Sebareflexia

Keď človek nahliadne do slovníka cudzích slov, pod heslom „reflexia“ nájde výrazy ako úvaha, uvažovanie, premýšľanie, hĺbavosť. Ak k týmto pojmom pridá prefix „seba-“ (self-, auto-), získava toto slovo subjektívny aspekt. Z uvažovania a premýšľania o niečom alebo o niekom sa tak stáva premýšľanie o sebe samom.



Samozrejme, existuje niekoľko spôsobov, ako človek dospeje k určitým záverom sebapoznávacieho procesu. V prvom rade je to v extrémnych (a často neočakávaných) situáciách, keď sa ocitneme vo veľkom nebezpečenstve; keď sme svedkom smrteľného nešťastia; alebo keď nás zastihne traumatizujúca správa. Je to práve vtedy, keď si uvedomujeme fyzickú, ale i psychickú krehkosť ľudského života. V druhom rade to môžu byť úvahy v čase dlhotrvajúcej osobnej krízy, ako je napríklad vážna telesná choroba, napätie v medziľudských vzťahoch, alebo ťažko zvládnuteľný prechod z aktívnej sociálnej roly do pasívnej. Človek je vtedy mimoriadne citlivý a náchylný na často neobjektívne prehodnocovanie vlastného života a správania. Zoznam týchto situácií nie je úplný a mohli by sme v ňom ešte dlho pokračovať. Je však dôležité pripomenúť, že napriek rôznorodosti majú všetky tieto situácie jeden spoločný aspekt a síce to, že sebareflexia človeka, ktorého sa osobne týkajú, je jeho akousi intuitívnou reakciou na daný podnet. V tejto práci by som sa rada venovala inej kategórii impulzov, vyvolávajúcich v nás sebareflektívne myšlienky. Sú to rôzne druhy testov osobnosti od autorov, akými sú napríklad C.G. Jung, Mayers-Briggs, Kretschmer a R. Hickmann a ktoré som na hodinách psychológie osobne absolvovala. Sebareflexia je v týchto testoch žiadaný efekt a je nimi zámerne vyvolaná v rámci rôznych cvičení a otázok.



Na sociálno-psychologickom výcviku sme sa týchto testov zúčastnili v priemere asi deviati: štyria chlapci a päť dievčat. Najprv nám docentka Gajdošová vysvetlila pravidlá fungovania našej skupiny: dohodli sme sa napríklad na zachovaní diskrétnosti, poskytnutí spätnej väzby, aktívnej účasti, presnom a vecnom prejave, otvorenom prejave citov a pocitov, atď. Cvičenia prebiehali vo forme skupinového sedenia (kruhu), kde práve docentka Gajdošová mala úlohu poradcu. Na úvod sme si vyskúšali úroveň našej emočnej inteligencie vo forme tipovania správnych odpovedí na otázky týkajúceho sa charakterových čŕt pani docentky (či je fajčiarka alebo nefajčiarka, či preferuje hory alebo more a pod.). Toto cvičenie malo splniť hneď dva účely; zoznámili sme sa s pani docentkou ako s novým členom našej skupiny, čo navodilo atmosféru dôvery a zároveň sme sa inšpirovali k nadchádzajúcim cvičeniam. Tie zahŕňali napríklad tzv. Koláč času, kde sme mali prehodnotiť a graficky znázorniť, koľko času týždenne trávime robením určitej aktivity, prípadne v spoločnosti konkrétnej osoby. V ďalšom cvičení sme mali za úlohu napísať na každú hlásku svojho krstného mena naše dobré a zlé vlastnosti, ktoré sa začínajú tým istým písmenom. V tzv. Jungovom teste typu osobnosti sme pouvažovali nad 48 rôznymi adjektívami a na stupnici od 1 do 10 sme zhodnotili, do akej miery nás táto vlastnosť charakterizuje. Ďalej sme sa snažili predstaviť si samých seba ako konkrétne počasie, rastlinu, číslo, zviera, ba dokonca i hudobný nástroj. Na základe príbuznosti našich odpovedí sme sa sformovali do podskupín a pokúsili sme sa nájsť spoločné charakterové črty. Nakoniec sme zostavovali akúsi koláž osobnosti, ktorej vizuálne detaily, ako i technika spracovania boli našou poradkyňou odborne interpretované.




Všetky tieto cvičenia boli mimoriadne zaujímavé a ich výsledky často viac než prekvapujúce. Koláč času mi napríklad nepriamo ukázal, ako málo času trávim s mojimi najbližšími; práci venujem 51 percent môjho času, priateľovi 25 percent a zvyšných 24 percent je ešte rozdelených medzi školu, rodinu a čas, ktorý mám vyhradený pre seba samu. Pri Jungovom teste osobnosti som sa tiež o sebe dozvedela nové skutočnosti. To, že som sangvinik som tušila ešte z čias gymnázia, keď sme na náuke o spoločnosti preberali Jungovu klasifikáciu a zo stručných definícií sa na mňa najviac hodila charakteristika sangvinika. Avšak až počas nášho cvičenia som sa oboznámila s detailmi tohto typu osobnosti a navyše som sa dozvedela, že som sangvinik s výraznými črtami flegmatika. Viem, že žiaden človek nie je presne vyhranený typ, ale to, že som sčasti flegmatik ma predsa len prekvapilo. Len keď som si neskôr prečítala typické vlastnosti tohto typu, som si uvedomila, že naozaj niektoré moje charakterové črty sú typické pre flegmatika a nie sangvinika. Napríklad sangvinik rýchle prechádza od jednej činnosti k druhej, je schopný vykonávať niekoľko činností zároveň, kým flegmatik môže vykonávať dlhotrvajúcu telesnú a duševnú prácu vytrvalo a rovnomerne, čo je môj prípad.



Z vyššie uvedených cvičení ma najviac oslovila hra, kde sme mali porozmýšľať nad svojím „totemovým“ zvieraťom, počasím, hudobným nástrojom číslom a rastlinou. Ako ročné obdobie som si vybrala jeseň (počas pracovného týždňa) a leto (na víkend, keď som s priateľom a rodinou). Toto si vysvetľujem tým, že keďže práca, ktorú cez týždeň vykonávam, sa medzičasom stala rutinou, vnímam ju podobne ako jeseň, teda ako čas, ktorý musí prejsť, aby konečne nadišlo lepšie počasie, „letné.“ Mojím totemovým hudobným nástrojom je koncertné klavírne krídlo. Vybrala som si ho nielen pre jeho lesk a zvuk, ktorý vydáva, ale i preto, že absolútne zvládnutie hry na tento nástroj vyžaduje dlhoročnú prípravu a vnútornú zrelosť majstra. Je to práve tento vnútorný balans, ktorý ma fascinuje a ku ktorému sa snažím aj ja dospieť. Ako rastlinu som si vybrala poľnú margarétu. Síce nevonia, ale je milá na pohľad a predovšetkým je voľná. Potreba byť voľnou a slobodnou sa odzrkadľuje aj v mojom výbere totemového zvieraťa, keď som si zvolila sokola. Z mojich poznámok vyberám tento úryvok, v ktorom opisujem moje pocity z pohľadu tohto zvieraťa:



Viem, že ľudia sú mojimi priateľmi i nepriateľmi. Jedni ma ochraňujú, pomáhajú mi prežiť v stále meniacom sa prostredí, ale iní mi vykrádajú hniezdo, zatvárajú ma do klietky, skúšajú ma vycvičiť pre svoje účely. Vraj som slobodné zviera, ale z mojich skúseností cítim, že to tak nie je. Napriek tomu, že mi narástli krídla, ešte nedokážem vyletieť až na miesto, odkiaľ by som sa mohol pozrieť na život dole a usmiať sa.



Tieto cvičenia mi naozaj veľa ukázali a o výsledky som sa nadšene delila s rodičmi a súrodencami, ktorí sa sami živo zaujímali o tieto techniky. Myslím, že podobné cvičenia by sa mali stať trvalou súčasťou učebného plánu a to nielen na katedre psychológie, ale i na ostatných fakultách našich univerzít.