Podvedomie

1.ÚVOD
Podnetom pre vytvorenie práce na tému podvedomie bola jedna hodina literatúry, kde som sa dozvedela niečo viac o tom, ako môže podvedomie ovplyvňovať ľudí v ich živote. Podvedomie je pre všedného človeka aj dnes ešte stále jednou z nepreskúmaných oblastí a ľudí už oddávna láka nepoznané. Týmto spôsobom som sa chcela dozvedieť aj ja niečo nové a myslím, že sa mi to aj podarilo.

2. VLASTNÁ PRÁCA
V čase „fin de siècle“ psychológia sa už konštituovala ako veda s tým, že za predmet bádaniam bolo určené vedomie. Zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud však chápal psychiku širšie. Predpokladal vedomie a hovoril i o podvedomí, a dynamiku celého psychiatrického diania hľadal v nevedomí a v ďalších mechanizmoch, vyplývajúcich z jeho poňatia osobnosti.

2.1. Freudova koncepcia psychiky a kategória nevedomia
V časoch Freudových nevedomie bolo známe ako kategória filozofická. Freud s medicínskou erudíciou pri skúmaní neuróz a ich terapii zavádza pojem nevedomia do psychoterapie ako kategóriu psychologickú a nevedomie pokladá za jeden zo základných pilierov psychoanalýzy. Základným preto, že všetky psychické procesy podľa neho začínajú ako nevedomé (pudy, potreby), t. j., odtiaľ pramení ich energetický potenciál (tzv., primárny proces), a ako psychické fenomény vystupujú vo vedomí v podobe predstáv, myšlienok a pod. (sekundárny proces). Preto Freud si pripisuje za zásluhu, že pojem nevedomia „legitímne“ zaviedol ako vedný pojem. Hovorí: „Nevedomie je pravidelnou a nevyhnutnou fázou v procesoch, na ktorých sa zakladá naša psychická činnosť, každý psychický akt sa začína ako nevedomý a ako taký môže ostať, alebo vyvíjajúc sa môže pristúpiť ďalej k vedomiu, podľa toho, či narazí na odpor vedomia alebo nie.“ V tejto myšlienke pokračuje ďalej: „Predpokladáme, že každý duševný dej... existuje spočiatku v nevedomom štádiu alebo období, a len z neho prichádza do obdobia vedomého, asi tak ako fotografický obraz je najprv negatív, až pozitívnym procesom sa stáva obrazom. Ale nie z každého negatívu sa musí stať pozitív, a práve tak nie je nutné, aby sa každý duševný dej premenil na vedomý. Vhodne to vyjadríme takto: jednotlivý dej najprv náleží psychickej sústave nevedomia, a potom za určitých okolností prechádza do sústavy vedomia.“ (Freud, S., 1963, s 243.)



Aké sú okolnosti, ktoré spôsobujú, že niektorý primárny proces so svojou energiou a na ňu sa viažucou predstavou prejde do systému vedomia, a iný nie, t. j., nestáva sa sekundárnym procesom. Freud vyslovil predpoklad, že medzi týmito dvoma systémami je umiestnený určitý druh skúšky: cenzúra, ktorá rozhodne, ktorý proces môže postúpiť do vedomia a ktorému vstup do vedomia nebude dovolený. Treba si tu všimnúť dve skutočnosti:



a) rozlíšenie energie (libido) a jej psychického korelátu (predstavy, myšlienky a pod.);



b) funkcia cenzúry.



Ak nejaký primárny proces prechádza do vedomia a vedomím je posúdený a zamietnutý, potom stráca aj svoje energetické obsadenie a nestane sa súčasťou nevedomia. Ak však tento proces cenzúra potlačí, potom už nemá prístup do vedomia. Tým však nezaniká. Ostáva v systéme nevedomia a je aj naďalej aktívny, má tendenciu sa dostať do vedomia, a tým aj na svoju realizáciu použiť motorický aparát, ktorým disponuje systém vedomia. Cieľom je uspokojenie pudu. Je to preto tak, že systém vedomia má vzťah k realite a riadi sa princípom reality, kým systém nevedomia nevie nič o realite, je otvorený k somatičnu a riadi sa princípom slasti. Sú to isté nové myšlienky, avšak Freud ich zaťažil gnozeologickým problémom, keď povedal: „Tak fyzično, ako aj psychično v skutočnosti nemusí byť také, ako sa nám zdá“ alebo „Nevedomie je vlastne reálne psychično a vo svojom vnútri práve také neznáme ako realita vonkajšieho sveta, a práve také neúplné nám dané dátami vedomia ako vonkajší svet dátami našich zmyslových orgánov.“ (S. Freud, 1900, s. 380.)



Keďže rozlíšil dva systémy psychika stanovil dva princípy ich práce, na prácu nevedomia určil aj mechanizmy:



presúvanie, t. j. jeden element, ktorý by sa mohol zdať vedomiu podozrivý, je nahradený iným, alebo akcent sa prenáša z dôležitého na nedôležitý;



zhustenie, napr. v sne môže jedna osoba vystupovať ako súhrn viacerých osôb, t. j. v nevedomé prebieha primárny proces, ktorý umožňuje presun energie z jednej predstavy na druhú.



Primárny proces má viac tendenciu realizovať svoje obsahy cez vedomie a uvoľniť psychické napätia motorickou činnosťou. Keďže mnoho objektov môže cenzúra zamietnuť, nevedomie používa uvedomené mechanizmy a často prejavujú sa ich prostredníctvom v snoch a v iných činnostiach, napr. v prerieknutí, výberovom zabudnutí, ba môžu vyústiť do neurózy s jej príznačnou tvorbou symptómov.

Nevedomie má iný spôsob myslenia ako vedomie. Vyznačuje sa týmito znakmi:
a) symbolicko-pohlavným, t. j. každá vec má dva významy: jeden bežný a druhý skrytý (sexuálny)



b) druhý je animizmus, t. j. všetko je oživené;



c) ďalej je to participatívnosť „pars pro toto“;



d) kolektívnosť, t. j. namiesto jedného člena kmeňa, ktorý porušil tabu, môžu na uzmierenie druhov použiť iného.



Systém nevedomia, ktorý nemá vzťah k vonkajšiemu svetu, sa riadi princípom slasti, t. j. subjektívno-psychickou realitou. Vzhľadom na to sú dôležité vzťahy medzi systémom vedomia a nevedomia. Zásadne nevedome, potlačené obsahy sa snažia dosiahnuť vedomie za účelom realizovania uspokojenia pudových tendencií.


O potlačených prianiach sa Freud dozvedá na základe výkladu tzv. chybných výkonov, snov, rozborov neuróz (na základe metódy asociácií a pod.):


a) sen je „via regia“ k poznaniu nevedomia. V sne je obyčajne cenzúra vedomia potlačená, a preto nevedomie sa môže určitým skrytým spôsobom manifestovať v sne. Keďže sny sú často ťažko normálne vysvetliteľné, Freud vypracoval techniku výkladu snov na základe tzv. snovej symboliky, vychádzajúcej z charakteru spôsobu myslenia nevedomia, najmä jeho symbolikou pohlavného znaku. Sen je ochrancom spánku a v snovej symbolike v zastretej podobe sa prejavujú potlačené želania a tendencie. V zastretej podobe preto, aby ich vedomie nepoznalo a človek mohol pokojne spať. Sen je teda ochrancom spánku;


b) chybné výkony spôsobujú rôzne prerieknutia, účelové zabudnutia (napr. nemôžeme si na niekoho spomenúť, vypadne nám z pamäti nejaké meno). Takéto zabudnutie vykladal ako afektívny odpor voči určitej osobe alebo veci;


c) inou cestou k skúmaniu nevedomia je analýza neuróz, ku ktorej Freud použil už uvedené techniky.


Účelom tohto postupu malo byť objasnenie príčiny neurózy, t. j. odhalenie traumatizujúceho zážitku a jeho prevedenie do vedomia pacienta, a tým odstránenie afektu, t. j. energetického obsadenia danej traumatickej predstavy.


Pojem nevedomia ostáva aj v psychoanalýze a v neoanalýze do dnešných čias jedným zo základných pojmov, bez ohľadu na také alebo iné zameranie autora, preto upúšťame od ďalších opisov. Napriek tomu musíme spomenúť prácu D. Rapaporta Štruktúra psychoanalytickej teórie (nemecký preklad Stuttgart – originál vyšiel r. 1959), ktorá je pokusom o vytvorenie systému psychoanalýzy, pretože, na prekvapenie mnohých, Freud ucelený systém teórie nezanechal. Rapaport však na rozdiel od Freuda používa behaviorálnu terminológiu, a preto nehovorí o „nevedomí ako jedinom reálnom psychične“ (Freudova formulácia), ale tvrdí, že „rozhodujúce determinanty správania sú nevedomé“, pričom takisto tvrdí, že jestvuje vnímané alebo nevnímané (Nichtwahrgenommene; Nichtwahrnehmbare). Ďalej hovorí, že zákony ovládajúce vnímané (rozumej vedomie) sa odlišujú od zákonov, ktorými sa riadu nie vnímané a nevnímateľné (t. j. dynamika nevedomia). Nie vnímané by zodpovedalo Freudovmu podvedomiu, nevnímateľné – nevedomiu. Z uvedeného možno usudzovať, že pojem nevedomia aj v iných formuláciách ostáva jadrom psychoanalytickej teórie.


Pojem nevedomia používajú všetci bádatelia ktorí majú svoje korene v psychoanalytickej teórii. Tak je to aj u A. Adlera a C. G. Junga.


Adler však nevedomie skôr predpokladal, akoby sa venoval jeho bližšiemu vysvetľovaniu. Obsahy nevedomia mu boli potrebné na vysvetlenie túžby človeka „byť hore“ a kompenzovať cit inferiority.

2.2. Jungova koncepcia psychiky a nevedomia
Jungove úvahy o postavení a mieste psychiky v ľudskom živote sa utvárali počas celého jeho života, t. j. viac ako päť desaťročí. Utvárali sa na základe psychoterapeutickej praxe a v čulých stykoch s poprednými pracovníkmi, akým bol R. Wilhem a i., v kontakte s mnohými kultúrami na svete, v rozsiahlom štúdou a, prirodzene, interakcii s kruhom najbližších spolupracovníkov, ako napr. Jolanda Jacomiová, docentka na zürišskej univerzite, Toni Wolfová, psychoterapeutka, G. H. Heyer (1880-1967), lekár a psychoterapeut, reprezentant Jungovej psychloógie v Nemecku, Erich Neumann (1905-1960) pokladaný za významného pokračovateľa, pôsobil v Nemecku a v Tel Avive, atď.



Jungova koncepcia nevedomia, podobne ako je to u Freuda, súvisí s celkovým poňatím človeka a jeho psychologickej podstaty. V chápaní tejto podstaty sa však Jung líšil od Freuda v mnohých smeroch. Spomeňme aspoň najpodstatnejšie:



a) psychiku v živote človeka neredukoval na nižšie biologické stupne, ale chápal ju v kontinuite: biologicko-fyziologicko-psychologickej a duchovnej sféry;



b) v tom rámci sa neobmedzoval na osobné obsahy nevedomia, t. j. na možné rezultáty vyplývajúce z osobného života človeka, ale hľadal v psychike to, čo je ľuďom spoločné, bez ohľadu na individuálnu variabilitu, a preto zavádza okrem pojmu osobné nevedomie (individuálne, variabilné) aj tzv. kolektívne nevedomie, ktoré by obsahovalo prvky spoločné všetkým ľuďom, ako sú inštinkty súvisiace s biofyziologickou a psychickou sférou a archetypy súvisiace zase s psychologickou a duchovnou sférou



c) odbiologizováva pojem libida a pokladá ho za všeobecnú psychickú eneriu, a potom psychický vývoj osobnosti neodvodzuje z vývoja sexuálnej organizácie libida, ale hovorí od individuácii.