novín a Orla tatranského.
Aj keď v užšom kruhu sa už pred vydávaním novín vedelo, že budú vychádzať v slovenčine, širokej verejnosti mal túto novinu oznámiť až Ohlas o vydávaní Slovenských národných novín a Orla tatranského, ktorý mal noviny propagovať a získavať pre ne aj predplatiteľov.
Štúr a jeho prívrženci plánovali vydávať noviny už začiatkom druhého polroka - teda od 1. júla 1845. No preťahovanie s menovaním cenzora i s cenzorským povolením zapríčinilo, že sa vydanie prvého čísla oneskorilo o štyri týždne. Aby predplatiteľom nahradil túto stratu, vychádzal Orol tatránski, inak dvojtýždenník, od 1. VIII. 1845 do 24. VIII. 1845 ako týždenník.
Noviny počas takmer trojročnej existencie prekonali veľa zmien. Aj keď vychádzali zhruba po celý čas svojho trvania dvakrát týždenne, postupne zväčšovali svoj formát a rozširovali sa o nové rubriky. Dosiahli 292 čísiel s 1168 stranami. Ich posledné číslo vyšlo 9. VI. 1848. Prvý rok (1845) vychádzali na kvartovom formáte, roku 1846-47 na formáte stredného fólia a roku 1848, keď Štúr dostal povolenie na ich zväčšenie, majú formát veľkého fólia. Noviny, ako aj ich literárna príloha, boli prevažne lámané do dvoch stĺpcov. Mali aj viac príloh. Napríklad 21. marca 1848 je to osobitná voľba príloha s najnovšími správami.
V prvom ročníku, okrem úvodníkov, z ktorých väčšinu napísal Ľudovít Štúr, má najväčší význam rubrika Denník domáci. Prevažnou časťou tohto denníka sú listy čitateľov, hlavne z radov dedinskej inteligencie, ale aj niektorých richtárov obcí a vyspelejších robotníkov a roľníkov. Práve v tejto rubrike sú úradné i poloúradné správy zo zasadania stoličných zborov, ktorým tvorcovia novín venovali veľkú pozornosť. Je to pochopiteľné, lebo štúrovci sa veľmi zaujímali o vnútropolitickú situáciu v krajine a chceli ju aj ovplyvňovať.
Po celý čas trvania novín sa udržala rubrika Denník zahraničný, ktorá prinášala informácie a správy o zahraničnopolitických udalostiach. Tieto správy sa takmer úplne preberali zo zahraničných novín a uverejňovali sa prevažne bez komentárov, pretože cenzúra komentovanie výslovne zakázala. Neuposlúchnutím tohto zákazu sa redaktori novín vystavovali nebezpečenstvu ich zastavenia. Nájdeme tu pestrý kaleidoskop správ, aj keď často nie presných, o situácii v revolučnej strednej Európe, o udalostiach anglických, francúzskych i nemeckých. Redaktori novín nesmeli podľa príkazu cenzúry, komentovať najmú správy o politickej situácii v Rusku, v Poľsku a v tých slovanských krajinách, ktoré netvorili s Uhorskom jeden štátny celok.
Noviny však nemali svoje ťažisko v zahraničnopolitickom spravodajstve, lebo to aj tak vzdelanejšie vrstvy čitateľov preberali z peštianskych, viedenských, augsburských a iných veľkých novín. Zameriavali sa na domáce problémy, všímali si predovšetkým hospodársku a politickú situáciu v krajine, postavenie poddaného ľudu, národnostnú otázku, problémy školské a kultúrne, slovom najzávažnejšie úlohy, ktoré vtedy zamestnávali slovenskú inteligenciu a maloburžoázne vrstvy.
Roku 1847 sa objavuje, aj keď len sporadicky, rubrika Rozličnosti - obsahujúca správy hospodárskeho rázu. Ďalej je tu Prehľad časopisov, kde sa nájde viac polemík a replík proti článkom uverejneným v maďarských novinách, zväčša v Pešti Hirlape. Od 12. XI. 1847 miesto úvodníka zaberajú správy z krajinského snemu rokujúceho vtedy v Bratislave. V štvrtom ročníku pribúda Malý chýrnik a rubrika Pojednávateľ, ktorá vlastne nahrádzala úvodník. Uverejňovali sa nej rozličné prejavy, state a úvahy. Jednou z ďalších rubrík bol Listár.
Literárna príloha Slovenských národných novín Orol tatranski - začala vychádzať v Bratislave 8. VIII. 1845.
Štúr sa snažil aj prostredníctvom Orla tatranského o bezprostredné spojenie literatúry s potrebami slovenského národného hnutia. Preto sa aj orientoval na poznávaciu, alebo spoločenskouvedomovaciu funkciu literárneho diela, aj keď pritom rešpektoval jeho umeleckú špecifičnosť. Preto aj venoval toľkú pozornosť literárnemu jazyku a štýlu. Aj vlastnú redaktorskú prácu Štúr chápal ako súčasť boja za uskutočnenie politického programu.
Slovenskje národňje novini prechádzali postupným vývojom smerujúcim k radikalizácii pri presadzovaní protifeudálnych a národnoobranných požiadaviek. To sa najjasnejšie prejavilo v ich sociálnopolitickej ideológii v najzávažnejších otázkach, v otázke agrárnej a nacionálnej. O tom svedčia hlavne články uverejňované v týchto novinách v rokoch 1846/47. Tieto články sa už podstatne líšia od starších podobných príspevkov, ktoré príčinu biedy ľudu videli v nedostatočnom vzdelaní, v nízkej kultúrnej úrovni, v zlom stave ľudového školstva, v alkoholizme a pod. V tomto období už prívrženci novín poznávajú, že hlavnou príčinou chorôb a neduhov slovenskej dediny je poddanstvo a ostatné pozostatky feudalizmu.
V najvýznamnejšej rubrike novín Denník domáci, sa otláčali príspevky dopisovateľov nielen zo všetkých slovenských krajov, ale aj z Dolnej zeme, z Banátu, Sriemu, z územia srbského, chorvátskeho a pod. Z toho vidieť, že redaktori Slovenských národných novín sa o dopisovateľov starali a udržiavali s nimi živý kontakt. Realizovali ho nielen prostredníctvom korešpondencie, osobnými stykmi, ale aj častými odkazmi v týchto novinách uverejňovanými pod čiarou.
Štúr a ostatní redaktori sa zámerne v prvý rok existencie novín orientovali na bezprostrednú domácu problematiku, ktorá aj najviac čitateľov zaujímala. V Denníku domácom vtedy, i neskoršie, vychádzali správy o úrode, o počasí, otriasajúce zvesti o hlade a epidémiách, ohlasy o účinkovaní ľudových spolkov, správy o zasadaniach stoličných zborov, ktoré sa vtedy snažili potláčať vzrastajúcu revolučnosť ľudu vyvolávanú bezohľadným vykorisťovaním a hladom. Vyskytujú sa tu aj podnetné úvahy o nutnosti priemyselného podnikania v Uhorsku, o rozvoji obchodu a modernizácii poľnohospodárstva. O týchto otázkach do novín písali aj úradníci stoličného predstavenstva, banskí dozorcovia, učitelia, farári, notári a richtári. Nachádzajú sa tu aj vzácne príspevky roľníkov.
Dlhé mesiace viedli Slovenskje národňje novini kampaň proti pijanstvu, ktoré vtedy dosiahlo u nás nebývalé rozšírenie. Aj v tomto boji redaktori dokázali účinne využívať noviny. Od krátkych, ale otriasajúcich správ o účinkoch alkoholu na dedinský ľud, cez veľmi podnetné a mobilizujúce články o spolkoch miernosti v Írsku a inde, až po úvodníky, ktoré v celoslovenskom meradle dávali pokyny a organizovali prácu v spolkoch miernosti, všade vidieť úsilie využívať rozličné novinové žánrové formy na dosiahnutie pozitívnych výsledkov. Koľko hlbokej a premyslenej plánovitosti, zámernosti, bolo vo výbere správ v Denníku domácom! Veď aj pamätné prejavy Ľudovíta Štúra na bratislavskom uhorskom sneme sú zovšeobecnením tohto spravodajstva z mnohých oblastí nášho vtedajšieho života. Vďaka pravidelným a serióznym článkom v Slovenských národných novinách mali aj Štúrove prejavy na sneme svojou logikou, hlbokým rozborom pomerov a návodom na odstránenie feudalizmu a jeho prežitkov v oblasti sociálnej i nacionálnej - veľkú hodnotu. Články tohto muža sa vyznačujú vyspelou publicistikou, aktuálnosťou tém a ich spracovania. Prvky publicistiky potom prenikali aj do poézie a prózy štúrovcov.
Politické úvodníky, úvahy, správy, listy dopisovateľov, reportáže vynikajú konkrétnou jadrnou rečou. Niet tu zbytočných a odťažitých úvodov, fráz, alebo argumentov nepodložených faktami a postavených na iluzórnych tvrdeniach. Je pochopiteľné, že tých niekoľko redaktorov nestačilo dôkladne spracovať všetky príspevky dopisovateľov, alebo články iného druhu. Pri zložitej politickej situácii, cenzúre, pri nedostatku finančných prostriedkov, nemožno sa čudovať, že miestami prenikali vedľa správ spoločensky závažných aj príspevky odťažité, či málo potrebné. Podstatné je, že už pred 150 rokmi sme mali na Slovensku také znamenité a bojové politické noviny.
Napriek početným kritikom a cenzúre (pozri zvláštne kapitoly) sa Štúrovi postupne podarilo konsolidovať pomery v redakcii Slovenských národných novín a po finančnej stránke ich udržať nad vodou. Roku 1848 podstatne rozšíril formát novín, zaviedol do nich ďalšie rubriky a obohatil ich tematicky i žánrovo. Za pomoci účastinárov pomýšľal v tomto roku na dražbe v Bratislave kúpiť aj tlačiareň, čo sa však nakoniec neuskutočnilo.
Posledný snem „slávnych radov a stavov“ zišiel sa na sklonku roku 1847 v Bratislave. Neboli na ňom zastúpené už len privilegované vrstvy, aristokracia a zemianstvo, ale zúčastnili sa ho aj zástupcovia miest a kapitúl, pravda bez hlasovacieho práva. Za gréckokatolícku prešovskú kapitulu tu bol Duchnovič, za záhrebskú kapitulu Štefan Moyzes a za mesto Zvolen Ľudovít Štúr. Odtiaľto zaznievali jeho smelé a bojové prejavy, príznačné svojím demokratizmom a hlbokou humanitou, ktoré vo forme úvodníkov prinášali aj Slovenskje národňje novini.
V tomto období Štúrove noviny konali slovenskému politickému hnutiu neoceniteľné služby. 8. októbra 1847, teda ešte pred zasadaním snemu, nabádajú našich rodákov, aby podali svoje žiadosti snemu i vláde. 28. septembra 1847 noviny žiadajú riešenie akútnej školskej otázky a zavedenie spisovnej slovenčiny do verejného života. Tu boli uverejnené slovenské liptovsko-mikulášske žiadosti z 28. marca 1848 Stále vyzývajú vlastencov do boja za sociálne i národné požiadavky Slovákov.
Slovenskje národňje novini a ich redaktori vzbudili v revolučne rozbúrenej Bratislave veľký ohlas, ale aj nevôľu a útoky nepriateľov. Ľudovíta Štúra stúpenci Ľudovíta Kossutha chceli niekoľko razy inzultovať na sneme a hľadali ho s tými istými úmyslami aj v redakcii novín.
Štúr bol na konci marca 1848 nútený opustiť Bratislavu, aby unikol terorizmu, ktorý vtedy panoval v meste a bol namierený aj proti jeho osobe. Odišiel do Viedne, aby sa tu mohol zúčastniť na poradách rakúskych Slovanov. Urobil tak na žiadosť svojich najbližších spolupracovníkov a priateľov, ktorí sa na tomto dohodli 18. marca 1848 na porade v Hlbokom. Štúr ešte v Bratislave napísal úvodník pod názvom Nový vek, ale v čase, keď článok v novinách vyšiel, už bol vo Viedni. Štúr sa teda v Bratislave nedočkal ani ukončenia snemových rokovaní, ktoré bolo 11. apríla 1848. Veď v posledných týždňoch týchto rokovaní jasne videl, že kossuthovci zvíťazili na celej čiare i to, že snem prijal ich koncepciu šovinizmu v otázke nacionálnej. Aj keď Štúr odsúdil nespravodlivú nacionálnu politiku kossuthovcov, pozitívne prijímal zákony vyhlásené na poslednom stavovskom uhorskom sneme v marci roku 1848, týkajúce sa zrušenia poddanstva, slobody tlače a „rovnosti všetkých občanov a o všeobecnom zdanení“.
Pred odchodom do Viedne poveril vedením Slovenských národných novín Petra Kellnera-Hostinského. Podnetom k rozhodnutiu odísť z Bratislavy mohla byť aj informácia, ktorú mu poskytli 16. marca 1838 slovenskí študenti Samuel Ormis, Ján Kozelnický a Viliam Šulek. Títo si vtedy náhodou v Petržalke vypočuli rozhovor medzi Tárnoczym - nitrianskym poslancom do uhorského snemu a vodcom revolúcie Lajosom Kossuthom. Samuel takto popisuje ich rozhovor: "Medzi inými rečami spýtal sa Tárnoczy: "Čo urobíme so Slovákmi?" Na to odpovedal Kossuth: „Treba ulapiť Hodžu, Štúra a Hurbana a bude po Slovákoch“. Tieto slová nás prekvapili, preto sme mlčky sa obrátili a bežali k Štúrovi a zdelilli sme mu, čo ho očakáva. On sprvu sa nechcel vzdialiť z Prešporka, ale na dohováranie mládeže dal sa nahovoriť a tak ho jedni vyprevadili von s mesta, iní zostali doma na stráži, čo ho hľadať budú. V noci skutočne prišla polícia ho hľadať, ale on už bol za hranicami".
Aj po odchode Ľ. Štúra do Viedne prichádzali do redakcie novín stúpenci Ľ. Kossutha, ktorí sa snažili vyprovokovať ostatných členov redakcie k nejakej zrážke.
Štúr po viedenských poradách Slovanov odišiel do Prahy pripravovať Slovanský zjazd. Odtiaľ sa vrátil do Liptovského Mikuláša, kde bolo 10. mája 1848 zhromaždenie slovenských národovcov. Tu boli vyhlásené aj pamätné Žiadosti slovenského národa, ktoré štúrovci predostreli aj uhorskej vláde. Vláda na tieto spravodlivé požiadavky Slovákov odpovedala veľmi surovo. Vydala zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu a na hlavu každého z nich vypísala odmenu 50 zlatých. Vtedy sa začal pohon aj na ostatných štúrovcov.
Spoluredaktor Slovenských národných novín Bohuslav Nosák vtedy „v nebezpečenstva života postavený, zanechal redigovanie novín“ a odišiel do Prahy. Peter Kellner-Hostinský a Móric Jurecký sa z liptovsko-mikulášskeho zhromaždenia do Bratislavy vôbec nevrátili, takže v redakcii novín zostal iba Janko Štúr a Ľudovít Dohnány. Janko Štúr, vtedy len osemnásťročný mládenec sa takto rozpomínal na posledné týždne existencie Slovenských národných novín: „Ako sa začali búrlivé časy roku 1848 redakcia Ľudovítových novín, t. j. jej údovia: Nosák, Kellner /Hostinský/ a Jurecký sa rozišli. Ja a Ľudovít Dohnány, ako mladí zostali sme redaktormi, ale veľmi biednymi“.
Na poradách slovenských národovcov, ktoré boli 9. a 10. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši sa zúčastnili aj dvaja redaktori Slovenských národných novín - Kellner - Hostinský a Móric Jurecký. (Jurecký podľa všetkého nebol riadnym redaktorom novín, ale len neoficiálnym pomocníkom redaktora.) Tu Kellner-Hostinský vyčítal Štúrovi, že počas svojho pobytu v Prahe poveril Bohuslava Nosáka cenzurovaním Hostinského článkov. Nosák si pri tom vraj počínal veľmi nesprávne, lebo vytieral z Hostinského článkov všetky ostrejšie výrazy, prípadne články vôbec nedovolil uverejniť. Štúr takéto obvinenie odmietol a tvrdil, že nijaký podobný príkaz nevydal.
Viacerí z prítomných na porade zazlievali Slovenským národným novinám ich údajnú nedostatočnú bojovnosť. Štúr čiastočne priznal oprávnenosť tejto výčitky, no tvrdil, že noviny, hlavne pred rokom 1848, nemohli vystupovať veľmi radikálne a bojovne. Sám nemal peniaze na prípadné pokuty predvídané tlačovým zákonom a preto sa aj ostrejším útokom v novinách vyhýbal. Vtedy všetci prítomní žiadali Štúra, aby svoje noviny viedol smelšie a útočnejšie, pričom sa zaviazali, že peniaze na pokuty zaplatia, alebo sami, alebo im pritom pomôžu českí národovci. Toto rozhodnutie mal Štúr bezodkladne oznámiť Bohuslavovi Nosákovi, ktorý ešte vtedy zotrvával v redakcii novín v Bratislave.
Prenasledovanie národovcov, ktorí sa zúčastnili mikulášskeho zhromaždenia, zasadilo existencii novín veľký úder. Bohuslav Nosák opustil redakciu údajne z neznámych príčin. O aké príčiny išlo, ľahko si domyslieť, lebo 17. mája 1848 píšu v Pražských novinách, že Bohuslav Nosák je v Prahe, kam utiekol „pred pomstou Maďarov.“ Podľa údajov Viliama Paulínyho - Tótha koncom marca, keď Štúr odišiel z Bratislavy do Viedne zostali v redakcii novín Peter Kellner - Hostinský, Móric Jurecký a Bohuslav Nosák. Počiatkom mája bol v redakcii už len Bohuslav Nosák a Janko Štúr. Ku koncu mája a v júni Janko Štúr a Ľudovít Dohnány.
Janko Štúr nevedel nič o svojom bratovi Ľudovítovi. Preto aj plný obáv písal 16. mája 1848 do Prahy Karlovi Havlíčkovi - Borovskému: „Naši správcovia novín nás všetci opustili. Dnes už noviny vyjsť nemohli.“ Ďalej v liste píše o tom, čo všetko podnikol na záchranu a udržanie novín. Nový tlačový zákon stanovil pre Slovenskje národňje novini vysokú kauciu 4.000 zlatých. Tieto peniaze zháňal v Liptove i v Modre, ale bezvýsledne. Ak by noviny nemali vychádzať, nech o tom brat Ľudovít vydá Ohlas k obecenstvu. „Já jsem ještě žák“ - píše Janko Štúr ďalej, „zodpovednosť tehdy na sebe bráti nemohu a kdyby to i učinil, aby jsme jen dokončil půl leta tohoto a predplatitelé se uspokojili, nebude mi dovoleno noviny rozposílati, bez skutečného jich pojištění.“ Veľmi naliehavo prosil v liste Karla Havlíčka - Borovského, aby tieto správy sprostredkoval Ľ. Štúrovi čo najskôr.
Zmienky o ďalších udalostiach po vyhlásení mikulášskych Žiadostí slovenského národa nájdeme v monografii o Ľudovítovi Štúrovi od J. M. Hurbana. Podľa neho Ľ. Štúr cestoval z Liptovského Mikuláša do Bratislavy spolu s bratom M. M. Hodžu s mladým Ďurkom, „aby tam svoje noviny vydával.“ Keď ho však viacerí upozornili, že mu hrozí nebezpečenstvo uväznenia, alebo aj straty života, rozhodol sa zostať načas v Modre u brata Karola. Odtiaľto aj vyslal Ďurka Hodžu do Bratislavy, aby odovzdal jeho príkazy „námestníkom pri redakcii“ a vybral peniaze na pošte „náležité redaktorovi Štúrovi“. (Išlo asi o predplatné na noviny - pozn. Fr. R.).
Z Bratislavy však Ďurko Hodža doniesol smutné zvesti: peniaze na pošte boli zhabané a na Štúra bol vydaný zatykač. Na pošte odmietli Ď. Hodžovi vydať peniaze adresované na Ľudovíta Štúra, lebo nemal od neho riadne písomné splnomocnenie. Štúr takýto doklad asi zabudol dať svojim redakčným spolupracovníkom pred odchodom do Viedne koncom marca a nevydal ho ani v máji 1848 Ďurkovi Hodžovi. Onedlho Štúr tajne prekročil moravské hranice a odišiel do Prahy, kde sa práve mal konať Slovanský zjazd.
Hlavnou príčinou zániku novín, ako sme spomínali, bol však nový tlačový zákon, podľa ktorého majiteľ a vydavateľ novín Ľudovít Štúr mal zložiť 4.000 zl. v str. ako kauciu. Keď to splniť on sám, ani jeho brat nemohol, noviny nariadením bratislavského mešťanostu Németha 11. júna 1848, teda presne v deň, kedy nový tlačový zákon vstupoval v platnosť, zanikajú. Starosta (mešťanosta) mesta Bratislavy nedovolil vytlačiť ani posledné číslo, ktorým by redakcia oznámila čitateľom túto smutnú zvesť. Mohla tak urobiť len zvláštnym malým lístkom.
V tomto oznámení písal Janko Štúr v mene redakcie i o tom, že predplatitelia sú týmto náhlym pretrhnutím novín ukrátení o niekoľko čísel. (Išlo o päť-šesť čísel, ktoré ešte mali vyjsť do konca júna 1848 - pozn. Fr. R.) Veril, že časom sa táto chyba napraví a nestrácal nádej, že noviny začnú onedlho znovu vychádzať. Vyrovnať všetky finančné pohľadávky verejnosti voči redakcii bol poverený predseda Tatrína Michal M. Hodža - bývajúci v Liptovskom Mikuláši, ktorý bol však v tomto čase tiež mimo územia Uhorska, lebo bol naňho vydaný zatykač. V oznámení písal Janko Štúr medzi iným takto: „Za povinnosť si držím, pre vyhnutia rozličných nedorozumení vel. odberateľom doterajších Slovenských národných novín a Orla tatranského zprávu dať o tom, že noviny tieto s číslom 292 hlavne pre nemožnosť zloženia na určitú lehotu novšími zákonmi zväčšenej istiny vychádzať prestať museli. Nahradenia tých niekoľkých čísel, ktoré by ešte veľactení odoberatelia „Novín slovenských“ boli mali dostať, že s časom napravením samej chyby tej, že noviny sa pretrhli, istotne sa stane, pevnú nádeju mám.“
Aby aj po formálnej stránke bola dovŕšená likvidácia novín, zapisovateľ spisovne ministerstva vnútra 22. júla 1848, teda o mesiac neskôr, vracia záručný list na kauciu na Slovenskje národňje novini od Gašpara Fejerpatakyho - Belopotockého. Dňa 8. augusta t. r. obdržal Gašpar Fejerpataky - Belopotocký záručný list na kauciu znejúcu na 4000 zl. str. a okamžite ho zničil.
V čase svojho takmer trojročného vychádzania spĺňali Slovenskje národňje novini a Orol tatranski veľkú spoločenskú úlohu v našom národnom hnutí. Na ich tradíciu nesporne nadväzovala nielen slovenská žurnalistika v ďalších rokoch, ale ony stvorili aj nejeden podnet v politických a kultúrnych podujatiach našej národnej histórie aj neskoršie. Mal pravdu starnúci 65- ročný Jozef M. Hurban, očitý svedok ich zápasov a slávy, ako aj ďalšieho rozvoja slovenského novinárstva, keď povedal: "Noviny a Orol stali sa prototypmi budúcich tvorieb, stali sa obrazcami literárnych prúdov, ktoré podnes obživujú duchovne slovenský národ... Duchovní dedičia Novín a Orla svietia nám ako svetlé majáky na rozbúrenom mori."
Medzi Slovenskými národnými novinami a kossuthovským Pesti Hírlapom bolo v tejto dobe veľa spoločného. Týkalo sa to boja proti metternichovskému absolutizmu, aj boja za zrušenie poddanstva, ktoré prekážalo hospodárskemu rozvoju krajiny a brzdilo rozmach priemyselného podnikania a obchodu. V Pešti Hírlape sa poukazuje tiež na bezohľadné vykorisťovanie slovenského ľudu, ktorý musel platiť vyššie poddanské dávky a plniť aj iné s tým súvisiace povinnosti než roľník v kraji za Tisou, kde je zem úrodnejšia, ako aj o rozvoji priemyslu v krajine, o zavedení rentabilnejšieho obrábania pôdy, ale predovšetkým, o snahe vyriešiť pálčivú roľnícku otázku.
Vážnym nedostatkom Ľ. Kossutha i jeho stúpencov však bolo, že sa nedokázali zbaviť svojho nacionálneho šovinizmu k Nemaďarom. Vidieť to aj z Kossuthovho prejavu na poslednom stavovskom uhorskom sneme v Bratislave 11. 12. 1847: “Nikdy neuznávam v rámci uhorskej svätej koruny iný národ a inú národnosť, ako maďarskú. Viem, že sú tu rasy a ľudia, ktorí hovoria iným jazykom, národ je tu však iba jeden!"
Ľ. Štúr bol tolerantný k príslušníkom iných národov. Nebol nacionálnym šovinistom, a ako hovoril J. V. Frič, bol to práve on, ktorý ho upozornil “na mnohé skvelé vlastnosti maďarských vlastencov a menovite na demokratický smer dlhoročnej Kossuthovej agitácie". Keď vraj Štúr ako poslanec na uhorskom sneme v plamennom prejave sa dovolával zrušenia poddanstva a šľachtických privilégií, stretol sa s búrkou odporu v radoch reprezentantov sebeckých uhorských zemanov. Iba Kossuth mu nielen prízvukoval, keď prednášal, ale mu aj jediný stisol ruku, zatiaľ čo ostatní mlčali, zarazení odvážnosťou „slovenského demagóga“. Vtedy boli Štúr i Kossuth blízko vedľa seba. Pomýlená a šovinistická nacionálna politika kossuthovcov v revolúcii roku 1848/49 však vytvorila medzi týmito veľkými osobnosťami hlbokú priepasť a odtrhla ich od seba. Tieto národnostné rozpory zavinili, že sa buržoázia utláčaných slovenských národov… postavila proti revolúcii a usilovala sa o dohodu s rakúskym absolutizmom.
Tým pravda nijako nechceme povedať, že medzi Slovenskými národnými novinami a Pešti Hirlapom neboli polemiky a rozpory okolo národnostnej otázky. Maďarská kossuthovská opozičná strana v tomto období vôbec nechápala a často ani nechcela chápať, že nemaďarské národy sa oprávnene dožadujú slobody a rovnoprávnosti. V Slovenskom národnom hnutí štúrovci si zase ako podmienku spolupráce s Maďarmi kladú uznanie slovenského národa a jeho práv. Aj Slovenskje národňje novini to často zdôrazňujú . Podnety k takémuto národnému i sociálnemu cíteniu v duchu protifeudálnom a národneobrannom, štúrovci preberali aj zo zahraničného boja pokrokových síl proti feudálnemu otroctvu (ruskí demokrati, talianski revolucionári, účastníci poľských povstaní, ľudové vzbury v Haliči, parížske nepokoje a iné).
Slovenskje národňje novini nemožno posudzovať len podľa doslovného znenia článkov tu uverejnených. Veď cenzúra z nich často vytierala nielen vety, ale aj celé odstavce, prípadne sama k nim pridávala nové vety a to často aj v rozpore so želaním redaktora. Cenzúra bola hlavným nebezpečenstvom pre štúrovský politický tlačový orgán. Sám J. M. Hurban povedal, že Štúra v Bratislave sledovala nielen polícia, mešťania a iní nepriatelia z maďarskej strednej šľachty a buržoázie, ale aj cenzor.
Úradné nariadenia pre cenzúru týchto novín boli prísne. O jednom z nich sa dozvedel sám Štúr a tajne ho oznámil v liste S. B. Hroboňovi 17. X. 1845: “ 1. Len nie nijaké stavanie na roveň Maďarov a Slovanov, aby tým nevznikli nijaké trenice. 2. Akékoľvek náboženské úvahy sú zbytočné. 3. Zdôraznená tendencia má svoju dobrú a zlú stránku, môže maďarizmus zamedziť, ale tiež prostredníctvom panslavizmu otvoriť bránu Rusom; cenzúra teda musí zachovať bystrú rozvahu. 4. Keďže Orol tatranski má podávať dejiny Slovanov, musí sa strániť všetkého, čo sa dotýka národov cudzích mocností a zapodievať sa iba udalosťami Slovanov v Uhorsku.”
Obvinenia Štúra zo strany úradov, cenzúry a iných neprajníkov slovenského národného pohybu boli časté. Neznámy vysoký úradník z Bratislavy v liste z 30.XII.1847 Metelovi Ožegovičovi - chorvátskemu štátnikovi, ktorý bol roku 1847 kráľovským uhorským miestodržiteľským radcom, Štúra obviňuje z údajného organizovania slovenského čitateľského spolku v Bratislave. Pôsobí vraj na členov spolku v duchu revolučných slovanských myšlienok, ba rozširuje medzi nimi tlačivá a brožúry nebezpečného obsahu, ktoré dostáva z cudziny, najmä od poľských emigrantov. Ožegovič v odpovedi popiera toto obvinenie, ale žiada, aby príslušné miestne úrady prísne dozerali na činnosť čitateľského spolku i na Slovenskje národňje novini.
Aj z týchto príčin musel Štúr a ostatní redaktori Slovenských národných novín mierniť bojový tón svojich príspevkov. V článkoch sa však často objavovali skryté narážky, ktoré mali ujsť cenzorovej pozornosti. Štúrove noviny prejavovali črty politického radikalizmu len postupne. V rokoch 1845-46 sa ešte orientovali na riešenie bezprostredných problémov slovenského národného hnutia. Pre cenzúru, ale aj z iných dôvodov, sa vtedy ešte stránili publikovania článkov o svojom vzťahu k maďarskej liberálnej strane, k cisárskej Viedni, k celouhorskému protifeudálnemu boju a pod. Až v nasledujúcich dvoch rokoch sa Štúr vplyvom radikalizácie celouhorského protifeudálneho boja, ale aj zásluhou kritikov svojich novín z vlastných radov (J. Kráľ, J. Francisci, J. M. Hurban…), začal sa v týchto novinách v oveľa väčšej miere zaoberať otázkami uhorského demokratického hnutia a vzťahom k politickým prúdom v rakúskej monarchii. Robil tak nepochybne aj v snahe pripraviť sa dobre na výslovne politickú cestu i na získanie poslaneckého mandátu.
Štúr sa na jar v revolučnom roku 1848 na pôde posledného stavovského uhorského snemu, ale aj mimo neho, staval proti obmedzovaniu slobody tlače, ako aj proti návrhu na niekoľkonásobné zvýšenie kaucie na politické noviny, čo malo zabrániť hlavne chudobnejším a radikálnejším vrstvám uhorskej spoločnosti vydávať a udržať vlastné politické noviny. Pravda po niekoľkých týždňoch sa tento návrh v sneme presadil a schválil, čomu Štúr sám nijako zabrániť nemohol. To bolo v konečných dôsledkoch aj hlavnou príčinou zániku prvých slovenských politických novín. Do veľkého boja za uskutočnenie slobody tlače sa slovenskí národovci zapojili ozaj dôstojne. Žiadali v súlade s politikou najradikálnejších vrstiev v Uhorsku splnenie túžby po dodržiavaní základných demokratických slobôd - odkazu Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcie. Preto aj 10. mája 1848 na liptovsko-mikulášskom zhromaždení v Žiadostiach slovenského národa sa takto obracajú na uhorskú vládu: “Žiadame… slobodu tlače bez zákona tlače, slobodu vydávania novín a časopisov bez kaucie. Ďalej slobodu úplnú schádzania a spolčovania sa ku poradám verejným o veciach obecných, neináč i osobnú bezpečnosť." Vodcom nášho národného hnutia sa však nepodarilo vymôcť si od uhorskej vlády splnenie oprávnených žiadostí slovenského národa, tohto vrcholného, pokrokového politického programu slovenskej inteligencie a maloburžoáznych vrstiev, aké oni už v takomto progresívnom duchu neformulovali ani do konca prvej svetovej vojny.
Pri zostavovaní redakcie svojich politických novín mal Štúr hneď na začiatku vážne finančné ťažkosti. Predplatiteľov mal vtedy len okolo štyristo, z ktorých väčšinu tvorili príslušníci dedinskej inteligencie (učitelia a farári, menej právnici, lekári a študenti). Predplatné na noviny a ich prílohu bolo do roka osem zlatých. To nestačilo ani na úhradu výdavkov na tlač a na vydržiavanie redakcie. S tým počítali aj nepriatelia novín a spisovnej slovenčiny, ktorí sa tešili, že slovenská literatúra a žurnalistika v krátkom čase zakape, keď ju nikto “nebude chcieť ani čítať, ani kupovať". Život ich však presvedčil, že sa mýlili.
Tým však nijako nechceme povedať, že redakcia prvých slovenských politických novín nezápasila s finančnými ťažkosťami. Opačne. Slovenskí národovci museli Štúra, ako aj ostatných redaktorov týchto novín finančne podporovať jednorázovými zbierkami, alebo účastinami v rámci spomínanej akciovej spoločnosti. Štúr sám nebol schopný redaktorom novín zabezpečiť pravidelný mesačný plat. Preto sa aj museli tvorcovia týchto novín veľmi uskromňovať a počítať aj s dobrovoľnou bezplatnou pomocou spolupracovníkov a študentov ev. lýcea v Bratislave.
Redakcia bola na prvom poschodí tzv. Fernolayho domu na Panenskej ulici v Bratislave. Aby on a všetci členovia redakcie, alebo ako ich nazývali, pomocníci redaktora, minuli čo najmenej, Štúr zriadil „domáci stôl“ a gazdinou bola tu jeho sestra Karolína. Urobil tak zjavne z biedy, pretože ani on, ani ostatní redaktori novín nemali dostatok peňazí.
Pavol Dobšinský v črte Suplikant zachoval nám ojedinelú zmienku o výzore redakcie. Predstavovali ju dve priestranné izby, ktoré boli nielen pracovňou, jedálňou a spálňou, ale aj administráciou pre Ľ. Štúra a jeho spoluredaktorov - Bohuslava Nosáka, Petra Kellnera-Hostinského a Mórica Jureckého. Tieto miestnosti sa stali akýmsi hlavným štábom celého národného účinkovania. Bol tu pôvodne, ešte pred vydávaním Slovenských národných novín, byt Ľ. Štúra. Tu držiaval neskoršie tajne pre slovenskú a srbskú mládež prednášky, tu vychovával aj redaktorov spolupracovníkov a niektorých dopisovateľov novín. Daniel Maróthy takto si spomínal na tajné Štúrove prednášky a na ilegálne schôdze v tejto redakcii: “Dva razy do týždňa na prvom poschodí Fernolayho domu tie okná… kde bola slovenská redakcia, boli starostlivejšie ako inokedy pozaťahované čalúnmi. Šuhajci jeden za druhým, potichučky, po jednom ako večerné tône vkradli sa k bránam toho domu. Iný účastník týchto tajných schôdzí si podobne spomínal na ne: My dľa rozkazu po jednom vstupovali pod bránu a hore schodmi - a jestli kto pomimo šiel - nevnišli sme do izby. Už aj po ceste túto opatrnosť sme zachovávali, jeden šiel spopod vinohradov, druhý od stoličného domu, tretí ulicou. Takže bolo vše aj jedenásť v noci, kým sme sa poschodili".
Prečo toľká opatrnosť? Keby sa nepriatelia, a tých mal Štúr a jeho stúpenci v Bratislave veľa, dozvedeli, že súkromne okolo seba zhromažďuje mládež, mohli ho nielen vypovedať z mesta, ale sa aj usilovať zbaviť ho privilégia na vydávanie novín.
Roboty s redigovaním a s expedovaním novín bolo vždy dosť. Ľ. Štúr často v listoch spomína množstvo príspevkov, ktoré on i jeho druhovia nestačili spracovať, ako aj nedostatok miesta v novinách, ktorý im bránil uverejniť často aj podstatné a vážne príspevky. Štúr bol veľmi náročný na novinársku prácu. Od redaktora žiadal nielen solídne všeobecné vzdelanie, znalosť cudzích jazykov, ale aj dôkladné poznatky z práva, z národného hospodárstva i z domácej a svetovej literatúry. Nadovšetko však od publicistu vyžadoval osobné zainteresovanie o vlastnú prácu, nebojácnosť, čestnosť a zásadovosť. Novinár bol podľa neho, povedané dnešnou terminológiou, „politickým pracovníkom“, ktorý musel nebojácne čeliť útokom vládnucej triedy i všetkým nepriateľom slovenského ľudu a to aj za cenu strádania a osobných obetí. I po tejto stránke teda Štúr prejavoval príslovečnú zásadovosť, alebo ako to aj jeho druhovia volali „rigoróznosť“.
Pôvodne sa mal stať redaktorom novín Ján Kalinčiak i Ján Francisci, ale sa tak nestalo. Štúrovské politické noviny mali stálych redaktorov, ktorí tu pracovali sústavne. Bol to Peter Kellner-Hostinský, Bohuslav Nosák, Móric Jurecký a keď títo roku 1848 museli ujsť z Bratislavy pred prenasledovaním, v posledných mesiacoch existencie novín Ľudovít Dohnány a Janko Štúr. Okrem týchto, ktorí dostávali nepravidelne aj aký-taký plat, v redakcii pomáhali i viacerí študenti. (Viliam Paulíny-Tóth, Janko Kučera - rodák zo Sklabine a prvý slovenský kapitán v povstaní roku 1848/49.)
Štúr sa mohol vo svojich novinách opierať o pomerne veľký počet spolupracovníkov a dopisovateľov. Bol to výsledok jeho výchovného, politického a národnozjednocovacieho pôsobenia v predchádzajúcich rokoch, pri ktorom získal veľkú popularitu i autoritu v národe. Dopisovateľská činnosť do novín a časopisov pred rokom 1845, zakladanie ľudovýchovných, hospodárskych a protialkoholických spolkov, vytvorenie Tatrínu, vydávanie rukopisných novín, Tatranky a pod. - to všetko boli dôležité podmienky pre postupné vytvorenie veľkej dopisovateľskej siete.