Reč tela

1 Neverbálna komunikácia
„Neverbálna, inými slovami povedané mimoslovná komunikácia je fylogeneticky i ontogeneticky staršia. Vo vývoji ľudstva mimoslovná komunikácia predchádzala slovnú komunikáciu (v počiatočných vývojových štádiách sa ľudia dorozumievali bez slov) a vo vývoji jedinca sa dieťa po narodení, v prvých mesiacoch života, dorozumieva s okolím tiež neverbálne. Pretože neverbálna zložka komunikácie je staršia, často ju využívame neuvedomelo.“1

„Neverbálna komunikácia – reč tela, prebieha na kanáloch, ktoré sú nezávislé od reči. Patria sem všetky prejavy človeka, ktoré dávajú neslovné informácie o jeho túžbach, myšlienkach, snahách, vnútornom prežívaní, o tom, čo ho priťahuje, či odpudzuje.“2

Neverbálnou komunikáciou získavame predovšetkým informácie o emóciách, čo vyplýva z existencie úzkych väzieb medzi fyziologickými a emocionálnymi stavmi, napríklad červenanie sa, blednutie, potenie, zrýchlené dýchanie, rozšírenie zreničiek a podobne.

Pre neverbálnu komunikáciu platí:
Nie je možné vyhnúť sa neverbálnej komunikácii
Neverbálne chovanie je dvojzmyselné.
Primárne vyjadruje pocity
Ťažšie sa ovláda vôľou
Ťažšie sa ňou manipuluje
Väčšina neverbálneho chovania je závislá na kultúre ľudí

Informácie prenášané komunikáciou:
Verbálne – slovami7%
Neverbálne – hlasom38%
Neverbálne – ostatnou rečou tela55%

Pri komunikácii pocitov a prežívania sa 90% informácií získava dešifrovaním neverbálnej komunikácie a len 10% slovami. Pri optimálnej komunikácie je zhoda verbálnej – slovnej a neverbálnej zložky komunikácie, pri ich nezhode vzniká dvojitá väzba.

V mojej práci sa pokúsim objasniť a bližšie vysvetliť práve to drvivé percento, ktoré tvoria hlavne: zvuková stránka reči, mimika (výraz) tváre, pohľady (reč očí), proxemika (priblíženie a oddialenie), gestika (gestá), haptika (dotyky), posturika (fyzické postoje), kinezika (pohyby), úprava zovňajšku, celkový rozhľad, prostredie.

Neverbálna komunikácia buď potvrdzuje verbálny prejav, alebo mu protirečí. Dotvára atmosféru a náš osobný vzťah k obsahu textu, taktiež podáva informáciu o nás ako osobe. Správnym využitím našej schopnosti neverbálne komunikovať môžeme ovplyvniť prijatie, reakciu a účinok našej správy na prijímateľa. Ak sa naučíme správane odčítať informácie, ktoré nám neverbálne posiela recipient, môžeme na ne reagovať, a tak predísť problémom a zlému pochopeniu našej správy, či priamym reagovaním na povedaný text a priamo počas rozhovoru ho upraviť tak, aby splnil nami žiadaný účel (pri prečítaní nepochopenia z mimiky môžeme bližšie opísať problém, definovať slovo, či opraviť našu rečovú vadu ako zlá artikulácia a pod).

Za neverbálnu komunikačné prostriedky pokladáme také, ktoré nemajú čistú jazykovú podobu, ale v reči sa s nimi ako sprievodnými prostriedkami počíta. V hovorených prejavoch sú to zvukové a pohybové prostriedky. V živote každého z nás sa mimoslovné prejavy objavujú skôr ako rečový prejav; prv než začneme hovoriť, komunikujeme so svojím okolím neverbálne. Neverbálna komunikácia sa môže podstatným spôsobom zmeniť obsah jazykovej zložky.

Termín neverbálna napovedá, že účastníci komunikácie si informácie vymieňajú inak než slovným spôsobom. Do "rozhovoru" sú zapojené gestá, výraz tváre, hlas, pohyby, dotyky, zovňajšok atď. Počas jedného stretnutia si účastníci o sebe vytvoria "prvý dojem".

2 Pohľady
Komunikačný akt medzi hovoriacimi ľuďmi je doprevádzaný aj zrakovým kontaktom. Centrálnu úlohu hrajú oči (viečka, obočie a koreň nosa). Oči sú najdôležitejšou oblasťou tváre. Reč oči sprevádza reč slov. Doba trvania pohľadu vyjadruje mieru záujmu o hovoriaceho.

Oči môžu byť zamerané na rôzne tercie. V interakcii komunikujúcich sa oči môžu stretnúť, alebo sa môže pozerať len jeden na druhého, no nemusí sa pozerať ani jeden na druhého. Reč očí sa netýka len pohľadov, i keď pohľady hrajú dôležitú úlohu. Týka sa i ďalších dimenzií, napríklad vrások po stranách očí, tvaru a pohybu obočia, mrkacich reflexov. Svoju dôležitosť tu ma aj priemer zrenice. Ukázalo sa, že vedľa základných zákonitostí medzi jasom zorného poľa a priemerom zrenice existuje ešte ďalší. Preto je dobré priblížiť sa k recipientovi na takú vzdialenosť, aby bolo možné vidieť rozdiely vo veľkosti jeho zreníc.

Pohľadom sa môžeme dostať "najbližšie" k tomu, s kým hovoríme, ale platí to aj z druhej strany. Pohľadom sa môžeme dostať „najbližšie“ k hovoriacemu. Reč pohľadov je často prvou rečou. Obidve strany ňou hovoria ešte skôr než sa vysloví prvé slovo.

Kontakty vyjadrované očami sú v neverbálnej komunikácii najsilnejšie a to preto, že hovoriaci i adresát za normálnej situácie sa vnímajú predovšetkým očami. Reč pohľadov patrí medzi najčastejšie spôsoby neverbálnej komunikácie a dorozumievanie sa vôbec. Pohľad v komunikácii plní nielen úlohu prijímateľa, ale i vysielača informácie. Podozrivo časté mrkanie prezrádza, že človek je v duševnom napätí, ktoré nie je schopný uvoľniť.

Dlhšie sa dívame na ľudí, ktorým dávame z rôznych dôvodov prednosť - preferujeme ich; Dlhé pohľady sú určené ľuďom, ktorých máme radi; Najdlhšie pohľady venujeme tým ľuďom, na ktorých priazni a kladnom vzťahu k
nám nám veľmi záleží, ale u ktorých si nie sme celkom istí, že takýto kladný citový vzťah k nám majú.

Vo všeobecnosti platí, že zrakovým kontaktom dávame najavo záujem alebo jeho nedostatok. Niekedy nedostatok zrakového kontaktu svedčí o plachosti alebo neistote hovoriacej osoby, prípadne o rozpakoch, ak sa hovorí napríklad o intímnych alebo osobných otázkach. Očividné predlžovanie zrakového kontaktu sa môže interpretovať ako hrozba a ľudia majú tendenciu uniknúť mu. V oboch prípadoch (záujmu či hrozby) zrakový kontakt demonštruje veľkú účasť a výrazný emocionálny obsah. Či ide o emóciu pozitívnu alebo negatívnu, záleží od obsahu.

Zrakový kontakt, a zvlášť pohľad z očí do očí, je do určitej miery identifikátorom emocionálneho vzťahu v sociálnej interakcii. Pri zvažovaní vzťahu treba mať na pamäti aj také momenty, ako sú osobnostné, situačné a kultúrne faktory. Zrak má aj dôležitú metakomunikačnú funkciu v tom, že riadi verbálnu interakciu pri rozhovore.

3 Vyraz obličaja - mimika
Je to komunikácia prostredníctvom výrazov tvare, ktoré sa vytvárajú rôznymi konfiguráciami svalov tvare a zmenami v nich. Mimika - čiže výraz tváre, to sú pohyby úst, čela a brady, ktoré sprevádzajú hovorený prejav. Tieto pohyby sú spontánne, mimovoľné, hovoriaci si ich podobu a silu neuvedomuje. Fungujú automaticky a nemožno ich ovládať. Tvár prezradí niekedy viacej ako slová. Mimika je teda komunikácia prostredníctvom výrazov tváre. Vyjadrujú sa ňou predovšetkým emocionálne stavy človeka (strach, radosť, smútok, prekvapenie atď.), pocity, nálady, zážitky, afekty.

Mimika je silný dorozumievací prostriedok, ktorý dopĺňa reč hovoriaceho a podľa potreby umocňuje v pozitívnom i negatívnom zmysle. Preto človek, ktorý zvykne klamať, klame slovami, ale zriedkadedy dokáže to, aby súčasne klamala aj jeho tvár. Tvár dodržiava akési normy, ktoré sme sa naučili v prvých rokoch života. Na 2 - 3-ročnom dieťati vidieť mimické prejavy príbuzné mimike rodičov, hlavne matke. Deti rodičov, ktorí sú úspešní v práci alebo v spoločnosti, sú zväčša obľúbené aj medzi rovesníkmi. Zo správania i mimiky detí sa dajú vyčítať radosti, strasti aj problémy rodičov a celej rodiny. Mimické prejavy sa obmedzujú v sociálnych kontaktoch. Napr. mladí ľudia napodobňujú mimiku svojich najbližších priateľov, rodičov, idolov.

V pokusoch Ekmanna a Friesena sa ukázalo, že v obličaji je možné vyčítať emócie:
šťastie - nešťastie
radosť - smútok
kľud - rozčúlenie
záujem - nezáujem
spokojnosť - nespokojnosť
neočakávané prekvapenie - splnene očakávania
strach - pocit istoty

Prednášajúci a komunikanti by si mali dávať pozor na vyraz tvare a čo nim sprostredkujú druhým. Aj keď je nemožné ovládať všetky pohyby tvárových svalov, osoba pracujúca s ľuďmi by sa mal naučiť v určitých situáciách ovládať také citové reakcie ako sú strach, odpor, nesúhlas či nevôľa.

4 Pohyby rúk - gestikulácia
Podobne ako tvar aj ruky sú výrazovo veľmi bohaté. Môžu sprostredkovať emócie v každom okamihu. Pre ľudí s komunikačnými problémami napríklad s poruchou sluchu, sú ruky nedoceniteľné. Veľa nepočujúcich sa naučilo posunkovú reč. Aj chorí lúdia, ktorí nie sú schopní hovoriť, môžu tiež používať jednotný komunikačný systém, pri ktorom používajú ruky.

Gestá sú jednou s najčastejších a najprežívanejších podôb neverbálnej komunikácie. Termín gesto je odvodené z latinčiny, kde gero znamená prejavovať city, myšlienky, či vlastnosti.

Gestá predstavujú jednu z najstarších foriem ľudskej komunikácie, staršiu ako reč. Sú to pohyby, ktorými možno významne vymieňať informácie medzi ľuďmi. Môžu ich sprevádzať slovné prejavy človeka, ale gestá môžu reč aj nahrádzať. Gestami sa možno bez slov dohovoriť, o čom svedčí okrem iného aj posunková reč, ktorá obsahuje 7OO základných posunkov. Podobne ako iné neverbálne prejavy, i gestá používame neuvedomene, automaticky spolu so slovami. Najviac ich používajú ľudia, ktorí v zamestnaní viac gestikulujú, napríklad učitelia, herci, sprievodcovia turistických skupín, ďalej cholerici, sangvinici, keď sú ľudia vzrušení alebo v afekte, ale aj ľudia s nižším intelektom a tí, ktorí sa ťažšie vyjadrujú. Pozorovaním bolo zistené, že najmenej gestikulujú chirurgovia, asi aby si chránili citlivosť rúk a prstov. Podobne ako pohyb celého tela i gestá zlepšujú konverzáciu a názornosť hovoreného. Dá sa nimi mnohé vyjadriť. Prezrádzajú charakter, nepokoj, nervozitu, záujem, ochotu komunikovať, to preto, že si ich nie vždy uvedomujeme. Ale mnohé gestá používame aj zámerne, napr. učiteľ ukáže prstom na žiaka a vyzve ho k tabuli.

Vzťah medzi rečou a gestami je zložitý. Gestá môžu zvýšiť dôraz a názornosť slovného prejavu, môžu sprevádzať a dokresliť obsah hovoreného a tým mu dávať väčšiu zrozumiteľnosť, ale môžu byť aj v úplnom protiklade s tým, čo hovoríme. Napr. hovoríme áno, gestom naznačujeme nie. Vždy však naznačujú nejakú myšlienku, ktorá má byť oznámená v spoločenskom styku. Známym gestom je napr. kývanie hlavou na znak súhlasu alebo nesúhlasu (vrtenie hlavou).

Pomocou gest sa komunikujú nielen emocionálne stavy, ale gestá slúžia tiež na významové doplnenie hovoreného alebo ho môžu niekedy aj celkom nahradiť. Veľa populárnych kníh sa venuje reči tela a z nich často vyznieva, že dokážeme presne povedať, čo si ten druhý myslí iba na základe pozorovania jeho gest a postoja. Mnohé gestá sú všeobecne akceptované a nesú špecifickú informáciu, (napríklad gestá pre stoj, poď, áno, nie). Tak, ako otvorená dlaň predstavuje pozvanie, prekrížené nohy sú obranou a pod. Význam gest je však výrazne podmienený kontextom, ako aj kultúrou. Otvorená dlaň nie vždy znamená pozvanie: ak ju zdvihneme, znamená stop. Význam gest teda závisí od kontextu, od osobnosti človeka, od kultúry a iných faktorov.

5 Pantomimika
Určuje celkový obraz fyzického postoja, držanie tela i jeho pohybu. Rozlišuje sa posturika, t.j. držanie tela, postoj a kinezika, t.j. pohyby tela a končatín. Prostredníctvom posturológie sa sleduje, ako sa ľudia cítia, ako im je. Inú telesnú polohu zaujme človek, ktorý sa v miestnosti medzi inými ľuďmi cíti dobre, inú ten, ktorý prežíva napätie a príjemne sa necíti. Z telesných postojov usudzujeme predovšetkým aktuálny psychický stav.

Výskumy ukázali, že existuje zhoda medzi tým, čo dvaja ľudia hovoria a tým, ako sa pohybujú. Vyslovovanie slov a viet je koordinované s pohybmi tela. Koordinácia pohybov však nenastáva len u hovoriacej osoby, ale aj u osoby načúvacej. Táto synchronizácia pohybov nastáva výraznejšie u ľudí, ktorí si rozumejú, napr. u priateľov.

5.1 Pohyby tela - kinezika
Okrem pohybov očí, mimiky a gestikulácie človek sprevádza jazykový prejav niekedy aj celým telom alebo jeho časťami, napríklad hlavou, pohybom trupu, pliec, nôh atď. Toto všetko sú špecifické výrazové prostriedky, ktoré by mal človek, tým viac výchovný pracovník, najmä pri práci so žiakmi, ovládať. Pohybmi tela je napríklad postoj, ktorý človek zaujíma, keď prednáša, keď vedie dôverný rozhovor - či pri ňom stojí alebo sedí. Pohybom tela je úklon, posúvanie, premiestňovanie sa počas prejavu, nenápadné i nápadné posúvanie nôh a ďalšie. Pohyb tela, to je reč, ktorá prezrádza buď sebavedomie, skromnosť alebo komplexy.

Skúmaním pohybov tela sa zaoberá kinezika. Kinezika sa sústreďuje na pohybovú činnosť nielen jedného človeka, ale aj na pohybovú súhru celej skupiny ľudí. Zahrňuje všetky druhy pohybov človeka, ale pracovné pohyby patria do inej, zvláštnej kategórie pohybov.

Tento druh neverbálnej komunikácie zahŕňa sledovanie a analýzu rôznych pohybov v medziľudskom komunikačnom styku. Patria tu pohyby a neprirodzenosti pohybov (strnulosť, chvenie, kŕčovitosť).

5.2 Postoje - posturika
Okrem pohybov očí, mimiky, gestikulácie a iných komunikatívnych prostriedkov je jazykový prejav sprevádzaný postojmi celého tela. I postoje tela, pokiaľ súvisia s celkovým cieľavedomým prejavom, sú špecifické komunikatívne prostriedky. Nie je jedno, či partner komunikuje s nami postojačky, v sede, poležiačky. Tak isto nám nie je jedno, či sa partner pri rozhovore otočí k nám, alebo odvráti, čo znamená "nemám záujem". Sú to verbálne znaky, ktoré sú súčasťou rozhovoru.

Ide o súbor fyzických postojov, ktoré majú komunikačný účinok na okolie človeka. Ide o oznámenie pomocou polôh jednotlivých časti nášho tela (rukami, nohami, pohybom hlavy), ich vzájomná konfigurácia signalizuje tzv. otvorený alebo naopak uzavretý fyzický postoj.


Posturologické zretele prezradzajú na človeku rôzne stavy a majú vypovedajúcu hodnotu o jeho postojoch, názoroch a o vnútornom stave človeka.

Teda rečou ľudských fyzických postojov, držania tela a rozložením jeho častí sa zaoberá posturika. Poloha rúk, nôh, vzájomná poloha trupu, končatín a hlavy (a ich celok) vytvárajú charakteristický súbor, ktorý sa nazýva póza (posture). Tieto pózy môžu pri interakcii oznamovať to, čo sa medzi komunikujúcimi deje.

Človek, ktorý nechce nadväzovať kontakty, máva sklonenú hlavu a sklesnutý hrudník, telo mu signalizuje únavu. Ak však chce niekto rozšíriť priestor okolo seba, vypne hrudník a vzpriami hlavu.Rozkročené nohy a ruky vbok sa tradične chápu ako výzva na súboj, vyskytujú sa u mužov, aj žien, prekrížené nohy vyjadrujú obranný postoj. Ruka vo vrecku znamená, že sa snažíme zakryť svoju nervozitu, je to však aj vyjadrenie istej ležérnosti.

Ide tu o konfiguráciu všetkých časti tela. Keď sedí, môže jeho fyzicky postoj naznačovať živosť či pasivitu, príklon či odklon. Podobne je to aj pri stoji. Fyzicky postoj môže byt otvorený či uzavretý. Môže naznačovať ochotu a neochotu k sociálnemu styku. Môže však vyjadrovať obavy a strach.

Body language - reč tela - je nevyslovená komunikácia, ktorá je pri každom stretnutí dvoch ľudských bytosti; prezradí nám skutočné pocity toho druhého, a ako boli prijaté naše odkazy;

60 - 80% našich odkazov je vysielaných pomocou reči tela, len 7 - 10% našich odkazov je prostredkovaných rečou; naša spôsobilosť čítať a pochopiť odkazy reči tela toho druhého...

6 Dotyky – haptika
Ide o komunikáciu telesným dotykom ľudí. Pri dotýkaní dochádza k dráždeniu a stimulácii kožných zmyslov a to tlakom, teplom, rýchlosťou a dĺžkou dotyku, vibráciou. V najčastejšej podobe to je podanie ruky, haptické signály sú veľmi silné, majú veľkú informačnú hodnotu a dosť napovedajú o vnútornom stave človeka. Práve preto by mala mať haptika svoje pravidlá, ktoré vychádzajú zo spoločenských zvyklostí.

Ide o bezprostredný kontakt (podanie ruky, pohladenie). Zo skúsenosti vieme, že dotyk je dôležitý nielen u deti, ale aj dospeli potrebujú priateľské a láskyplné pohladenie. Sociálny pracovníci pri výkone svojej prace a pri rôznych úkonoch, ktoré musia uskutočňovať, sa dostávajú do haptickeho kontaktu s pacientmi. I tu je treba zdôrazniť nutnosť odlíšenia "profesionálneho" haptickeho kontaktu.

Haptika - dotykové správanie, dotyková komunikácia je snáď najzákladnejšou a vôbec prvou formou dorozumievania medzi ľuďmi. Dotyková komunikácia sa realizuje hmatom, dotyk má význam, ktorý si zainteresovaní uvedomujú. Ak jeden partner chytá druhého za ruku, napr. u milencov znamená to pre nich "sme svoji", potľapkanie po ramene je znak priateľstva.

Niekedy je výklad významu dotyku ťažký alebo nejednoznačný. Napr. kopnutie môže byť znakom hnevu, ale aj upozornenia (pod stolom), existuje bozk z priateľstva, lásky, pre útechu, pri gratulácii, ale aj "judášsky bozk". Nie všetci ľudia kvalifikujú dotyky rovnako, niektorí sa radi iných dotýkajú, a sú radi, ak sú dotýkaní, sú to väčšinou ľudia extrovertní, priateľskí. Sú ľudia, ktorí vcelku nemajú radi dotyky, prevláda u nich napätie, úzkosť. Sú aj ľudia, ktorí pociťujú "dotykový hlad", napr. opustené deti z detských domovov, aj deti, ktorým rodičia neprejavujú svoju lásku hladkaním, bozkami. Pre takéto deti je dotyk iných príjemný, očakávajú ho. Ich nedostatok spôsobuje strach, obavu, zakríknutosť, ale niekedy aj agresivitu, násilníctvo. Aj dospelí ľudia pod vplyvom životných okolností môžu byť dotykovo hladnými.

Sebahaptika, čiže dotyk seba samého - slúži na upokojenie, relaxovanie. Človek ju uplatňuje aj vtedy keď sa cíti vinným alebo keď nechce pokračovať v komunikácii. Môžeme zhrnúť, že sebahaptiku využíva človek, ktorý nie si je istý sám sebou, má nejaké komplexy, je nervózny, nepokojný alebo kto sa počas komunikácie necíti príjemne.

7 Priblíženie a oddialenie - proxemika
Z latinského proxima – blízko. Patri medzi najjednoduchšie spôsoby neverbálnej komunikácie. V podstate ide o uplatnenie vplyvu vzdialenosti medzi komunikujúcimi osobami. Osoby, ktoré spolu komunikujú, stoja alebo sedia v určitej vzdialenosti. Niekedy sú tieto vzdialenosti väčšie, niekedy menšie. Otázkami komunikačnej vzdialenosti sa zaoberá proxemika alebo aj teritoriálny imperatív. Pojednáva o mimoslovnom komunikovaní pomocou oddialenia alebo priblíženia.

Proxemika je teda osobná zóna, fiktívna bublina, ktorá obklopuje každého človeka a on je v jej strede. Pritom každý človek má niekoľko takýchto zón, postupne sa zväčšujúcich, do ktorých dá jednotlivým ľuďom preniknúť rôzne hlboko. Inú zónu má pre ľudí, ktorí sú mu nesympatickí, inú pre neznámych, blízkych priateľov alebo veľmi blízkych ľudí. Oddialenie jedného človeka od druhého a ich vzájomná orientácia v priestore nám hovorí predovšetkým o ich vzťahu.

Každý človek má tzv. zóny interpersonálnej vzdialenosti, či osobné zóny. Priestorová vzdialenosť medzi ľuďmi má svoje určité psychologické hranice. Tieto hranice sú jedným z ukazovateľov sociálnej dištancie. Ak niekto prekročí nami požadovanú hranicu interpersonálnej vzdialenosti, nasleduje citovo vzrušivá reakcia.

Významné informácie nám poskytuje tiež poloha v priestore. Niekedy je podmienená vcelku objektívne. Ak má človek slobodnú vôľu, je orientácia v priestore taktiež ukazovateľom interpersonálnych postojov. Napríklad sa zistilo, že ak sú dvaja jednotlivci v kooperatívnom vzťahu, sadajú si častejšie k stolu vedľa seba. Opačný vzťah, kompetitívny, signalizuje zasadnutie k opačnej strane stola. Pri diskusii, nezáväznej konverzácii si dvaja účastníci sadajú častejšie cez roh stola. Dôležité je tiež, či obaja sedia, alebo jeden z nich stojí a pod.

Komunikácia je odstupňovaná do štyroch vzdialenosti, pričom každá z nich ma svoje rozpätie:
komunikácia v intímnej vzdialenosti
komunikácia v osobnej vzdialenosti
komunikácia v sociálnej vzdialenosti
komunikácia vo verejnej vzdialenosti