podobné referáty

ico refreklama

Hugolín Gavlovič: Valaská škola-mravúv stodola


Hodnotenie:
Zobrazení: 20258


Hugolín Gavlovič patrí k spisovateľom, ktorých životné a literárne osudy pozná slovenský literárna história iba vo veľmi skromnom rozsahu. O to húževnatejšie pretrvávajú v jej "pamäti" niektoré neoverené, resp. nepresné tvrdenia.
Meno a dielo Hugolína Gavloviča objavil a sprístupnil pre slovenskú verejnosť prvý editor jeho Valaskej školy Michal Rešetka. Vo veršovanom predslove k trnavskému vydaniu tohto diela z roku 1830 -1831 uviedol aj najzákladnejšie životopisné údaje. Ich pramene necitoval, možno však predpokladať, že ich získal z pruštianskeho františkánskeho kláštora. Ďalšie Rešetkove literárnohistorické bádanie bibliografické údaje dosť dlho podstatnejšie nerozšírilo. O ich významné doplnenie sa pričinil literárny historik Celestín Lepáček, ktorý podal prameňmi podložené spresnenie viacerých životopisných faktov.


Sociálny a národnostný pôvod

Podľa zistenia C. Lepáčka Hugolín Gavlovič sa narodil 11. novembra 1712 v Czarnom Dunajci v Poľsku. Pri krste dostal meno Martin, meno Hugolín prijal až pri vstupe do rehole.
Doterajší literárnohistorický výskum nepriniesol zatiaľ spresnenie o sociálnom pôvode Hugolína Gavloviča. V czarnodunajeckej matrike sobášených pri sobáši Gavlovičových rodičov 4. mája 1704 sú uvedené ibá mená a územný pôvod (Casimir Gawlowicz a Barbara Jugarzanka "de Czarnodunajec"); neuvádzal sa ani vek, ani sociálne, resp. spoločenské zaradenie. Dá sa však predpokladať, že išlo o príslušníkov nižších spoločenských vrstiev, ktorí nemuseli nevyhnutne patriť medzi poddaných. Podľa označenia "de Czarnodunajec" možno ďalej usudzovať, že aspoň jeden z Gavlovičovych rodičov pred sobášom býval a azda sa aj narodil v tejto pohraničnej obci. Vie sa, že už od svojho prvého roka bol Gavlovič vychovávaný v Trstenej na Orave. Vyplýva to zo záznamu v matrike novicov v kláštore v Pruskom, ktorí v roku 1733 zložili ehoľné sľuby.

Mená rodičov (najmä matky) so značnou pravdepodobnosťou napovedajú ich poľskú národnosť. Podľa zemepisnej polohy Czarneho Dunajca možno odôvodnene predpokladať intenzívnejšie susedské, resp. aj príbuzenské kontakty jeho obyvateľov s blízkou oravskou stranou. Gavlovičov osud totiž naznačuje, že prinajmenšom niektorý z jeho rodičov mohol byť so Slovenskom v bližšom či vzdialenejšom, možno aj príbuzenskom spojení.
Formulácia v zozname novicov z roku 1733 na prvý pohľad dosť jednoznačne potvrdzuje, že dvadsaťročný Gavlovič si pravdepodobne uvedomoval poľskú národnú príslušnosť.

Zdá sa však, že ak sa ako dvadsaťročný považoval za Poliaka, išlo pravdepodobne skôr asi o teritoriálne, než o nacionálne určenie, ktoré aj preto v neskoršom životnom období podľa všetkého nezdôrazňoval. Gavlovičov kultivovaný slovenský literárny jazyk potvrdzuje naopak dosť hodnoverne jeho splynutie s domácou slovenskou kultúrnou a jazykovou tradíciou.

Štúdiá

Nie sú známe nijaké doklady, kedy, kde a ako Gavlovič získal základné vzdelanie. Lepáček - a po ňom ďalší - iba predpokladali, že ho nadobudol v Trstenej.
Stredoškolské štúdia - rovnako podľa Lepáčka - bol by Gavlovič mal absolvovať v Žiline. Podľa konceptu Gavlovičovho listu V. Gazdovi, publikovaný Lepáčkom v roku 1946, Gavlovič ukončil v Žiline len najnižšiu gramatickú triedu.
Najbližším známym dátumom v Gavlovičovom živote je 30. jún 1733, keď vstúpil do františkánskej rehole Salvatoriánskej provincie a prijal meno Hugolín. Do rehoľného rúcha bol oblečený v Hlohovci, rok noviciátu (1733-1734) strávil v kláštore v Pruskom. Po skončení kandidátskej lehoty - podľa Lepáčkových výskumov - odišiel Gavlovič do Beckova (1734-1736). V tamojšom kláštore bol v tom čase zriadený filozofický kurz, kde budúci bohoslovci z františkánskeho rádu absolvovali predpísané dvojročné štúdium filozofie.
Po skončení filozofickej prípravy (od roku 1736) pokračoval v štúdiu teológie v žilinskom kláštore. Za kňaza bol vysvätený už ako poslucháč štvrtého semestra v roku 1738. Štúdium teológie v Žiline dokončil v roku 1742.

Pôsobiská

Podľa Lepáčkových zistení po skončení štúdia ostal Hugolín Gavlovič ako rehoľný kňaz v Žiline, kde vykonával kazateľské povolanie a funkciu hospodárskeho správcu kláštora.
13. júna 1743 ho hlavné predstavenstvo preložilo do Beckova a po roku (10. júna 1744) do Pruského. Členom komunity tamojšieho kláštora ostal až do konca života, posledných dvanásť rokov ako kaplán v rodine Madocsányiovcov v Horovciach. Túto skutočnosť potvrdzujú aj Gavlovičové datovania všetkých rukopisov, ktoré napísal, resp. dokončil v tomto období.

Choroba

Skutočnosť, že provinciálne predstavenstvo ponechalo Hugolína Gavloviča po celých 43 rokov na jednom pôsobisku, súvisí zrejme s jeho pľúcnou chorobou, ktorá mala tuberkulózny charakter (phthysis). Rešetka a Lepáček datujú ochorenie(bez uvedenia prameňa) do roku 1745.
Kláštorné záznamy z rokov 1765-1773 na druhej strane naznačujú istú stabilizáciu, ba azda i zlepšenie Gavlovičovho zdravotného stavu. Podľa nich bol Gavlovič v uvedenom období pridelený na fary v Štiavníku, v Papradne, v Považskej Bystrici, v Predmieri, v Dubnici nad Váhom a v Súľove.

Takáto pomoc bola počas výročitých sviatkov spojená so značnou námahou a vyžadovala si uspokojivú fyzickú kondíciu.
O spôsobe svojej liečby zmienil sa Gavlovič v podtitule Valaskej školy , kde uvádza , že dielo vzniklo "na salaši osvíceného pána gróga Xaveriusa Königsegg.. pod zámkem Vršatským a na Chrástkovej", kde autor "k zdraví svému žinčicu užíval". Ako tvrdí Lepáček, túto terapiu odporúčal Gavlovičovi kláštorný "chirurgus" , fráter Filip Lentz.
Posledné mesiace svojho života (7.1.-4.6.1787) strávil Hugolín Gavlovič na lôžku v kaštieli Madocsányiovcov. Zomrel 4. júna 1787 po štvormesačnom znášaní suchôt a horúčok.

Tvorba

Kým Valaská škola je návodom pre pozemskú človekovu púť,
Škola kresťanská na ňu nadväzuje v intenciách kresťanského svetonázoru o posmrtnom živote. Skladá sa zo 4 cyklov jednotlivých
námetov,základnou kompozičnou jednotkou je takisto dvanásťveršový
"koncept" so 14-slabičným veršovým rozmerom. Jej meditatívnym
pokračovaním je Škola duchovní; má veršovaný úvod na tému dôležitosti samoty a meditácie o márnosti pozemského bytia z hľadiska večnosti; dielko má 11 kapitol. Barokové dielo Kameň ku pomoci v lat. úvode rozdelilo drahé kamcue podľa symbolického
významu, ktorý je funkčne využívaný v jednotlivých kázňach, často pertraktujúcich
naliehavé spoločenské a sociálne problémy. Ako vychovávateľ Madočániovcov zostavil didaktickú príručku Petsto naučení o dobrých mravoch, ktorá obsahuje sentencie antických spisovateľov (ľavá strana rukopisu obsahuje vždy latinský originál,
pravá strana jeho slovenské pretlmočenie v 14-slabičných veršoch). Z ostatných pisov vyniká latinská úvaha Qualis vita mors est ita a spis Kniha o márnosti svetskej. Jeho dielo vznikalo počas dozrievania spoločenských podmienok vzniku spisovnej slovenčiny.
Jazykovo je formou kultúrnej západoslovenčiny s
kultivovaným pravopisným systémom.

Rozbor

"Valaská škola"- životná skúsenosť spísaná medzi pastiermi na salaši. Za cieľ si kladie "vyškoliť" čitateľa v životnej múdrosti a skúsenosti pastierov. Zámer bol však v skutočnosti širší a Gavlovič sa zaoberal veľkým množstvom problémov.
Ponúka čitateľom bohatstvo mravných naučení a praktických rád o najrozmanitejších veciach a životných otázkach náboženských a najmä laických, svetských, občianskych morálnych zásad, podliehajúcich i vymykajúcich sa normám barokovej hierarchie ľudských a spoločenských hodnôt ("mravúv stodola").

Mravné naučenia a praktické rady sa zaoberajú vzťahmi jednotlivca k bohu, blížnym a spoločnosti, ľudskými cnosťami a necnosťami, povahovými nedostatkami, poverami, vzdelaním, spoločenským správaním, vlasťou, manželstvom, rodinou, deťmi, priateľstvom, prácou, pokojom, vojnou, bohatstvom, chudobou, vrchnosťou, poddanými a sociálnymi problémami v najširšom zmysle slova. V popredí je vždy oslava dobra a kladných hodnôt života a odsudzovanie zla a záporných javov a napokon obdiv, láska k chudobe a antipatia voči pánom a boháčom, ktorá sa mení na kritiku ich života, morálky a vzťahu k poddaným. Prameňom mravných naučení a praktických rád nie je len biblická, antická, stredoveká, humanistická a baroková literatúra, ale aj autorove vlastné skúsenosti, zážitky a pozorovania nadobudnuté v styku s jednoduchými ľuďmi a vznešeným panstvom.
Valaská škola má slúžiť ako "mravoučný kódex" čitateľom všetkých spoločenských vrstiev, ale etické ideály jej didakticko-reflexívnych básní sú veľmi blízke alebo celkom totožné s etikou sociálne utláčaných vrstiev. Hlboké trhliny do noriem barokovej hierarchie ľudských a spoločenských hodnôt zapríčiňuje zdravý, úprimný, kritický pohľad františkánskeho ľudového kazateľa a oslavovateľa chudoby na ľudské a spoločenské problémy. Z pasívneho františkánskeho kultu a glorifikácie chudoby sa rodí aktívny vzťah k chudobnému poddanému ľudu, zmysel pre jeho sociálne túžby a potreby a ostrá spoločenská kritika. Nejde len o didaktické, ale aj o zábavné čítanie poloľudovej populárnej literárnej produkcie. V Gavlovičovej skladbe sa splietajú témy a motívy rozmanitej proveniencie: z literatúry antickej i kresťanskej ale i z ľudovej a poloľudovej tvorby. Sú však spracované svojsky a samostatne. Básne Gavlovičovej skladby by sa dali rozdeliť na tri tematické okruhy: vzťah k Bohu, k ľuďom a k svetu. Gavlovič takéto okruhy naznačuje v úvode.
Motivický a tematický vzťah k Bohu obsahuje motívy a tematiku náboženského charakteru (správanie kresťana voči bohu, vlastnosti dobrého kresťana, svetská pominuteľnosť, smrť, záhrobný život a pominuteľnosť). Človek sa má báť boha a slúžiť mu. Musí žiť cnostne a statočne a starať sa viac o dušu ako telo. Pozemské veci sú premenlivé, pominuteľné a márne. Zapríčiňujú nešťastie a záhubu. Škodlivá je i telesná krása. Túžiť po pominuteľných svetských veciach znamená bláznivosť. Smrť je nevyhnutná, ale netreba sa jej báť. Vo večnom živote ponížený stanú sa povýšenými.

Odsúdeniahodná je poverčivosť, najmä viery v sny a veštenie.


Nic v svete stáleho není, všecko ide k zničemnení.

Všecko márnosť nad márnosti, Šalamún povedel,
když nic pod sluncem stálého večne trvať zvedel.
Pracuje človek v živote, nič nemá krem práce,
potém zemírá nanáhle, když živ byl nakrátce.

Promíná se pokolení a druhé vychádzá,
a které se pominulo, vícej neprichádzá.
K čemukoliv sa obrátíš, nemá svej stálosti,
všecko hyne a celý svet mení se v rýchlosti. Kde asírska monarchia? Kde je mocnosť médska?
Kde potomci Alexandra? Kde údatnosť grécká?
I rimanské panování jednúc se pomine,
čo je na svete pod sluncem, to v čase svém zhyne.
(1)
Vysvetlenie: Svet sa stále mení, čas sa nezastaví a to, čo sa už stalo, nikdy sa nevráti naspäť. Aj ríše boli jedno
obdobie najmocnejšie na svete a o pár storočí ostali po nich iba historické pamiatky. Spomína sa tu, že človek v svojom krátkom živote nič nemá okrem práce. Všetko na svete sa začne a po svojom krátkom trvaní to zmizne z povrchu zemského.


Smrť všeckých pojímá, život im odnímá.

Ačkoliv všecké potoky do mora se lejú,
predce more se svú vodú preplniť nesmejú.
I smrť jest tej obyčeje, všech lidí chce vzíti,
všech zežírá a žalúdek s nimi nenasýtí.

Z more voda na místo své zas rýchlo vychodí
a ze studníc skrz potoky zas do mora vchodí.
A od smrti neprichádza žáden k živobytí,
by nemusel jeden dvakrát smrti poddán byti.

A i mýdrý a i blázen jedinký má konec,
nebo káždému zvonívá smrť na jeden zvonec.
Každý musí jednúc zomreť, i múdry i blázen,
neb jest každý v živobytí jednej smrti vazen.
(2)
Vysvetlenie: Tento "koncept" významovo nadväzuje na ten predošlý. Gavlovič prirovnal ľudský život ku kolobehu
vody v prírode - niekto sa narodí a druhý zase zomrie. Nezáleží na tom, či je niekto múdry alebo hlúpy, každý raz "odíde na druhý svet". Nikto tu neostane žiť naveky. Bláznivá vec to dostávať, čo nemúže dluho trvať.

Musá se smáť bohové nad lidmi takými,
kterí ďaleko ščahajú rukami krátkymi.
Mnoho sebe chtejú dostať skrz usilování,
ale nič nedostávajú kreme unování.

Čož osoží pocestnému stavať krčmy, mlyny,
kdy zítra ďalej svú cestu pokračovať míní.
Remeselník nespí v noci, kupec v cestách vždycky,
mnozí traťá svoje zdraví pre zišček maličký.

Slibujú si zítrejší deň deň štestí všelijaké,
o márnosti rozmnožujú mysli ledajaké.
Pro časnú vec mnoho robiť, o nebe nedbati,
bláznivosť je, kterú múže každý vysmívati.
(3)

Vysvetlenie: Sú aj takí ľudia, ktorí sa veľmi snažia , aby niečo dosiahli a napriek tomu výsledok nezodpovedá
požadovanej námahe. Medzi týchto ľudí zaraďujeme aj remeselníkov a obchodníkov. Málo spia a aj tak majú malý zisk. Nemali by sa zaťažovať len materiálnymi hodnotami (peniazmi, ktoré sa rýchlo minú a pod.), ale myslieť aj na nebo, posmrtný život.

Never snovi, babe a koňovi.

Jako kdo vetry naháňá, neb stín do rúk chytá,
tak ten, kdo v nejakej veci od snuv pravdu pýtá.
Vetru žáden nedohoní, ani stín nechytí,
ani ze snuv i nejmenšej pravdy nepochytí.

Sny se ploďá z fantazie, ktoré nič neví,
protož o budúcích vecách pravdu nevyjeví.
Fantázia ze sny svými mnohých oklamala,
vzbudila nádej u bláznuv, však im nič nedala.

Nedal búh budúce veci lidem k vedomosti,
kdo ich chce ze snuv poznávať, žije v všetečnosti.
Nechtej veriť starej babe, psovi a koňovi,
pánom, lhárom a hádačom, fantazie, snovi. (4)
Vysvetlenie: Sny plodiace sa z fantázie už mnoho ľudí oklamali a vzbudili falošnú nádej. Treba ostať realistom
a hlavne požívať zdravý rozum. Podľa autora je odsúdeniahodné veriť v sny a byť poverčivý.


Motivický a tematický okruh vzťahu k ľuďom zahŕňa motívy a tematiku, ktoré si všímajú osobný život a jeho zaradenie do ľudskej spoločnosti (ľudské vlastnosti, cnosti a necnosti, šťastie, zdravie, životospráva, hygiena, výchova, vzdelanie, správanie, priateľstvo, manželstvo, vzťahy medzi rodičmi a deťmi, medzi starými a mladými a vôbec medzi ľuďmi). O kladných i záporných ľudských vlastnostiach rozmýšľa Gavlovič v rámci rozmanitej tematiky, ale venuje im aj samostatné básne. Z cností vyzdvihuje dobré mravy, čisté svedomie, múdrosť, sebapoznanie, sebaovládanie, pracovitosť, vďačnosť, spravodlivosť, pravdovravnosť, skromnosť, trpezlivosť, opatrnosť, predvídavosť, ústupčivosť a málovravnosť. Z necností odsudzuje nemravnosť, chlipnosť, lenivosť, márnivosť, pachtenie po hodnostiach, samochválu, pochlebovanie, pokrytectvo, pýchu, klamstvo, faloš, skúposť, závisť, ohováranie, veľavravnosť, hašterivosť, nenávisť, zlobu, prchkosť, hnev a ukrutnosť. Veľa miesta venuje opilstvu. Opilstvo škodí rozumu i zdraviu a zapríčiňuje biedu. Na opitého človeka je aj nepríjemný pohľad.

Hle člověk opilý/žádnemu nemilý

Jestli se chceš,ako svedčí, opilstva varovať,
Tak sobe daj opilého človeka maľovať:
Nech bude neočesaný a sliny po brade,
Neumytý, nespúsobný, válaný všade.

Slabé nohy, mŕtvy jazyk a krvavé oči,
Vždycky letíc dolu nosem, čo s nohú pokročí.
V hlave víno, v bruchu rozum, v údoch žádnej sily,
Tento nápis daj pod neho: Hle, člověk opilý.

Tento člověk není člověk, neb rozum utratil,
Když se zbytečným nápojem v hovado obrátil.
A jak spadne do kaluže, bude posteľ jeho,
A i svine tam líhajú z obyčeje svého.
(5)
Vysvetlenie: V mravnom ponaučení autor načrtáva prirodzený portrét opilca. Odsudzuje opilstvo a vystríha před ním. Keď sa uvidíš opitý, nebudeš chcieť piť. Opitý člověk vyvoláva odpor svojím odpudzujúcim vzhľadom a nedôstojným správaním. Víno ho oberá o rozum. Prestáva byť človekom a stáva sa zvieraťom-svinou. Za pravé šťastie Gavlovič považuje božiu milosť. Uznáva však i pozemské šťastie ku ktorému patrí potešenie z detí, pokoj od nepriateľov, vydarené manželstvo, nepoblúdenie, verné priateľstvo, spravodlivosť, služba dobrému človeku, vyhýbanie sa úžerníkom a množenie všetkého dobrého.

K šťastiu vždy zdôrazňuje jeho vrtkavosť a pominuteľnosť. Ešte poukazuje napríklad na:
· Zdravú myseľ podmieňuje zdravie. Zdravie upevňuje veselosť a prechádzky. Škodí mu žiaľ hnev, závisť, rozkoš a nestriedmosť. Ak človek ochorie, musí znášať svoj stav trpezlivo. Lekárov si treba uctievať. Nadmerné užívanie liekov však škodí zdraviu a osoží vrecku lekárov, o čom hovorí Gavlovič satiricky. Pre zachovanie zdravia je dôležitá i dobrá životospráva a hygiena. Najlepšia životospráva spočíva v práci a skromnom jedle i pití. Preto Gavlovič venuje veľa pozornosti striedmosti. Zdraviu škodí i dlhé vyspávanie. Medzi najpotrebnejšie hygienické návyky podľa Gavloviča patrí čistota tela i odevu, ale i prostredia, v ktorom človek žije. · Závažné miesto v ľudskom živote zaujíma výchova. Výchova detí je ozajstné umenie. Má smerovať k osvojeniu cností, dobrých mravov a pracovnej zručnosti. Vychovávať treba už od útlej mladosti, lebo v dospelom veku sa už ťažko naprávajú chyby. Ak nepomáhajú dobré slová a príklad, musí sa siahnuť aj k trestom. · Nesmierny význam má pre človeka vzdelanie. Poskytuje múdrosť, ktorá kráča s človekom až do smrti. V učení je nevyhnutná usilovnosť, pričom učiť sa treba pomaly a sústavne, ba i od mladých ľudí, hoci najlepším učiteľom je vlastná skúsenosť. Najvhodnejší čas na učenie je noc. Vedomosti sa obnovujú ustavičným čítaním, ktoré ma napokon slúžiť i na to, aby zušľachťovalo mravy človeka. Pri učení sa nemá zabúdať ani na telesný odpočinok, prechádzku a hru. Učitelia sú potrební. Vykonávajú ťažkú prácu. Slúžia žiakom ako príklad. Žiaci si ich majú uctievať, milovať ich, poslúchať a obávať sa ich.

Učiteluv v dobrých veciach poslúchaj

A i tvého učitele máš meť v úctivosti,
Jeho dobré naučení poslúchať s pilností.
Obávaj se ho, ponevač má nad tebú vládu
A i miluj, když s učením dobrú dáva radu.

On jest tvojím služebníkem, když te vyučuje,
Ako lekár nemocného, když mu rozkazuje.
Jak ho poslúchať nebudeš, nič ti neosoží,
Byť bys´ mu dal za učení všecko tvoje zboží.

Usiluj se ku dobrému podle vtipu tvého,
Zapamatuj, když učiteľ mluví čo dobrého.
Tak úžitek z neho vezmeš a on poteší
A zustaneš svojím časem mládenec vznešený.
(6)

· Gavlovič veľmi často spomína "literné umenie", pod ktorým rozumieme vedomosti spísané v knihách, učenosť, vzdelanie ( ovládanie písma, čítanie). Nevedomý človek je v slepote.

"Literné umenie" je cennejšie ako bohatstvo.


Nad literné umení / bohatstvo je nič neni.

Čo je lepšé, bohactvo-li anebo umení ?
Jak bys' mluvil, že bohatstvo, zlé bys' mel domnení.
Kdo má literné umení, bohatým být múže
a bohatstvo ku umení sprostým nepomúže.

Múže byť bohaté díte a i človek hlúpý,
ale žáden za peníze umení nekúpí.
Kdo má literné umení, je bohatý dosti,
neb sobe ví pomáhati v každej potrebnosti.

Bohatství bývá nestálé, umení trvácé,
umení slúží do smrti, bohatství nakrátce.
Lepší chudobný učený než bohatý sprosták,
z rudi múže byti zlato, z vola nebude pták.
(7)
Vysvetlenie: "Literné umenie"( učenosť, vzdelanie) je cennejšie ako bohatstvo. Múdry človek sa môže stať bohatým,
ale "bohatý sprosták" nikdy nebude vzdelaným. Naše vedomosti nám ostanú po celý život, nikto nám ich nevezme, bohatstvo sa však môže rýchlo pominúť.


· Správanie človeka má byť vždy vhodné a dôstojné. Každý sa musí usilovať, aby ho ľudia mali radi. Nerozumné je zhovárať sa s hlupákmi, konať v hneve a starieť sa do cudzích vecí. Pri rozhovore sa nemá skákať druhému do reči a kričať, ale zhovárať sa má prívetivo. Slušne sa treba správať na cestách, ale i na návštevách, najmä pri stolovaní. · V živote človeka zohráva veľkú úlohu priateľstvo. Zakladá sa na vzájomnej cnosti, dobrodeniach, úcte a odpúšťaní. Priateliť sa treba so seberovnými, lebo nerovnosť v priateľstve vyvoláva hnev a utrpenie. Priateľ sa môže priateľovi zdôveriť. Treba sa však chrániť falošných priateľov. Nebýva na škodu nájsť si i viac priateľov. Chudobný nemá priateľov, lebo nemá majetky. Keď upadne do chudoby bohatý, opustia ho i priatelia. · Gavlovič uznáva manželstvo, ale uprednostňuje slobodný "panenský stav". Kto sa chce ženiť, má si vziať ženu podľa svojej vôle a seberovnú. Základom manželstva je láska, práca a zhovievavosť. Úsmevnú zhovievavosť prejavuje voči manželstvu napokon i sám autor. Keď Gavlovič hovorí priamo o ženách, jeho úsmevnosť sa mení na iróniu a satiru. V podstate to značí, že tradičnou satirickou literárnou formou interpretuje názor na ženu ako na pôvod zla. Básne s takýmito motívmi a témami patria však medzi poeticky najpôsobivejšie a ich niektoré obrazy možno porovnať s obrazmi ľúbostnej lyriky. V týchto poeticky možno najpôsobivejších veršoch ide o vyobrazenie rozmanitých defektných ženských vlastností. Charakteristická je pre ženy prefíkanosť a pretvárka. Niet väčšej zlosti na svete nad ženskú zlosť, ktorá "mužovi vysušuje ducha, telo, kosti". Príjemná nie je ani opitá žena. Mimoriadne nebezpečná je pre muža ženská krása. Gavlovič však nepopiera, že
sú i dobré ženy.
· Vzťahy rodičov a detí by sa mali zakladať na láske, úcte a poslušnosti detí k rodičom a na prísnosti rodičov k deťom. Veľká láska deťom škodí, nesmú sa rozmaznávať. Ako sa kto správa k rodičom , také bude mať deti. Ťažkú situáciu majú nevlastní rodičia, lebo ich ľudia všeobecne odsudzujú. · Vzťahy medzi starými a mladými ľuďmi spočívajú v úcte mladých ľudí k starým, pričom starí ľudia majú slúžiť mladým ako príklad a byť k nim veľkorysí. Starí nemajú silu, ale zrelý rozum a múdrosť.

Vzťahy medzi ľuďmi majú svoje pravidlá , ktoré určujú dobré mravy a cnosti. Medzi občanmi musí panovať svornosť. Mravný cnostný človek sa neposmieva blížnym, keď ich trestajú, prívetivosťou krotí zlostníkov, nedáva zbytočné sľuby, radí uvážene, poskytuje almužny a odpúšťa krivdy. Cti rodičúv vždycky, by te ctili tvoje dítky.

Nepochádza hrozno z tŕňa, ani fík z bodláka,
nesplodzuje vlk barana, ani medveď ptáka.
Skrze čo kdo pohrešuje, skrz to trestán bývá,
kdo je zlý ku svým rodičúm, též zlé dítky mívá.

Jaký otec, taký syn, mluví se v prísloví,
taký bude syn tvúj k tobe, jakýs' ty k otcovi. Neplodí zlý strom k jedení dobrého ovoce,
tak nebýva obyčejne lepší syn od otce.

Jak ty nechceš tvých rodičúv slušne šanovati,
počkaj, tvoju neúctivosť tvúj syn ti odplatí.
Cti rodičúv a čo mluvím, teho se nelekaj,
jaký budeš k tvým rodičúm, také deti čekaj.
(8)
Vysvetlenie: Je veľmi dôležité vážiť si v mladosti svojich rodičov. Vráti sa nám to v budúcnosti - naše deti si nás
takisto budú ctiť. Ak si mi svojich rodičov nevážime, nebudú si nás vážiť ani naše deti, pretože deti sa vždy podobajú na vlastných rodičov.


Metodický a tematický okruh vzťahu k svetu zahŕňa motívy a tematiku, ktoré sa orientujú na spoločenskú i sociálnu problematiku v širšom i užšom zmysle slova.
· Statočná a tvorivá práca je matkou všetkého, čo vidieť na svete. Utužuje zdravie, silu a prinášajú úctu. Najviac si ceníme veci nadobudnuté prácou. Práca sa má vykonávať bez prinútenia a s usilovnosťou, ale nenáhlivo. Osvieženie prináša odpočinok a veselosť. Človek sa nesmie dať odradiť od práce pri prvom neúspechu. Nesmierny význam pre ľudskú spoločnosť má sedliacka práca. ·K najväčším dobrodeniam na svete patrí pokoj a mier a k najhroznejším nešťastiam nepokoj, rozbroje a vojny. Svet speje k skaze, lebo v ňom vládne neprávosť a rozbroje. Rozbroje robia nespokojní ľudia , ktorí sú v čase pokoja smutní. Zdrojom starostí, nepokojov je aj ľudská túžba po osobnom vlastníctve, náchylnosť k zlému a namáhavá práca.

Gavlovič uznáva spravodlivý boj za krajinu, kráľa a boha, ale všeobecne odsudzuje vojny.


Voják dvum bohum na obeť se kŕmí.


Bellona, boje bohyňa, i Mars je búh boje,
zrodila Juno v Thracii této deti dvoje.
Bellona s bičem krvavým spokojne nestojí
a Mars s mečem k bíde lidskej po všem svete brojí.

Nenecháva pri pokoji pri pluhu sedláka,
musí chovať v čas pokoje v dome svém vojáka.
Má se dobre na kvartíri voják vykŕmiti,
aby na obeť dvum bohum mohel súcí byti.

Tu se krmí jako baran, krev vyleje v boji,
neb Mars i sestra Bellona o krev jeho stojí.
Kdyby Mars ani Bellona nebyla na svete,

nehynuli by od meča mládenci v svém kvete.
(9)
Vysvetlenie: V mravnom ponaučení autor vyjadruje odpor k vojne. Je nezmyselná, zbedačuje ľudí, vyvražďuje
mládež a sedliak na ňu dopláca i v mieri, pretože musí vo svojom dome prechovávať vojakov. Boh vojny Mars a bohyňa Bellona ustavične znepokojujú svet. Keby nebolo tých dvoch, nezomierali by ľudia vo vojnách.


· Gavlovič vyzdvihuje vlastenecké city a najkrajšími slovami sa vyjadruje o láske k vlasti, pod ktorou myslí krajinu, kde sa človek narodil a bol vychovávaný. Na vlasť sa nesmie zabúdať. Veľké bláznovstvo je tupiť svoju vlasť a vnucovať jej cudzie mravy. Veľmi je hlúpý,kdo vlast svú tupí.

Sladký je chren červíčkovi, když se vnem uléhne,
a jak z neho kdy vyleze, zas se k nemu ťáhne.

Sladká je vlasť človekovi, v ktorej sa narodí,
kterú sladkosť v človekovi prirodzenosť plodí.

Blázen je, kdo pred inými svú vlasť potupuje ,
s potupením svojej vlasti cudzú vychvaľuje.

Kdo vlasť svoju potupuje, i sám seba haní,
nevďačný je, kdo úctivosť svéj matky nebrání.

Když je vlasť v neúctivosti, i ten bez cti býva,
kerý v neúctivej vlasti narodzení mívá.
A tým vetšé pro nevdečnosť potupení získá,
jak nálezky, cudzé mravy do svéj vlasti vtíská.
(10)
Vysvetlenie: V tomto "koncepte" sa vyzdvihuje láska a úcta k vlasti a domácim tradíciam a zatracuje sa
znevažovanie vlasti a pohŕdanie tradíciami. Človekovi je sladká, milá vlasť v ktorej sa narodil. Iba hlupák a blázon haní svoju vlasť a vychvaľuje cudzinu, lebo tým tupí aj seba a svoju česť. No ešte väčšmi sa potupuje, keď do svojej vlasti prinesie cudzie zvyky a mravy.


· Zastávanie hodnosti úradov prináša len starosti, ba čím väčšmi hodnosť a úrad, tým väčšie nebezpečenstvo. Hodnosť a úrad neraz kazí ľudskú povahu. Veľkým zlom je úplatkárstvo. Do úradov sa majú vyberať len vhodní ľudia.
· Súdy majú byť spravodlivé. Žiaľ prikázania platia len pre chudobu a vina sa musí potrestať, ale sudca nesmie súdiť unáhlene a má dať vinníkovi možnosť polepšiť sa. Pred súdmi by sa človek nemal ukrývať. Pravotiť sa s mocnými prináša len škodu.

Sudcovia, ktorí berú úplatky, sú nespravodliví lúpežníci.

Spravedlivosť slepá má byť, všech má bez ohledu súdiť.

Spravedlivosť se raduje ze všeho dobrého,
nemá úmyslu podvodne sklamati žádného.
Tak se chová, jak sluší, vždy pri pravde sedí,
v súdoch oči má zvázané, osoby nehledí.

Nechce vinného vymlúvať, byť by byl ze stavu,
ani nevinného ľstive ustavovať k právu.
Vždy na jedných vážkách váží pána i sedláka,
chce vždycky byť bez promeny každému jednaká.

Usiluj se milý synu, podle všej možnosti,
dokud žiješ, v každej veci stáť v spravedlivosti,
neb podvodnosť jakákoliv pokoj srdce kazí,
s falešnosťú i blížního i boha obrazí. (11)
Vysvetlenie: Spravodlivosť má byť vždy "slepá". Má súdiť ľudí rovnako, bez ohľadu nato, či je niekto poddaný alebo
šľachtic. Ak je niekto vinný, musí byť potrestaný a ak niekto nevinný, má byť prepustený na slobodu. Aj sám človek má byť spravodlivý. Keď je niekto falošný, vzdiaľujú sa od neho ľudia a boh.


· Gavlovič ako hlásateľ chudoby zatracuje bohatstvo a boháčov a zvelebuje chudobu a bedárov. Bohatstvo je pominuteľné a prináša iba súženie a starosti. Lepšie nič nemať a nebáť sa, že človek o to príde. Boháč by mal byť štedrý k chudobe. Pravda, peniaze vládnu svetom, a preto Gavlovič ironizuje ich všemohúcnosť. Peníze všecko múžú.

Kdekoliv neni penezí, neni iných vecí,
a kdo má peníze, temu klaňajú se všetci.
Peníze čiňá na svete človeka vzácného,
neb ho všetci nazývajú blahoslaveného.

Nech bude kdo nejsprostejší, nech nič nemá v hlave,
jestli bude penežitý, predse bude v sláve.
Kdo má v hojností penezí, nemá nedostatku,
za peníze i príteľuv rozmnoží i statku.

Veľmi mocné sú peníze, na svete panujú,
všeckým lidem ku rozličným prácám rozkazujú.
Peníze v svete za boha snáď by sa hlásili,
kdyby štestí okrúhlemu poddané nebyli.
(12)
Vysvetlenie: V mravnom ponaučení sa hovorí o moci peňazí. Sú nestále - raz ich človek má, inokedy nie. Moc
peňazí zahŕňa i bezcenného človeka najlepšími spoločenskými hodnotami a životnými možnosťami. Nabádajú ľudí k rozmanitým prácam, ale môžu aj veľkému hlupákovi priniesť úctu, slávu, priateľov a majetok. No ich moc stroskotáva na vrtkavom šťastí. · Gavlovič glorifikuje chudobu. Chudoba je matkou cnosti a netreba sa za ňu hanbiť, ale trpezlivo ju znášať. Poskytuje šťastný a bezprostredný život, a preto je chudoba lepšia ako bohatstvo. Mnohých však zvedie k zlému, a preto je pre nich najlepšie nebyť ani chudobným ani bohatým. Horšia ako chudoba je zadĺženosť. Zapríčiňuje najväčšie súženie a biedu, najmä u sedliakov. Chudoba robí ľudí súcejšími na práce. Vynašli všelijaké remeslá, práce i znalosti vyžadujúce si šikovnosť rúk a rozumu. "Kumšty" trvajú naveky, kým bohatstvo sa pominie. Chudoba napokon "kumšty" aj zdokonalila, čo poukazuje na dôvtip, nadanie a schopnosti chudobného ľudu.

Prvňá robota nebýva bez chyby.

Jak se ti čo nepodarí v užitečném skutku,
preto ze zúfanlivosti nevchoď do zármutku.
Múžeš znova probovati, jestli máš slobodu,
nahradíš s pilnejšú prácú tvú prvnejšú škodu.

I Matiaš, kráľ uherský, prvňú bitku stratil,
však udatnosť a i nádej preto neutratil.
Naučil se z teho lepej bitky začínati,
prvňá škoda ví budúcé štestí znamenati.

Začni ináč aneb lepej, čo ti prv zle vyšlo,
aby i prvnejšé dílo ku úžitku prišlo.
Nemúdrí, kterí pro chybu dílo nechávajú,
obyčejne prvné dílá bez chýb nebývajú.
(13)
Vysvetlenie: Málokedy sa nám všetko podarí na prvý raz. Preto sa nikdy nemáme vzdávať, a do druhého pokusu
ísť s ešte väčším odhodlaním. Treba sa z toho predošlého poučiť a pri druhom pokuse začať inakšie, resp. lepšie. Iba hlúpi ľudia nepokračujú v svojej práci iba preto, že predtým urobili chybu.


Gavlovičove básne, ktoré sa dotýkajú vzťahov medzi bohatými a chudobnými, medzi pánmi a bedármi a medzi vrchnosťou a poddanými, charakterizuje úprimný obdiv a láska k chudobnému, poddanému ľudu a hlboká antipatia voči pánom a boháčom, ktorá vyúsťuje do kritiky ich života, morálky a postoja k nižšie postaveným spoločenským vrstvám. · Bohatí a chudobní sú rovní v smrti, ale nerovný v živote. Chudobný je však šťastnejší. Chudobný sa nemá priateliť s boháčom, lebo mu je to len na škodu. Boháč nesmie od seba odháňať psotného, ba nemal by s chudobným ani pravotiť. Medzi boháčmi a chudobou panuje nerovnosť a nepriateľský stav. Nepriateľmi chudobných sú úžerníci. · Gavloviča rozhorčuje sociálna nespravodlivosť. Z hľadiska utláčanej chudoby rozoberá vzťahy medzi pánmi a bedármi. Chudobný človek sa nemá spolčovať s pánmi, lebo sú úlisní a zaobchádzajú s chudobou ako vlk s baranom. Pánska láska má však krátke trvanie. · Vzťahy medzi vrchnosťou a poddanými majú byť vzťahmi dobrotivého otca k poslušným deťom. Vrchnosť si treba ctiť a ako božiu ustanovizeň i poslúchať. Vrchnosť nesmie byť tyranská, skúpa, ukrutná, nespravodlivá a zdieračská. Vláda, ktorá lúpi poddaných nemá dlhé trvanie. Podobné vzťahy ako medzi vrchnosťou a poddaným majú byť i medzi gazdom a čeľaďou. Gazda nesmie byť ukrutný a čeľaď pyšná a zlodejská. Tam ne dluhé panování, kde poddaných sužování

Který král aneb monarcha na zisk svúj nehledí,
Ten na trúne svém královském pri pokoji sedí.
Ale jak lúpí poddaných, chtíc bohatým byti,
Nemúže stálý na trúne pri pokoji žiti.

Najprv vzbudí proti sebe u lidu šemrání,
Když poddaných oblupujíc nútí ku žebrání.
Potem a i rebellie vznikajú veliké,
Když se nemúžú znášeti nálezky všeliké.

Tak a i ty, když si pánem neb hospodár domu,
K rozmnožení statku tvého neber nič nikomu.
Jak poddaných máš bohatých, dosť si juž bohatý
Jak pddaní sú žebráci, nemáš nič ani ty.
(14)


Gavlovičova nemilosrdná kritika sociálnych nezrovnalostí pripomína osvietenské myslenie ale v podstate neprekračuje hranice barokovej kresťanskej ľudomilosti. Autor verí v spravodlivú vrchnosť a napomína ľud k bezvýhradnej poslušnosti a k pokornému znášaniu krívd.

V hľadaní spravodlivosti ho odkazuje na posmrtný život a na boha. Gavlovičovu skladbu motivicky a tematicky oživujú ohlasy ľudovej poézie a najmä zveršované bájky a anekdoty, napr. ezopovská bájka o líške a hrozne a anekdota o opitej gazdinej :

Kde gazdina korheľkyňa, tam je prázdna kuchyňa.

Šla gazdina do jarmeku kupovať vretená,
stavila se trochu v krčme smadem prinútená.
Když se s kterúsi kmotričku trochu podnapila,
potem v rinku místo vretén hrncúv nakúpila.

Ide domu s hrncami, úzká je jej cesta,
tmu má v očoch, potýka se, statečná nevesta.
Vstupujíc do izby na prah s nohú zavadila,
spadla prez prah dolu nosem a hrnce pobila.

Muž nevedel, čo se robí, začína ju kriesiť,
ona hrnce oplakáva a prahu chce hrešiť.
"Čo je ? Že sa mi nemúžú žádné hrnce zdariť,
naposledy, čo mi po nich, nemám čo v nich variť.
(15)
Vysvetlenie: Je to vlastne veršovaná anekdota o opitej gazdinej. Pretože je dej veľmi epický, mravné ponaučenie je slabé: pijanstvo gazdinej - príčina biedy v domácnosti. Gazdiná šla na jarmok kupovať vretená. Opila sa v krčme a miesto vretien kúpila hrnce. Keď horko ťažko prišla domov, potkla sa o prah a hrnce rozbila. Chcela prah vyhrešiť, no napokon si uvedomila, že ich kúpila zbytočne, lebo nemá čo v nich variť.




Formálna stránka skladby


Jednotlivé časti

Veršovaná skladba sa začína úvodom, v ktorom je niekoľko častí (napr. Zmysly učitelúv o dobrých mravoch s dvojveršiami podľa Senecu, Ovídia, Plauta, D. E. Rotterdamského a i. Po úvode nasleduje 21 "pastierskych nót" t.j. častí, celkov (oddielov, kapitol). Každá časť sa začína "pastierskou nótou" - pastierskym spevom o nejakom výjave najmä zo Starého zákona. Starozákonní pastieri (Ábel, Jabel, Jakub, Mojžiš, Jozef a i.) spievajú o udalostiach zo starozákonného pastierskeho života. V mnohých spevoch vidieť, že ide o slovenský salaš, bačov, valachov a ich ťažký život ( najmä 2., 12., 15., 17., 18. a 21. spev). Spevy majú dynamizujúci charakter. Naznačujú "kresťanský beh života" od Starého k Novému zákonu. Za pastierskou nótou je 59 samostatných, obsahovo od seba nezávislých didakticko-reflexívnych "konceptov", t. j. básní ("mravné naučenia"). Pod "pastierskymi nótami" sa tu teda myslia aj jednotlivé časti(oddiely, kapitoly) skladby aj ich úvodné spevy. Po 21. časti nasleduje "Prídavek" (59 didakticko-reflexívnych básní bez úvodnej "pastierskej nóty"). Skladba je teda vybudovaná na číselnej kompozícii (22 oddielov). V celej skladbe je 1298 didakticko-reflexívnych básní (konceptov).

Skladba sa končí záverom, ktoré predstavujú eschatologické básne napísané v dvanásťslabičnom verši ( O smrti, O súde posledném).

Štýl a štylistické a jazykové prostriedky

Didakticko-reflexívna poézia(podľa mňa, lebo som nikde neobjavil žiadnu 100% informáciu) je básnický útvar, ktorý pomocou konkrétnej mravnej alebo nemravnej udalosti vyvodzuje ponaučenie a učí základom etiky. Štýl didakticko-reflexívnych básní je reflexívny(odrážajúci sa od skutočnosti), ba miestami až explikatívny(ostro priamy). Reflexívnosť a explikatívnosť mu však nebráni, aby nebol primerane emocionálny a expresívny. Racionálnosť a expresívnosť dosahuje jednoduchými štylistickými a jazykovými prostriedkami ľudového hovorového jazyka a najmä jednoduchými aj zložitejšími a patetickejšími a rétorickými štylistickými aj jazykovými prostriedkami barokového básnického jazyka. Jednoduché, ale aj zložitejšie štylistické a jazykové prostriedky sa usilujú vždy o jasné a zrozumiteľné a básnicky účinné zobrazenie myšlienok : autorových etických predstáv a názorov na mravné hodnoty, formulovaných v mravných naučeniach. Amplifikačné a kumulačné štylistické a jazykové prostriedky sa v barokovej poézii stali typickým štylistickým konštrukčným princípom, čo bolo výrazom barokovej radosti z pohybu a barokového rozletu k absolútnu. Veľkú úlohu napokon hrajú v didakticko-reflexívnych básňach. Celkom sa tu však podriaďujú žánrovým požiadavkám : didaktickosti, reflexívnosti a explikatívnosti. Slúžia na emocionálne mravoučné zdôraznenie etických myšlienok, faktov a skutočnosti, na dôkladné osvetlenie mravných zásad a sugestívne presviedčanie o záväznosti morálnych noriem. Uplatňujú sa formou takých základných trópov a figúr, ktoré patria k typickému štylistickému inventáru barokovej poetiky (napr. epitetami, metaforami, perifrázami, personifikáciami, hyperbolami, anaforami, epizeuxami, synonymami, pleonazmami, klimaxami a paranomáziami). ·Trópy a figúry v nich napokon môžu rozmanitým spôsobom na seba nadväzovať a vzájomne sa splietať.Mnohé trópy majú už topický charakter, ale vo veršovanom kontexte pôsobia sviežo.
· Metafory sú veľmi emocionálne, expresívne a dynamické. Majú barokový charakter. Reprezentujú obrazy negatívnych stránok života. V niektorých metaforách ešte cítiť pôvod z ľudového hovorového jazyka (tmu má v očoch).
· Personifikácie vyslovujú dôležitosť a moc konkrétnych alebo abstraktných vecí (napr. dôležitosť a moc peňazí práce).
· Hyperboly sú typickým barokovým štylistickým prostriedkom. Zvyšuje sa nimi rozpätie medzi realitou a jej básnickým zobrazením.
· Anafory opakujú tie isté slová na začiatku viacerých veršov. Zväčša stoja na začiatku dvojverší a niekedy majú slovnú podobu trochu zmenenú. Expresívne zdôrazňujú nejaký fakt, skutočnosť alebo predstavu. · V epanastrofách sa opakujú tie isté slová, zvraty na konci jedného a začiatku druhého verša (napr.

Botahý mívá peníze a chudobný dítky, chudobný s svým pokolením naplní príbytky.). Zvukomalebné onomatopoje zexpresívňujú rozmanité predstavy. Nepríjemná predstava sa napr. zvýrazňuje opakovanín "r"(napr. Tu sa krmí jako baran, krev vyleje v boji, neb Mars i sestra Bellona o krev jeho stojí.).

· Epizeuxy vyzdvihujú dôležitosť, platnosť, samozrejmosť, neodškriepiteľnosť a nevyvrátiteľnosť nejakého faktu a skutočnosti (Nech bude kto najsprostejší, nech nic nemá v hlave, jestli bude penežitý, predse bude v sláve).
· Synonymá podčiarkujú závažný fakt, skutočnosť a predstavu pomocou amplifikácie a kumulácie.

Kompozícia

Kompozícia didakticko-reflexívnych básní má skoro jednotnotný tvar: prológ (titul básne, presnejšie - motto, vedúca myšlienka básne vo funkcii titulu, písaná na pravom alebo na ľavom okraji básne), jadro (prvých 5 dvojverší, resp. prvých 10 veršov) a epilóg (záver, posledné dvojveršie).
Titul (motto) hrá veľmi dôležitú úlohu. Tvorí s vlastnou básňou neoddeliteľný harmonický významový celok, lebo obsahuje jej vedúcu myšlienku.
Titul býva prevažne veršovaný a reflexívneho charakteru. Má vätšinou formu aforizmu.
Jadro je prvou a pritom podstatnou časťou vlastnej básne. Významovo nadväzuje priamo na titul, lebo rozvíja, rozširuje reflexívnou formou myšlienku, ktorá je v ňom obsiahnutá. Jednotlivé myšlienky v jadre a vôbec celej básni sa formálne realizujú prevažne dvojveršiami.
Tieto dvojveršia sú nositeľkami autorových etických náhľadov (najmä svetského charakteru) a kritických postojov skutočnosti (napr. sociálnej kritiky, sarkazmu a satiry).
Záver je druhou, ale veľmi významnou časťou básne. Predstavuje premyslenú pôsobivú reflexívne formovanú pointu, v ktorej sa duchaplne vyhrocuje a vyvrchoľuje vedúca myšlienka básne.
Medzi jadrom a záverom (pointou) je zväčša vzťah.
Pointa býva náboženského a najmä laického, svetského mravoučného charakteru. Neraz sa v nej koncentruje aj kritika rozmanitých záporných javov ľudského života a slovenskej skutočnosti (opilosť).

Forma strof didakticko-reflexívnych básní je dvanásťveršová. Dvanásťveršia sú graficky rozdelené na dvojveršia. Verš je dôsledne štrnásťslabičný.
V didakticko-reflexívnych básňach sú koncové rýmy. Ide o združený rým (aabb).
Didakticko-reflexívne básne sú napísané severozápadoslovenským nárečím s českými jazykovými prvkami. V jazyku sa spájajú tradičné jazykové prostriedky s jazykovými prostriedkami z ľudovej reči.



ako to funguje?

Ako fungujú a ničia počítačové vírusy
Ako fungujú a ničia počítačové vírusy
Vírus v počítači je niečo, čo by každý z nás rád nezažil. Pretože vírus dokáže narobiť naozaj veľké problémy a v najhoršom prípade úplne znehodnotiť všetko, čo sa v počítači alebo notebooku nachádza. Najvhodnejším riešením je mať nainštalovaný kompletný a ...
Hospodárska a menová únia EÚ - Začiatok hospodárskej a menovej únie
Hospodárska a menová únia EÚ - Začiatok hospodárskej a menovej únie
Dokončenie hospodárskej a menovej únie a zavedenie jednotnej meny v členských štátoch európskej únie je jedným z najambicióznejších cieľov únie. Myšlienka zjednotenia Európy aj prostredníctvom spoločnej meny má okrem vplyvu na ekonomiku a jej rast aj nez ...
Ako funguje svetová ekonomika
Ako funguje svetová ekonomika
Merkantilizmus je prvé novodobé ekonomické učenie ktorého pointou je silná vláda a rozsiahla regulácia hospodárskej aktivity. Jeho vznik sa datuje v rozmedzí 16. – 17. storočia v ktorom bol na prvom mieste ešte obchodný kapitál. Merkantilizmus sa zrodil ...
Ako funguje enviromentálny informačný systém na Slovensku
Ako funguje enviromentálny informačný systém na Slovensku
Vstup do Európskej únie znamenal pre Slovensko, okrem iného, mnoho záväzkov pre zlepšenie kvality životného prostredia. Ide napríklad o napájanie obcí na kanalizáciu a verejn&eacut ...
Ako funguje kompaktný digitálny fotoaparát?
Ako funguje kompaktný digitálny fotoaparát?
Princíp camery obscury objavil Aristoteles už v r. 350 pred Kr., ale na prvý kompaktný digitálny fotoaparát sme si museli počkať až do konca minulého storočia, kedy začal takzvaný boom týchto druhov ...
Ako funguje astronómia 1.časť
Ako funguje astronómia 1.časť
Stonehenge je veľmi známamonumentálna anglická stavba zo skál, ktorá pochádza z obdobia 1900 pred n. l.  Toto turistami vyhľadávané miesto používali Briti okrem náboženských ...
Kto bol Charlie Chaplin?
Kto bol Charlie Chaplin?
Od smrti večného tuláka Charlieho uplynulo už 33 rokov, no on tu zostáva s nami i naďalej. Vo filmovom priemysle pôsobil pol storočia, a to v úlohe herca, scenáristu či producenta a jeho meno sa vrylo do pamät ...
Ako funguje svet formuly F1, 3.časť  Najlepšie tímy
Ako funguje svet formuly F1, 3.časť Najlepšie tímy
Ferrari,  Mc Laren, Williams,  Bar, Jaguar, Jordan, Minardi, Renault, Sauber, Toyota, Benetton, Brabham, BRM, Cooper, Lotus, Matra, Tyrrell, Vanwall, Alfa – Romeo, Arrows, Hesketh, Honda, Lancia, Ligier, March, Maserati, Mercedes, Penske, ...
Ako funguje homeopatia?
Ako funguje homeopatia?
Princíp similia similibus curentur, teda podobné sa lieči podobným, jeden zo zákonov  homeopatie, poznal Hippokrates  už v 4. st. p. n. l. Homeopatia ako samostatná alternatívna liečebná met&oacut ...
Ako fungujú geotermálne zdroje a na čo sa využívajú?
Ako fungujú geotermálne zdroje a na čo sa využívajú?
 Pod pojmom využívanie geotermálnej vody na Slovensku si určite každý z nás ako prvé vybaví termálne kúpaliská. No toto nie je jediný potenciál geotermálnej vody. Vyu ...