Nevšedný jantár

Jantár je nielen po tisícročia žiadaný tovar, ale aj zdroj vedeckých poznatkov. Vedcom umožnil pohľad do živého sveta dávnych vekov, pretože v týchto skamenených žltých živiciach nachádzajú pozostatky živočíchov i rastlín.

Čo je vlastne jantár? Je to organický nerast pôvodom z fosílnej živice. Skladá sa približne zo 78 % uhlíka, 10 % vodíka, 12 % kyslíka, 0,5 % síry a popola. Zahrievaním sa začne jantár pri teplote 370 až 380 stupňov rozkladať (nie taviť). Horí jasným plameňom, je tiež dobrým elektrickým izolátorom. Trením vzniká záporný náboj. Starogrécky názov jantáru je elektrón a z neho vzniklo pomenovanie elektrina.

V Európe sú najväčšie náleziská v Pobaltí, kde sa jantár ťaží dokonca obrovskými bagrami ako hnedé uhlie. Známe sú náleziská ďaleko na severe Sibíri. Už v dobe rímskej i v dobe sťahovania národov slúžili obchodné cesty k preprave jantáru. Jantárová cesta viedla od ústia Visly Moravskou bránou do Carnunta (pri Viedni), na ňu nadväzovali ďalšie cesty, napr. na juh k Terstu. Jantár mal od vždy vysokú obchodnú cenu ako surovina na výrobu šperkov i ako hotový produkt. Dnes sa oň zaujímajú vedci, pretože v mnohých kusoch zostalo dokonale uchované aj to, čo by inak bez stôp zmizlo (hmyz, kvety, huby a pod.). Hovoríme o tzv. inklúziách v jantáre.

Ako sa do jantáru tieto živočíchy a rastliny dostali? Vysvetliť sa to dá pomerne jednoducho. Keď sa rozprskla veľká kvapka živice, nebolo úniku. Mravce, pavúky, muchy, stonožky či termity boli nepoddajnou hmotou jednoducho pohltené. Lepkavá hmota ich už nepustila, stále viac obaľovala, obvykle rýchlejšie, než mohol začať proces rozkladu. Keď vytečie naraz veľké množstvo živice, napr. z veľmi poraneného stromu, vytvorí sa veľká kaluž živice, v ktorej sa ,,utopia" stovky a tisícky drobných živočíchov.

Zdrojom jantáru je zvyčajne živica z ihličnatých stromov. Pozoruhodné sú nálezy jantáru z karibskej oblasti - z Dominikánskej republiky. Tamojší jantár je produktom listnatých stromov. Potvrdzujú to nájdené kusy jantáru s listami, stonkami a inými časťami listnatých stromov, rastúcich dodnes na tomto území. Dominikánsky jantár má veľmi bohaté inklúzie, napr. v jednom kuse jantáru sa našlo takmer 2000 mravcov a okolo sto mušiek, v inom kuse dvadsať rôznych živočíšnych druhov. S takouto rozmanitosťou sa dobyvatelia jantáru nestretli dosiaľ nikde inde na svete.

Pozoruhodná je i farba jantáru. Množstvo farebných odtieňov jantáru sa nedá ani vyčísliť. Najneobyčajnejšie farby sú iste zelená, modrá, šedá a tmavočervená v mnohých odtieňoch. Existujú aj jantárové kusy stiebristého sfarbenia, či bezfarebné varianty pravého jantáru. A ako vrchol nezvyčajnosti sa našli pestrofarebné jantáry, napr. v červeno-modro-žltej kombinácii.

Ako došlo k rôznemu sfarbeniu jantáru? Biela farba mohla vzniknúť nespočetnými kvapkami rozptýlenými v živici. Kusy jantáru sa môžu javiť ako čierne, ak sa v živici nachádzali kusy pôdy, výkaly termitov alebo iný zemitý materiál. Červená farba vznikla účinkom zvetrávania vonkajšej vrstvy, zelené a modré tóny sú výsledkom zahriatia. Striebristé sfarbenie vzniká veľkým množstvom tesne k sebe priliehajúcich jasných bubliniek.

Baltský jantár sa vyznačuje veľkou farebnou premenlivosťou. Tá súvisí s chemickými procesmi, ako polymerizácia, vyparovanie a oxidácia. Najčastejšie je zafarbený do priesvitných odtieňov medovo žltej až hnedožltej farby, poznáme tiež nepriezračný, smotanovo biely jantár.

Zaujímavé je využitie jantáru v ľudovom liečiteľstve. Ľudia verili, že jantár rozpustený v liehu pomáha liečiť pľúcne choroby, prášok z hnedastého jantáru šňupali proti nádche, korale z jantáru údajne liečili migrénu. Dodnes sa v Poľsku vyrába a predáva v lekárňach balzam s obsahom jantáru, ktorý pomáha zmierňovať reumatické bolesti.

Najväčší dosiaľ nájdený kus jantáru v Pobaltí mal hmotnosť 12 kg, 4,8 kg vážiaci kus jantáru je uložený v Stuttgartskom múzeu. Je súčasťou bohatej unikátnej zbierky vysoko kvalitných jantárov z celého sveta s početnými inklúziami rastlín a živočíchov, ktoré žili na Zemi pred mnohými miliónmi rokov. Takéto nálezy sú však vzácnosťou a už kusy vážiace viac ako 500 g sa považujú za unikáty.