Komunikačné toky
V starších modeloch alebo teóriách sa na komunikáciu hľadelo ako na niečo, čo prebieha jednosmerne, priamou cestou od hovoriaceho k poslucháčovi. V tomto lineárnom pohľade na komunikáciu rečník komunikoval a poslucháč vnímal rečníka. Odosielanie a prijímanie správy sa považovalo za deje prebiehajúce v rôznych časoch. Lineárne pojatie bolo nahradené interakčným, podľa ktorého hovorca a poslucháč súčasne striedajú svoje pozície. Napríklad A odosiela správu, B prijíma správu a potom B odpovedá na správu, ktorú odoslal A, a A prijíma spätnú väzbu. V súčasnej dobe sa zastáva názor, ktorý považuje komunikáciu za transakčný proces, v ktorom každá osoba funguje súčasne ako odosielateľ i prijímateľ. V rovnakom okamihu, kedy odosielate svoje informácie, takisto prijímate informácie zo svojej vlastnej komunikácie i z reakcie druhej osoby. (De Vito, 2001)
Podľa smerov ( komunikačných ciest alebo kanálov), ktorými postupujú informácie v organizáciách, rozlišujú sa tieto druhy komunikácie :
- priama vertikálna komunikácia- informácie smerujú po riadiacej osi zhora nadol – od riadiacich pracovníkov k podriadený zložkám. Sú to najčastejšie príkazy, inštrukcie, rady a odporúčania;
- spätnoväzbová vertikálna komunikácia – informácie postupujú zdola nahor- od podriadených pracovníkov a zložiek po riadiacej línii k nadriadeným pracovníkom. Sú to najmä informácie o stave plnenia plánovaných úloh, priebehu činnosti a pod., ktoré sú nevyhnutné pre rozhodovanie riadiacich pracovníkov;
- horizontálna komunikácia – informačná výmena prebiehajúca medzi riadiacimi pracovníkmi na rovnakej riadiacej úrovni alebo aj neriadiacimi pracovníkmi na tejto úrovni;
- diagonálna komunikácia – prebieha medzi riadiacimi i neriadiacimi pracovníkmi rôznych útvarov na rôznych úrovniach;
- vstupná komunikácia – prijímanie informácií prichádzajúcich do organizácie zvonku;
- výstupná komunikácia – zasielanie informácií z organizácie do okolia ( Donnelly, 2004, Sedlák, 1997 a ďalší).
V úvode sme naznačili priebeh procesu komunikácie, ktorý ak má byť efektívny, musí prejsť uvedenými fázami, bez ohľadu na to, či komunikovaná správa je úplne jednoduchá, alebo zložitá. Takýto proces sa pri jednom kontakte zopakuje aj niekoľko krát. A keď si predstavíme, aké zložité komunikačné siete sú vytvorené v organizáciách, v ktorých je nevyhnutná sústavná, paralelne prebiehajúca a účelovo zameraná komunikácia, je skutočne potrebné, aby si každá organizácia dokázala správne riadiť a systémovo usmerňovať svoje komunikačné toky.
5.3.1.Vertikálna komunikácia
Komunikácia zdola hore (tzv. upward communication) patrí ku kritickým prvkom komunikačnej stratégie každej organizácie. Účinná vzostupná komunikácia je schopná umožňovať zamestnancom prispieť informáciami, názormi a myšlienkami, udržiavať manažment v živom kontakte so záujmami, aktuálnymi témami a otázkami, prispievať k rozvoju všestranného pochopenia cieľov organizácie, upevňovať pocit jednoty v organizácii a presvedčenie, že všetky dôležité informácie sa vždy dostanú do tých správnych uší, vytvárať ovzdušie tvorivosti, inovatívnosti, podporovať snahu o sebarozvoj a pokrok organizácie.
„Prieskumy v popredných spoločnostiach ukázali, že tam, kde vrcholové vedenie aktívne podporuje informačné toky "zdola", načúva "hlasu ľudu" a ochotne koná na podnety pracovníkov, tam sú badateľné pozitívne vplyvy takejto komunikácie na pracovnú morálku. Samozrejme, že pri takejto vzostupnej komunikácii sa vyskytujú často aj kritické poznámky. Praktiky "zabíjania poslov zlých správ" však nemôžu priniesť nič iné než ochabnutie aktivity zamestnancov a ich uzavretie sa.“ (De Vito, 2001, s. 31).
Komunikácia zhora nadol
Zhora nadol postupujú príkazy, pokyny, doporučenia, inštrukcie, normy, uznesenia vyšších orgánov a iné.
Podľa Kačíra (1990) komunikácia zhora nadol, od nadriadeného k podriadenému, naráža na závislosť obsahu a účinkov komunikácie od postojov príjemcu. Na veci nič nemení, že príjemca je podriadený. Vníma a chápe to, čo zapadá do rámca jeho názorov, znalostí, očakávaní, schopností.
Vec komplikuje, ak sa nadriadený snaží strhnúť na seba úlohu rozhodujúceho článku komunikačného reťazca. Potom vznikajú nedorozumenia a účinnosť je nízka. Výnimkou sú príkazy, ktoré však musia byť presné a jasné, inak dochádza k odlišnému pochopeniu, alebo dokonca k predstieraniu odlišného pochopenia.
Neúčinnosť vertikálnej komunikácie vedie k zväčšeniu počtu a podielu príkazových informácií zhora nadol a zväčšeniu informačných tokov zdola nahor na zmenšenie skreslenia poskytovaných informácií.