Voltaire bol fráncúzskym filozofom, spisovateľom, historikom a významným predstaviteľom buržoázneho osvietenstva. Bojoval proti Cirkvi a absolutizmu.
Poznanie transcendentného (napr. ohľadne nesmrteľnosti duše) považoval za nemožné. Voltaire útočil proti dogmotvorbe cirkvi. Na rozdiel od Roussea podčiarkoval hodnotu kultúry a vývin svetových dejín exponoval ako boj človeka za pokrok a vzdelanie.
Narodil sa v r. 1694 v Paríži. Pochádzal zo strednej triedy, otec mu bol právnikom. Chodil do Jezuitského kolégia Ľudovíta Veľkého v Paríži. Potom išiel študovať právo, tu však dlho nevydržal, a tak odišiel. Získal si povesť duchaplného mladíka, rozprával satirickí verše a vtipy – Pamflety. Tieto pamflety boli uštipačné, vtipné a nezriedka aj kruté. Za túto satiru bol uväznený Filipom Orleánskym, ktorý vládol namiesto neplnoletého Ľudovíta XV vo Francúzsku, v r. 1717 v Bastile. Tu strávil jedenásť mesiacov a tu aj napísal epické básne Henriáda, tým si krátil čas.
Svojimi literárnymi dielami si získal povesť najvtipnejšieho autora. Tvrdilo sa o ňom, že tvorí tak ľahko ako my dýchame. Písal aj desať hodín denne. Bol vtipný až ironický a veľmi dobre vedel dvoriť ženám. Kedže ľudia jeho knihy kupovali, stal sa veľmi rýchlo bohatým. Podľa parížskych šlachticou však človek z ľudu by mal byť skromný a tým mysleli nie bohatý tak, ako šlachta. On nebol skromným človekom , a preto sa dostal do potíčky z istým šlachticom, menom Rohan. Ten ho dal zbiť a znovu bol uvrhnutý do Bastily v r.1725. Bol však prepustený pod podmienkou, že opustí Francúzsko. Odišiel teda do Anglicka, kde strávil asi 2,5 roka. Tu sa naučil po Anglicky a stretol tu mnoho významných osobností, ako napríklad John Locke, Francis Bacon, Isaac Newton a William Shakespeare. Najviac ho na Aglicku zaujal ich politický systém. Anglická demokracia a osobná sloboda boli vo veľkom kontraste s politikou vo Francúzsku. Nikto tu nemohol byť zatknutý na základe zatykaču vydaného nejakým pánom bez poriadneho súdu.
Po návrate do Francúzska napísal v r. 1734 Filozofické listy, volané aj Listy o Anglicku. Táto kniha znamená právny začiatok francúzskeho osvietenstva. Po vydaní tejto knihy bol opeť nútený odísť.
Potom žil 15 rokov v Cirey po boku Pani du Chatelet. Boli však len priatelia. V r. 1750, keď Pani du Chatelet zomrela, odišiel na pozvanie Fridricha II do Nemecka. Potom, ako sa povadil z Fridrichom II, Fridrich II dal Voltaire aj uväzniť, z Nemecka v r. 1753 odišiel. Nakoniec sa v r. 1758 usadil na statku vo Ferney na Švajčiarsko-Francúzskych hraniciach. V r. 1778 zomrel v Paríži. Trinásť rokov nato ho však vykopali a zo všetkou poctou pochovali v Pantheóne.
Veril v slobodu vierovyznania. Celý život bojoval proti náboženskej neznášanlivosti a prenasledovaniu. Veril v Boha, ale bojoval proti vetšine cirkevných dogmát a taktiež tvrdil že organizovaná viera je klam. Bojoval taktiež proti tomu, že francúzi so šlachtickým titulom sú múdrejši a lepší ako tí ostatní z nižších tried bez šlachtického titulu. Priečila sa mu akákoľvek forma dedičnej vlády. Preto si vačšina jeho následovníkov priala demokraciu. Jeho politické a náboženské idei sa dostali do hlavného prudú francúzskeho osvietenstva a podstatnou mierou prispeli k Francúzskej revolúcii roku 1789.
Voltaire preberal filozofické myšlienky od Johna Locka a od Francise Bacona, preformuloval ich a spopularizoval. Jeho myšlienky boli typické pre celé osvietenstvo. Voltaire časovo predišiel všetky významné osobnosti osvietenstva.
Fakticky sa prikláňal k stotožneniu Boha a prírody. Zavrhoval „dualizmus“ teda, že duša není oddelená časť človeka. Vedomie je podľa neho časť hmoty. Veď schopnosť myslieť dal hmote človek. Vyzdvihoval vedecké poznanie sveta. Za zdroj učenia považoval pozorovanie a skúsenosť.“Pripúšťal však existenciu finálnych príčin a tvrdil, že skúsenosť nás presviedča o pravdepodobnosti existencie najvyššieho rozumu a architekta vesmíru“ – citát z Filozofického slovníka. Jeho politické názory sú zväčša protifeudálne.Bojoval proti nevoľníctvu, slobode slova, rovnosť občanov pred zákonom,… . Predpokladal, že delenie spoločnosti na bohatých a chudobných je nevyhnutné. Rozumné štátne zriadenie podľa neho bola konštitučná monarchia na čele s osvietenským panovníkom. Ku koncu života však zmenil názor a najlepšie štátosprávne usporiadanie sa mu zdala byť republika. Za úhlavného nepriateľa pokroku považoval Cirkev, avšak zavrhoval aj ateizmus. Odmietal Boha stelesneného v akomkoľvek obraze (Krista, Mohameda, Budhu, …) avšak predpokladal, že idea trestajúceho Boha musí ostať v ľude.
POUŽITÁ LITERATÚRA A ZDROJE
- Michael, M., H.: 100 najvplivnejších osobností dejín.
- M., M., Rozentáľ + mnoho ostatných autorov:
Filozofický slovník
- Kronika ľudstva
- Časopis Historická revue, číslo 1, ročník 4.