Mária Rázusova - Martáková -literatúrou žila i živila sa – písala poéziu i prózu, zaujala ju dramatická tvorba a prezentovala sa ako prekladateľka. Literatúrou napĺňala každý jasnejší deň svojho života. Ale zjasňovala si ňou aj dni pochmúrne. Potrebovala ju, aby mohla byť. Mária Rázusová- Martáková prišla na svet vo Vrbici, v časti Liptovského Mikuláša 28. 6. 1905 Žila v prostredí, ktoré opísal jej brat Martin (1888–1937) v prozaickej knihe Maroško. Rodičovský dom pretepľovala neobyčajná úcta ku knihámprejavujúca sa najmä počas nedeľných popoludní v zime. V detských a dievčenských rokoch, zrodila sa v nej ešte nejasná a nesmelá myšlienka pokračovať raz v šľapajach obľúbeného strýčka Martina Braxatorisa. Tento vzťah umocňovalo i školské prostredie, napríklad cirkevná škola v Liptovskom Mikuláši, na ktorej od učiteľky Uličnej dostala ako odmenu i Veniec slovenských národných piesní. Učiteľ Peter Marendiak sa zasa pre ňu stal vábivým príkladom učiteľského povolania. Tieto skutočnosti v nej prebudili túžbu stať sa učiteľkou. V roku 1919 začala študovať na učiteľskom ústave v Prešove. V novom prostredí nezabudla na svoje literárne záujmy a na školských slávnostiach recitovala vlastné verše (veď začala písať ešte pred odchodom na prešovskú preparandiu). Neskoršie sa osmelila poslať verše aj do časopisu, konkrétne banskobystrického Nového rodu, okolo ktorého sa zoskupila evanjelická študujúca mládež. V tomto časopise uverejnila vôbec prvú časopisecky publikovanú báseň pod názvom Kde trest a kde sláva? Po štúdiách v Prešove nastúpila na učiteľské miesto do Dolného Sŕnia pri Novom Meste nad Váhom. Tu spoznala mentalitu detí, ich svet, ich záľuby, aj ich hlad po knihe, preto nielen pre deti z Dolného Sŕnia, ale i ostatné slovenské deti písala verše do detských časopisov. Popri literatúre sa celou vážnosťou oddala učiteľskému povolaniu i napriek skromným školským podmienkam. V plodnej a sústavnej práci s deťmi prežila osem rokov (1923–1931), počas ktorých urobila nielen prvé samostatné kroky do života, ale zoznámila sa i so svojím manželom, tamojším rodákom, Jánom Martákom, neskorším tajomníkom a správcom Matice slovenskej. V tomto prostredí jej rozbiehajúci život však narušila zákerná choroba,ktorá ju sprevádzala až do konca života. Tieto dve konštanty– ľúbosť a bolesť – neexistovali nezávisle na sebe, ale svojou protikladnosťou sa stali zjednocujúcim menovateľom jej intímnej lyriky, ale i vlastného života. Pod vplyvom zákernej choroby musela Rázusová, vtedy už vlastne Martáková, opustiť školu. Nebolo to pre ňu vonkoncom ľahké, pretože učiteľstvo jej bolo vysnívaným zamestnaním a túžila za ním už od detstva. Bola to priam osudová rana, lebo nemajúca vlastné dieťa stratila aj deti cudzie. A tieto tvrdé reálne skutočnosti života spôsobili, že všetku svoju nevybitú a skrytú materinskú lásku preliala do prekrásnych veršov. Vydedená do samoty štyroch stien začala vytvárať skutočnú poéziu pre deti -lyrickú ,prežiarenú vôňou lúk a poľných kvetov, vetrov a horských potokov, nespútanej detskej radosti z pohybu a činu. V čase opustenia učiteľského povolania vydala na návrh spisovateľky Hany Gregorovej v bratislavskom vydavateľstve Academia svoj básnický debut Pestré kvety (1932). Túto prvú knižku pre deti venovala Martinovi Braxatorisovi, čím si spomenula na vlastné detstvo. Po presťahovaní do Martina (žila tu 23rokov) vydala v tom istom roku na žiadosť básnika Jána Smreka knižku pre najmenších Tri rozprávky z neba, ktorým sa podľa recenzenta(značka I.R.) druhého vydania (1947) v časopise Pedagogický zborník (1947, č. 2) zavďačila „pútavým, tu i tam zábavným i poučným obsahom motívu detskej duši …“. V matičnej sérii detských kníh Dobré slovo, za redakcie Rudolfa Kľačku, vyšla zbierka veršov Hore grúňom – dolu grúňom (1934), ktorú recenzentsky reflektoval ďalší pedagogický časopis Slovenský učiteľ a pri jej druhom vydaní (Martin, 1943) recenzoval Rudolf Janoušek v časopise Nová škola. Keď prevzala redakciu Dobrého slova, vyšla jej zbierka Od jari do zimy (1938). Z obsahovej stránky sú také rozmanité, ako je detský život. O všetkom v nich píše autorka, čo môže zaujať detskú dušu a vykresať v nej iskierku radosti. A preto niet motívu, ktorý by bol v tejto zbieročke deťom cudzí. Jednotlivé básne sú tematicky usporiadané podľa štyroch ročných období, pričom predstavujú prírodnú lyriku, ktorá sa jej stala i prostriedkom na vnikanie do záhad a samozrejmostí príchodu a odchodu, prírody i človeka. Aj preto je v nej tak veľa žiaľu, smútku a umierania ako v nezabudnuteľnej básni z tejto zbierky Ranená breza. Báseň bola po prvýkrát publikovaná v detskom časopise Slniečko (1935/36, č. 6) a bola uverejnená vo viacerých výberoch z Rázusovej poézie: Básnický rok Márie Rázusovej -Martákovej (1972, zostavil Ondrej Sliacky), Pod belasou oblohou (1. vyd. 1955; 2. vyd. 1961), Sedmikráska (1. vyd. 1966; 2. vyd. 1969; 3. vyd.1973). Báseň sa stala jednou z kľúčových v čítankách pre prvý stupeň základných škôl. V súvislosti s využitím poézie Márie Rázusovej -Martákovej v školskej praxi, predovšetkým v predškolských zariadeniach a na prvom stupni základnej školy treba jednoznačne poznamenať, že vo svojich riekankách, detských hrách, veršovaných rozprávkach, lyrických veršoch dokázala rozdávať deťom lásku a radosť, pomáhala im objavovať krásu, učila ich rodnému jazyku, pripomínala zabudnuté hry, rozvíjala v nich zdravý vzťah k prírode, dávala im bohaté a silné estetické zážitky. Deti zabávala a zároveň vychovávala. Dala im zo všetkého, čím prekypovala jej bohatá, citlivá duša. Neukrátila ich ani o také ľudské city, ktorým sa dovtedajšia slovenská poézia pre deti vyhýbala, ako napríklad smútok, pravdaže zbavený sentimentalizmu. Podnecovala v deťoch zdravý a plodný ľudský nepokoj, ale vedela im dať aj pocity istoty, dobrej nálady a šťastia. Literárna tvorba Rázusovej -Martákovej svojou poetikou sa obracala k deťom predškolského veku živou rečou, ktorá umožňovala rozvíjať u tejto vekovej kategórie nielen fantáziu a obrazotvornosť, ale napomáhala výrazne kultivovať jazykový prejav najmenších. Jej texty sa vyznačujú peknou slovenčinou, zvonivým rytmom a milou sugestívnosťou, ktorá vzbudí v duši malého čitateľa pocit estetického zážitku, zaujme jeho myseľ a fantáziu malebnými obrazmi zo sveta, ktorý je deťom blízky. Rozprávky a básne preto reflektovali i pedagogické časopisy – Materská škola a Predškolská výchova. V Materskej škole (1955, č. 2) reagoval spisovateľ pre deti a mládež Rudo Moric na Rázusovej knižku Prvý venček (1954) recenziou, v ktorej uviedol, že „reč, akou Mária Rázusová- Martáková podáva rozprávky (pozn. vybrala pre najmenšie deti päť ľudových rozprávok: Ako išlo vajce na vandrovku, O medovníkovom domčeku, Koza odratá a jež, Červená čiapočka, Starý Bodrík a vlk), je veľmi bohatá na ľudové zvraty, je melodická a pekná. Veľmi dobre sa jej podarilo upraviť dĺžku viet. Martákovej vety sú krátke, jednoduché jasné .Čo by bolo snáď z rečovej stránky vyčítať, je niekoľko novotvarov, ktoré budú malým deťom, ktoré sa len učia základom reči, ťažké a nezrozumiteľné. Príklad: Za neposluch by si boli zaslúžili trest …“ Vrúcny vzťah k deťom a porozumenie pre predškolákov Rázusová prejavila vo výbere piesní Na veselej posiedke (1956) s veselým obsahom ,ktorý predstavoval nielen výbornú príručku pre učiteľky materských škôl, ale zbierka rozhodne patrí aj do detskej knižnice ,lebo ku každej piesni je pripojený obrázok. Charakterizujú ju hry detí a najmä príhody, v ktorých vystupuje do popredia detská nezbednosť. Štvorveršovými riekankovo- ladenými strofami sprevádzala Martáková obrázky v leporele Zvieratká deťom (1956) , ktoré majú svoje čaro a pôsobivosť. Kniha veršíkov pre deti Plamienočka -úroveň jednotlivých básničiek je nerovnaká. Popri veršíkoch, ktoré nesú pečať vyspelej básnickej rutiny autorkinej a svedčia o jej blízkom vzťahu k deťom, sú tu i básne menej súce a po stránke obsahovej i formálnej nie najlepšie .Od autorky, ako je Rázusová, čakali by sme dielo vybrúsenejšie, dokonalejšie a psychologicky premyslenejšie. Výber básní Sedmikráska- ide o výber kratších lyrických celkov, žartov, ktoré sa striedali s dlhšími epickými básňami, veršovanými rozprávkami a bájkami a ľudovými hrami. Záverom treba konštatovať, že Rázusovej literárna tvorba ostáva stále aktuálnou aj pri výchove „počítačovej generácie“, preto autori čítaniek pre prvý stupeň základnej školy určite nebudú obchádzať túto autorku. Doteraz to autori, resp. zostavovatelia nerobili, pretože jej básne boli uverejnené v čítankách zo sedemdesiatych rokov 20. storočia, konkrétne Čítanka pre prvý ročník ZDŠ (1973) – básne Vetríček a Hanička; Čítanka pre druhý ročník ZDŠ (1973) – báseň Strachopud; Čítanka pre druhý ročník základnej školy. I. časť. (1977) – básne Letné ráno, O kolembabu, O remeslá, Prvý máj, Škola, Veveričkin výlet, Vyčítanka, (En ten tulipán…), Čítanka pre 3. ročník základnej školy. II. časť: (1977) – básne Hoja, Ďunďa, hoja, Jarný odkaz, Lastovičky, Na lúke, Vlasť; Čítanka pre 4. ročník základnej školy (1979) – básne Biela zima, O belasej rieke, Oj, leto zelené, Ranená breza, Žltá jeseň.