Oddelenie: Eumycota (Pravé huby)

Až na málo výnimiek stielka húb nie je plazmódium alebo pseudoplazmódium, ale je jednobunková alebo vláknitá. Organizmy sem zaraďované majú spoločné znaky v organizácii stielky, vo výžive, v rozmnožovaní a fyziológii.

Organizácia stielky

Stielka (thallus) húb je jednobunková alebo viacbunková. Väčšinou je tvorená vláknami (hýfami), ktoré tvoria vegetatívnu stielku. Hýfy sú buď bez priehradok (septá), alebo sú priehradkované.


Rozlišujeme trojaké priehradky:


Bez perforácie sú len tie, ktoré oddeľujú reprodukčné štruktúry. Takéto priehradky sú zriedkavé u vegetatívnych hýf. Ich priehradky sú opatrené otvorom (pór), ktorý umožňuje pohyb mikroštruktúr, najmä jadier a mitochondrií. Tento pór je buď jednoduchý (Ascomycotina, Deuteromycotina), alebo je na obidvoch koncoch zhrubnutý v tvare deravého suda, tzv. dolipór (Basidiomycotina okrem hrdzí a snetí).


Pri priehradkovaných hýfach môže bunka obsahovať jedno, dve, prípadne aj viac jadier.


Hýfy sa rozkonárujú, vzájomne splietajú a vytvárajú mycélium. Keď mycélium vznikne z jednej spóry, sú všetky jadrá geneticky rovnaké, mycélium je homokaryotné. Ak sú v bunkách mycélia geneticky rozdielne jadrá, je mycélium heterokaryotné. Pre Basidiomycotina a Ascomycotina je charakteristické mycélium, ktoré má v každej bunke dve geneticky rozdielne jadrá. Toto mycélium je dikaryotné, na rozdiel od monokaryotného, kde sú všetky bunky jednojadrové.


Zrastom mycélia môžu vznikať nepravé pletivá, ktoré vo všeobecnosti nazývame plektenchým. Z neho vznikajú najmä plodnice makroskopických húb. Rozoznávame dva typy plektenchýmu: protoplektenchým, pri ktorom možno rozoznať jednotlivé hýfy, a paraplektenchým, ktorý sa skladá z viac-menej izodiametrických alebo oválnych buniek.


Keď sa mycélium splieta do tuhých povrazcov, vznikajú rizomorfy alebo hrubostenné skleróciá s veľkým množstvom rezervných látok. U parazitických húb sa z mycélia vytvárajú apresóriá, ktorými sa prichytávajú na telo hostiteľa, a haustóriá, ktorými prenikajú do živých buniek, z ktorých čerpajú živiny.


Pri väčšine húb možno na stielke rozlíšiť vegetatívnu časť, ktorá má hlavne vyživovaciu funkciu, a reprodukčnú časť, ktorá slúži na rozmnožovanie. Takéto stielky sú eukarpné. Stielky takto nediferencované sú holokarpné.

Štruktúra bunky

Bunka húb je typická eukaryotická bunka, obsahujúca všetky eukaryotické organely okrem chloroplastov. Bunky obklopuje lipoproteínová bunková membrána. Obsahuje 80 až 90 % polysacharidov, zvyšok sú proteíny a lipidy. V bunkových stenách väčšiny húb prevláda chitín, v malom množstve sa vyskytuje aj celulóza a iné glukany. Z toho je v bunkových stenách najviac chitínu. Celulóza a glukany sú charakteristické pre bunkové steny triedy Oomycetes. Bunkové steny kvasiniek obsahujú rôzne chemické látky, ktoré možno označiť ako manan-glukanový komplex.


Každá bunka má diferencované jadro, obklopené dvojitou membránou, ktorá je opatrená viacerými pórmi, zabezpečujúcimi kontakt medzi jadrom a cytoplazmou.


Mitochondrie majú rôzny tvar, ale väčšinou sú podlhovasté. Endoplazmatické retikulum môže byť hladké alebo drsné. V druhom prípade sú na ňom umiestnené ribozómy.


V bunkách húb sú časté cytoplazmatické mikrotubuly, zodpovedné za tvar buniek a pohyb protoplazmy. Golgiho aparát, ktorý sa nachádza vo väčšine eukaryotných buniek, je v bunkách húb pomerne zriedkavý.

Rozmnožovanie

Najtypickejšie štruktúry, ktorými sa huby rozmnožujú a ďalej rozširujú, sú spóry. Môžu byť jednobunkové i viacbunkové, bezfarebné alebo pigmentované, tenkostenné alebo hrubostenné. Vznikajú asexuálne (anamorfa) alebo sexuálnym spôsobom (teleomorfa).



Spóry, ktoré vznikajú asexuálnym spôsobom:



Planospóry - sú pohyblivé. Pohybujú sa pomocou bičíkov a všeobecne ich nazývame zoospóry. Vznikajú endogénne vo veľkom počte v zoospórangiách. Bičíkaté skupiny húb sú prevažne vodné a na vlhké prostredie viazané huby, z pododdelenia Mastigomycotina.


Planospóry môžu byť trojaké:


- jednobičíkaté spóry s hladkým bičovitým bičíkom (akronematický), umiestneným na zadnej časti (opistokontne)


- jednobičíkaté spóry s perovitým bičíkom s vláskami (plantonematický), umiestneným na prednej časti bunky (akrokontne)


- dvojbičíkaté heterokontné spóry s jedným bičíkom hladkým a jedným obrveným.


Aplanospóry nie sú aktívne pohyblivé. Nikdy nemajú bičíky. Rozširujú sa inými spôsobmi, vetrom, vodou, hmyzom a pod. Aplanospóry môžu vznikať endogénne alebo exogénne. Endogénne vznikajú v mnohobunkových spórangiách (aplanospórangiách) a nazývajú sa spórangiospóry. Počet spórangiospór môže byť od niekoľko tisíc po jednu jedinú spóru - sporangiolu. Odbúravanie počtu spór v spórangiách až na jednu spóru ukazuje, akou cestou pravdepodobne počas evolúcie vznikli konídiospóry.


Exogénne vzniká viac typov spór. Konídie sú najčastejšie exospóry, ktoré vznikajú na charakteristických nosičoch konídií, konídioforoch. Vyskytujú sa u rôznych skupín húb. Názov konídia má veľa významov a nie je presne definovaný.


Chlamydospóry a oidospóry vznikajú z vegetatívnych buniek. Chlamydospóry sú hrubostenné, obsahujú veľa rezervných látok a vznikajú terminálne alebo interkalárne. Slúžia na prekonávanie nepriaznivých životných podmienok.


Oidospóry (oídie) vznikajú rozpadom septovaného mycélia.



Spóry, ktoré vznikajú sexuálnym spôsobom:



Oospóry sú výsledkom oogametangiogamie. Oosféry (samičie pohlavné bunky) v oogóniu splývajú so samčími jadrami, ktorá sa k nim dostanú pasívne cez kopulačné vlákna zo samčieho anterídia. Sú typické pre triedu Oomycetes.


Zygospóry vznikajú po plazmogamii (splývanie plazmy) dvoch gametangií ako trvalé spóry. Charakteristické pre triedu Zygomycetes.


Askospóry sú typické pre pododdelenie Ascomycotina. Vznikajú ako produkt karyogamie, s následnou meiózou. Vzniknú štyri haploidné jadrá, ktoré sa ďalej delia mitoticky zvyčajne na 8 jadier, ktoré sú základom budúcich askospór, umiestnených vo vreckách.


Bazídiospóry vznikajú tiež po karyogamii a následnej meióze jadra na 4 haploidné časti, ktoré sú základom budúcich bazidiospór, umiestnených na stopkách (sterígmy) bazídií. Vznik bazídiospór je porovnateľný so vznikom askospór, ale líšia sa tým, že bazídiospóry sú exospóry a askospóry sú endospóry (obr. 33).


V osobitných prípadoch môžu spóry prebrať funkciu gamét, a tak sa zúčastniť pohlavného rozmnožovania. Napríklad pyknospóry zastupujú u hrdzí samčie jadrá.



Obr. (2.2.)1: Najčastejšie sa vyskytujúce typy spór pri hubách

Pohlavné rozmnožovanie

Pri pohlavnom rozmnožovaní húb vlastné oplodnenie nastáva spojením jadier - karyogamiou, ktorej predchádza plazmogamia. Pri niektorých skupinách húb sú tieto dve fázy od seba časovo oddelené, čo je spojené so striedaním jadrových fáz (monokaryofáza a dikaryofáza).



Poznáme niekoľko spôsobov oplodnenia:



Gametogamia je kopulácia dvoch jednotlivých gamét, ktoré vznikajú v gametangiách. Môže prebehnúť ako izogamia (kopulujú dve rovnaké gaméty), alebo ako oogamia, pri ktorej sú obyčajne obidve gaméty samčie a samičie nepohyblivé.


Gametangiogamia - nie sú vyvinuté osobitné gaméty, ale kopulujú celé obsahy dvoch gametangií. Tu rozoznávame izogametangiogamiu, anizogametangiogamiu a oogametangiogamiu. Pri poslednej sú gametangiá rozlíšené na samičie oogónium a samčie anterídium.


Somatogamia je splývanie dvoch vegetatívnych buniek, ktoré neprejavujú žiadnu osobitnú špecializáciu. Splynúť môžu len dve geneticky odlišné bunky.

Vegetatívne rozmnožovanie húb

Pre huby je typické aj vegetatívne rozmnožovanie útržkami (fragmentácia) mycélia, rizomorfami a skleróciami.

Fyziológia a výživa

Huby patria k organizmom s heterotrofnou výživou. Na odumretých organických substrátoch žijú saprofytické huby. Iné druhy sa môžu vyvíjať len vtedy, keď získajú výživu zo živých rastlinných alebo živočíšnych buniek, sú to parazitické huby. Tie sú buď záväzné (obligátne) parazity, alebo patria medzi huby, ktoré vo svojom vývinovom cykle prekonávajú fázu parazitickú a potom saprofytickú, tzv. saproparazity. Zvláštnu skupinu tvoria druhy, ktoré väčšinou vegetujú ako saprofyty, ale za určitých okolností môžu prejsť k parazitizmu, sú to fakultatívne parazity.


Pre niektoré huby je charakteristická symbióza - spolunažívanie. Najznámejšia je mykoríza (endotrofná, ektotrofná, atď.). Je to spolunažívanie mycélia s koreňmi vyšších rastlín. Lichenizmus je ďalším typom symbiózy, čo je tesné spolužitie huby s riasou alebo sinicou, na takom stupni, že vznikne morfologicky a ekologicky samostatný organizmus - lišajník. Zásobnou látkou je glykogén, nikdy škrob.

Pôvod húb a ich význam

Huby sú prastaré organizmy. Podľa niektorých autorov sa ich výtrusy objavili v biogénnych sedimentoch starého prekambria asi pred 2,7 mld rokov. Ich fylogenetický pôvod však doposiaľ nie je uspokojivo objasnený. Neustály i keď neucelený rast poznatkov podporuje predstavu, že huby sú samostatnou skupinou oddelenou od rastlín i od živočíchov. Je to skupina polyfyletická, zahrňujúca niekoľko (najmenej 2) už zavčase oddelených vývojových prúdov, ktorým súčasná taxonómia dáva hodnotu oddelení (Myxomycota, Eumycota).


Oddelenie Eumycota sa chápe ako skupina húb, v ktorej sú zjednotené nasledujúce vývojové línie eukaryotických, bunkovou stenou opatrených heterotrofných organizmov. Samostatná vývojová línia sa priznáva triede Oomycetes (ktorá mohla vzniknúť z rias stratou chlorofylu) a ďalšiu líniu tvoria huby z triedy Chytridiomycetes, v ktorej majú pravdepodobne korene všetky ostatné huby.


Celkom samostatný vývoj mali Myxomycota.


Huby sú organizmy v prírode veľmi rozšírené a ich spóry sú všade prítomné. Ich význam v prírode je nenahraditeľný. Spoločne s baktériami v prírode rozkladajú nahromadené organické zlúčeniny na anorganické (reducenti), z ktorých časť opäť využívajú producenti. Bez tejto činnosti by život na Zemi zanikol.


Iné huby, najmä parazitické, môžu spôsobiť značné škody. Sú pôvodcami chorôb (mykóz) mnohých hospodársky dôležitých rastlín, živočíchov i samotného človeka. Niektoré druhy sú jedlé, iné nejedlé alebo jedovaté. Počet úžitkových húb oproti neúžitkovým je malý. Mnohé sa využívajú v biotechnológiách (najmä kvasinky, plesne, paplesne) ako producenti antibiotík, vitamínov a mnohých iných látok. Z uvedeného vyplýva, že huby zasahujú do takmer všetkých oblastí nášho života. Mykológia (veda o hubách) sa v súčasnosti rozvíja v štyroch hlavných smeroch: systematická, fytopatologická, technická, lekárska a veterinárska mykológia.

Systém

Oddelenie Eumycota sa delí na 5 pododdelení:
pododdelenie Mastigomycotina
pododdelenie Zygomycotina (Plesne)
pododdelenie Ascomycotina (Vreckaté huby, Askomycéty)
pododdelenie Basidiomycotina (Bazídiové huby, Bazídiomycéty)
pododdelenie Deuteromycotina (Nedokonalé známe huby, Fungi imperfecti)