Slobodné kráľovské mestá (po latinsky: libera regiae civitas) boli mestá v Uhorsku, ktoré neboli podriadené župným orgánom príslušnej stolice, mali svoju vlastnú samosprávnu a zákonodarnú moc, ich obyvatelia si prevažne sami volili svojich richtárov a mestské orgány. Tieto mestá tvorili v Uhorsku tzv. štvrtý stav a vo vtedajšej feudálnej spoločnosti boli ostrovčekmi demokracie.
Na území Slovenska sa za predchodcov stredovekých miest považujú keltské oppidá (mestečká), ktorých pozostatky sa našli na území Bratislavy, či v okolí Plaveckého Podhradia. Po príchode Slovanov (5. storočie) a neskoršie Avarov na naše územie začali postupne vznikať opevnené hradiská. V 8. storočí sa na území Veľkej Moravy z týchto hradísk konštituovali hradné mestá, ako centrá politického, vojenského, ekonomického a náboženského života. Toto obdobie sa považuje za počiatok vzniku miest na našom území.
Počas 13. storočia dochádza k rozdeleniu sídiel na sídla mestského a vidieckeho charakteru. Mestám, ale aj osadám, boli v 13. storočí udeľované prvé mestské privilégiá, ktoré udelil kráľ Belo IV. už pred tatárskym vpádom (Trnava 1238). Mestké privilégiá mohla však udeľovať i šľachta (tá im však mohla dať len právo na konanie trhu), takže začalo dochádzať k postupnej diferenciácii medzi mestami, a to na kráľovské mestá a nekráľovské mestá.
Mestá vznikali buď na neosídlenej pôde, alebo na mieste predchádzajúcich malých osád. Niektoré mestá, ako napríklad Prešpork (1291) či Nitra (1248) však existovali aj skôr a svoje privilégiá dostali len dodatočne. Väčšina miest na Slovensku, ktoré vznikli v 13. a 14. storočí však vznikla na kráľovskej pôde, vyňatej z kráľovskej domény.
Množstvo osád, ktoré si robili nádej stať sa mestami a dostali aj mestské privilégiá, sa nakoniec mestami nestali. Boli medzi nimi napríklad Babiná, Očová či Poniky vo Zvolenskej stolici, Brehy v Tekovskej, Malženice v Bratislavskej, Odorín a Veľbachy v Spišskej a iné osady v ďalších stoliciach. Povyšovanie dedín na mestá sa rozmohlo najmä za vlády kráľa Žigmunda Luxemburského, i keď tie boli mestom často len podľa názvu. Väčšinou sa označovali ako mestečko, latinsky oppidum.
Mestá v Uhorsku však, na rozdiel od miest v ostatnej Európe, si na základe udelených privilégií mohli voliť svojich richtárov a mestské rady.
Od 15. storočia sa predstavitelia miest mohli zúčastňovať zhromaždení Uhorského snemu. Počiatok tohto stavu je v roku 1405, kedy kráľ Žigmund Luxemburský pozval predstaviteľov kráľovských miest, mestečiek a slobodných obcí na zasadnutie snemu. Roku 1432 boli zástupcovia miest prítomní aj na riadnom stavovskom sneme, čo sa od roku 1445 stalo pravidelným javom. Zákonný článok uhorského snemu č. 5/1514, ktorým sa dokonštituovala stavovská príslušnosť uhorských miest, aj vymenováva príslušné mestá. Od tohto roku teda došlo k formálnemu rozdeleniu miest na slobodné kráľovské mestá - civitas, ktoré sa týmto stali štvrtým stavom Uhorska, privilegované oppidá a mestečká (oppidá), ktoré sa veľkosťou neodlišovali od dedín, mali však pridelené isté privilégiá. Niektoré zemianske mestá sa časom, najmä počas 16. storočia, dostali na úroveň kráľovských miest a mali dokonca i právo meča, boli oslobodené od rôznych poplatkov a mýt a vlastnili i poddanské dediny. Mestský charakter malo na Slovensku približne 110 sídiel. Slobodné kráľovské mestá boli však poväčšine jediné, ktoré mohli byť obohnané mestskými múrmi.
V roku 1608 prešla právomoc udeľovať privilégiá mestám z panovníka na najvyšší administratívno-politický úrad Uhorska, Uhorský snem. Podľa zákonného článku XVII/1687 mohol panovník povýšiť mesto na slobodné kráľovské mesto len so súhlasom snemu (keďže šľachta týmto strácala nad mestom kontrolu), čo však často odignoroval a o súhlas požiadal až dodatočne.
V roku 1848, zák.čl. XLIII/1848 došlo k rozdeleniu slobodných kráľovských miest podľa ich veľkosti na malé, stredné a veľké. Rok 1871 znamenal dôležitý zlom v postavení slovenských (všetkých uhorských) miest, keďže bola prijatá reforma obecnej správy (zák.čl. XVIII/1871 tzv. obecný zákon, ktorý predchádzal zákon o župnom zriadení (zák.čl. XLII/1870) z 1. augusta 1870), ktorá zrušila práva slobodných kráľovských miest, a následne z nich ustanovila mestá s tzv. municipiálnymi právami, t.j. mestá nezávislé od župnej správy, ktoré boli so župami rovnocenné (tieto mestá a župy tvorili spolu tzv. municípiá). Táto forma relatívnej samostatnosti, ako pozostatok právomocí slobodných kráľovských miest, bola zrušená zák. čl. XX/1876, ktorý počet týchto miest výrazne znížil, na Slovensku nimi ostali len Banská Štiavnica, Košice, Komárno a Prešpork (Bratislava).
Podľa dvoch dekrétov kráľa Vladislava II. z rokov 1498 a 1514 boli na Slovensku tieto slobodné kráľovské mestá:
Tavernikálne:
Bardejov
Bratislava
Košice
Prešov
Trnava
Personálne:
Levoča
Skalica
Trenčín
Sabinov
Banské:
Banská Belá
Banská Bystrica
Banská Štiavnica
Kremnica
Ľubietová
Nová Baňa
Pukanec
Zvolen
Neskôr k nim pribudli ďalšie mestá:
Brezno (1650)
Kežmarok (1405, v 15. storočí upadol do poddanstva Kežmarského hradu, 1655 opätovne)
Komárno (16. marec 1745)
Krupina
Modra (1607)
Pezinok (1647)
Svätý Jur (1647)
Mestá v poľskom zálohu:
Hniezdne (1566)
Podolínec
Stará Ľubovňa
Svoje privilégiá od panovníkov dostali mestá väčšinou už pred rokmi 1405 resp. 1514, no až od roku 1514 (resp. 1498) je používanie označenia slobodné kráľovské mesto korektné aj po formálnej stránke i keď tieto mestá od ostatných v Uhorsku z hľadiska privilégií odčlenil už kráľ Žigmund Luxemburský roku 1405.
Slobodné kráľovské mestá mali tieto právomoci:
slobodná voľba richtára, mestského zastupiteľstva, orgánov mesta a kňaza
zákonodarná moc na pôde mesta (vrátane hrdelného trestu)
právo na oslobodenie od platenia mýta, robotovania, platenia tridsiatku (či už lokálne alebo v celom Uhorsku)
slobodné odkazovanie majetku potomkom zo strany jednotlivých meštanov
u väčších miest právo skladu
právo trhu
zemepanské právo
určovanie mier a váh platných v meste a ich kontrola
hospodárske záležitosti
V prípade súdnej právomoci neexistovala možnosť odvolania sa na vyšší súd, rozsudky boli konečné. Jedinou možnosťou na zmenu trestu (aj hrdelného) bola žiadosť o milosť u panovníka, mesto však nemuselo čakať na jeho rozhodnutie.
Medzi povinnosti patrilo napríklad aj:
odvádzanie daní kráľovi (cenzus)
pohostenie kráľa v prípade návštevy (decenzus)
novoročné dary
v počiatkoch i povinnosť postaviť vojakov do kráľovského vojska
Na rozdiel od miest v ostatnej Európe si slobodné kráľovské mestá v Uhorsku zachovávali rozsiahlu formu samosprávy počas dlhého obdobia svojej existencie. Zlom nastal až s príchodom Habsburgovcov na uhorský trón. V 70. rokoch 17. storočia po potlačení Vesselényiho sprisahania (1666) začal kráľ Leopold I. zasahovať do právomocí týchto miest. Tŕňom v oku viedenského dvora bolo i prevažne protestantské obyvateľstvo týchto miest, čo predstavovalo prekážku v rekatolizačnom úsilí Viedne. Cieľom panovníka začalo byť odstránenie protestantov z vedenia týchto miest, ustanovenie minimálnych počtov katolíkov v mestských radách (napriek tomu, že v niektorých mestách nebolo žiadnych katolíkov), ovpyvňovanie volieb členov mestských rád a richtárov, obmedzenie demokracie v týchto mestách.
Po šopronskom sneme (1681), ktorému predchádzalo Tökölyho povstanie, panovník potvrdil staré výsady a deklaroval náboženskú slobodu. Napriek tomu sa však ustanovila podmienka minimálneho počtu (50%) katolíkov v mestských radách slobodných kráľovských miest. V roku 1711 sa Satmárskym mierom skončilo posledné stavovské povstanie v Uhorsku - Povstanie Františka II. Rákociho.
V roku 1714 prijal snem v Prešporku ustanovenie, ktorým sa zakazovalo mestám zvoliť si úrady (reštaurácia) bez prítomnosti kráľovských komisárov vysielaných dvorom do jednotlivých kráľovských miest. Panovnícky dvor sa snažil i o ovplyvňovanie voľby členov rád, často krát kráľovský komisár voľbu zrušil, keď nevyhral vopred vybraný favorit či priamo vymenoval za člena rady kandidáta, ktorý ani nebol mešťanom.
Každé slobodné kráľovské mesto malo svoje vlastné mestské orgány, odlišné od ostatných. Spoločný bol richtár a mestská rada, nie však spôsob ich voľby. Mestá na Slovensku sa formou svojich orgánov a ich reštaurácie delili podľa regiónov (západné, stredné a východné Slovensko):
Mestá na západnom Slovensku mali mestské rady (spolu s richtárom 13-členná) a tzv. volené obce (vonkajšia rada, 60-100 členná), zvolávané pri vážnych príležitostiach. Richtár, mešťanosta a kapitán boli volení na obdobie jedného roka, členovia mestskej a vonkajšej rady na doživotie a to všetkými držiteľmi mestských práv.
Mestá na strednom Slovensku nemali systém volených obcí, mali len 24-členné tzv. vonkajšie rady s rovnakou funkciou. Členovia mestských rád (12-členné aj s richtárom) boli volení na doživotie, richtár len na jeden rok tiež všetkými držiteľmi mestských práv; iných predstaviteľov mestá na strednom Slovensku nemali.
V mestách na východnom Slovensku si svojich predstaviteľov nevolili všetci držitelia mestských práv, ale len členovia tzv. volenej obce. Jej členov vždy vymenovala odstupujúca mestská rada a táto následne zvolila novú mestskú radu. Členovia mestskej rady boli volení len na obdobie jedného roka. Stupeň demokracie bol vo východoslovenských mestách teda najnižší.
Panovnícky dvor sa snažil o zjednotenie spôsobu voľby a formy mestských orgánov a ich prispôsobenie pomerom platným vo vtedajšom hlavnom meste Uhorska – Prešporku. Avšak s tým rozdielom, že voliť mohli len členovia volenej obce (40-100 členné), ktorých členovia mali byť volení na doživotie, členovia mestských rád, richtári, mešťanostovia, tribúni ľudu, mestskí kapitáni minimálne na dva roky.
V 50. rokoch 18. storočia panovnícky dvor úspešne dosiahol storočné úsilie o jednotnú formu mestských orgánov a ich volieb, keď sa ako posledné podvolili Košice. Od roku 1755 sa kandidáti na všetky miesta v samospráve vyberali už len z pomedzi členov mestskej rady, čo bolo ďalším významným obmedzením starých demokratických tradícií miest, keďže dovtedy sa ich členom mohol stať ktokoľvek z mešťanov.
15. novembra 1765 kráľovská komora zjednotila formu hlasovania do mestských rád (volilo sa vhadzovaním guľôčok do viacerých urien označených menami kandidátov).
Na konci 18. storočia slobodné kráľovské mestá ovládla šľachta, keďže ustanovenie Uhorskej komory žiadalo, aby sa predstaviteľmi miest stali ľudia vzdelaní, ovládajúci právo a jazyky, čo sa na prvý pohľad zdala byť logická požiadavka, ktorú však väčšinou prostí mešťania nemohli spĺňať. Šľachtici vďaka tomu tvorili v 18. storočí prevahu v mestských radách a nemohli teda hájiť záujmy miest tak, ako mešťania a príslušníci jednotlivých cechov, ktorí v minulosti svoje mestá ovládali. Táto úprava vydaná Uhorskou komorou taktiež upravovala spôsob voľby všetkých orgánov s.k. miest, ich inštaláciu do úradov, nakladanie s peniazmi (investície, pôžičky) a iné záležitosti miest.
Počas stavovských povstaní počet obyvateľov miest výrazne poklesol, no po poslednom povstaní a uzavretí Satmárskeho mieru roku 1711 nastalo takmer storočné pokojné obdobie, počas ktorého došlo k ekonomickému rozvoju celej monarchie. Počet obyvateľov miest narástol o viac než 100%, väčšina miest sa zbavila svojich dlhov a bohatla. V roku 1720 žilo v slobodných kráľovských mestách na Slovensku asi 65 000 obyvateľov. V roku 1778 to už bolo 58 000 obyvateľov mužského pohlavia a 62 000 žien a ďalších minimálne 16 000 obyvateľov banskej komory v Banskej Štiavnici, spolu teda viac než 136 000 obyvateľov.
Mešťanom sa mohol stať človek nie len narodením, ale aj prisťahovalci z vidieka, remeselníci, obchodníci či baníci vďaka svojim zásluhám.
Na konci 17.storočia tvorili vo väčšine s.k. miest na Slovensku majoritu Nemci, len v Skalici a Trenčíne to boli Slováci a v Komárne Maďari. Slováci však v týchto mestách žili, tvorili významný podiel a od roku 1608 boli spolu s Maďarmi rovnoprávni s Nemcami. Postupne v jednotlivých mestách došlo k dohode o zastúpení predstaviteľov jednotlivých národností podľa dohodnutých národnostných kľúčov. V 18. storočí však panovnícky dvor v rámci reforiem týkajúcich sa s.k. miest zrušil aj tieto dohody. Vo väčšine s.k. miest na území Slovenska však bola slovenčina úradnou rečou popri latinčine, nemčine a maďarčine a jej znalosť bola vysoko vážená (dokonca i v maďarskom Komárne), keďže tieto štyri jazyky sa považovali v tom čase za kultúrne jazyky Uhorska. Počas 18. storočia Slováci vo väčšine týchto miest najmä vďaka prisťahovalectvu získali majoritu, v minulosti protestantské (evanjelické) mestá aj vďaka tomuto no i vďaka silnej rekatolizácii stratili svoj protestantský ráz a katolíci v nich vytvorili buď silnú menšinu alebo i väčšinu.