podobné referáty

ico refreklama

Neokatechumenátna iniciatíva sa zrodila roku 1946


Hodnotenie:
Zobrazení: 3025


Neokatechumenátna iniciatíva sa zrodila roku 1964 v Madride medzi obyvateľmi barakov predmestia Palomeras Altas zásluhou mladého španielskeho maliara Františka Arguella Kika a niektorých laikov, ktorých Pán volá, aby prežívali kresťanskú blahozvesť medzi chudobnými a spolu s nimi znášali biedu, následky hriechu našej spoločnosti.

Neokatechumenát je cesta viery a obrátenia. Je to spoločenstvo 30 až 40-tich osôb, závislé na farskej štruktúre a na spojení s farárom. Cieľom takéhoto spoločenstva je rozvíjať evanjelizovanie prevažne pre dospelých “pokrstených” aby sa tak utvorili pravé kresťanské spoločenstvá. Program činnosti je známy v hlavných bodoch.

Hnutie má za vzor katechumenát prvotnej Cirkvi. Pretože sa sústreďuje na “krstnú” cestu (spôsob činnosti) so svojimi symbolmi a vyznačuje sa kompletnou sériou etáp a preverení, čo trvá viac rokov. Vnútorná súdržnosť komunít je veľká a úsilie zakladateľa Kika Arguella a iných popredných historických vedúcich je mimoriadne evidentná. Rozličné etapy majú svoje meno a opierajú sa o prvotný katechumenát:

* kerygma (niekoľko mesiacov).
* predkatechumenát (dva roky).
* prechod ku katechumenátu (dva roky),
* katechumenát (tri roky),
* vyvolenie a kompetencia (dva roky),
* obnova krstných sľubov

Každá z týchto etáp sa vyznačuje vlastnými symbolickými gestami. V niektorých špecifických chvíľach je prítomný biskup. Na konci tejto cesty (postupu prijatia za člena), keď sa má rozhodnúť (podľa úsudku vedúcich, niekedy aj “Kika” samého), že osoby sú pripravené a schopné, “obnovia” sa krstné sľuby a všetci sa vracajú do normálneho života farnosti.

Objavili sa aj “vnútorné” kňazské povolania a zriadili sa aj vlastné semináre, z čoho sa otvorí evolúcia k sebestačnosti aj v tomto ohľade. Seminár v Ríme sa volá “Redemptoris Mater”. V Latinskej Amerike sú dva semináre: Jeden v Callao (Peru) a druhý v Medellin (Kolumbia). Iné sa zriaďujú v Madride, vo Varšave, v Bangalóre, Newarku a možno aj v Moskve. Ich cieľom je “zabezpečiť” budúcnosť neokatechumenátnej cesty”, ale kňazi zostávajú v službách Cirkvi. Pozoruhodná je aj “misionárska” činnosť mnohých rodín. Od roku 1986 bolo ich mnoho vyslaných do celého sveta. Na pomoc sa k nim pridali vdovy, ktoré pripravujú takzvaný “Ordo vidarum”, čiže “Rád vdov”.

Spiritualita sa zakladá na takzvanom “tripode” (trojnožka): Slovo - liturgia - komunita, a na “novom narodení, ktoré sa uskutočňuje cestou obrátenia, zrelej viery a nového života v Kristovi za pomoci Ducha Svätého,.

Každý týždeň sú dve schôdzky: jedna na úvahu Božieho slova - a to podľa série ustálených progresívnych tém -, druhá na celebráciu Eucharistie. Konajú sa aj mesačné “konvivencie” čiže “spolužitia”, kajúce pobožnosti a vigílie (najmä na Bielu sobotu). Okrem centrálnej témy “exodu” a krížovej cesty “Služobníka Jahveho”, rozvíja sa aj pobožnosť k Panne Márii, k Svätej rodine a štúdium textov magistéria. Teológia hnutia dala podnet na špediálnu modalitu chrámovej architektúry, takisto aj podnet na vlastné formy svätých obrazov, súvislosť s byzantskou ikonografiou, spevov a liturgických symbolov.

V posledných desaťročiach návrat ku katechumenátu v krajinách kresťanskej tradície sa rozvíja až tak, že sa stal pastorálnou dimenziou evanjelizácie Cirkvi. Pokoncilová cirkev, ktorá zohľadňuje duchovné potreby človeka novej sociokultúry, dospela k týmto trom predpokladom:

*

je to priorita evanjelizácie, aby sa dosiahol autentický proces kresťanského obrátenia
* je to zodpovednosť miestnej cirkvi za Božie slovo na záchranu človeka
*

je to prítomnosť malých kresťanských komunít, ktoré sú schopné stimulovať trvalé dozrievanie vo viere, vo vnútri každej štruktúry.

Neokatechumenátnu komunitu charakterizuje pocit príslušnosti k Cirkvi, ktorú tieto komunity uskutočňujú v jej mystériu. Druhý vatikánsky koncil zdôraznil, že povolaním Božieho ľudu nie je jednoduché “prispôsobenie sa”, ale radikálna “konverzia”. Neokatechumenát, obnovujúc farskú štruktúru ako spoločenstvo komunít, premáha duchovnú krízu vyprovokovanú sekularizovanou spoločnosťou a osobnú krízu “blízkych” i “vzdialených” kresťanstvu, a posilňuje evanjelizáciu samej Cirkvi, lebo je praktickou a účinnou cestou “civilizácie lásky”.

Neokatechumenát poskytuje cestu konverzie pre ľudí, ktorí poblúdili, a pripravuje im náručie, v ktorom nájdu vieru a pravý zmysel života. Všetko toto sa môže uskutočniť iba plnením úloh, ku ktorým je povolaný každý v cirkevnom spoločenstve. Teda neokatechumen je horlivým sprievodcom ordinovaných Božích sluhov



ako to funguje?