Ľubomír Feldek
Narodil sa 9. októbra 1936 v Žiline. Študoval slovenčinu na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. Počas štúdií začal pracovať ako redaktor vo vydavateľstve Mladé letá. Roku 1958 ho prepustili a tak od roku 1959 pracoval ako pomocný robotník v tlačiarni, v rokoch 1960-1961 ako redaktor závodného časopisu Tesla Orava v Nižnej nad Oravou. V rokoch 1961-1973 bol spisovateľom v slobodnom povolaní. V rokoch 1973-1986 pracoval ako vedúci redaktor oddelenia pôvodnej a prekladovej poézie vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. V rokoch 1986-1989 bol znovu spisovateľom v slobodnom povolaní. V novembri 1989 bol spoluzakladateľom hnutia Verejnosť proti násiliu a od novembra 1989 do mája 1990 pôsobil v jeho koordinačnom centre. Od mája 1990 do konca roku 1990 viedol týždenník Ahoj, Európa, vychádzajúci ako príloha denníka Verejnosť. Od roku 1991 žije v Prahe ako spisovateľ v slobodnom povolaní.
Ľ. Feldek je majster všetkých literárnych žánrov. Do literatúry vstúpil ako stredoškolák. V čase štúdií v Bratislave vytvoril so Stachom, Mihalkovičom, Ondrušom a Šimonovičom Trnavskú skupinu, ktorá do vtedajšej schematickej poézie priniesla zmyslovú konkrétnosť, metaforu a experiment. Aj v tvorbe pre deti priniesol nový spôsob do vtedajšej tradičnej, moralizátorskej poézie (Hra pre tvoje modré oči , 1959). Vydal básnické zbierky Jediný slaný domov (1961), Kriedový kruh (1970), Paracelsus (1973), Dvaja okolo stola (1976), Poznámky na epos (1980), Slovák na Mesiaci (1986), Plakať je krásne (1990) a výber z poézie Usmiaty otec (1991).
Napísal tieto divadelné hry: Metafora (1977), Teta na zjedenie (1978), Jánošík podľa Vivaldiho (1979), Utekajte, slečna Nituš (1986), Umenie neodísť (1988), Skúška (1988), Smrť v ružovom (1995) a Teta-neteta (1995). Je autorom filmového scenára k filmu Perinbaba (1984).
Vyšli mu aj prózy Van Stiphout (1980), Svet je aj inde (v spolupráci s manželkou Oľgou, 1998), napísal eseje Z reči do reči (1977), Homo scribens (1982).
Z kníh a hier pre deti najväčšmi zaujali: Hlava, ktorú som mal vtedy (1967), O hluchej babke a vnúčikovi Zlatúšikovi (1967), Zelené jelene (1968), Modrá kniha rozprávok (1974), Na motýlích krídlach (1977), 5 x Botafogo (1977), Zelená kniha rozprávok (1983), Perinbaba (1987).
Neodmysliteľnou súčasťou Feldekových aktivít je jeho bohatá prekladateľská činnosť.
---------------------------------------- -----
Margita Figuli
Narodila sa 2. októbra 1909 vo Vyšnom Kubíne v roľníckej rodine. Ľudovú školu vychodila v rodisku, tri triedy gymnázia a jednu triedu meštianskej školy v Dolnom Kubíne. V rokoch 1924-1928 študovala na Obchodnej akadémii v Banskej Bystrici. Po maturite odišla do Bratislavy, kde sa zamestnala ako anglická korešpondentka v Tatra Banke. Tu pracovala až do roku 1941, keď ju z politicky motivovaných dôvodov prepustili. (Príčinou bola jej novela Olovený vták, publikovaná v knihe Pokušenie.) Odvtedy sa venovala len literatúre. Zomrela 27. marca 1995
Publikovať začala už roku 1930, pod verše sa podpisovala pseudonymom Oľga Morena a pod prózu Morena. Uverejňovala vo všetkých významných dobových časopisoch. Knižne debutovala bibliofilsky vydanou novelou Uzlík tepla (1936), ktorá je vyznaním úcty k materinskému citu. Zaradila ju aj do nasledujúcej knihy desiatich noviel Pokušenie (1937). Príbehy týchto próz tematicky vychádzajú z netradičného sociálneho a spoločenského prostredia a vo väčšine z nich dominuje téma lásky a zápasu o čistotu jej prejavu. Poetikou štýlu sa nimi zaradila do prúdu slovenskej lyrizovanej prózy. V neskorších vydaniach knihu rozšírila najskôr o tri nové novely a potom aj o časopisecky publikované prózy z 30. rokov. V 1. zväzku Vybraných spisov ich zhrnula do samostatného cyklu Mámivý dúšok. Príbeh citového vzťahu dvoch mužov a ženy s výrazným sociálnym podtextom je témou novely Tri gaštanové kone (1940). Táto slovenská "legenda o láske", ktorá hľadá harmóniu medzi vášňou lásky a realitou života, samostatne doteraz vyšla v trinástich vydaniach. Ďalšie dve knižné publikácie Margity Figuli sú netradičné. Roku 1942 knižne vydala rozhlasovú hru Sen o živote a bibliofilsky kompozične uzavretý celok z nedokončeného románu Zuzana - Tri noci a tri sny. Potom jej už vychádza monumentálny štvorzväzkový historický román Babylon (1946), v ktorom zobrazila posledné roky existencie Novobabylonskej ríše. Nadčasový rámec románu spočíva v umeleckej analýze absolutizácie moci, ktorá nevyhnutne vedie k jej kríze a postupnému zániku. (Román vyšiel v ďalších piatich vydaniach.) Fragment románu Zuzana (1949) je príbehom dievčaťa, ktoré sa napriek svojmu pôvodu zapojí do sociálnych zápasov robotníkov. Kniha Mladosť (1956) je autobiografickou románovou kronikou z rokov autorkinho detstva a mladosti, ktoré poznačila prvá svetová vojna. Akoby jej dopovedaním alebo úvodom k ďalšiemu rozsiahlejšiemu dielu spomienkového charakteru je poetická rozprávka pre deti Môj prvý list (1963). Autobiografický charakter má aj memoárovo-esejistická próza Ariadnina niť (1964) a bibliofilsky vydané dielo Životopisné legendy (1969), ktoré obsahuje šesť legiend a povestí zo života autorkiných predkov, tak ako sa tradovali v rodinnom prostredí. V samostatnom bibliofilskom vydaní vyšla aj novela Rebeka (1973) zo zbierky Pokušenie. V románe Víchor v nás (1974) zobrazila život a problémy výrobného podniku na Orave, v ktorom pracujú prevažne ženy. K svojmu záujmu z rokov mladosti o veršovaný prejav, ako aj k témam z ľudovej slovesnosti sa vrátila v lyricko-epickej skladbe pre deti Balada o Jurovi Jánošíkovi (1980). V duchu zachovanej tradície zdôraznila v nej najmä ideové pohnútky konania a činov tohto ľudového hrdinu.
Margita Figuli je tiež autorkou libreta k baletu Šimona Jurovského Rytierska balada (1959). Z češtiny preložila diela Karla Čapka a Karla Jaromíra Erbena.
---------------------------------------- ---------
Daniel Hevier
foto: © Peter PROCHÁZKA
Narodil sa 6. decembra 1955 v Bratislave v učiteľskej rodine. Do základnej školy a do gymnázia chodil v Prievidzi. Po maturite roku 1974 študoval estetickú výchovu a slovenčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Už počas štúdia začal pracovať ako redaktor literárnej redakcie Československého rozhlasu v Bratislave. V rokoch 1982-1989 bol profesionálnym spisovateľom v slobodnom povolaní. Potom sa stal šéfredaktorom vydavateľstva Mladé letá. Od roku 1992 vedie vlastné vydavateľstvo Hevi v Bratislave.
Literárne začal tvoriť už ako stredoškolák a prvé verše uverejňoval v rôznych literárnych i detských časopisoch. Knižne debutoval zbierkou básní Motýlí kolotoč (1974), v ktorej prejavil radosť a očarenie zo života, z krásy prírody, zo šťastného rodinného zázemia i z prvých citových očarení. Táto tematická línia sa prejavila aj v zbierke S otcom v záhrade (1976). Nasledujúca zbierka Vták pije z koľaje (1977) je básnickým zamyslením nad poslaním a možnosťami krásy a poézie v súčasnom svete. Z formálneho hľadiska sa v týchto zbierkach prejavil ako básnik zvukomalebnosti slova a rýmu, ktorému nechýba bohatá metaforika a vtip. V nasledujúcej zbierke Nonstop (1981) vyjadril napätie medzi odcudzením medziľudských vzťahov a nádejou, že predsa len existuje východisko na ceste k dobru a morálnym hodnotám človeka. Toto napätie, umocnené obavou z dehumanizačného vplyvu technickej civilizácie na osudy ľudstva, ešte viac zdôraznil v zbierke Elektrónkový klaun (1983). Básnická zbierka Muž hľadá more (1984) je poetickou kompozíciou o ceste muža, ktorý hľadá svoje miesto v živote najmä spoznávaním seba samého. Ako civilizačnú poéziu všedného dňa možno charakterizovať básnické zbierky Pohyblivý breh (1984) a V každých dverách (1988). Svoje satirické verše vydal v knihe Psí tridsiatok (1990) Rovnocennou, ba v poslednom období aj prevažujúcou časťou Hevierových literárnych záujmov je básnická a prozaická tvorba pre deti. V oboch žánroch dominuje úsilie o uchopenie viacvýznamovosti slov v širšom texte a kontexte. A to rovnako v ich zvukovom i tvarovom prejave. Uplatnenie tohto princípu je spojené s nekonvenčnou metaforikou. Také sú básnické zbierky Vtáci v tanci (1978), Nevyplazuj jazyk na leva (1982), Krajina Zázračno (1983), Kráľ naháňa králika (1985), Básnička ti pomôže (1989), Hovorníček (1992), Nočný predaj nádeje (1994), Fúzy od čokolády (1994), Heviho ABC (1995), bibliofília kresieb v texte Báseň z piesku (1995), Básne z reklamnej kampane na koniec sveta (1996), Aby bolo veselo (1998). Zjednocujúci kompozičný princíp majú aj knihy humoristických rozprávok zo života súčasných detí a zo sveta, ktorý postupne objavujú. Také sú knihy poetických rozprávok Kam chodia na zimu zmrzlinári (1984), Trinásť pochodujúcich čajníkov (1984), Aprílový Hugo (1985), Odlet papierových lastovičiek (1985), Skladací dáždnik a Dáždnikový skladateľ (1986), Futbal s papučou (1989), Z poslednej lavice (O škole nedvážne, vážne a odvážne, 1989), Rozprávková torta alebo rozprávky na dobré ráno, dobrý deň, dobrý večer, dobrú noc a dobrú chuť (1990, v spoluautorstve s V. Bednárom), Nám sa ešte nechce spať (1990), Aladár a Baltazár na kolotoči (1990), Naši ježkovia (1994), Chcete byť šťastní? Opýtajte sa ma, ako na to - podobenstvá, postrehy, príbehy, posolstvá, pamflety, poviedky napísal, nakreslil a prežil Daniel Hevier (1995), Nám sa už zase nechce spať (1995), KONOR: malý psík s veľkým menom (1997), Volajú ma Hevi: tajná knižka o Danielovi Hevierovi, jeho snoch & výmysloch (1997).
D. Hevier je tiež zostavovateľom, editorom a ilustrátorom viacerých výberov humoristických rozprávok a zborníkov poézie z domácej i svetovej literatúry, textov k piesňam, leporel, omaľovačiek ako Rozprávka za päťdesiat halierov (1986), Sto najsmiešnejších rozprávok (1986), Rozprávky na celý rok (1989), Z poslednej lavice (1989), 3-2-1° žart! (1990), Odkliata panna (1992), Básnička ti pomôže (1994), Motýľ z iného neba (1995), Šašo Jašo (1996) Hrdzovlasá (1997) a iné. Pre najmenšie nepočujúce deti napísal knihu Päť prštekov na ruke (1994) v posunkovej reči. Je aj autorom súboru literárnokritických esejí a úvah o súčasných slovenských básnikoch Porozumenie v jednej reči (1988), zostavovateľom výberu Spomienka na anjela (1994) z tvorby autorov katolíckej moderny, bábkovej hry pre najmenších Uspávankúš (1988), rozprávkovej rozhlasovej hry Keď budeš sám, zavolaj (1989), humoristickej rozhlasovej hry Silvester v škole (1989) a textov na magnetofónovej kazete Chytajú nás (1992). Prebásnil verše v Pamätnej knihe: moje prvé sväté prijímanie (1998).
Z americkej literatúry preložil výbery poézie W. Stewensa Planéta na stole (1982) a Ch. Bukowského (1990).