PREDMET A SYSTÉM PSYCHOLÓGIE
PSYCHOLÓGIA (z gréckeho psyché – duša a logos – slovo)
veda o správaní človeka a zvierat, skúmanie organizmu v celej jeho variabilite a komplexnosti;
veda o prežívaní a správaní,
veda zaoberajúca sa psychickými procesmi (javmi) človeka, vedomím ale i nevedomím prežívaním človeka, ako aj psychickými vlastnosťami človeka.
ZÁKLADNÉ KATEGÓRIE V PSYCHOLÓGII
1. STIMULÁCIA – (podnecovanie) ide o vonkajší alebo vnútorný podnet, ktorého účinok je sprostredkovaný psychikou človeka, jeho názormi, citmi, náladou, záujmami. Je dôležitá pre udržanie stability systému v interakcii s prostredím. Základná paradigma správania: „S - R“
2. ORGANIZMUS – je predpokladom fungovania biologických funkcií (dýchania, trávenia, výmeny látok) človeka a jeho psychiky.
3. PREŽÍVANIE – je akýkoľvek subjektom pociťovaný emočne ladený stav a jav skutočnosti, ktorý je bezprostredne daný v jeho vedomí (je ním vnútorný svet človeka, prístupný len jemu, človek si v ňom uvedomuje poznanie vonkajšieho sveta i svoj subjektívny vzťah a priebeh správania).
Rozlišujeme 2 základné druhy:
psychické procesy (poznávacie procesy) umožňujú človeka poznávať vonkajší a vnútorný svet (vnímanie, učenie, myslenie).
psychické stavy – ide o celkové duševné rozpoloženie, ktoré ovplyvňuje psychickú činnosť (aktivácia, pozornosť, emócie, tréma…).
Psychické vlastnosti – sa týkajú osobnosti (črty, charakter).
4. SPRÁVANIE
je to interakcia živých bytostí s okolitým prostredím, sprostredkovaná ich vonkajšou (pohybovou) a vnútornou (psychickou) aktivitou.
DETERMINÁCIA ĽUDSKEJ PSYCHIKY:
BIOLOGICKÁ - dedičnosť
nervová sústava
endokrinné žľazy a krvný obeh
kostro-svalový systém
pudy a inštinkty
nepodmienené - vrodené reflexy
vrodené defekty
SOCIÁLNA
veľké sociálne skupiny
malé sociálne skupiny (rodina, škola, rovesnícke skupiny, ...)
sociálne normy (obyčaje, mravy, zákony, tabu…)
PSYCHICKÁ REGULÁCIA
rast
zrenie
učenie
motivácia
hodnoty
obraz seba
SYSTÉM PSYCHOLOGICKÝCH VIED
T E O R E T I C K É
Základné Špeciálne
Všeobecná psychológia Sociálna psychológia
Ontogenetická psychológia Zoopsychológia
Psychopatológia Komparatívna psychológia
Psycholingvistika
Biologická psychológia
Diferenciálna psychológia
A P L I K O V A N É
Pedagogická psychológia
Poradenská psychológia
Klinická psychológia
Psychológia práce
Forézna psychológia
Vojenská psychológia
Psychológia športu, zdravia ...
POZNÁVACIE (KOGNITÍVNE) PROCESY
Kognitívne procesy umožňujú človeku vytvárať si obraz sveta, orientovať sa v ňom a vysvetľovať si ho. Ide o procesy prijímania a spracovávania informácií z vonkajšieho i vnútorného sveta.
Medzi kognitívne procesy zaraďujeme: pociťovanie a vnímanie, imaginatívne procesy (predstavy, fantázia), pamäť, myslenie a reč, pozornosť.
POCIŤOVANIE A VNÍMANIE
POCIŤOVANIE
Pociťovanie a vnímanie predstavuje zmyslové poznávanie. Vonkajší svet (a informácie z neho) sa dostane do nášho kognitívneho systému prostredníctvom našich zmyslov – analyzátorov.
Zloženie analyzátora: receptor, dostredivá dráha a príslušné centrum v mozgu, v ktorom vzniká vlastný pocit a z ktorého sa riadi činnosť príslušného analyzátora.
Pocit je výsledný efekt činnosti jednotlivého analyzátora. Je to odraz jednotlivých vlastností predmetov a javov, ktoré pôsobia na receptory človeka.
DELENIE POCITOV PODĽA UMIESTNENIA RECEPTORA:
Vonkajšie - exteroreceptory:
Diaľkové - telereceptory Dotykové - kontaktoreceptory
zrakové pocity kožné pocity
sluchové pocity chuťové pocity
čuchové pocity
Vnútorné- interoreceptory:
Proprioreceptory Visceroreceptory
pociťovanie orgánové pocity
polohy
pohybu
rovnováhy
S L U C H O V É P O C I Ť O V A N I E
Podnet:
zvuková vlna (rozsahu 16 – 20 000 kmitov za sek.): a/ rôzna amplitúda kmitania
b/ rôzna frekvencia kmitov
c/ rôzna forma kmitania
Receptor:
Cortiho orgán vnútorného ucha
Pocit:
zvuky: a/ Tóny- periodické vlnenie
b/ Šumy- neperiodické kmitanie, nepravidelná frekvencia a amplitúda
TEÓRIE POČUTIA:
1.Helmholtzova rezonančná teória počutia:
kratšie vlákna slimáka- vysoké tóny
dlhé vlákna konca slimáka- nízke tóny
hlasitosť súvisí s množstvom stimulovaných receptorov
Z R A K O V É P O C I Ť O V A N I E
Podnet:
svetelné vlny v rozpätí 390-780 nm
Receptor:
sietnica oka : a/ tyčinky (nereagujú na farbu)
b/ čapíky (umožňujú farebné videnie)
Pocit:
farby: a/chromatické (pestré, farby spektra)
b/ achromatické (šedé, tvoria ich odtiene od bielej po čiernu)
Č U C H O V É P O C I Ť O V A N I E
Podnet:
prchavá chemická látka
Receptor:
čuchová sliznica nosa
Pocit:
vône a pachy - spojitosť s emocionálnym ladením
K O Ž N É P O C I Ť O V A N I E
1. pociťovanie bolesti
2. pociťovanie tepla a chladu
3. hmatové pociťovanie - dotyku a tlaku
C H U Ť O V É P O C I Ť O V A N I E
podnet:
chemická látka rozpustná v tekutine
receptor:
chuťové poháriky jazyka, hltana a ústneho podnebia
pocit:
chuť sladká – slaná – kyslá – horká
PSYCHOFYZIKA
Psychofyzika (zakladateľ G. Fechner) sa zaoberá vzťahom medzi fyzikálnymi podnetmi a následne vyvolanými pocitmi. Základným pojmom je prah, ktorý predstavuje ohraničenie kritickej hodnoty podnetu, nad ktorou nastáva u človeka pocit a pod ktorou pocit nevzniká.
Členenie prahov – typy prahov:
1. absolútny prah – najnižšia intenzita podnetu, ktorý je možno spoľahlivo odlíšiť od neprítomnosti podnetu (napr. najslabšie svetlo, ktoré je možno spoľahlivo odlíšiť od tmy).
2. dolný podnetový (pocitový) prah – ide o najnižšiu intenzitu podnetu, ktorá už vyvoláva pocit. Podnety nižšej intenzity, ktoré už nepociťujeme príslušným receptorom nazývame podprahové podnety.
3. horný podnetový (pocitový) prah – najvyššia intenzita podnetu, ktorá ešte vyvoláva príslušný pocit. Podnety vyššej intenzity, ktoré už nepociťujeme príslušným receptorom nazývame nadprahové podnety.
4. diferenciálny (rozdielový) prah – minimálny rozdiel medzi podnetmi (kedy ich pociťujeme ako rozdielne a kedy ako rovnaké)
VNÍMANIE (PERCEPCIA)
Súčinnosť analyzátorov pri odrážaní vonkajšieho sveta nazývame vnímaním. Vnem je odraz súhrnu vlastností tých predmetov a javov, ktoré momentálne pôsobia na naše analyzátory. Vnem je výsledkom procesu vnímania – percepcie.
Vnímanie totiž znamená, že veciam začíname dávať istý význam. Zo zdanlivo nesúvisiacich čiar a bodiek sa stávajú predmety, ľudia, znaky. Zo zvukových vĺn sa stávajú piesne či slová.
Význam, to už je dosť subjektívna kategória. Ten istý obraz môže hovoriť jednému človeku niečo úplne iné ako druhému (obrázok 1). U človeka (no napríklad i u počítača) zmysel vonkajšieho sveta je daný ich predchádzajúcou skúsenosťou, či programom. Veľmi približne môžeme o význame či zmysle niečoho hovoriť ako o súbore pravidiel, ktoré vravia o tom, ako tá-ktorá informácia zapadne do už vytvorenej kognitívnej či programovej štruktúry.
Obrázok 1: Pri pohľade na obrázok vidíme my súbor čiar a iných tvarov. Číňan však vidí slovo „poézia“.
Vnímaním označujeme to, ako spájame jednotlivé jednoduché pocity do zložitejších vnemov. Aký zmysel má to, čo vidím, či počujem. Je veľký medzi pozerať a vidieť.
Biologický základ vnímania
Vnímanie sa uskutočňuje na základe analyticko-syntetickej činnosti analyzátorov. Na začiatku je zmyslová (recepčná) analýza – prostredníctvom receptorov. Recepčná analýza sa spresňuje mozgovou (kôrovou) analýzou, ktorá umožňuje pomocou získaných vedomostí odlíšiť jemné detaily vo vnímanom predmete. Zložky vnímaného predmetu rozložené recepčnou a kôrovou analýzou sa spájajú do celku, do vnemu kôrovou (mozgovou) syntézou. Bez kôrovej syntézy by nevznikol vnem, ale iba pocity!
Vývin vnímania
Jedným z najlepších spôsobov ako pochopiť ľudské vnímanie, je študovať jeho postupný vývin u malých detí. Vo filozofii jestvovala niekoľkostoročná debata o tom, či sa človek rodí už s vrodenými danosťami, alebo či príde na svet ako „tabula rasa“ – nepopísaný list papiera, ktorý sa začne napĺňať až pôsobením vonkajšieho prostredia. Ako to často býva, pravda je niekde uprostred. Človek sa rodí s určitou kognitívnou výbavou, ktorá sa potom dotvára pod vplyvom prostredia.
V prvom rade si treba uvedomiť, že pri narodení sa naše neuróny ešte stále vyvíjajú, dozrievajú. Z antropologických štúdií vyplýva, že človek sa rodí omnoho menej pripravený pre život ako zvieratá. Náš kognitívny systém by potreboval ešte ďalší vývin v maternici. Avšak v takom prípade, by sa hlava a telo novorodenca nedostala cez panvu matky. Preto prírodnou selekciou vznikol kompromis, keď sa ľudské deti dostávajú na svet ešte relatívne nezrelé. Človeku to však zároveň dáva silnú evolučnú výhodu, nakoľko je takto ľudský mozog omnoho dlhšie a silnejšie formovateľný vonkajším prostredím a človek sa tak prostrediu dokáže omnoho lepšie prispôsobiť.
Aby dieťa začalo vnímať tvary predmetov, musí mať určitú zrakovú ostrosť a byť citlivé na kontrast. U 1-mesačného dieťaťa je zraková ostrosť veľmi nízka. Rýchlo stúpa medzi 1. a 6. mesiacom. V období 1 až 5 rokov sa dostáva na úroveň dospelých.
Pri dvoch podnetoch, ktoré vidíme na obrázku č. 5, spočiatku dieťa nevidí rozdiel (nevenuje viac pozornosti žiadnemu z nich).
Obrázok 5: Podnety prezentované pri výskume zrakovej ostrosti.
Podobne citlivosť na kontrast sa rýchlo zvyšuje medzi 1. a 6. mesiacom života. Na obrázku č.6 vpravo sa čiary dieťaťu zlievajú do jednoliatej masy a obrázok vyzerá prázdny.
Podnety prezentované pri výskume citlivosti na kontrast.
V prvom mesiaci života ešte dieťa nerozoznáva žiadne jemné detaily iba veľké predmety. Rozoznáva hrubé črty ľudskej tváre. Až v 3. mesiaci rozozná tvár matky od tváre cudzieho človeka.
Už pri narodení máme v mozgu „predkódované“ určité tvary, ktoré sú pre nás zaujímavejšie. Dojčatá napríklad uprednostňujú pred inými tvary podobné ako ľudská tvár.
ZÁKLADNÉ DRUHY VNÍMANIA
1. vnímanie tvaru a priestoru
2. vnímanie pohybu
3. vnímanie času
VNÍMANIE TVARU A PRIESTORU
Pre vnímanie tvaru je potrebné vyčleniť objekt od jeho okolia. Prebieha do veľkej miery na základe minulej skúsenosti. Avšak jestvujú niektoré princípy, ktoré ľuďom pri vyčleňovaní objektov z pozadia pomáhajú. Vnímaniu tvaru dochádza na základe činnosti zrakového analyzátora („šmýkanie zraku po okraji“ a „obkresľovanie“).
Niekoľko takýchto princípov (zákony vnímania podľa tvarovej psychológie) teraz spomenieme:
Princíp figúry a pozadia hovorí o tom, že to, čo má pevnejšie obrysy, čo je jasnejšie, to vystupuje dopredu. To menej výrazné tvorí pozadie.
Obrázky ilustrujú situácie, kde sa mení figura a pozadie
Princíp podobnosti hovorí, že prvky, ktoré sú podobné, vnímame tak, že patria k sebe. Máme tendenciu (sme náchylní) zoskupovať spolu podobné objekty.
Princíp blízkosti hovorí, že prvky blízko seba majú tendenciu byť zoskupované spolu, vnímané tak, že patria spolu.
Princíp uzavretosti hovorí o našej tendencii zoskupovať prvky, ktoré vytvárajú dokopy zmysluplné komplexné prvky.
Princíp dobrého pokračovania hovorí o tendencii zoskupovať spolu predmety tvoriace neprerušenú kontúru (obrys), dokončovať v mysli i to, čo nie je.
Obrázok 4: Ilustruje niektoré vrodené princípy organizácie podnetov.
Pri princípe dobrého pokračovania si všimnite, že na obrázku vidíme biely trojuholník, i keď tam v skutočnosti vôbec nie je nakreslený.
Ďalšie princípy sú:
Princíp skúsenosti, tri lomené čiary vnímame ako písmeno E, ak však otočíme obrázok o 90o, identifikácia už nie je taká jednoduchá.
Princíp pregnantnosti. Pri neúplných a neurčitých tvaroch máme tendenciu urobiť ich úplnými.
Princíp spoločnej vzdialenosti od pozorovateľa, teda dve škvrny rovnako vzdialené od nás sme náchylní pokladať za súčasť 1 objektu, respektíve že patria dokopy.
Princíp spoločného pohybu, teda že dva obrysy chýbajúce sa tým istým smerom považujeme za časti toho istého objektu.
Priestorové vnímanie zahrňuje aj vnímanie vzdialenosti objektu a jeho veľkosti a hĺbky.
Pre priestorové vnímanie je dôležitá skúsenosť človeka (napr. deti do 8 rokov sa veľmi zle orientujú v priestorových vzťahoch).
Vnímanie priestoru sa uskutočňuje súčinnosťou zrakového a pohybového analyzátora.
väčšie objekty sa nám zdajú byť bližšie
predmet, ktorého kontúry sú neporušené v bode, kde sa plochy prekrývajú, sa nám zdá bližší (tzv. interpozícia)
predmet, ktorý je postavený vyššie, je akoby vzdialenejší
perspektíva –
ineárna perspektíva: dve priamky, ktoré sa približujú k sebe v blízkosti horizontu tvoria dojem vzdialenosti (napríklad koľajnice)
vzdušná perspektíva: napr. hory pri čistom vzduchu a dobrej viditeľnosti sa zdajú bližšie ako v hmle)
tienenie – rozdiely v pozorovaní napr. krajiny cez deň a v podvečer (vtedy ju vnímame plastickejšie vzhľadom na dopad slnečných lúčov, ktorý je pod menším uhlom a vytvára rôzne tiene)
predmety, ktoré sú ku mne bližšie keď sa pohybujem (napríklad idem vo vlaku), sa hýbu zdanlivo rýchlejšie ako tie, ktoré sú odo mňa vzdialenejšie
VNÍMANIE POHYBU
Uskutočňuje sa zrakovým a sluchovým receptorom.
Séria svetiel zapálených krátko po sebe vyvoláva dojem pohybu (tzv. stroboskopický pohyb).
Indukovaný (navodený) pohyb vzniká napríklad, keď hýbeme pozadím, pričom objekt zostáva na svojom mieste – napríklad, keď mesiac na oblohe sa „hýbe“ v ústrety mrakom.
V mozgovej kôre sú špecializované bunky, ktoré registrujú reálny pohyb. Ak sa tieto bunky unavia, pohyb prestaneme vnímať – ak sa dlho dívate na vodopád, prestanete vnímať pohyb vody – a následne ak presuniete pohľad napríklad na skaly, tie akoby sa hýbali.
Ďalším zaujímavým faktom je, že ak otáčame hlavu za pohybujúcim sa predmetom, ten zostáva sa sietnici prakticky na tom istom mieste. Napriek tomu pohyb registrujeme. Je to preto, že mozog dostáva informáciu i od motorických nervov, ktoré hýbu hlavou a „vysúdi“ z toho, že predmet sa pohybuje.
predmety, ktoré sú ku mne bližšie keď sa pohybujem (napríklad idem vo vlaku), sa hýbu zdanlivo rýchlejšie ako tie, ktoré sú odo mňa vzdialenejšie
VNÍMANIE ČASU
Zakladá sa na skúsenosti človeka.
Na vnímanie času značne vplývajú rytmické deje, ktoré prebiehajú v našom tele (dýchanie, pulz...).
Presnosť vnímania času ovplyvňuje: rýchlosť prebiehajúcich zmien, stupeň aktivity človeka, citový vzťah k vykonávanej činnosti.
Pri vnímaní času rozlišujeme:
1. čas objektívny – na vnímaní nezávislý
2. čas subjektívny – ktorý sami prežívame.
ZÁKLADNÉ CHARAKTERISTIKY VNÍMANIA
1. Centrácia. Vyčleňovanie figúry a odsúvanie jej okolia do pozadia. Vyčlenenie figúry z pozadia nám umožňuje lepšie ju vnímať. So zvyšujúcim sa kontrastom sa zlepšuje a uľahčuje vnímanie (kontrast môže byť vyvolaný veľkosťou, farbou, osvetlením, zvukom, pohybom, pokojom).
2. Apercepcia. Do procesu vnímania sa zapája minulá skúsenosť človeka. Čím máme väčšie skúsenosti a vedomosti o objekte, tým presnejší a bohatší je obsah vnemov.
3. Pregnantnosť vnímania. Na podklade minulej skúsenosti človek dopĺňa vnem, teda vidí v ňom aj to, čo prípadne neobsahuje. Funguje na 2 princípoch: princíp uzatvárania (dopĺňanie chýbajúcich častí celku na uzatvorený celok) a princíp dobrého tvaru (upravovanie vnímaného predmetu do „dobrého tvaru“).
4. Konštantnosť vnímaných objektov. Označuje, že ten istý predmet vnímame a poznávame ako ten istý, bez ohľadu na to, v akej je polohe, z ktorej strany ho vnímame.... (napr. ak vidíme psa, v skutočnosti je to každú sekundu iný pes – vidíme ho z iného uhla, pohol labou a podobne. Ak by sme teda nevedeli zabezpečiť, že ho vnímame ako stále ten istý objekt, bolo by pre nás prakticky nemožné zmysluplne pracovať s vonkajším svetom).
5. Transpozícia. Keď predmety vnímame ako tie isté, hoci sa exponujú v inej podobe (tá istá pieseň, len v inej stupnici).
TYPY VNÍMANIA A POZOROVANIA
1. Analytický typ.
2. Syntetický typ.
3. Analyticko-syntetický typ.
4. Emocionálny typ.
PROBLEMATIKA SENZORICKEJ DEPRIVÁCIE
Senzorická deprivácia: zníženie podnetovej bázy, keď nestane dlhodobý nedostatok senzorickej stimulácie, podnetov pôsobiacich na naše zmysly.
PRÍKLADY – DOPLŇUJÚCE INFORMÁCIE KU KAP.: POCIŤOVANIE A VNÍMANIE
Metódou ako sa dozvieme viac o podstate vnímania, je skúmanie porúch. Uveďme niekoľko experimentov. Ak boli novonarodené šimpanzy prvých niekoľko mesiacov vychovávané v tme, neskôr neboli schopné rozlišovať tvar predmetov. Pri dlhej deprivácii od podnetov jednak nedochádza k učeniu – neuróny sa nemôžu špecializovať na svoju funkciu.
Ďalej samotné neuróny bez podnetov zakrpatievajú a odumierajú. U zvierat, ktoré mali v prvých týždňoch zakryté jedno oko, bolo po odkrytí toto oko prakticky slepé. Bolo to spôsobené nielen horeuvedenými príčinami, ale i tým, že stimuly z nezakrytého oka spôsobili, že neuróny, ktoré mali byť pôvodne využívané druhým okom, začali byť využívané nezakrytým okom. Preto poruchy zmyslových orgánov u detí sú o to vážnejšie, že je riziko toho, že neuróny zodpovedné za spracovanie danej modality nebudú mať dostatok podnetov a ich činnosť sa zhorší.
Ďalším experimentom, ktorý podporuje dôležitosť učenia pri senzorickom (zmyslovom) vývine je pokus, keď mačky vychovávali s golierom okolo hrdla tak, že nemohli vidieť svoje končatiny.
I keď im tento golier neskôr odstránili, mačky nenadobudli normálnu senzomotorickú koordináciu. Podobne mačka, ktorá bola vychovávaná v prostredí so samými zvislými pásikmi, neskôr nevnímala iné tvary ako zvislé. Do istej miery sa takéto poruchy dajú zmenšiť dodatočným intenzívnym cvičením. Ľudský mozog je plastický a jednotlivé skupiny neurónov sa môžu počas celého života do istej miery prispôsobiť novej funkcii. Takýto proces je však pomalý, a niekedy jeho výsledky vidno iba v malej miere.
Príkladom flexibility kognitívneho systému je nasledujúci experiment. Pokusné osoby mali niekoľko dní nosiť okuliare, ktoré prevrátili svet hore nohami. Spočiatku sa týmto ľuďom bolo ťažšie orientovať sa vo svete, avšak po pár dňoch si zvykli, a už túto zmenu vôbec nevnímali. Keď si potom okuliare dali dolu, videli svet hore nohami. Až po pár dňoch sa všetko vrátilo k pôvodnému stavu.
Pri výskumoch rozpoznávania sa zistilo, že ak je písmeno prezentované ako súčasť slova, je rýchlejšie rozpoznané.
Tak ako jestvujú excitačné a inhibičné spojenia medzi prvotnými líniami a písmenami, existujú pravdepodobne i spojenia medzi písmenami a slovom. Celková aktivácia, ktorá je pri expozícii celého slova vyššia, potom pomáha rýchlejšie aktivizovať príslušné písmeno. Tak kontext, v ktorom vidíme písmeno (a všeobecne hocaký objekt) prispieva k tomu, ako sa toto písmeno (objekt) rozpozná. Ak tento proces ide od vyšších či zložitejších obsahov (napríklad slov) k jednoduchším (napríklad písmenám), hovoríme o top-down (zhora nadol) procesoch. Ak naopak rozpoznávame pomocou skladania jednoduchších obsahov zložitejšie, ide o bottom-up (zdola nahor) procesy.
PREDSTAVY
schopnosť vytvárania psychických obrazov neprítomných predmetov, situácií, osôb a pod. Je typicky ľudská schopnosť. Predstava je prítomná pri vnímaní, pamäti, myslení. Predstava je výrazne prítomná pri nočnom a dennom snení.
- aj ľudia, ktorí sa narodili slepý – schopnosť vytvárať si psychické obrazy v mysli na základe hmatu. Neplatí výrok LOCKA – „ nič nemôže byť v mysli, čo predtým neprešlo zmyslami.“
DRUHY PREDSTÁV
Následný obraz – vzniká v dôsledku intenzívneho alebo dlhotrvajúceho dráždenia.
Pamäťová predstava – ako forma vybavovania - je vlastne znovuvytvorenie (reprodukcia) percepcie.
Eidetická predstava – je mimoriadne intenzívny pamäťový obraz, ktorý vzniká bezprostredne po percepcii.
Hypnagogické predstavy – vnikajú obyčajne pred spánkom a objavujú sa v nich intenzívne zážitky, ktoré sme prežívali v priebehu dňa. Objavuje sa po dlhšom časovom odstupe po danom zážitku.
Halucinácia – je centrálne vzbudený obraz, ktorý pôsobí dojmom skutočnosti.
PREDSTAVY – PERCEPCIA
predstavy sú úzko viazané na percepciu, vizuálna predstava pomáha pochopiť aj niektoré procesy percepcie.
PREDSTAVY VNEMY
sú menej jasné sú jasné
menej intenzívne intenzívne
majú kratšie trvanie trvanie je dlhšie
obsahovo chudobnejšie obsahovo bohatšie
INDIVIDUÁLNE ROZDIELY V PREDSTAVIVOSTI
Predstavové typy:
1. vizuálny
2. auditívny
3. motorický
pri tvorení predstáv majú význam aj ostatné modality percepcie: čuch, chuť, dotyk...
dg pomocou dotazníka: napr. „Čo si viete jasnejšie a živšie predstaviť: dym fajky alebo vôňu ruže? Červenú farbu ruže alebo jej vôňu?“ dominancia zrakovej – čuchovej predstavy.
REPRODUKTÍVNA – TVORIVÁ PREDSTAVA
Reproduktívna predstava
keď si vyberáme mentálny obraz toho, čo sme sami zažili, skúsili, alebo si
predstavujeme dej, situáciu, na základe počutého alebo čítaného. Živosť predstavy závisí od bohatosti individuálnych skúseností jednotlivca.
Tvorivá predstava
utváranie nových vecí z pamäťového materiálu sa vytvárajú originálne obrazy. Tiež ako reproduktívna predstava sa opiera o pamäťové obrazy, ale tvorivá predstava umožňuje vytvárať nové vzťahy. (vedci, umelci..)
OSOBITNÉ DRUHY PREDSTÁV
Synestézie
sú predstavy, ktoré sprevádzajú vnemy, ale svojím charakterom patria do inej oblasti (napr. sluchový vnem môže vzbudiť vizuálnu predstavu; pohľad na ranu iného vzbudzuje pocit bolesti.)
Ilúzie
skreslené vnemy. Vznikajú pri neúplnosti zmyslových dát, alebo podnety – predmety sú nezvyklého tvaru. Závisia od celkového emocionálneho stavu človeka.
Pseudohalucinácie
edomujeme, že sú to len predstavy a nie vnemy. Chýba im charakter objektivity – typický pre vnemy. Od obyčajných predstáv sa líšia tým, že ich nemožno vyvolať zámerne.
Halucinácie
je predstava vyrovnávajúca sa úplne vnemu – hoci nie je vyvolaná podnetom. Človek ich subjektívne vníma ako skutočné vnemy. Druhy:
jednoduché - vôňa, zvuk, reč
komplexné - scény
negatívne – nevnímanie prítomného predmetu
pozitívne - vnem neprítomného predmetu
Podľa modality zmyslovej oblasti: halucinácie zrakové, sluchové...
Príčiny vzniku: vplyvom opiátov, pri vysokých horúčkach, psychotických ochoreniach.
ASOCIÁCIA PREDSTÁV
A.P. – je združovanie, spájanie predstáv, dočasné spojenie v mozgovej kôre.
Aristoteles v stredoveku vyslovil hypotézu:
„ za jednou ideou nasleduje druhá (podobná alebo protichodná) alebo sa vyskytla súčasne s prvou.“ Primárne asociačné zákony: zákon podobnosti a kontrastu, styčnosti v priestore alebo v čase.
Galton – prvé experimenty v oblasti asociácií
Cattell – experimenty s meraním reakčného času
Typy asociácií v priebehu experimentu:
1. diskrétna voľná asociácia – keď Pb má odpovedať na podnetové slovo 1 slovom, ktoré ho napadne.
2. diskrétna kontrolovaná asociácia – špecifický spôsob odpovede (napr. opak...)
1. kontinuálna voľná asociácia – séria samostatných slov, čo najrýchlejšie
2. kontinuálna kontrolovaná asociácia – „vymenujte slová asociované s bicyklom“.
Predstavy sa môžu objavovať:
Voľne – bez vedomého prispievania, napr. sny.
Zámerne – sú spojené s myšlienkovou činnosťou
SNY
fantazijné zážitky prevažne optického a akustického charakteru, ktoré sa objavujú počas spánku.
Sny – bdelé snenie – fantázia
V snoch prevládajú neprítomné emócie (ako strach, sklamanie).
Chýba rozlišovanie medzi ja a ostatným svetom.
Sú nepresné časové a miestne vymedzenia.
Snové obrazy sú bohatšie, viaczmyselné ako samotný obsah sna.
Freud “sen – kráľovská cesta k nevedomiu“
sny vznikajú vplyvom: pocitov (ktoré vnikajú počas spánku)
potlačených predstáv myšlienok, ktoré súvisia s aktuálnymi dennými zážitkami.
Snová práca – premena latentného obsahu do manifestovaného. Dochádza k posunom a zhusteniu obsahu.
Kleitman, Asertinský
Každý človek sníva, a to 3 – 6 x v priebehu noci. Vo fáze snenia je ho ťažko prebudiť. Neúplné informácie z dňa sa v noci vo sne dopĺňajú. Až 50% snov obsahuje poznatky z denných zážitkov.
Štádiá spánku: (elektroencefalogram)
1. – vlny alfa
2. spánkové štádiá s rôznou hĺbkou spánku (nonREM fáza). Očné pohyby sú neprítomné, srdečná a dychová frekvencia je nízka, relaxácia svalov, spomalenia metabolizmu. Vyskytujú sa menej živé sny.
3.
4.
5. „paradoxný spánok“ – REM fáza, charakterizovaná rýchlymi očnými pohybmi. V tejto fáze živo snívame a pri prebudení si pamätáme obsah sna.
Cyklus týchto štádií sa viackrát za noc mení.
Dement (psychológ)
„snová deprivácia“ – každý človek má potrebu snenia.
Denné snenie
Keď jednotlivec uniká zo skutočnosti a predstavuje si svoje neuskutočnené želania, zážitky.
PAMÄŤ
- mentálna schopnosť udržiavať, uskladňovať informácie o podnete, udalosti, aj keď pôvodný podnet už nie je prítomný.
CENTRUM PAMÄTI
Ľudská pamäť aktívne pracuje s materiálom, ktorý skladuje. Pamäťová stopa – engram nie je lokalizovaná na určité miesto v mozgu, ale stopu skladuje celý mozog.
FUNKCIE pamäti:
1. zapamätávanie informácie
2. uchovanie
3. vybavenie
DRUHY pamäti :
1. Proceduálna pamäť. Pamäť spojená s vykonávaním svalových, žľazových reakcií, ktoré sa utvorili v procese učenia (cvičením, manipuláciou). (napr. skladovanie zručností potrebných k športovaniu, k manipulácii s pracovnými nástrojmi...).
2. Sémantická pamäť. Slúži na zobrazenie faktických znalosti (napr. BA je hl. mesto SR). Jej podstata je v myšlienkových procesoch, nie v správaní. Informácie sa vynárajú automaticky.
3. Epizodická pamäť. Týka sa informácií, udalostí, vlastných zážitkov. Vynorenie informácie si vyžaduje určité sústredenie, nie je automatické.
4. Blesková pamäť. Informácie získané náhle pri emocionálne sýtenej udalosti (napr. prvý bozk, prvé stretnutie...).
5. Senzorická pamäť. (vysvetlenie nižšie)
6. Rozdelenie podľa časového zotrvania informácie: krátko a dlhodobá pamäť. (vysvetlenie nižšie)
7. Druhy pamäti /rozdelené podľa charakteru psychickej aktivity/: 1.pohybová pamäť, 2. emocionálna pamäť, 3. názorná pamäť a 4. slovno-logická pamäť.
MODEL FUNGOVANIA PAMÄTI
Podľa modelu informácia prechádza 3 stupňami.
I. stupeň: je senzorická pamäť – informácia pretrváva v danom senzorickom orgáne 2 – 3 sekundy po pôsobení podnetu. Vizuálna senzorická pamäť sa označuje ako ikonická a sluchová senzorická pamäť sa nazýva echoická. Dotyková pamäť sa nazýva ako taktilná p.
Na to aby sa informácia dostala do krátkodobej pamäti je nevyhnutná selektívna pozornosť (funguje ako filter podnetov pôsobiacich na naše zmyslové orgány).
II. Ďalším stupňom je krátkodobá pamäť, kde sa informácia udrží maximálne 20 sekúnd. Opakovaním informácie si ju však v krátkodobej pamäti môžeme udržať i dlhší čas (opakovanie telefónneho čísla, aby sme ho nezabudli kým ho nevytočíme). Niekedy sa o krátkodobej pamäti hovorí ako o pracovnej pamäti, nakoľko sa v nej odohrávajú mentálne operácie. Výskumami sa zistilo, že pracovná pamäť je obmedzená.
III. Ak je informácia v krátkodobej pamäti, môže (a nemusí) prejsť do dlhodobej pamäti (DDP). Na to, aby sa tam dostala, musí byť istým spôsobom výrazná – dlhodobo si zapamätáme silný zážitok, fakt, ktorý je pre nás dôležitý, alebo to, čo si dlho opakujeme (napríklad pri učení na skúšku). DDP už môže trvať až niekoľko rokov. K uloženiu informácií do DDP dochádza na základe určitých princípov (kritérií na základe čoho si budeme danú inf. pamätať). Vytvárajú sa tzv. nakopenia príbuzných vecí v pamäti v podobe spoločného strapca.
VYBAVENIE – ZNOVUPOZNANIE (rozdiel)
Pri vybavení informáciu vyvolávame z DDP, zrekonštruujeme ju (t.j. pokiaľ informácia v DDP nie je úplná doplníme ju na základe našej alebo iného skúsenosti).
Pri znovupoznaní istý podnet porovnávame s engramom.
Príklad na rozlíšenie pojmov: Ak polícia žiada opis páchateľa, ide o vybavenie. Ak je treba páchateľa identifikovať z albumu portrétov, ide o znovupoznanie.
Dôležitým poznatkom pri výskume pamäti je vplyv kontextu na ukladanie a vyberanie faktov z pamäti. Zistilo sa, že ak si niektoré veci zapamätávame za určitých podmienok (napríklad v dobrej nálade, na určitom mieste, v prítomnosti istých osôb), ľahšie si tieto fakty z pamäte vybavujeme práve za tých istých podmienok (v rovnakej nálade a pod.).
Pravdepodobne je to spôsobené štruktúrou neurónovej siete, ktorou je pamäť reprezentovaná. Jednotlivé fakty totiž nie sú škatuľkované ako v databáze. Skôr je to akýsi prienik neuronálnych ciest. Keď skupina neurónov, ktorou je reprezentovaný istý fakt, dostane dostatočnú aktiváciu, „spomenieme si“ na ten daný fakt. A tak, už pri ukladaní do pamäti, vytvárajú kontextuálne informácie isté neuronálne prepojenia s daným faktom. Vybavovanie je potom rýchlejšie, ak ide aktivácia aj týmito prepojeniami od kontextuálnych informácií.
ZABÚDANIE
Pamäť má tri hlavné komponenty:
1. kódovanie – úvodná fáza, bežne označené ako zapamätanie,
2. podržanie – retencia – podržanie informácie alebo engramu, retencia ale nie je dokonalá, časť engramu sa zoslabuje, stráca = tento proces sa nazýva zabúdanie.
3. vybavenie
Pri zabúdaní dochádza ku kvantitatívnej (znamená stratu stopy) i kvalitatívnej (sa prejavuje deformáciu pôvodnej informácie) zmene pôvodnej informácie.
Ebbinghaus zistil, že k zabúdaniu dochádza postupne a že naučený materiál sa nestráca úplne bez stopy (t.j. raz naučený materiál sa nezabúda úplne). Zostrojil krivku zabúdania (obrázok 7). Krivka dokazuje, že zabúdanie je najintenzívnejšie tesne po učení.
Nasledujúci obrázok ukazuje, ako sa mení množstvo zapamätaných informácií v čase.
Pamäťové osobnostné typy:
1. názorno - obrazný
2. slovno - abstraktný
3. stredný
MYSLENIE
Myslenie – psychický proces, ktorý definujeme ako sprostredkovaný a zovšeobecňujúci spôsob poznávania, ktorý vedie k poznaniu podstatných, všeobecných vlastností predmetov a javov a súvislostí medzi nimi. Myšlienkové poznanie predstavuje vývinovo (fylogeneticky i ontogeneticky) najvyššiu formu poznania.
Myšlienkové operácie:
1. analýza – je myšlienkové rozčleňovanie celku na časti, vyčleňovanie jednotlivých stránok (vlastností a vzťahov) predmetov a javov skutočnosti.
2. syntéza – je myšlienkové zjednocovanie, spájanie vyčlenených častí, vlastností alebo vzťahov predmetov a javov skutočnosti.
Analýza a syntéza majú súbežný priebeh v analyticko-syntetickej činnosti mozgovej kôry.
3. porovnávanie (komparácia) je myšlienková operácia, ktorou sa zisťuje podobnosť\' a odlišnosť\' medzi viacerými predmetmi a javmi. Vlastná operácia sa zakladá na už uskutočnenej analýze a syntéze.
Výsledkom komparácie sú dve základné zistenia:
a) porovnávané javy sa v určitých znakoch zhodujú,
b) v iných znakoch sa porovnávané javy líšia.
Dospieť možno aj ku krajným prípadom;
c) porovnávané javy sa zhodujú vo všetkých znakoch;
d) porovnávané javy sa nezhodujú ani v jednom zo znakov, ktoré sme zistili analýzou.
4. abstrakcia – je myšlienková operácia, ktorou vyčleňujeme podstatné a všeobecné vlastnosti javov a predmetov a zanedbávame ostatné (nepodstatné, individuálne). K abstrakcii nemožno dospieť bez analýzy, syntézy a komparácie.
5. zovšeobecňovanie (generalizácia) – je myšlienkové zisťovanie a spájanie spoločných vlastností jednotlivých predmetov a javov do istej skupiny (triedy).
6. indukcia je myšlienkové vyvodzovanie všeobecného tvrdenia z jednotlivých prípadov. Pod indukciou rozumieme taký logický postup myslenia, pri ktorom na základe analýzy, syntézy, komparácie a abstrakcie dospievame k záveru, že všetky javy, ktoré majú spoločné vlastnosti, patria do jednej spoločnej triedy. Napr. všetky biele králiky (prvky sledovanej triedy) majú červené oči.
7. dedukcia je opačný myšlienkový postup, kde sa platnosť\' všeobecného poznatku vzťahuje na konkrétny prípad.
8. analógia znamená vyvodzovanie poznatku o nejakom predmete a jave na základe jeho podobnosti s inými predmetmi a javmi.
9. kategorizácia znamená myšlienkové priraďovanie jednotlivých predmetov a javov do kategórii; pri kategorizácii ponímame objekt ako keby mal mnoho vlastností spojených s pojmom, vrátane vlastností, ktoré nie je možné vnímať priamo.
Formy myslenia:
Formami myslenia rozumieme rečovú podobu, v akej človek vyjadruje výsledky svojho myslenia.
Tri základné formy myslenia sú: pojem, súd a úsudok.
a) Pojem predstavuje základnú formu myslenia, reprezentuje celu skupinu objektov súborom vlastností, ktoré sú spojené s touto skupinou. Ide o rečové vyjadrenie zovšeobecnených a podstatných znakov nejakého predmetu alebo javu (napr. plávanie, byť starý, osem…).
b) Súd je vyjadrením vzťahu medzi dvoma pojmami, v súdoch zvyčajne niečo tvrdíme alebo popierame, ide o formu myslenia, ktorú chápeme tak, že jej obsah tvorí význam oznamovacej vety, ktorou sa súd vyjadruje.
c) Úsudok vyjadruje vzťah medzi dvoma alebo viacerými súdmi. Súdy, z ktorých vychádzame, sa nazývajú premisy, vyvodený súd sa nazýva záver.
Základné druhy myslenia
Z hľadiska toho aké problémy riešime, možno myslenie rozdeľovať na praktické, konkrétne, názorné a abstraktné.
a) Praktické myslenie sa uplatňuje vtedy, keď úlohu riešime bezprostrednou praktickou činnosťou (metódou pokusov a omylov), priamou manipuláciou s predmetmi (napr. kam umiestniť nový črepník).
b) Konkrétne názorné myslenie sa uplatňuje vtedy, keď sa úloha rieši využívaním názorných predstáv (napr. ako najlepšie docestovať do nejakého miesta; rozhodovanie o tom, ako najlepšie prestavať nábytok).
c) Abstraktné myslenie narába prevažne s abstraktným materiálom a uplatňuje sa najmä pri teoretickej činnosti, predpokladá vyšší stupeň rozvoja myslenia (napr. vedecká teoretická činnosť).
Vzhľadom na vzťah k tvorivosti rozlišujeme ešte 2 druhy myslenia:
d) Konvergentné (zbiehavé) myslenie sa uplatňuje v úlohách, ktoré majú iba jediné možné riešenie. (napr. rutinné myslenie v matematike). Ide teda o rozumová schopnosť riešiť nekonečné množstvo problémov pomocou jedného typu (vzorca) riešenia.
e) Divergentné (rozbiehavé) myslenie sa uplatňuje pri úlohách, koré môžu mať viacero riešení, prípadne viacero možných postupov pri riešení. Jeho základnou charakteristikou je, že hľadá všetky možné riešenia a vyberá tie najvhodnejšie. Divergentné myslenie sa neopiera iba o jeden vzorový a typický logický postup (algoritmus) riešenia úlohy.
Problém
Problém znamená, že existuje nejaký cieľ (predobraz toho, čo a ako má byť) avšak postup, ako ho dosiahnuť nie je známy. Riešiť problém znamená teda nájsť cestu k žiadúcemu cieľovému stavu.
Voľba riešenia nie je náhodná, ale je determinovaná nasledovnými činiteľmi:
a) Návyk - predstavuje pripravenosť reagovať na určitý typ podnetov určitým (navyknutým) spôsobom.
b) Automatizmus - pozitívna stránka je v zrýchlení práce (rozhodovania), záporná spočíva v tom, že sa automatizmus používa aj v prípade, keď možno úlohu riešiť podstatné jednoduchším alebo efektívnejším spôsobom.
c) Funkčná fixácia - ide o zvláštny druh návyku, ktorý sťažuje riešenie problému. Podstatou funkčnej fixácie je ťažkosť použitia daného predmetu na iný účel, než na aký je pôvodne určený, alebo na akú činnosť\' sme ho zvykli používať\'.
Riešenie problému má niekol\'ko fáz:
1. neistota, pochybnosti, nespokojnosť (stav nie je taký aký by sme chceli, nejde to tak, malo by to byť inak);
2. prípravná fáza (uvedomenie si problému, jeho definovanie - v čom problém spočíva, aké sú podmienky a obmedzenia);
3. produkčná fáza (aké máme možnosti riešenia);
4. hodnotiaca fáza (posúdenie jednotlivých alternatív, výber najlepšieho riešenia).
Tieto jednotlivé fázy nie sú prirodzene od seba presne oddelené a obyčajne si ich v bežnej činnosti ani neuvedomujeme. Niekedy nás napadne riešenie vo chvíli, keď sa už problémom vôbec nezaoberáme, zabudli sme naň. Táto fáza zrenia problému bez vedomej práce na ňom sa nazýva inkubácia, náhle vyriešenie, osvietenie sa nazýva iluminácia.
K vyriešeniu problému možno dospieť dvoma stratégiami:
jedna predstavuje algoritmus, resp. nájdenie a uplatnenie algoritmu; ide o situáciu, kde máme daný presný postup krokov (napr. ako vyriešiť kvadratické rovnice). V tomto prípade nejde o problém v pravom slova zmysle (cesta je známa).
druhá stratégia, keď postup riešenia nepoznáme a musíme ho objaviť, sa označuje ako heuristika.
Pritom môžeme rozlíšiť niekoľko spôsobov, ako sa k výslednému riešeniu dostávame:
1. riešenie pokusom a omylom (napr. ak sa nám pokazí nejaký prístroj, pokúšame sa ho opraviť);
2. postupná analýza a syntéza (ak hľadáme nejaký predmet, chodíme na miesta kde zvyčajne býva alebo by mohol byť);
3. vhľad – insight (zrazu nás napadne ako sa dá napr. prístroj opraviť, ako niektoré veci naraz súvisia a pod.).
Tvorivosť (tvorivý proces a tvorivá činnosť)
Vymedzenie charakteristík tvorivo pracujúcich osôb:
sú osobitne všímaví a viac ako iní ľudia si vážia presné pozorovanie;
pozerajú sa na veci tak, ako iní ľudia, ale súčasne aj tak, ako to iní nerobia;
sú preto nezávislí v poznávaní a okrem toho si viac cenia jasné vedomosti; sú ochotní znášať značné utrpenie v zaujme adekvátneho poznania skutočnosti;
sú od prírody obdarení nadpriemernými vlastnosťami; lepšie vedia súčasne pochopiť\' veľa ideí a navzájom porovnať\' veľký počet myšlienok a v dôsledku toho robia bohatšie syntézy;
ich svet je zložitejší,
majú väčší kontakt než iní ľudia so životom imaginácie, fantázie, melanchólie;
sú sebavedomí.
K najuniverzálnejším spojením vlastností, ktoré spoločne určujú dynamiku a stupeň rozvoja tvorivej osobnosti, patria:
schopnosti,
zvýšená intelektuálna aktivita a s ňou spojená motivácia,
nezávislosť\', autonómia jednotlivca lámajúca bariéry konformizmu.
Fázy tvorivého procesu:
1. Preparácia - príprava - zahŕňa prípravu jednotlivca riešiť problém.
2. Inkubácia - obdobie, v ktorom zámerne a vedome nerozmýšľame o probléme. V tejto fáze sa však môžu uskutočniť v našom mozgu nevedomé procesy, ktoré môžu ovplyvniť riešenie problému.
3. Inšpirácia - objavenie vedomostí, myšlienky, ako riešiť problém.
4. Verifikácia (overenie) - fáza vedomého hodnotenia a spresňovania idey.
Faktory tvorivosti:
Plynulosť (fluencia) - v úlohe má osoba v krátkom čase udať čo možno najviac produktov (slov), ktoré vyhovujú daným požiadavkám (napr. produkovať čo najviac slov na začiatočné písmeno G),
Flexibilita myslenia súvisí s obsahovou rozmanitosťou nápadov. Hodnotí sa napr. v teste neobvyklého použitia určitého predmetu, iného než je to bežné.
Originalita sa chápe ako kapacita produkovať neobyčajné odpovede.
Redefnovanie je schopnosť udeliť pojmom, predmetom a javom oblasti úvahy nový význam na základe novonadobudnutých vedomostí,
Senzitivita citlivosť na potreby zmien stereotypov. Senzitívna tvorivá osobnosť je schopná vidieť problémy a nutnosť ich riešenia tam, kde to iní nevidia,
Elaborácia ide o schopnosť vypracovať detaily riešenia a realizovanie riešenia.
Bariéry tvorivosti:
a) interné (percepčné, intelektové, nízka sebadôvera, nesprávna motivácia, vonkajšia motivácia, strach z neúspechu, životné hodnoty, pesimizmus, negativitízmus, rigidné nastavenie, obavy z riskovania);
b) procesuálne (schematizácia, fixácia, rutina, stereotypy, rigidita v riešení problémov, imitácia, pseudotvorivosť, štylizácia, regresia, chyby v tvorbe nápadov, chyby v hodnotení);
c) externé (fyzikálne, miestne, čas, sociálne postoje, zlý štýl riadenia, byrokracia, direktivita, konformizmus, nespravodlivé odmeňovanie, alibizmus, zlé ľudské vzťahy).
INTELIGENCIA
Užšie chápanie reprezentujú vymedzenia inteligencie ako všeobecnej rozumovej schopnosti, ktorá sa prejavuje v riešení myšlienkových úloh.
Širšie chápanie reprezentujú definície inteligencie ako schopnosti učiť sa, prispôsobovať sa, ktorá sa prejavuje tak na úrovni myslenia ako aj praktického konania a spolunažívania s ľuďmi.
Dedičnosť verzus prostredie a ich vplyv.
Dedičnosť a prostredie sa prirodzene navzájom podmieňujú. Môžu byť prostredie, výchova akokoľvek podnecujúce, ak pôsobia na nedostatočný genetický základ. Na druhej strane bez podnetov z prostredia sa dedičné danosti plné nerozvinú. Na základe štúdií dvojčiat sa usudzuje, že podiel dedičnosti je o niečo vyšší než prostredia. Aj u inteligencie platí všeobecnejšie pravidlo, že okrajové hodnoty sú viac podmienené dedičné, zatiaľ čo okolo priemeru majú väčšiu možnosť uplatnenia činitele prostredia.
Teória viacnásobnej inteligencie podľa Gardnera, (7 druhov inteligencie):
1. Logicko-matematická inteligencia - prejavuje sa v narábaní s číslami, v riešení logických problémov a uplatňuje sa v takých povolaniach ako je vedec, matematik.
2. Verbálná inteligencia - prejavuje sa v narábaní s jazykom, slovom, v
citlivosťou na významy, zvuky, rytmus slov, uplatňuje sa v takých povolaniach ako je napr. básnik, spisovateľ, novinár.
3. Telesné-pohybová inteligencia - prejavuje sa v zručnom narábaní s predmetmi a v telesných výkonoch, uplatňuje sa v takých povolaniach ako je tanečník, športovec.
4. Hudobná inteligencia - prejavuje sa v schopnosti tvoriť, reprodukovať, vnímať a hodnotiť hudbu, uplatňuje sa v takých povolaniach ako hudobník, skladateľ.
5. Priestorová inteligencia - prejavuje sa v schopnosti vytvoriť si predstavu o priestorovom usporiadaní sveta a pracovať, tvoriť pri využívaní tejto predstavy, uplatňuje sa v povolaniach ako sochár, navigátor, inžinier, výtvarník, architekt.
6. Interpersonálna (sociálna) inteligencia - prejavuje sa v schopnosti analyzovať motívy, nálady, túžby druhých ľudí a reagovať na ne, uplatňuje sa v povolaniach ako psychológ, učiteľ, predavač. Medzi ďalšie charakteristiky zahrnuté pod sociálnu inteligenciu patria empatia, sociálna citlivosť, vcítenie, osobnostná percepcia, decentrizmus (ako protipól egocentrizmu).
7. Intrapersonálna inteligencia - prejavuje sa v poznaní svojich vlastných citov, potrieb, silných i slabých stránok a vo využívaní týchto poznatkov v svojom správaní. Výsledkom je presný sebaobraz.
Emocionálna inteligancia podľa Golemana:
„Emocionálna inteligencia\" a EQ - emocionálny kvocient predstavuje 5 hlavných oblastí:
1. Poznanie vlastných emócií. Sebauvedomenie, vedomé rozpoznanie citu v okamžiku jeho vzniku, je jedným zo základných kameňov emocionálnej inteligencie, pretože pokiaľ si nie sme schopní uvedomiť naše skutočné pocity, sme voči nim bezbranní.
2. Zvládanie emócií. Narábať so svojimi citmi tak, aby zodpovedali situácii predstavuje schopnosť, ktorá má základ v rozvinutom sebauvedomení.
3. Schopnosť motivovať sám seba. Pokiaľ by nastal prípad, že by sme nezapojili do nášho snaženia emócie, neboli by sme schopní dlhodobe sa sústrediť a nastala by strata motivácie. Základom úspechu je tiež emočné sebaovládanie - odkladanie odmeny alebo uspokojenia a tiež potlačovanie unáhlenosti.
4. Vnímavosť k emóciám iných ľudí. Táto sa s rastúcou emocionálnou inteligenciou prehlbuje, empatickí ľudia sú dokonalejšie naladení na prejavy toho, čo druhí chcú či potrebujú.
5. Umenie medziľudských vzťahov.
Interpretácia inteligenčného kvocientu (IQ):
V najjednoduchšej forme možno inteligenčný kvocient vyjadriť nasledovným pomerom:
IQ=
MV x 100
FV
M V - mentálny vek
FV- fyzický vek (chronologický)
IQ - inteligenčný kvocient
Hodnoty IQ:
0-25 idiocia,
25 - 50 imbecilita,
50-70 debilita,
V týchto prípadoch hovoríme o tzv. pravej slabomyseľnosti 70-80 hraničný prípad (za hranicu subnormy sa považuje najčastejšie hodnota IQ = 75 ),
80 - 90 spomalený vývin, ťažko chápajúci,
90 - 110 pásmo normy,
110-120 vysoká inteligencia,
120 a viac, veľmi vysoká inteligencia.
Debilita 50 – 70 IQ
Tri stupne:
1. ľahká debilita, 2. stredná debilita, 3. ťažká debilita.
Deti so strednou a ťažkou debilitou sú zaraďované do tzv. pomocných a osobitných škôl. Debilné dieťa prejavuje nedostatky v abstrakcii, v oblasti mechanickej činnosti môžu dosahovať vysoké výkony. U debilov sa často prejavuje nestálosť, sklony k primitívnym reakciám. Na tomto stupni možno pozorovať zvýšenú sugestibilitu a zníženú kritickosť. Debilita je iba ľahkým poškodením (retardáciou) intelektu, a môže sa stať, že ju v predškolskom veku nedokážeme rozoznať. V prípade debility hovoríme, že postihnutí sú vychovateľní a vzdelávateľní.
Imbecilita
Hodnoty IQ sa pohybujú v pásme 36 — 51. Ide o stredný stupeň oligofrénie (slabomysleľnosti), môžeme hovoriť o ľahkej a ťažkej imbecilite.
Deti s ľahšou imbecilitou sú ešte zaškoliteľné v osobitných školách, deti s ťažšou imbecilitou umiestňujeme v špeciálnych ústavoch. Sú schopné naučiť sa čiastočne čítať, písať a ovládajú aj niektoré jednoduché počtové úkony. Schopnosť abstrakcie je minimálna, slovná zásoba chudobná, vyskytuje sa agramatizmus a nesprávna artikulácia. U imbecilov sa stretávame aj s častými znakmi telesnej degenerácie. V zásade hovoríme skôr o vychovávateľnosti než vzdelávateľnosti.
Idiocia
Je to najťažší stupeň slabomyseľnosti, nachádza sa v pásme IQ od 20 - 35. Je to tzv. prostá idiocia, hovoríme však aj o ťažkej idiocii, kde IQ sa nachádza pod hodnotou 20.
Ťažké somatické odchýlky a defekty zmyslových orgánov a CNS, ktoré sa prejavujú početnými neurologickými príznakmi, umožňujú diagnostiku idiocie už od najútlejšieho veku, od narodenia. Schopnosť učenia je minimálna a možno ju pozorovať a rozvíjať len u ľahšej formy, prostej idiocie. Ťažkí idioti sa sami ani nevedia najesť, udržovať osobnú hygienu, väčšinou ležia a vydávajú neartikulované zvuky. Sú plne odkázaní na pomoc a starostlivosť iných ľudí.
POZORNOSŤ
Pozornosť je stav bdelosti, v ktorom sa vedomie zameriava na niektoré predmety alebo deje, zatiaľ čo iné sa prehliadajú. Významná je jej selektívna úloha.
Z množstva podnetov pôsobiacich v okolí si vyberá človek len niektoré
a na tie sa sústreďuje.
Druhy pozornosti:
Neúmyselná pozornosť. Je vyvolávaná bezprostredne pôsobiacimi podnetmi alebo javmi a je nezávislá od vôľovej aktivity.
Úmyselná pozornosť. Kladie vyššie nároky na človeka ako neúmyselná a vyžaduje si určitý stupeň vôľového úsilia. Úmyselná pozornosť predpokladá uvedomelú formu selekcie takých podnetov, ktoré vedú k splneniu určitého stanoveného alebo dobrovoľne prijatého cieľa.
Vlastnosti pozornosti:
1. Koncentrácia (sústredenosť) pozornosti umožňuje vyčleniť aj zo zložitejšieho podnetového poľa ten predmet alebo jav, ktorý slúži na dosiahnutie stanoveného cieľa. Relatívne jednoduchá situácia je vtedy, keď ide o jeden predmet. Častejšia je však nutnosť sústrediť sa na viac predmetov, dokonca na viac vykonávaných činností odrazu.
2. Intenzita pozornosti je znakom koncentrácie a hovorí sa o nej vtedy, keď sa človek sústreďuje na jednu činnosť a ostatné si nevšíma. Intenzita pozornosti sa zisťuje tak, že za ukazovateľa sa považuje sila rušivého podnetu, ktorý môže oslabiť alebo narušiť koncentráciu pozornosti.
3. Rozdelenie pozornosti je taká organizácia psychickej činnosti, keď u človeka súbežne prebiehajú dve alebo viaceré činnosti. Podľa výsledkov niektorých výskumov sa dajú dve odlišné činnosti vykonávať naraz lepšie, ako dve podobné, pri ktorých interferencia spôsobuje vyššiu chybovosť a zníženie výkonu. Potreba vykonávať dve alebo aj viac činností odrazu sa vyskytuje v živote dosť často a ukázalo sa, že sú pri tom medzi ľuďmi značné rozdiely, ktoré súvisia s celkovou štruktúrou psychických funkcií.
4. Stálosť pozornosti vyjadruje jej časové trvanie. Pozornosť stúpa alebo klesá v krátkotrvajúcich niekoľkosekundových vlnách. Človek si toto krátkodobé kolísanie pozornosti neuvedomuje napriek tomu, že pozornosť je veľmi dynamická. Táto charakteristika pozornosti je v protiklade k požiadavke jednostranne zameranej pozornosti, ktorá sa dlhodobo vyžaduje pri monotónnych činnostiach.
Vigilancia:
Zatiaľ čo vo všeobecnej psychológii bola predmetom štúdia takmer výlučne krátkodobá pozornosť, novšie pod vplyvom moderného riadenia výroby a dopravy sa do popredia dostáva dlhodobá pozornosť, tzv. vigilancia (lat. vigilare - bdieť).
Vigilancia = pohotovosť pozorovateľa odhaľovať zriedkavé, nepravidelné a malé zmeny počas dlhého časového úseku. Pri vymedzení vigilančnej úlohy sa zdôrazňuje výkon ako objektívne kritérium.
Pri vigilančnom výkone sa sleduje jeho priebeh v čase, kde je badateľný typický pokles.
Za hlavné kritérium vigilančného výkonu sa používalo najmä množstvo správne zachytených (identifikovaných) signálov. Ďalšie kritérium je latencia odpovedi (odpoveďový čas).
Pri vigilančnom výkone sa rozoznávajú intratestové faktory (počet podnetových zdrojov, trvanie úlohy, intenzita, trvanie a frekvencia signálov, intervaly medzi signálmi) a faktory extratestové (celková aktivácia probanta, hluk, teplota, nedostatok spánku, monotónny hluk a pod.)
V klasických experimentoch sa vigilančný výkon sledoval počas dvoch hodín. Najlepší výkon sa zistil v prvej polhodine, v ďalších polhodinách sa výkon znižoval. Pozornosť sa tiež venovala vplyvu frekvencie signálov na výkon. Ukázalo sa, že s rastom ich frekvencie sa výkon zlepšuje. Čím boli zriedkavejšie, tým nižšia bola pravdepodobnosť ich zachytenia.
EMÓCIE
Emócie sú jednou zo základných foriem prežívania vzťahu k predmetom a javom skutočnosti. Emočné zážitky sa spájajú s uspokojovaním organických potrieb.
Pri uspokojovaní vyšších potrieb sa častejšie používa pojem city.
Základné znaky emócií:
Polarita (protikladnosť) emócií spočíva v tom, že väčšinou sa vyskytujú medzi dvoma pólmi: radosť - žiaľ, láska - nenávisť, príjemný -nepríjemný a pod.
Ambivalencia (zmiešanosť) znamená, že emócie sa častejšie vyskytujú v zmiešanej podobe, teda tak, že sa kombinujú príjemné a nepríjemné, radosť sa spája s náznakmi smútku a pod.
Aktuálnosť emócií spočíva v tom, že ich nemožno reprodukovať tak, ako je to pri vnemoch, myslení a pod. Aj pri opakovanom citovom podnete tej istej kvality sa citové zážitky, vyvolané po určitom časovom odstupe, odlišujú.
Časové trvanie emócií býva značne odlišné a závisí od druhu podnetu. Niektoré zážitky trvajú niekoľko sekúnd, iné pretrvávajú celý život.
Pod nákazlivosťou emócií sa rozumie to, že sa ľahko prenášajú z osoby na inú osobu a vytvárajú psychologickú klímu.
Pri opakovaní sa emočného podnetu sa jeho účinky značne oslabujú, výnimočne sa môžu aj zvyšovať (napr. pri strachu).
Základné triedenie emócií:
1. Nižšie emócie (afekt, nálada, vášeň, strach a úzkosť, hnev a zlosť, radosť...)
2. Vyššie emócie (city) (estetické, intelektové, etické, spoločenské, náboženské city...)
AFEKT
Pod afektom sa rozumie silný a relatívne krátky emočný stav. Nastáva pri náhlej zmene životných podmienok zvlášť dôležitých pre človeka. Významne naň vplýva prežívaný stav vnútorného konfliktu, keď je rozpor medzi požiadavkami, ktoré sa na človeka kladú a možnosťami ich splniť.
Afekty sa prejavujú:
a) vegetatívnymi zmenami (blednutie, červenanie, zmeny v činnosti žliaz s vnútorným vylučovaním),
b) narušením dynamiky kôrových procesov (znížené vedomie, nižšia súdnosť, strach),
c) motorickými reakciami, v mimike a pantomimike (cerenie zubov, búchanie na stôl).
Pri silnej diferencii medzi požiadavkami prostredia a organizmu dochádza až k patologickým stavom (trauma).
Tzv. patický afekt má priebeh v troch fázach. V prvej sa stráca schopnosť správne posúdiť situáciu, lebo obsah vedomia je znížený. V druhej fáze afekt vrcholí. Dochádza k strate kontroly správania, prípadne strate vedomia a amnézii (strate pamäti). Tretia fáza sa vyznačuje apatiou a vyčerpanosťou.
Treba ešte spomenúť tzv. akumuláciu afektu, ktorá vzniká vtedy, kde sa afekt postupne hromadí, ale navonok sa neprejavuje. Avšak v istom momente aj pri slabom podnete dochádza k afektívnemu výbuchu, ktorý sa prejavuje zlosťou, plačom, závisťou. Za istých nepriaznivých okolností môže pri opakovaných afektoch dôjsť k chorobe, vyčerpanosti, indispozícii, k neuróze.
STRACH a ÚZKOSŤ
Strach = emócia, ktorá vzniká pri ohrození biologickej alebo sociálnej existencie indivídua, pričom nebezpečenstvo môže byť skutočné alebo zdanlivé.
Úzkosť = nepríjemný duševný stav, sprevádzaný predtuchou nebezpečenstva, hrozby, ktorú subjekt nie je schopný presne určiť. Pri úzkosti sa narušuje cit istoty, sú pre ňu charakteristické obavy z vlastnej bezmocnosti a straty integrity osobnosti.
Strach + úzkosť sa označuje spoločným termín anxieta. Ukázalo sa, že existuje stála pohotovosť reagovať strachom, čo je typické pre anxiozitu (úzkostlivosť) ako osobnostnú črtu.
Strach prejavujúci sa v obave, ktorý vyúsťuje v správaní sa označuje ako tréma. Vyskytuje sa najmä pri verejných vystúpeniach, ale najmä pri skúškach. Vyplýva z osobnostných charakteristík človeka a situačných zvláštností. Vhodným nácvikom možno trému znižovať.
ZÁŤAŽ a STRES
Stres - nadmerná záťaž, prejavujúca sa špecifickou adaptačnou reakciou, ktorou sa mobilizuje odolnosť organizmu.
Príjemné stresové zážitky sa nazývajú eustres (narodenie dieťaťa),
nepríjemné distres (strata zamestnania).
Stres vyvolávajú tieto situácie:
a) sťažené životné podmienky (nedostatok alebo prehustenosť informácií, fyzikálne podmienky),
b) časový stres (nedostatok času pri rozhodovaní alebo reakcii),
c) predvídanie dôsledkov riešenia náročnej situácie.
V odbornej literatúre sa pojem stres zamieňa za pojem záťaž. V tejto súvislosti sa dospelo aj k určitej diferenciácii pojmov.
Rozlišujeme:
a) ľahká psychická záťaž (bežné vykonávanie činnosti, rušenie nedosahuje hraničný prah stresora).
b) stredná psychická záťaž (mierne zvýšené nároky na aktivitu, záťaž vyvolávajúca podmienky, ktoré vyvolávajú úzkosť),
c) ťažká psychická záťaž - stres (ohrozenie života, závažná havarijná situácia, zoskok parašutistu ...).
Burnout - „ syndróm vyhorenia\", ide o fyzické, emočné a mentálne vyčerpanie. Vzniká v situáciách, ktoré sú emočne zvlášť náročné a dlho pretrvávajúce.
Medzi príznaky burnoutu patrí: pocit bezmocnosti,
strata ilúzií, negatívne postoje voči spolupracovníkom a práci. Vyskytuje sa najmä v pomáhajúcich profesiách (zdravotníctvo, školstvo, sociálna práca, polícia).
PSYCHOLÓGIA OSOBNOSTI – ŠTUDIJNÝ MATERIÁL
PREDMET PSYCHOLÓGIE OSOBNOSTI
Psychológia osobnosti ako jedna zo základných disciplín psychológie sa vo svojom predmete zameriava na objasnenie širšieho okruhu problémov:
utváranie a vývin osobnosti,
typový a črtový opis osobnosti,
štruktúra osobnosti a dynamika osobnosti.
DEFINÍCIE OSOBNOSTI
Vymětal: „Osobnosť je celok ľudských psychických a fyzických vlastností, ktorá má svoj charakteristický ráz tvoriaci istý typ a zároveň
je celkom jedinečným a neopakovateľným.\"
Guilford: „Osobnosť jednotlivca je jedinečný systém a vzorec jeho čŕt.\"
Podiel biologického a sociálneho v osobnosti
Kováč (1996) zaviedol trojkategoriálny „Bio-psycho-envi\" model osobnosti (pozri obrázok).
Podľa tohto modelu existujú tri základné zdroje vzniku, utvárania a fungovania osobnosti:
exogénny (prostredie - kultúra),
psychický (reflexívno-regulačný).
Na obrázku priestor vymedzený trojuholníkom symbolizuje neobmedzené možnosti osobnosti vznikajúce v interakcii zložiek príslušných troch hlavných kategórií utvárania osobnosti.
Vyznačenými symbolmi sú tu extrémne „typy\" osobnosti:
X1 - vzniká a je sýtená prevažne zo zdrojov dedičnosti - vrodenosti, pri čiastočnom spolupôsobení environmentu (výchovného tlaku) a minimálnom podiele regulátorov z psychologickej - regulačnej sféry. Ide o „primitívnu\", rudimentámu osobnosť.
X2 - jednotlivec prispôsobujúci sa okoliu, výchovno-sociálnym normám svojej doby. Ide o konformnú osobnosť.
X3 - osobnosť utváraná predovšetkým z0 zdrojov psychickej reality v človeku, reprezentovanej kognitívno-emočno-vôľovými potenciálmi pri vysokom selektívnom preberaní environmentálno-kultúrnych vplyvov a optimálnom využívaní danej individuálnej kapacity. Ide o kultivovanú osobnosť.
Utváranie osobnosti
Vývin sebakoncepcie popisuje Allport v nasledovných fázach:
do 3 rokov sa tvorí zmysel pre telesné Self = teda telo ako Ja, ďalej zmysel pre kontinuálnu sebaidentitu = teda uvedomenie si, že Ja má pokračovanie v mieste a čase a tvorí sa i sebaúcta, hrdosť na vlastnú schopnosť robiť veci a kontrolovať svoj svet,
od 4 do 6 rokov nastupujú pocity spojenia s ľuďmi a vecami, ktoré sú pre život dieťaťa dôležité, tvorí sa sebaobraz, teda zmysel pre to, kto som, kto chcem byť a mal by som byť,
od 6 do 12 rokov prebieha sebauvedomovanie, rozpoznanie vlastnej schopnosti zvládať problémy myslením a rozumom,
v dospelosti je priestor pre adekvátne snaženie, plány, ciele pre budúcnosť, dlhodobé zámery a vzdialené ciele.
Ego-obranné mechanizmy
Zmyslom správania v kontexte psychiky a dynamiky osobnosti je udržanie vnútornej rovnováhy, ktorá je tiež determinovaná pocitom hodnoty seba samého.
Cieľom obranných mechanizmov je uchovať, zvýšiť sebaocenenie a uniknúť a ochrániť sa pred úzkosťou (napr. v situácii neúspechu, záťažovej situácie...).
Prehľad ego-obranných mechanizmov:
kompenzácia - osoba, ktorá sa cíti v istom smere nedostatočná si vytyčuje isté predsavzatie s vysokým osobným nasadením,
premiestnenie - osoba prenáša nepríjemnú emóciu na osobu alebo vec, ktoré nemajú k vlastnej príčine kauzálny vzťah,
únik do fantázie - denné sny a iné formy imaginácie (predstavivosti) sú únikom z ťažkej situácie a sú nápomocné pri prežívaní uspokojenia,
identifikácia - osoba zvyšuje pocit svojej hodnoty, ak napodobňuje osobu s vysokou prestížou alebo osobu z jeho pohľadu úspešnú,
projekcia - ide o premietnutie vlastnej predstavy do reality, do inej osoby, jednotlivec sa chráni napríklad pred nespracovanými komplexami tým, že ich vidí na druhej osobe,
racionalizácia - nežiaduce prejavy, pocity sú zahalené, schované tým, že sú spájané s prijateľným vysvetlením,
regresia - osoba upadá do vývinove skoršieho spôsobu správania - dospelá do detského,
represia - potlačenie - pocity a predstavy nezlučiteľné s osobnou morálkou sú vylučované z vedomia, aby sa zabránilo pocitom viny,
fíxácia - lipnutie na istom spôsobe správania, aj keď je nežiaduce,
útek - únik zo situácie, v ktorej osoba zažila poníženie,
rezignácia, apatia - kontakt s nepríjemným prostredím je prerušený a je vylúčená každá emočná a osobná účasť,
agresia - osoba sa snaží rozbiť prekážku, napadnutie zdroja frustrácie,
sebaagresia - sebaobviňovanie, agresia zameraná na seba.
OPIS OSOBNOSTI – VRSTVY, TYPY, ČRTY OSOBNOSTI
Vrstvy osobnosti podľa S. Freuda
Freud vytvoril ideu organizácie psychického života na úrovni modelu (pozri obrázok), ktorého prvky sú 3 vrstvy osobnosti známe ako:
Id
je zdrojom našich hlavných inštinktívnych silných túžob. Riadi sa princípom slasti. Id vyhľadáva okamžité uspokojenie bez ohľadu na dôsledky. Je to tá najhlbšia vrstva osobnosti, ktorá má hybnú dynamickú silu.
Ego
pôsobí ako sprostredkovateľ medzi požiadavkami reality a iracionálnymi požiadavkami Id. Ego je racionálne a riadi sa princípom reality. Používa energiu Id v medziach sociálne akceptovateľného a kontrolovaného správania. Keby bola osobnosť zložená iba z Id a Ega, nevedomé túžby by sa bez veľkých ťažkostí uspokojovali. Ego by slúžilo ako sluha Id, vyhoviac každej jeho požiadavke a sprostredkujúc kontakt medzi prostredím a Id.
Superego
svedomie, určuje morálku a pôsobí inhibujúco na správanie.
Obrázok: Vrstvy osobnosti podľa Freuda
Typy osobnosti
Typový opis osobnosti umožňuje členiť ľudí do skupín podľa vlastností, ktoré sú im spoločné.
Existuje viacero typológií:
1. konštitučné typológie,
2. typológie temperamentu,
3. typológie na základe psychických vlastností,
4. typológie správania.
Konštitučné Typológie
Patrí sem teória navrhnutá Kretschmerom, ktorý na základe pozorovaní psychiatrických pacientov určil 3 telesné typy:
astenik - vysoký a chudý, introvertný a utiahnutý,
pyknik - nízky a tučný, emocionálny a spoločenský,
atletik- svalnatý.
Zaraďujeme sem i typológiu Sheldona, ktorý určil systém telesných typov somatotypmi:
endomorfný - tučný,
mezoraorfný - svalnatý,
ektomorfný - vychudnutý.
Typológie Temperamentu
Hippokrates použil na určenie typov temperamentu štyri telové tekutiny.
Cholerik (žlč) je typ s výbušnou povahou, náhle vznikajúcimi a silnými emocionálnymi reakciami, neprispôsobivý, netolerantný, neposlušný, vyznačuje sa veľkou aktivitou, príznačné pre neho je nadšenie a iniciatíva.
Melancholik (čierna žlč) je uzavretý, nesmelý, s prevahou smutnej nálady, precitlivelý, zle prispôsobivý, city u neho vznikajú pomaly, ale sú trvácne.
Flegmatik (hlien) je pokojnej povahy, racionálny, spoľahlivý, citové reakcie vznikajú pomaly a sú málo výrazné.
Sangvinik (krv) je nestálej povahy, pohyblivý, spoločenský, optimistický, veselý, rýchlo u neho vznikajú a striedajú sa nehlboké citové vzplanutia, ježivý, ľahko chápe.
Pavlovova typológia vychádza z poznania 4 klasických typov temperamentu, ktoré opísal Hippokrates avšak ich opis vychádza z poznania typov vyššej nervovej činnosti - typ slabý a typ silný.
TYP TEMPERAMENTU
Vzruch Útlm Rovnováha Pohyblivosť
Sangvinik silný silný značná značná
Cholerík silný slabý malá značná
Flegmatik slabý silný značná malá
Melancholik slabý slabý