Neoklasická monetárna teória

Neoklasická monetárna teória

Rozdelenie ekonomiky na reálny a monetárny sektor, ktorého odrazom je rozdelenie teórie na monetárnu teóriu a teóriu hodnoty, bolo charakteristickou črtou klasicko – neoklasickej doktríny. Úlohou teórie hodnoty reprezentovanej hlavne Walrasovým modelom bolo stanovenie relatívnych cien, t. j. pomerov, v ktorých sa vymieňajú statky. Tieto záviseli hlavne od preferencií, výrobnej technológie a počiatočnej zásoby, teda skutočne reprezentovali iba relatívnu vzácnosť statkov, ako náhle sa odstránil „peňažný závoj“.
Klasická teória peňazí, t. j. kvantitatívna teória peňazí sa na druhej strane sústreďovala na stanovenie cenovej úrovne, t. j. peňažných cien a teda hrala iba doplnkovú úlohu. Oveľa dôležitejšie je však to, že klasická poučka o neutralite peňazí sa v konečnom dôsledku zachováva. Zdvojnásobenie množstva peňazí najskôr vyvolá previs dopytu na trhoch statkov: to znamená, zmena množstva peňazí má reálne účinky. Ďalej previsy ceteris paribus spôsobia všeobecný rast cien, ktorý trvá do vtedy, kým reálna hotovosť nedosiahne svoju pôvodnú hodnotu. Kvantitatívna teória peňazí je teda vo výsledku potvrdená a všetky vyššie uvedené skutočnosti sa vzťahujú na prispôsobovací mechanizmus.
Dôležité je pochopiť, že výsledná neutralita peňazí môže byť spôsobená len prechodnými zmenami premenných: bez previsu dopytu na trhu statkov by k žiadnemu zvýšeniu peňažných cien nedošlo. Súčasne vidno, že kvantitatívna teória peňazí stráca svoju platnosť v prípadoch, keď existuje všeobecný previs ponuky statkov, ktorý na základe efektu reálnej hotovosti zabraňuje zvýšeniu cien.
Sayová teoréma hovorí, že všetky hospodárske subjekty plánujú v súlade so svojim rozpočtovým ohraničením. Sayova identita neplatí pre peňažné hospodárstvo, platila by iba za podmienky, keby boli ponuka a dopyt na peňažnom trhu identicky ekvivalentné. Táto teoréma tvrdí, že vždy existuje taká cenová úroveň, ktorá vyrovnáva agregovaný dopyt po statkoch s agregovanou ponukou statkov. Táto verzia Sayovej teorémy sa často nazýva Sayovou rovnicou.

V povojnovom období sa nepozoroval klesajúci trend efektívneho dopytu, pretože zamestnanosť zostala po dlhý čas stabilná. Na miesto záujmu sa dostal povojnový problém inflácie a čiastočne vytriezvené skúsenosti z praktického uplatňovania diskrecionárnej stabilizačnej politiky. Tým sa v rámci ekonomiky, aspoň v jej značnej časti, posunul cieľ výkladu od zamestnanosti k inflácii, pôda pre monetarizmus bola pripravená.