podobné referáty

ico refreklama

J. G. Tajovský - Horký chlieb


Hodnotenie:
Zobrazení: 3946


I.

Koniec fašiangov tu, a zima nepopúšťa. Slnko sa celý deň ani
neukáže a inovať zo stromov ledva padá trocha o poludní. Činí
sa, akoby sa zima vrátiť chcela. Kto by ju žiadal?! Nikto! A
predsa, keby sa vrátila, keby sa vrátilo len pár týždňov, hej,
či inak by to všetko vyzeralo u Turjanov. Žena a troje drobných
detí mali by ešte otca. Čo aj pil, vadil sa, ale predsa ľahšie
zarobili na živnosť. Aký bol, taký bol, ale predsa len bol otec,
a dnes je už pod zemou a Turjanka s deťmi v biede. Zvážal drevo
zo Žiaru, privalila ho fúra a v špitáli dokonal. A dolámaného
doktorovi ešte aj pozerali. Ako prosila žena, že veď vedia,
mŕtvy je, nech ho nekusujú ... márne. Od tých čias, ako to tak
videla, nemôže jesť, stavia sa jej pred oči, nemôže spávať a
krome toho dusí ju aj s deťmi hlad a tá tuhá zima. Predtým otec
slúžil paholkom, ona chodila prať, drhnúť dlážky po pánoch,
kvartieľ mali u pána, kurivo tiež, teraz to všetko odpadlo. Za
kvartieľ načim zaplatiť tri zlatovky za štvrť roka, a je to len
stará, drevená, na chyžku prerobená maštaľka za mestom na záhu-
mní. Obrezkov na píle dajú za šesták, čo na seba neberie. Má sa
pretrhnúť, a za tri-štyri dni ich spália. A kým ich doniesla,
zameškala pol dňa. "Čo si ma tak, bože, navštívil a nezmiloval
sa radšej nad týmito deťmi ..." žiali žena, keď zarobí groš a na
nič nedôje. Deti večer častejšie ukladá sľubmi, sprevom ak
chlebom, a ešte nocou musí na zárobky.

II.

Sú fašiangy. Doba zábav, bálov, tancov. Volali ju páni, kde
nádenníčieva, na večer k deťom. Lebo ač majú slúžku, učňa, tí
môžu zaspať, a deti samotné bola by neopratrnosť nechať.
Turianka sa sľúbila, ale inak si myslela. Veď akože budú jej
deti, kým ona bude cudzie opatrovať. Veď ona tiež má rada svoje
deti, ba snáď radšej ako tí páni, ktorí sa teraz od svojich na
zábavu stroja. Nešla by ona od svojich, keby sa nebála, že je
potom viac nebudú volať do roboty, a z čohože vychová troje
detí, a robotníčok, zvláštne cez zimu, hneď aj tri dostať miesto
nej. Mať poukladala na posteľ všetky tri svoje deti, ktoré,
chúďartá, nepostrádajú otca. Zabúdajú sa už aj opytovať, kedy
príde otec. A keď im povie, že už nepríde, nechápu to, tešia sa
a len žalujú materi. "Ondrík kope, Marka toto čosi urobila a
povedala na mňa ..." a berú sa s radosťou na posteľ, kde od
otcovej smrti všetky tri spávajú, a mať sa krčí sa na lavici pri
železnom šporhelíku. Nie je im už zima pod perinkou. Zaspia. Mať
prichystá vody, chlebíka, ak by sa ktoré zobudilo, nezhasí
lampášik; najstaršej Zuzke, sedemročnej, naloží opatriť ostatné,
ak bude im čo načim. Veď - vraj - len do polnoci budú páni v
divadle, na zábavu nezostanú. Turjanka na noc ešte nikdy nebola

od detí. Teraz prvý raz. "Jaj, už musím, zvonia sedem," a
zahodiac na seba plachtičku, mohla by už ísť; mohla, a len sa
krúti, obzerá po izbe, či dačo nezabudla. Hľadí na postieľku,
prikazuje ešte raz Zuzke šeptom (aby druhé dve deti nepočuli a
sa nebáli), aby pozor dala, ak sa pobudia, ona že hneď príde,
aby spali, a nemôže vykročiť. Vyjde po prstoch, zamkne chalúpku,
ide ponáhľa sa, ale nevidí, nedbá, nedbá, kde kročí. Myslí:
zakpúrila dobre, deti nakŕmila hojne, ale zima vytiahne hneď
teplo, ak sa skope voľaktoré, prechladne, bude ešte viac
trápenia. "Ale akože nejsť, keď ma vždy volajú, a zarobím aj sa
vyspím dosť, aj dve pláce cez deň!"

III.

U pánov - bol to majetnejší krajčír - už Turjanku netrpezlivo
očakávali. Predstavenie malo sa začať o pol ôsmej. "Kdeže ste
tak dlho? Zameškáme sa," dohovárala pani. "Ukladala som tie
svoje detváky ... žeby všetko na noc mali, ak sa pobudia." "Oj
jej, budú vám spať. To nie ako naše, naučené sa nami hore byť."
Chlapec s dievčatkom, také šesť-osemročné, iba sa obzerali na
tetku Maru a ďalej prehŕňali obrázkovú knižku, novo vytiahnutú,
na stole sediac a sa prevaľujúc. Slúžka prizerala sa na
vyobliekanú paniu, podávala ihly, špendlíky, a učeň sedel ako
drevený pri stole, nezvyknutý na takú úlohu - dozerať na deti,
a cítiac prítomnosť ú pána, ktorého sa bál. Pán zapálil si
cigaru a netrpezlivo fajčil, nemôžuc vyčkať, kedy sa pani už
dooblieka. Konečne, veznúm na prípad potreby ešte dva-tri
špendlíky do opaska, šla za pánom, nakladajúc aby, dali pozor,
deti, deď budú chcieť spať, uložili. Mara pýtala si dáku robotu.
Žeby párali peria, odporúčala pani v náhlosti. Oni sa nezabavia,
najviac do polnoci. "Mlieko atď. je tam a tam," vysvetľovala
pani vypevádzajúcim ich, Mare, slúžke a učňovi. Slúžka doniesla
perie. Deti porobili trochu protivne, pobavili sa a pýtali sa
spať. Tetka Mara ich uložila. Slúžka tiež hneď zaspala pri
stole. Učeň prezrel obrázkovú knižku, poslabikoval si v nej,
a istý, že sa páni nevrátia, vytratil sa, šiel nazerať cez oblok
na pánov, čiže na predstavenie. Ako učeň. Mara párala perie,
a keď učeň odišiel, slúžka zaspala tichosť, dýchanie detí nedalo
jej vymôcť sa spod myšlienky, čo robie jej detičky. Či sa
nepobudili, či neplačú, či nespadlo voľaktoré, neskopalo sa, či
neprechladne? Hodiny tupo šťukali sem-tam, sem-tam, a Mara
Turjanka, zamýšľajúc sa nad svojím smutným stavom, zaháňala
rukou myšlienky, prihládzajúc si vlasy, podtískajúc ich pod
šatku, ale slzy jednak nemohla udržať. Utierala ich hánkami, že
sa jej pere lepilo. Slúžka, zavalená na rukách na stole, sa vše
strhla, prebudila, začala párať, povedala pár slov o panej,
pánovi, ale zase len zaspala. Štrnásť-pätnásťročné, ešte viac
dieťa, a zrobené, chúďa, nie div. Mara nevydržala. Zobudila
Marku, a naložila jej nezaspať, kým sa vráti, a sama nesvoja,
bez všetkého, bežala - len na oblok kuknúť deti. Var ju chytala
idúcu po zamrznutej ceste, po noci tmavej ako jej vdovský život.
Kukla, vbehla, deti spali. Pobozkávala ich na obnažené, rúčky,

tváričky, naprávala im sa tíško sa ich spytovala, ako sa im spí
prvú noc bez rodičov vôbec. Ačak zle bez otca, mamičky? Netrvalo
to za mitnútku, už zase primknúc bežala späť, aby sa páni
nenahnevali, že ju najali, a nie je tam. Hodín bolo ešte len
jedenásť. Učeň sa vrátil uzimený zaspal.

IV.

Páni zabávali sa dobre. Ostali po divadle aj tancovať. Prešla
polnoc, jedna, dve hodiny. Mare nedalo pokoja. Prichodilo jej na
um všetko zlé, čo sa deťom stať mohlo. Zaletela domov pozakrývať
ich, lebo im už iste vychladlo nacelkom. Ťažko jej bolo od nich,
ešte aj cez okno kukla dnu a behom vrátila sa späť. Bola už aj
hmla, tma a zima treskúca. Prešli aj štyri hodiny, a páni
nedošli. Dobre sa cítili a boli bezpeční, veď je tam "Marka".
Pán kartoval, pani sa vykrúcala v tanci. Mare sa celú noc ani
nezadriemalo. Ba čím ďalej, tým jej bolo teplejšie, ač už izba
aj tu chladla. Čím ďalej, tým bola nepokojnejšia, sluchy jej už
trhalo. "No, už čo ako, ale by som radšej bola oželela tých
dvadsať-tridsať grajciarov, ako doma nebyť. Chúdence. Otca
nemajú a už aj bez matere budú ostávať nielen vo dni, ale aj
celé noci. Netrpezlivo pozerala na hodiny, sadla, vstala,
prikrývala panské deti, ale aj na svoje myslela. Čo všetko sa im
mohlo stať, hútala v mysli. Schytila ručník, a ani nevedela ako,
vyšla von. Obchodiac vržďavý sneh, akoby kradnúť šla, bežala
ulicou. Bežala, akoby deti pred dákym nešťastím zachrániť mala.
Izba bola vychladla, rozložila rýchlo ohňa, naložila dreva,
poukrúcala "svoje sirôtky", v láske a žiali nad nimi zase si len
povinnosť spomnela.

V.

Páni došli konečne pred piatou a Mara referujúc, že sa deti
sotva prebudili cez noc, obdržala štyridsať grajciarov; zavrúc
ich do dlane a stískajúc ich, naradostená bežala domov. "Ako ma
previalo." Zima ju zdrgľovala, ačkoľvek hneď na oheň priložila,
deti pobudila a tešila sa v nich. "Ale čo mi je taká zima?!
Huj," striaslo ju. Dnes je už druhý týždeň po bále, každú noc sa
tisne Turjanka k drobným deťom svojim ona štvrtá na biednu
posteľ, a len sa nemôže zahriať. Už aj zelín sa napila, aj sa
vypotila, ale keď sa večer z roboty vráti alebo aj doma je, len
ju zima drví. Kašle, má ju zadusiť, a v bokoch ju kole. "Bože,
ešte vari ochorieť idem ..." myslí si každý večer a len jej
neprechodí...



ako to funguje?