Patristika a scholastika

Patristika a scholastika
Filozofia je náuka hladajúca odpovede na najzákladnejšie problémy sveta, poznania,
spolocnosti a jedinca. Niektoré filozofické smery sa orientujú len na problematiku
poznania alebo cloveka, iné sú všeobecnejšie. Filozofia plní aj funkciu ideológie, je
zastúpená mnohými ideologickými momentmi, ale nestotožnuje sa s nou. Dejiny
filozofie zároven odrážajú historickú situáciu doby. Každý moment z vývoja filozofie
odráža stupen dosiahnutej ekonomickej, kultúrnej a spolocenskej úrovne.
Pociatky filozofie nachádzame tam, kde clovek na základné otázky neodpovedá
mytologicky, pomocou nadprirodzených javov, ale podáva racionálne odpovede. Takto
vzniká cínska filozofia, neskôr, nezávisle od nej antická filozofia. V minulosti
predstavovala filozofia súhrn všetkých poznatkov, postupne sa však zacala
diferencovat. Prvá fáza tohto procesu zacala už v Antike. V období feudalizmu sa
európska filozofia dostáva do podrucia cirkvi, stáva sa zložkou teológie. Jej hlavný
prúd- scholastika- má za úlohu zdôvodnovat teologické dogmy.
V mojej práci sa budem venovat stredovekej filozofii, ciže patristike a scholastike.
Novodobá filozofia vzniká v rozpore so scholastikou, pod vplyvom rozvoja prírodovedy,
zemepisných objavov, technických vynálezov a buržoáznych vztahov. Zbavuje sa
nadvlády teológie a stáva sa významným cinitelom v protifeudálnom zápase. Filozofia v
XVII. storocí sa sústreduje na prírodu, na gnozeologické a metodologické otázky. V
XVIII.st. záujem smeruje k cloveku a spolocenskej problematike a v osvietenstve sa
stáva ideológiou revolucnej triedy. Každý moment vo vývoji filozofie je podmienený
stupnom vývoja ludstva. Sledovat vznik filozofie teda znamená sledovat stupen vývoja
vedomia ludstva.
Vo vnútornom clenenie filozofie sa uchováva tradicné delenie na :
1.Ontológiu – je v niektorých smeroch totožná s metafyzikou
2.Gnozeológiu, noetiku – teória poznania
3.Logiku – veda a myslení
4.Vedlajšie filozofické smery – axiológia (náuka o hodnotách), etika, estetika, dejiny
filozofie, sociológia, psychológia, pedagogika.
Další spôsob clenenia je podla predmetu skúmania :
1.subjektívna filozofia
2. objektívna filozofia
Podla noetických smerov : Racionalizmus Senzualizmus Dogmatizmus Empirizmus
Skepticizmus
Krestanská filozofia prvých storocí
Patristika
V dobe, ked cisár Justinián uzavrel všetky filozofické školy v ríši, mala už krestanská
filozofia väcšiu cast svojho prvého obdobia svojho vývoja za sebou. Bolo to obdobie
patristiky, filozofie cirkevných otcov, na ktorej spocívajú základy krestanského
bohoslovia. Krestanstvo vhuplo do dejín v druhej polovici I.storocia. Ked sa neskôr
stalo oficiálnym náboženstvom všetkých európskych krajín, na dlhé obdobie spútalo
slobodné myslenie a podrobilo si filozofické ucenie.
Historici filozofie obvykle delia patristiku na 3 obdobia:
1.I.-II.st- prevláda apologetika
2.III.-IV.st.- vytvárajú sa dogmy
3.V.-VIII.st.-prepracovanie a systematizácia vytvorených pojmov
Do popredia záujmov patristov sa dostali 3 okruhy otázok : problém teologický (
ucenie o Bohu a božej trojici), christologický ( o Kristovi ako druhej božej osobe),
antropologický ( dedicný hriech, sloboda ludskej vôle...)Ucenie cirkevných otcov z II. až
VIII. storocia n.l. znamenalo prvé pokusy o teologicko filozofické vyjadrenie
krestanského náboženstva. Prvé systematické pokusy filozofie spojené s krestanstvom,
ale ešte nie krestanské, sú diela tzv. gnostikov- nechceli sa uspokojit s jednoduchou
vierou, snažili sa ju poznat, pochopit a prehlbit. Cirkev týchto ucencov zavrhla ako
kacírov a heretikov.
Gnostici zosobnovali abstraktné pojmy a uznávali množstvo božských bytostí.
Najlepšie sú ucenia gnostikov Valentina a Basileida. Filozofia neprenikala do
krestanstva len prostredníctvom gnostikov. Niektoré prvky vnášala aj apologetická
literatúra. Apologéti pôsobia v dobe, ked krestanstvo ešte nie je uznané ako štátne
náboženstvo a má celú radu významných odporcov a kritikov ( Porfyrios, Julian
Apostata, Proklos, Lukianos). Pokúšajú sa bránit krestanstvo pred výcitkami zo strany
pohanov, teoreticky zdôvodnit ucenie cirkvi a presvedcit predovšetkým vyššie
spolocenské vrstvy o jeho prednostiach.
Najväcším z apologétov bol Justinus, ktorý dokazoval, že takmer celý obsah
krestanského ucenia je už obsiahnutý v pohanskej filozofii a mytológií. Je to preto, lebo
krestanstvo a filozofia majú rovnaký zdroj – božský logos, rozptýlený v celom svete. Ku
krestanom pocíta všetkých, ktorí prežili život s logom. Z Grékov sú to Herakleitos a
Sokrates. Justinus mal velký vplyv na „cirkevných otcov“ a na další vývoj krestanskej
ideológie. Justinovým žiakom bol Tatianus. Hrubo sa osopuje na pohanstvo a snaží sa
zosmiešnit filozofov – podla neho vynikali všetci morálnymi nedostatkami. Jednou
stránkou svojej rozsiahlej literárnej cinnosti patrí k apologétom aj Tertullianus.
Pochádzal z pohanskej rodiny, neskôr však prijal krestanstvo. Jeho názory mali vplyv
na západné bohoslovie III. Storocia.
Vo filozofii bol pod vplyvom stoicizmu, svoje názory však považoval za súcast
krestanstva a ostro vystupoval proti celej antickej filozofii. Tertullianus stavia mravnost
proti zmyselnosti, božské zjavenie proti ludskému rozumu, náboženstvo proti filozofii a
krestanstvo proti pohanstvu. Jeho hlavná téza bola: „Krestanstvo zavrhuje ludskú
múdrost a vzdelanie.“ Hlása princíp „credo, quia absurdum“ – verím, pretože je to
nezmyselné – v ktorom je vyjadrený antagonizmus krestanstva a vedeckého poznania.
V ucení o poznaní sa opieral o stoický materializmus a senzualizmus. Zmysly nás
neklamú. Všetko, co skutocne existuje je telesné, teda aj boh a nesmrtelná duša. Kritici
gnosticizmu predstavujú prvý, cirkvou však odmietnutý pokus o filozofický výklad
krestanstva.
Najvýznamnejšími boli Irenaeus a jeho žiak Hyppolitos. Vo vývoji krestanskej
ideológie zohrala obrovskú úlohu známa krestanská škola v Alexandrii. Alexandria bola
strediskom helenistickej kultúry, žili tu významní ucenci – matematici, fyzici,
astronómovia... V Alexandrii bola velká a silná krestanská obec, ktorá v roku 170
založila školu „katechumenov“, v ktorej sa mali ucit vierouke tí, ktorí sa stali krestanmi.
Dôležitým predstavitelom bol Clemens Alexandrijský a Origenes. Podla Clementa nie je
vedomie bez viery a viera bez vedomia. K ich úplnej harmónií treba preštudovat celý
súhrn ludského vedomia. Podla Clementa nie je krestanské ucenie nezlúcitelné s
pohanskou filozofiou, sú to akoby dve vetvy toho istého kmena. V Clementovom ucení
stojí boh nad logom a nad myšlienkou.
Clementovým nástupcom bol Origenes, ktorý založil vlastnú školu dosahujúcu
popularitu a autoritu v krestanskom svete. Origenes obohatil krestanskú filozofiu
využitím materiálov antickej filozofie. Cirkev neskôr zavrhla väcšinu jeho ucenia. Ako
napr. ucenie o nekonecnom množstve svetov, ktoré existovali pred našim, a aj ucenie o
vecnosti vesmíru, ucenie o tom, že „syn“ stojí nižšie ako „otec“, stáva sa bohom
prostredníctvom otca. Tento subordinacionizmus – teória podriadenosti sa stal
dôvodom k vyhnanstvu z Alexandrie. V krestanstve videl Origenes rovnako ako
Clemens dovršenie antickej filozofie – pohanská múdrost bola prípravou ku
krestanstvu. K týmto gréckym systematikom treba priradit aj „východného otca“
Gregora Nysského. Na jeho diele je však zrejmé, že vzniká až po Nikejskom sneme r.
325, kde boli prijaté základné dogmy cirkevného ucenia.
Z latinských systematikov vynikal Aurelius Augustinus, najvýznamnejší predstavitel
tzv. mladšej patristiky. Ku krestanstvu dospel zložitým vývojom: prešiel vplyvom
rozlicných antických škôl. Trvalou základnou jeho filozofovania však zostáva
novoplatonizmus. V svojich spisoch ako napr. Contra Academicos, De beata vita, De
ordine, Soliloquia, De libero arbitrio, Confessiones, De civitate Dei, Retractationes sa
usiloval vytvorit systém duchovného monizmu, v ktorom je boh najvyšším princípom a
zdrojom sveta, ktorý stvoril z nicoho, najvyššou skutocnostou, pravdou, dobrom,
krásou... Preto aj celkové poznanie je len poznanie boha pomocou sebapoznania, t.j.
poznávanie vlastnej duše, z coho vyplýva aj jeho teória „ver, aby si rozumel“ teda bez
viery niet poznania. Z absolútneho chápania boha vyplynula Augustínovi nutnost
vyrovnat sa s problémom zla aj s problémom predurcenia a slobody cloveka. Jeho
ucenie o milosti božej a predestinácií / predurceniu sa však nevyhlo rozporom, ak
chcelo vyhoviet základným teologickým princípom.
Augustín ju neskôr premieta do svojej koncepcie dejín (prvá ucelená krestanská
filozofia dejín), založená na myšlienke zápasu medzi pozemským svetským štátom –
civitas terrena, diablovým štátom- civitas diaboli, a ríšou božou – civitas dei. Jeho dielo
je prvým uceleným krestanským systémom, ktorý sa mohol stat východiskom
stredovekej filozofie a teológie. Augustín patrí dodnes spolu s Tomášom Akvinským k
najoslavovanejším myslitelom krestanstva. Mal velký vplyv casto aj na opozicné prúdy
krestanstva. Z neskorších období predstavuje dôležitú súcast patristickej literatúry spis
neprávom pripisovaný aténskemu biskupovi Dionýzovi Aeropagitovi – O božských
menách, O mystickej teológií a i. Sú písané pod silným vplyvom novoplatonizmu a
ovplyvnili další rozvoj krestanskej mystiky.
Z východných autorov významne ovplyvnil teológiu gréckej cirkvi Ján z Damasku, vo
svojom Prameni poznania casto nadväzuje na Aristotelovu filozofiu. Na západe sa nový
ruch v krestanskom teologicko-filozofickom myslení objavuje opät až v IX.st. , to však
už patristika prechádza ku scholastike. Historické predpoklady stredovekej filozofiePod
pojmom stredoveku rozumieme rozsiahle obdobie západoeurópskych dejín od konca V.
až do konca VIII.st.
Vznik a vývoj feudálnej spolocnosti znamenal progresívny krok svetových dejín,
pretože otrokársky systém vycerpal svoje vývojové možnosti v Rímskom impériu.
Samotný prechod k feudalizmu znamenal hlboký úpadok kultúry, techniky,
hospodárstva. Dvojakost feudálneho vykoristovania sa prejavuje predovšetkým v tom,
že dve funkcie vlastníkov pôdy nie sú výrazne rozclenené – každý vlastník pôdy je do
istej miery aj jej panovníkom. Na tomto základe vyrastá vo vnútri vládnucej triedy
hierarchický rebrícek. Urcitá jednota západoeurópskeho feudalizmu bola zosobnená
tým, že sa feudalizmus podriadil pápežstvu jedinej katolíckej cirkvi, ktorá bola
odporcom východoeurópskeho pravoslávia aj arabského islamu.
Po páde Západorímskej ríše sa predstavitelom neznicitelnej autority Ríma stal pápež.
Tak sa cirkev stala nositelkou stredovekej feudálnej ideológie. Stredoveký svetový
názor bol hlavne teologický. Vedomie ludí zahalovala cirkev hustou hmlou náboženskej
dogmatiky, preniknút do nej bolo tým tažšie, že cítanie cirkevných kníh bolo prístupné
len nevelkej vrstve gramotných duchovných a mníchov.Stredoveká scholastika sa
zásadne líši od antickej filozofie nielen tým, že využívala jej pamiatky len v
obmedzenom pocte, ale je jej úplne cudzí duch a zmysel antickej kultúry. Hlavnou
požiadavkou stredovekej mravnosti bol asketizmus. Pôst, zdržanlivost a almužna boli
základné cnosti, pre veriacich prísne nariadené.
V X. storocí nastáva prelom vo vývoji feudálnej spolocnosti, rozširuje sa rast
penažných vztahov a vznik miest.V druhej polovici XIII. storocia – po skoncení
križiackych výprav je Európa posiata množstvom nových miest. Rolníctvo žilo v
miernejších podmienkach a bolo vtahované do tržných vztahov.Vedla masových
povstaní v XI., XII. storocí bolo najvýznamnejšou formou sociálneho protestu kacírstvo.
Boj proti kacírstvu bol vedený najrozlicnejšími prostriedkami – od vojenských trestných
výprav až po rôzne metóda cirkevného teroru: vyobcovanie z cirkvi, upalovanie kacírov
a mucenie.Školy existovali iba v kláštoroch a cirkevných kapitulách a univerzity ktoré
vznikli boli taktiež priamo riadené cirkvou. V XIII. storocí nastáva rast vedomostí,
rozširujú sa spolocenské horizonty, co viedlo k velkým zemepisným objavom. Další
prúd ktorý podrýval monopol cirkvi bol rozvoj svetskej literatúry a umenia.
Scholastika
Stredoveký systém vyucovania sústredený v rukách cirkvi bol vybudovaný takto: v
prvom stupni vyucovania sa prednášala gramatika, dialektika a rétorika, v druhom sa
vyucovali základy geometrie, aritmetiky a akustiky. Niektoré z týchto škôl vynikali nad
ostatnými a stali sa tak centrom vzdelanosti. Postupne sa tvorili základy pedagogickej a
verejnej sústavy, ktorá bola neskôr nazývaná scholastika, t.j. školská vzdelanost, ktorá
sa od XII.st. šírila aj na univerzitách. V stredoveku mohlo filozofické myslenie existovat
len ako myslenie teologické, filozofia bola teda slúžkou teológie- ancilla theologiae.
Avšak boj idealizmu proti materializmu nemohol byt potlacený ani mocnou cirkevnou
dogmatikou. Filozofickými prostriedkami mali byt vysvetlené, alebo aspon obhájené
cirkevné dogmy a vybudovaný ucelený, teologicko-filozofický svet náboženstva.
Pramenom scholastického filozofovania bolo Písmo sväté a názory uznávaných
cirkevných autorít.
Z antických filozofov sa predstavitelia scholastiky dovolávali Platóna, novoplatonikov
a predovšetkým Aristotela. Ku svojim záverom, zabiehajúcim casto až do krajných
teologických substilností, dospievali pomocou špekulatívnej dedukcie a operácií s
pojmami.
Jednotlivé problémy, otázky – questiones, boli rozdelované na clánky – articuli,
potom hladali argumenty pre – rationes a proti – obiectionnes; záver – solutio bol ešte
obhajovaný proti dalším možným námietkam – refutatio. K oceneniu významu vlastnej
skúsenosti, pozorovania dospievajú najskôr len niektorí predstavitelia tzv. neskorej
scholastiky. Scholastika býva tradicne rozdelená ne tri obdobia :
1.Raná scholastika
2.Vrcholná scholastika
3.Neskorá scholastika
Raná scholastika
Joannes Eriugena patrí k najväcším myslitelom ranej scholastiky. Vo svojich spisoch –
De divisione naturae- vypracoval filozoficky cenný systém so silnými znakmi
panteizmu. Boh, teda príroda existuje v štyroch formách – ako príroda nestvorená ale
tvoriaca(boh sám je cinná prícina); ako príroda stvorená, ale netvoriaca( svet našich
zmyslov, svet telies);ako príroda stvorená a tvoriaca(pravzory všetkého existujúceho);
a ako príroda nestvorená e netvoriaca( konecná prícina, ciel, ku ktorému všetko
smeruje). Eriugenovo racionalistické ucenie stotožnujúce boha s jeho výtvormi bolo na
zaciatku XIII.st odsúdené ako heretické.
Dalšími predstavitelmi sú Berengár z Toursu, Petrus Damiani, Roscellinus, Anzelm z
Canterbury, Pierre Abelard – dôležité je jeho riešenie vztahu rozumu a viery : je nutné
pochopit, aby sme mohli uverit. Vypracoval dialektickú metódu, ktorá sa stala vzorom
napr. pre Tomáša Akvinského; ukazuje tu, aké rozporné sú biblické texty a mienky
cirkevných otcov na najrozlicnejšie filozofické a teologické otázky a snažia sa ich zladit.
Zvlášt silné platónske vplyvy sa v tomto období objavujú u predstavitelov prírodnej
filozofickej školy v Chartres – Bernarda z Chartres a Viliama z Conches. K popredným
autorom zbierok patria Petrus Lombardus a Ján zo Salisbury.
Vrcholná scholastika
Úsilie o systematizáciu krestanského cirkevného ucenia vrcholí v XIII.st. – v dobe
najväcšej moci rímskej cirkvi a zároven v dobe prehlbujúcich sa rozporov feudálnej
spolocnosti, prejavujúcich sa narastajúcim kacírskym hnutím. Najdôležitejšie
scholastické systémy XIII.st sa zrodili v lone dominikánskeho a františkánskeho rádu.
Dominikáni vytvorili hlavné aristotelské scholastické systémy. Františkáni sa pokúšali
zlúcit starý novoplatónsky augustinizmus s novým filozofickým materiálom z Aristotela
v podaní Arabov a Židov. Je treba rozlišovat dve františkánske školy : starú spojenú s
menom Alexandra Halského a Bonaventury a novú, založenú Dunsom Scotom. Anglický
teológ Alexander Halský bol prvým známym scholastikom u ktorého sa prejavil vplyv
arabsko-židovskej filozofie. Pre teologické úcely využil všetky odbory Aristotelovej
filozofie. Uznáva, že obecniny existujú v pred vecami v božskom rozume. Sú
prototypmi všetkých vecí. Podla týchto vzorov stvoril boh svet z nicoho. Slávnym
žiakom Alexandra Halského bol Ján Fidanza, prezývaný Bonaventura. Podla
Bonaventuru je všetko na svete stvorené z látky a formy. Obecnou formou všetkého
telesného je svetlo. Všetky predmety a telá sa zúcastnujú na svetle a na rozsahu ich
úcasti závisí stupen a poradie ich existencie. Na otázku, ci zdrojom poznania sú zmysly
odpovedá : „je nutná priznat, že duša poznáva boha, samú seba aj to, co existuje v nej
samej bez pomoci nejakých vonkajších zmyslov.“ K poznaniu boha vedenia dlhá cesta
vnútorného dozrievania. V nej sa dá dosiahnut extáza, v ktorej clovek splýva s
božstvom. Prípravou k tomu je svätý život a vrúcna modlitba.
Prvým významným predstavitelom scholastického aristotelizmu bol Albert Velký. Mal
pomerne široký vedecký prehlad a zaoberal sa množstvom odborov ako napríklad
alchýmiou, zoológiou, botanikou atd. Hlásal názor o gulatosti zeme a zúcastnil sa sporu
o jej pohybe. Hlavný Albertov význam však tkvie v tom, že obrátil pozornost
stredovekých myslitelov k štúdiu Aristotela a tým dal podnet k dalšiemu vývoju
filozofie. Albert oddeluje oblasti teológie a filozofie.
Tomáš Akvinský ( 1225 – 1274)
Dovršil stavbu katolíckej teológie, jeho ucenie je dodnes uznávané katolíckou cirkvou
ako jediná pravdivá filozofia. Tomáš Akvinský je taliansky dominikánsky teológ, žiak
Alberta Velkého. V jeho rozsiahlom diele vyvrcholili pokusy o vytvorenie cirkevnej
feudálnej filozofie. Cirkev ocenila predovšetkým spôsob, akým Tomáš dokázal zapojit
rozum do výstavby katolíckych dogiem : bola zachovaná priorita viery bez toho, aby
medzi rozum a vieru bola položená neprekrocitelná hranica. Náboženské dogmy
zostávajú zjavenými pravdami, rozum môže dokázat nielen ich prospešnost a úcinnost,
ale predovšetkým rozum nachádza dôvody oprávnujúce vieru.
Teológia a filozofia sa tak navzájom doplnujú, teológia smeruje od boha k
stvorenému, filozofia od stvoreného k bohu, tak má „prirodzený rozum slúžit viere“
.Filozoficko – teologická stránka jeho systému sa sústreduje na výklad základných
kategórií Aristotelovej metafyziky: látka a tvar- materia, forma; možnost a skutocnost
– potentia, actus; podstata a prípad – substancia, accidenc a zaoberá sa aj
Aristotelovým ucením o prícinách. Zatial co boh je podla Tomáša cisté uskutocnenie
jednotlivé veci stvoreného sveta vznikli spojením látky a formy: cistá látka existuje len
v abstrakcii.
Scholastické je aj Tomášove rozlišovanie súcna, bytia na essentia - bytost a
existentia - bytie. Ak essentia urcuje podstatu vecí, tak len pristúpením existentia
dostáva vec reálnu existenciu. Len u boha splýva Bytnost a bytie v nerozlíšenú jednotu.
Boh je cistá forma, cistá aktuálnost. On je hybnou a konecnou prícinou sveta. Svet nie
je vecný, ale stvorený bohom z nicoho. Svet je vyložený ako hierarchicky usporiadaný,
vo svojej kvalitatívnej rôznorodosti nemenný. Nad neživou prírodou sa nachádza oblast
rastlín a živocíchov , štvrtú vrstvu predstavuje svet ludí. Posledným cielom a zmyslom
všetkého existujúceho je boh – najvyššia skutocnost. Nehybným stredom vesmíru je
Zem, ktorá je tu pre cloveka.
Ludskú osobnost definuje Tomáš pomocou rozumnosti , individuálnosti,
substancionálnosti a možnosti riadit svoje ciny. Duša je substancionálna forma, ktorá
premiena prvotnú hmotu na ludské telo. Intelekt je neoddelitelný od duše. Individuálna
duša je nesmrtelná, zánik tkvie v oddelení formy od hmoty a duša predsa potrebuje
hmotu. Konecným cielom cloveka je blaženost. Najvyššia blaženost spocíva v
najvyššom dobre, t.j. videniu boha. Úplná a stála blaženost je dosiahnutelná iba na
onom svete. Tomáš Akvinský zavrhuje ontologický dôkaz existencie boha. Podla neho
môže byt existencia boha dokázaná len na základe existencie sveta ako božieho
výtvoru.
Tomáš Akvinský uvádza 5 takýchto dôkazov :
1. Musí existovat prvý hýbatel
2. retaz prícin nemôže byt nekonecná, musí existovat prvá prícina
3. všetky veci sveta sú náhodné, náhoda závisí na nutnosti, musí teda existovat
absolútne nutná bytost.
4. veci majú rôzne stupne dokonalosti, musí teda existovat úplne dokonalá bytost.
Úcelnost prírody nemôže byt objasnená prirodzenými prícinami, je teda nutné prijat
nadprirodzenú rozumnú bytost, ktorá riadi tento svet.
S pomocou Aristotela vypracoval Tomáš aj svoje etické a sociálne ucenie.
Spolocenská nerovnost je dôsledkom hriechu prvých ludí, zároven však odpovedá aj
prirodzenému deleniu ludí podla ich cinností. Vedúce miesto v spolocnosti patrí bohom
založenej cirkvi, ktorá pre všetkých získava potrebnú božiu milost a predstavuje aj
nevyhnutného prostredníka k dosiahnutiu konecného ciela všetkých ludí – posmrtnej
spásy. Tomistická filozofia tu spojuje v jednotu svet nadprirodzený aj prirodzený a tak
vypracováva aj priamu apologetiku daného spolocenského poriadku.
Vo svojej teórií poznania sa priklána k Aristotelovmu uceniu o formách. Všetko
poznanie sa deje v subjekte prostredníctvom vnímania objektu. Nevníma sa však celá
existencia predmetu, ale len to, co je dôležité pre subjekt. Poznávanie stráca pri vstupe
do duše poznávajúceho svoju materiálnost, môže do nej vniknút len ako forma. Forma
predmetu je jeho myšlienkovým obrazom. Vec existuje súcasne mimo nás v celom
svojom bytí a vo vnútri nás ako náš obraz. Vdaka obrazu vchádza predmet do duše, do
myšlienok. Duša prijíma cudziu formu bez toho, aby stratila svoju vlastnú. Schopnost
poznávat sa stáva skutocným poznávaním pôsobením objektu. Tomáš rozlišuje
zmyslové formy poznania a rozumové formy. Zmysly zachytávajú predmet len podla
vonkajších náhodných príznakov ako sú obrys, farba, chut, ale rozum preniká do
podstaty predmetu. Zmyslová forma teda odráža len jednotlivé vlastnosti predmetu,
rozumová forma vystihuje podstatu predmetu. Táto teória znamená znacný krok vpred
vo vývoji scholastiky.
Ucenie Tomáša Akvinského o štáte sa s Aristotelovým znacne rozchádza. Štát
nepovažuje Tomáš za prirodzenú, nutnú formu ludského života. Je presvedcený
monarchista, ktorý pokladá panovníka nielen za vládcu, ale aj za tvorcu štátu. Moc
panovníka sa odvodzuje od božej vôle. Stavia sa proti sociálnej rovnosti a stavovské
rozdiely považuje za vecné. Poddaní musia poslúchat svojich pánov. Svetskej moci sú
však podriadené len telá ludí, nie ich duša. Zvrchovaná moc patrí cirkvi. Svetská moc
musí na požiadanie cirkvi trestat kacírov. Tomáš sa dockal pomerne skoro uznania
svojej filozofie, v r. 1323 bol kanonizovaný, neskôr prehlásený za piateho ucitela cirkvi.
Aristotelov vplyv sa neprejavoval len v katolíckom smere. Existovala opozicná škola
aristotelikov, ktorá z jeho ucenia vyvodzovala radikálne názory smerujúce k
racionalizmu. Najvýznamnejším predstavitelom bol Siger Brabantský. Táto škola sa
hlásila k uceniu arabského aristotelika Averroa. Hlavné tézy averroistov sú :
1.Boh nepozná nic, okrem seba samého; ludské ciny sa neriadia božskou
prozretelnostou
2.Svet je vecný; nikdy nebol stvorený prvý clovek
3.Duša, ktorá je formou cloveka hynie zároven s ním, boh nemôže dat smrtelnej veci
nesmrtelnost
4.Ludská vôla pôsobí na základe nutnosti
Zväzok duše a tela pojímali averroisti dualisticky: duša je spojená so svojim telom
ako so svojím nástrojom, bez neho nemôže vykonávat svoje funkcie, hynie zároven s
telom, je zbavená nesmrtelnosti. Behom XIII-XIV.st. nastal najmä v Anglicku velký
hospodársky pokrok. Prebieha proces zrušenia nevolníctva a mestá rýchlo rastú.
Prehlbuje sa najmä vplyv arabsko- židovskej vedy a filozofie.
Najväcším z predchodcov novovekej experimentálnej vedy bol Roger Bacon.
Poukazoval na feudálny útlak , úpadok duchovenstva, útocil na pápežsky trón. Bacon
hlása podriadenost filozofie úlohám viery. Sila Baconovho ucenia spocíva v kritike
scholastickej metódy , v zdôraznení významu pokusu a v samostatných vedeckých
skúmaniach. Podla Bacona existujú 4 prekážky pre pravdu: poníženost pred
neodôvodnenou autoritou, dlhodobý návyk, neodôvodnenost mienenia davu, a aj to, že
sa ucenci snažia maskovat svoju nevedomost zdanlivou múdrostou.
Neskorá scholastika
Predstavuje predovšetkým dielo Dunsa Scota, Wiliama Occama a ich žiakov. Duna
Scotus uznáva harmóniu viery a vedenia, zároven však medzi ne kladie ostrú hranicu.
Náboženské dogmy sú rozumom nedokázatelné. V náuke o bytí vychádza z Aristotela,
praprvá látka je uznávaná formou rodovou, druhovou a zvláštnym individualizujúcim
princípom. Zaujímal sa aj o problémy logiky: nepravdivý výrok implikuje akýkolvek
výrok.
William Occam pokracuje v kritike tomistickej filozofie. Dovršuje úplnú roztržku medzi
božským a prirodzeným, medzi vierou a rozumom, teológiou a filozofiou, rozumovo
dokázat existenciu boha nie je možné, možno tomu len uverit. Jednotlivé predmety
vznikajú a zanikajú, vecná je len ich hmota spolu s formou, nutný princíp celého bytia.
Cirkev podla Occama nemá zasahovat do štátnych záležitostí.
Scholastické filozofie sú po stárocia predmetom sústavného štúdia predovšetkým
katolíckych filozofov a teológov. Za vrchol nielen scholastiky, ale aj celej stredovekej
filozofie považujú historici dielo Tomáša Akvinského, ktorému sa podarilo
najadekvátnejšie vyjadrit pozície a záujmy feudálnej cirkvi a spolocnosti. Historici
filozofie ocenujú filozofický význam stredovekého sporu o univerzum a zdôraznujú
filozofickú hodnotu myslenia napr. Jána Eirugena, Petra Abelarda, Rogera Bacona a
Dunsa Scota a i.