Archeologické nálezy svedčia o kontinuite osídlenia veľmi vhodne umiestneného územia mesta od nepamäti.
Na úvod je možné uviesť, že lokality Bratislava a hrad, Devín a hrad, Devínska Nová Ves, Dúbravka, Lamač, Vydrica (zhruba pri vjazde na Nový most pod hradom), Rača a Vajnory sú nepretržite osídlené buď už od paleolitu, alebo aspoň od neolitu. Trnávka je prerušene osídlená od halštatskej doby, Záhorská Bystrica od laténskej doby, Podunajské Biskupice a Rusovce od rímskej doby, iba Čunovo má nálezy až od slovanskej doby. Jarovce, Prievoz, Vrakuňa, Komárov (obec roku 1950 pričlenená k Podunajským Biskupiciam) a severná Petržalka sú zatiaľ doložené najskôr stredovekými listinami.
Od najstarších čias sa na území Bratislavy – tam, kde sa dnes križujú Ventúrska a Panská ulica - križovali dve v stredoveku dôležité obchodné cesty: Jantárová (spojnica Baltské more – Jadranské more), Podunajská (pri Dunaji; spojnica západná Európa – západná Ázia). Tieto dve cesty v stredoveku vyhranili budúci tvar zakladajúceho sa osídlenia pod Bratislavským hradom.
25–15 mil. rokov starý je nález siedmych kostier pliopiteka ((Epi)Pliopithecus Vindobonensis; nadčeľaď pliopitekoidovce, infrarad úzkonosovce) z roku 1952 z tzv. Zapfeho štrbiny v stokerauskej vápenke v Devínskej Novej Vsi. Čeľaď pliopitekov má podľa niektorých názorov kľúčový význam pri počiatkoch evolúcie človeka.
Najstarším hominoidovcom (ľudoopicou v širšom zmysle) z územia Bratislavy je nález starý 14–10 mil. rokov pred Kr. Ide o zuby druhu Griphopitecus suessi (alebo Griphopitecus darwini, pôvodne Sivapithecus darwini; pozri dryopitekovité) z polohy Sandberg v Devínskej Novej Vsi. Nález bol opísaný roku 1902.
Ešte pred niekoľkými desaťročiami prevládali pesimistické názory na to, či na území dnešnej Bratislavy možno rátať s paleolitickým človekom. Prvým náznakom staropaleotickej prislušnosti a prvým nálezom okrúhliakovej industrie na Slovensku bol jednostranný sekáčovitý nástroj (choppers) vyrobený z okruhliaka kremeňa, ktorý sa našiel medzi Ahojom a závodom Figaro (Kraft Foods Slovakia) ešte v 60. rokoch. Ďalší objav nastal až po roku l976, kedy O. Čerpan našiel na Dlhých Dieloch najstaršie pracovné nástroje opočloveka. Podobné nálezy (najmä driapadlá) urobil J. Cuper. Jemu vďačíme aj za nález prvého pästného klina zo Slovenska na stavenisku Elekrotechnickej fakulty STU v Mlynskej doline v Bratislave. Na najvyššej terase Karlovesského potoka už v blízkosti jeho vyústenia do Dunaja našli J. Hromada s J. Cuperom pästný klin mandľovitého tvaru. Tento druhý nález je významný hlavne preto, že poznáme jeho stratigrafické umiestnenie. Ide totiž o relikt mindellskej terasy (mindel: 480 000–430 000, resp. 480 000–350 000; človek heidelberský (Homo heidelbergensis)). Obdobie vzniku mnohých hrubotvorných nástrojov sa ešte nepodarilo zistiť, pravdepodobne pochádzajú z mindelrisského interglaciálu (okolo 300 000 pred Kr.). Bratislava bola vtedy dôležitým bodom pri postupe človeka heidelberského na Považie a južný okraj severského škandinávskeho ľadovca.
Čo sa týka stredného paleolitu (250 000–40 000 pred Kr.), obdobia lovcov neandertáIcov (Homo neandertalensis), O. Čepan našiel aj pracovné nástroje, ktoré veľmi pravdepodobne patria k moustérienskemu komplexu (Karlova Ves Zlaté schody, Kráľova hora, Koliba, Ahoj, Dúbravka, Devínska Nová Ves).
V období mladého paleolitu (40 000–8300 pred Kr.), ktorého nositeľom bol už človek rozumný (Homo sapiens), pochádzajú nálezy spoza SZTS a neolitického sídliska v Mlynskej doline.
Z obdobia pleistocénu pochádzajú aj viaceré nálezy zvyškov mamutov (Mammonteus primigenius), a to z Čelakovskej ul., Mudroňovej ulice, Mlynskej doliny, Zlatých pieskov, Karlovej Vsi, Štrkovca a nedávno spred diaľničného tunela Sitina.
V roku 1990 sa našli pozostatky predpokladanej prechodnej stanice loveckej skupiny na Veľkej lúke v Dúbravke. Našla sa tam štiepaná industria v dvoch polohách vzdialených od seba niekoľko sto metrov.
Začiatkom 6. tisícročia pred Kr. sa objavili prvé výdobytky neolitickej civilizácie aj na juhozápadnom Slovensku. Ich nositeľom bol ľud kultúry so staršou lineárnou keramikou. Počas tejto kultúry sa na území Bratislavy začala meniť panenská príroda na kultúrnu krajinu. Dokazuje to nález nepravidelnej obdĺžnikovej sídliskovej jamy pri ústí Vydrice do Dunaja so staršou lineárnou keramikou, kamennými nástrojmi a dvoma ľudskými kostrami (detskou a ženskou), ktoré sú najstaršími ľudskými pozostatkami z Bratislavy.
Pamiatok na tvorcov kultúry kultúru ľudu s mladšou lineárnou keramikou a želiezovského typu je už v Bratislave neúrekom. Sú to najmä obytné stavby s päťradovou nosnou kolovou konštrukciou so zásobnými jamami, pecami a podobne (a samozrejme keramikou) v Mlynskej doline. Destské hroby tu nie sú výnimkou, ojedinelý je však nález dieťaťa obkoleseného kolovou konštrukciou, ktorá pripomína „domy mŕtvych”, známe zo Západnej Európy. Ľud kultúry s mladšou lineárnou keramikou nevytvoril však osadu len v Mlynskej doline, ale aj v Devínskej Novej Vsi, na sev. úpätí Devínskej Kobyly, v Záhorskej Bystrici, na území Devína, na devínskom hradnom vrchu a pod dnešným starým mestom (Ventúrska ul.).
Po roku 5000 pred Kr. sa na severozápade Karpatskej kotliny a v okolí sformovala nová, tzv. lengyelská kultúra. Nálezy zo sídlisk pochádzajú opäť zo západnej časti mesta (Záhorská Bystrica, Mlynská dolina, Devínska Nová Ves). V tomto období vznikli aj prvé výšinné sídliská v našej oblasti: na východnom svahu Devínskej Kobyly a na Kráľovej hore. Charakter keramiky a pomerne početné antropomorfné hlinené plastiky svedčia o blízkych kontaktoch územia Bratislavy a južnou Moravou a Dolným Rakúskom.
Posledná neolitická skupina lengyelskej kultúry - skupina Brodzany (starší názov Brodzany-Nitra) - nám v Bratislave zanechala medené sekeromlaty najstraších európskych typov (typy Pločnik a Bratislava) z dnes už neznámych nálezísk.
V eneolite pokračovala lengyelská kultúra ako tzv. ludanická skupina. Ludanická skupina mala opäť sídliská na miestach, z ktorých ľudia mohli kontrolovať dôležité dunajské a malokarpatské karpatské priechody (Karlova Ves, Mlynská dolina, Lamač, Devínska Nová Ves, Vajnory a Veľká lúka).
Nález črepu v žiarovom hrobe na Veľkej lúke poukazuje na prítomnosť skupiny Bajč-Retz, ktorá bola tiež tvorcom sekeromlatu typu Mezökeresztes a iných sekeromlatov.
Rôznorodosť a bohatstvo medenej industrie z eneolitu podčiarkuje význam územia dnešnej Bratislavy, ležiaceho na priesečníku dôležitých európskych diaľkových komunikácií, najmä jantárovej (severojužnej) a dunajskej, ktoré sa tu križovali od nepamäti. Aj použitá meď tak pochádzala hlavne z Álp, Sedmohradska, ale aj zo stredného Slovenska.
Uprostred eneolitu (3500 pred Kr.) bola len lengyelská kultúra vystriedaná najstarším stupňom badenskej kultúry, tzv. bolerázskou skupinou, ktorá ako prvá buduje výšinné sídliská na bratislavskom a devínskom návrší. Tieto boli pravdepodobne opevnené. Hradný vrch v BA zohrával vtedy úlohu akejsi akropoly či citadely s obrannou, centrálnou spoločenskou a zrejme aj kultovou funkciou, ktorá slúžila obyvateľom sídlisk v jej okolí (Staré Mesto). Ďalšie osady sa nachádzalí napr. v Dúbravke, Devínskom jazere či medzi Devínskou Novou Vsou a Záhorskou Bystricou. Z bolerázskej skupiny sa sformovala vlastná bádenská kultúra, o ktorej máme len kusé informácie. Najznámejší je nález jamy s lebkou tura v Dúbravke.
Z obdobia končiaceho slovenského eneolitu a začínajúcej bronzovej doby (2900–2200 pred Kr.) pochádza ešte menej dokladov. Bratislava bola vtedy križovatkou viacerých kultúrnych prúdov: skupina Kosihy-Čaka, sekerka altheimského typu, ľud kultúry so šnúrovou keramikou (typ Traunsdorf a skupina Leitha - nálezy v Devínskej Novej Vsi) a najmä keramika ľudu kultúry so zvoncovými pohármi z Dolného Rakúska, ktorý priniesol luky s väčším dostrelom a priebojnosťou.
Prvou, skutočne starobronzovou kultúrou v Bratislave bola až wieselburská kultúra (hroby, bronzové predmety a keramika v Rusovciach a Podunajských Biskupiciach). Ešte v čase jej rozkvetu prevrstvil juhozápadné Slovensko ľud únětickej kultúry z Moravy a Rakúska, ktorý bol jedným z hlavných predstaviteľov tvorcov civilizácie bronzovej doby v strednej Európe (hrob v Rusovciach, osídlenie devínskej vyvýšeniny s depotom bronzovej suroviny – hrivien, bronzové dýky napr. z Lamača). Významný nález z tohto obdobia predstavuje zlatý diadém, ktorý mal pravdepodobne vzťah k egejskej oblasti, hlavne k diadémom z mykénskych šachtových hrobov. Na konci staršej bronzovej doby vzniká maďarovská kultúra, ktorá zanikla začiatkom strednej bronzovej doby. Táto kultúra nám zanechala hroby v DNV, priekopu korýtkového tvaru na devínskej výšine s keramikou a.i.
Maďarovskú kultúru vystriedalo obdobie kultúrne nevýrazné (bronzové predmety z Devínskej Novej Vsi, špirálovitý náramenník, bronzový hrot oštepu) a potom ľud stredodunajskej mohylovej kultúry (hroby z Devína, ihlice z Košickej ulice, dlhé bronzové meče z riek Dunaj a Morava, do zeme zasadené obydlia v Mlynskej doline, nálezy z Dúbravky, Patrónky a.i.).
Začiatkom mladej bronzovej doby (1250 pred Kr.) sa na území Bratislavy sformovala jedna zo zložiek okruhu stredodunajských popolnicových polí-velatická kultúra. Veľký etnický pohyb nazývaný pohybom morských národov mal vtedy (cca. 1250–1200) odozvu aj na území Bratislavy a prejavil sa v novom usporiadaní spoločnosti na čele s vojenskými vodcami, z ktorých sa konštituovali neskoršie kniežatá a veľmoži. Nepokojná doba si vyžiadala aj stavbu hradísk, ktorých ruiny sa okrem Devínskej výšiny a hradiska v Devínskej Novej Vsi (poloha Útočnica) zachovali na mnohých bratislavských kopcoch a nie sú ešte presne preskúmané. Z početných nálezov velatickej kultúry z územia mesta si osobitnú pozornosť zasluhuje bronzový čakan, ktorý má na dvoch ramenách zobrazených plastických vodných vtákov, ktorých dokonalé zobrazenie nemá obdobu.
Obdobie neskorej bronzovej doby (1000–750 pred Kr.) vypĺňa v Bratislave fáza završujúca dlhodobý vývoj stredodunajských popolnicových polí zvaná podolská kultúra, resp. fáza. Na záver svojej existencie sa musela brániť proti útokom, najmä z Ázie, preto obývala opevnené hradiská. Najvýznamnejšie bolo na devínskom návrší.
K zániku bronzovej doby u nás významne prispel nájazd Kimérov a iných kmeňov z Ázie v 8. stor. pred Kr., ktorý umožnil spojenie s kultúrnymi centrami pri Čiernom mori – začala sa halštatská doba, čiže stará železná doba. Bratislava s okolím patrila do kultúrno-spoločenského zoskupenia zvaného kalenderberská kultúra (podľa hradiska Kalenderberg v Dolnom Rakúsku), ktoré bolo súčasťou severovýchodoalpskej halštatskej oblasti. Územie Bratislavy tvorilo samostatnú spoločensko-hospodársku jednotku – sídliskovú komoru. Bolo vybudované výšinné sídlisko a priľahlá osada (predhradie) v Devíne a znova osídlený Bratislavský hradný vrch. Tretím, spriateleným hradiskom bolo zrejme halštatské hradisko Braunsberg pri Hainburgu v Rakúsku za slovenskými hranicami. Tieto hradiská spoločne chránili križovatku stredoeurópskych komunikačných spojov. Osídlené boli aj výšinné sídliská nad Devínskou Kobylou a početné poľnohospodárske osady: Karlova Ves, Habánsky mlyn v Mlynskej doline, Župné námestie, Primaciálne námestie a Hlavné námestie, Trnávka a dve osady na rozhraní katastrov obcí Vajnory a Ivanka pri Dunaji, kde sa odkryli základy pravoúhlych stavieb a tri unikátne štvorcové studne, ktoré mali kultové zameranie. Na území týchto dvoch osád sa našli ešte okrem iného hlinené mesiačikovité idoly a keramika inak typická pre juhovýchodnú Európu. Cintoríny z tohto obdobia boli na viacerých miestach, istá je len existencia hrobov v Rusovciach.
Pred polovicou 6. stor. pred Kr. sa dostáva nerušený vývoj halštatského osídlenia do krízy. Do Karpatskej kotliny sa dostali etnické skupiny nomádskeho pôvodu, spriaznené so skýtskym svetom. Po príchode Keltov sa však ešte objavujú zvyšky halštatského osídlenia.
Laténska doba je na Slovensku obdobím keltského osídlenia. Najstarším dokladom prítomnosti keltského etnika na území mesta je včasnolaténske (450–375 pred Kr.) sídlo na Veľkej lúke v Dúbravke. Z 3. stor. pred Kr. pochádzajú bronzové nánožné kruhy z Rače a zo strednej laténskej doby (250–125 pred Kr.), zvyšky hrobov v Rusovciach a na Štúrovej ulici, zvyšky sídlisk pri Devínskej Novej Vsi, v Devíne, v Dúbravke a v Starom Meste (Panská ul.). Nálezy stredolaténskych mincí s lýrovitým znakom z Bratislavy a okolia poukazujú na vyššie formy obchodu už v tomto období.
Najvýraznejšie osídlenie Bratislavy pochádza z neskorej laténskej doby (125–0 pr.Kr.). Vtedy obýval Bratislavu keltský kmeň Bójov, ktorý tu asi po roku 113 pred Kr. vytvoril opevnené mesto (oppidum), ktoré (ako všetky keltské oppidá) pripomínalo svojou štruktúrou a neagrárnym charakterom stredoveké mestá a bolo politickým, administratívnym a hospodárskym centrom bójskeho kmeňového zväzu. Rozkladalo sa zhruba na území medzi Palisádami, Svoradovou ul., Hurbanovým námestím, Námestím SNP, Panskou a Laurinskou ulicou a južným svahom Bratislavského hradného vrchu. Skladalo sa z vnútorného opevneného areálu – vlastného oppida (cca. 20 hektárovej akropoly na západ od Ventúrskej ulice) a štvrtí výrobného charakteru (cca 31,71 ha podhradia na východ od Ventúrskej ul. a na sever od akropoly). Na území BA sa nachádzala aj predhradná osada špecializovaná na výrobu keramiky (hrnčiarske pece),umiestnená 600 m severne od oppida - na Námestí Slobody a v okolí (9,07 ha), opevnené sídlisko na Devíne a sieť poľnohospodárskych osád, napr. v Devínskej Novej Vsi, Devínskom jazere, Devíne, Dúbravke, Mlynskej doline, Trnávke či Vajnoroch.
Súčasný model štruktúry bratislavského oppida spolu s oblasťou Nám. Slobody je vystavený na základe archeologických informácií z 80 nálezísk evidovaných do roku 1989. K opevneniu sa viažu priekopy z Rudnayovho námestia a murovaný objekt na Kapitulskej ulici. V podhradí sa našli polozemné konštrukcie (Ventúrska, Sedlárska, Panská, Hurbanovo nám., Partizánska),nadzemná konštrukcia (zrejme hospodársky objekt s 10 ľudskými kostrami pod južným svahom hradného vrchu),zásobné jamy, železiarske pece, dielenské objekty a štvrť s častými hrnčiarskymi pecami (medzi Sedlárskou a Michalskou ulicou a Primacionálnym námestím). Hrnčiarske pece zo špecializovanej osady na Námestí. Slobody mali inú štruktúru ako tie v podhradí. Nálezy keramiky sú samozrejme tiež veľmi početné.
Častý výskyt keltských mincí v meste (desať masových nálezov) viedol bádateľov k domnienke, že sa v bratislavskom oppide nachádzala mincovňa. Táto sa potvrdila nálezom rôzneho minciarskeho náčinia na Panskej ulici č. 19–21. K minciam lokálnej proveniencie patria zlaté mušľovité statéry s legendou BIATEC a BIAT, strieborné tetradrachmy BIATEC, NONNOS, DEVIL, BVSV, TITTO, COISA, IANTVMARVS a s mnohými inými legendami a malé strieborné mince simmerinského typu. V priestore bratislavského oppida evidujeme aj cudzie razby: norické razby typov Eis, Magadalensburg a veľkú západonorickú razbu a legednou ADNAMATI a i. Spomenuté cudzie razby pochádzajú väčšinou z hromadného nálezu na hradnom vrchu. Podľa bežných názorov sa celková činnosť keltskej bratislavskej mincovne odohrala v rokoch 70–58 pred Kr.
Antické pramene hovoria, že sa Bójovia pred rokom 58 pred Kr. márne pokúšali dobyť centrum Norického kráľovstva v dnešnom Korutánsku, bojovali s Germánmi (Kimbrami a Teutónmi okolo roku 113 pred Kr.), ale aj s Dákmi. Na území Bratislavy historici predpokladajú takýto vývoj: oppidum bolo po roku 58 pred Kr. oslabené, či dokonca obsadené norickými vojskami, čo spôsobilo, že bratislavskí Bójovia v rokoch 55–44 pred Kr. podľahli Dákom na čele s kráľom Burebistom, ktorí bratislavské oppidum zničili. Po jeho zániku sa stalo centrom hospodárskych a politických udalostí opevnená osada na Devínskom vrchu, ktorá bola po celé 1. stor. pred Kr. husto osídlená a mala podobne ako oppidum neagrárny charakter. Stala sa pravdepodobne vysunutou strategisckou baštou pri realizovaní dáckej expanzívnej politiky po Jantárovej ceste. Archeologické nálezy (amfory, rímsky tanier, republikánske denáre a medené ausgustové mince) svedčia o tom, že tu okrem Keltov a Dákov boli už od 2. polovice 1. stor. pred Kr. pravdepodobne prítomní aj Rimania. Keltská osada s polyetnickou skladbou na devínskej výšine zanikla až v druhom až štvrtom desaťročí po Kr., kedy ju vystriedali neustále sa meniace stopy prítomnosti Germánov a Rimanov.
Nasledujúci vývoj na území Bratislavy je pomerne neprehľadný.
V rokoch 12–9 pred Kr. dobyli Rimania územie neskoršej provincie Panónia a rozšírili tak ríšu po slovenský úsek Dunaja. Súčasne v roku 8 alebo 9 pred Kr. dovŕšili Markomani a Kvádi na sever od Dunaja skazu kedysi kvitnúceho Boiohéma a v roku 1 po Kr. vytvorili spolu s inými Germánmi (v Čechách a okolí) voľne organizovaný kmeňový zväz, v antických prameňoch označovaný ako Marobudovo kráľovstvo. V roku 21 po Kr. zaniklo kráľovstvo a medzi Moravou a Váhom vzniká „nárazníkový” štátnopolitický útvar obývaný Kvádmi, tzv. Vanniovo kráľovstvo, ktoré sa rozpadlo v rokoch 50 alebo 51 na niekoľko samostatných celkov, ktoré boli v nasledujúcich storočiach striedavo spojencami s nepriateľmi Ríma.
Prvý prienik Germánov do bratislavskej oblasti bol iste len sporadický, až v čase Vanniovho kráľovstva sem boli presídlené ozbrojené družiny. V rámci tohto kráľovstva mala Bratislava nepochybne dôležité postavenie. V antických prameňoch sa totiž uvádza, že Vannius bohatol najmä vyberaním cla od obchodníkov putujúcich po Jantárovej ceste na sever.
V čase cisára Augusta (27 pred Kr. až 14 po Kr.), zrejme prvý raz roku 6 po Kr., prešli Rimania Dunaj. Bolo to na výprave proti Marobudovi, vládcovi Marobudovho kráľovstva. Vychádzajúc zo zimného tábora pri dnešnom Hainburgu, prešli zrejme Dunaj pod Devínom, ktorý už mal, ako vieme, sčasti rímske obyvateľstvo od sklonku minulého storočia. Niekedy v 3. desaťročí po Kr. sa dostala devínska osada do rúk Germánov a stala sa dôležitou pevnosťou Vanniovho kráľovstva. Za cisára Domitiána (81–96) bola však už útočným predmostím Rimanov. Zvyšky viacerých antických architektúr, ako aj sídliskové objekty aj hroby barbarských osadníkov sú dokladom striedavého ovládania devínskej skaly od začiatku 1. stor. do 1. polovice 5. stor. oboma etnikami.
Na rozdiel od Devína pochádzajú najstaršie rímske pamiatky z Rusoviec až z času vlády Vespasiána (69–79), kedy bol na brehu vtedajšieho toku Dunaja vybudovaný prvý drevozemný tábor a prvé pohrebisko. Od pôvodného keltského obyvateľstva prevzali Rimania názov Gerulata. Niekedy za Trajána (98–119) dostala Gerulata svoju stálu posádku, pre ktorú stavebné oddiely panónskych légií vybudovali trvalý kastel (mensšia vojenská pevnosť). V blízkosti kastela vyrástla civilná osada, ktorá bola, ako dokazujú nálezy, veľmi dôležitá. Najdôležitejším nálezom z tohto obdobia je skvostná vojenská prilba typu Guiosborough. Z tehiel sú najviac zastúpené tehly s kolkami X. a XIIII. légie. Po vpáde Markomanov, Kvádov a Sarmatov do Panónie v r. 259/260 žila Gerulata (tábor aj vicus, čiže civilná osada)v ruinách. Pri obnove tábora stavitelia rezignovali na veľkú časť jeho pôvodnej rozlohy a pre potreby vojska vybudovali menšiu stavbu pevnostného typu (viac poschodí; mohutné piliere vo vnútri; studňa vo dvore; 30 × 29 m), tzv. burgus. Obnova prebiehala v 4. stor., kedy sa rozmohla stavebná aktivita aj na Devíne. Burgus zanikol v po1ovici 5. stor.
Za cisára Trajána (95–117), v období, keď sa zdokonaľovali, resp. budovali vojenské oporné body aj na severnom brehu Dunaja (Devín, Stupava), vznikla (107–114) aj menšia vojenská stanica, poprípade auxiliárny kastel aj vo vlastnej Bratislave niekde v priestore okolo Primaciálneho námestia, ktorý mal strážiť prechod cez Dunaj.
Na území mesta sa našli základy viacerých stavieb, cestných komunikácií (podobne ako v Gerulate), tehál a i. Stavebný materiál zo začiatku 3. storočia sa našiel aj na hradnom vrchu.
Význam Bratislavy v rímskej dobe nepriamo dokumentujú aj vykopávky realizované v 80. rokoch na Veľkej lúke v Dúbravke, 500 m južne od SZTS. Dosiaľ tu boli odkryté ruiny kamennej stavby - komfortného rímskeho kúpeľa a sídliskové germánske objekty z 1. až 5. storočia. Výnimočne celistvo a mimoriadnej dobre zachované ruiny rímskeho kúpeľa z 2. tretiny 3. storočia. (obdobu nebývalej hospodárskej prosperity Panónie) sú najkrajším rímskym objektom na Slovensku. Ruiny tejto stavby by vzbudzovali obdiv aj hocikde na území rímskych provincií. Kúpele sa nachádzali uprostred germánskej osady a asi SO m ďalej stála stĺpová budova so strechou pokrytou rímskymi tegulami. Bádatelia sa domnievajú, že mohlo ísť o dvorec rímskeho veterána germánskeho pôvodu, ktorý sa rozhodol prispieť ku konsolidácii rímsko-germánskych vzťahov i praktickým činom a zriadiť si komfortný rímsky kúpeľ (ktorý však svojmu pôvodnému účelu možno nikdy neslúžil).
O prítomnosti Germánov na území BA v rímskej dobe svedčia, okrem sídliska v Dúbravke, aj sídlisko vo Vajnoroch (l. stor.), žiarový hrob v Záhorskej Bystrici (l. polovica 3. stor.) či pohrebisko na Šancovej ulici (3. až 4. stor.). Spoluprácu medzi Germánmi a Rimanmi v mierových časoch naznačuje spomínaná osada na Veľkej lúke a germánske črepiny vedľa rímskeho stav. materiálu na Bratislavskom hrade.
Koniec rímskej nadvlády v oblasti Bratislavy prebiehal pozvoľna a bez drám. Keď Rimania v 4. storočí začali budovať stanice priamo na území Kvádov (Veľký Kýr), došlo k vojne, ktorá skončila podpísaním mieru v roku 375. Po tomto roku Rimania opustili ľavý breh Dunaja a na panónske územie boli prijaté za cisára Theodosia (375–395) družiny Gótov, Alanov, Hunov a neskôr Markomanov a Kvádov. Limes – a teda aj Devín, Bratislava a Gerulata – jednoducho stratil funkciu rímskej hranice a začal sa rozpadať. Veľké zemetrasenie, ktoré v roku 456 postihlo západnú Panóniu a Norikum, možno považovať za symbolickú a definitívnu bodku za touto historickou epochou.
Vývoj v nasledujúcich rokoch sťahovania národov (asi 375–500) je z väčšej časti nejasný. Z tohto obdobia sú zatiaľ iba nálezy zlatých predmetov z neznámeho náleziska, ďalej nálezy z Vajnor (2. polovica 5. stor.) a z Devína. Bývalú Gerulatu asi v 2. polovici 5. stor. obývali Ostrogóti.
Obdobie „temnoty“ sa končí okolo roku 500, príchodom Slovanov do bratislavskej oblasti.Slovania sa v polovici 6. storočia dostali do konfliktu resp. kontaktu s Longobardami, sídliacimi za riekou Moravou (hrobky pri Devínskom jazere) a od konca 6. stor. (Devínska Nová Ves) do kontaktu s Avarmi, ktorí prišli z pravého brehu Dunaja. Početné hroby zo 7. až 8. storočia z Bratislavy dokazujú, že kým na západe Bratislavy, v oblasti strategicky dôležitých výšin, došlo k symbióze avarského a slovanského etnika (avarské resp. avarsko-slovanské náleziská Devínska Nová Ves (koniec 6. až 8. stor.), Záhorská Bystrica (7. až 8. stor.), Devínske Jazero (7. až 8. stor.) a Čunovo (8. stor.)), vo východnej časti mesta (Vajnory (koniec 7.(?) až 8. stor.)) žilo čisto slovanské obyvateľstvo. V tejto súvislosti nemožno nevyzdvihnúť význam nálezov z Devínskej Novej Vsi, kde bolo jedno z najväčších pohrebísk tých čias na Slovensku a okolí (len v jednom pohrebisku sa našlo 875 hrobov).
Roku 623 vypukla, pravdepodobne v okolí Devína/Devínskej Novej Vsi, vzbura Slovanov proti avarskej nadvláde, ktorá viedla k vzniku Samovej ríše (623-659). Po jej zániku symbióza oboch etník pokračuje a silnie vplyv Franskej ríše.
Od konca 8. storočia je Bratislava súčasťou Nitrianskeho kniežatstva, ktorého spojením s Moravským kniežatstvom roku 833 vzniká štát Veľká Morava.Pravdepodobne na konci 8. storočia (určite nie neskôr ako okolo roku 900), v čase Nitrianskeho kniežatstva, sa na hradnom kopci nachádzalo rozsiahle hradisko (5,5 ha) chránené mohutným dreveným valom. V druhej polovici 9. storočia, v čase Veľkej Moravy, pribudol kamenný palác (12 × 5 m), obkolesený jednoduchými obydliami a trojloďová bazilika na východnej strane kopca, pri stavbe ktorej sa použil aj rímsky stavebný materiál. Bazilika je najväčšou veľkomoravskou bazilikou zo Slovenska a celý areál hradiska je asi taký istý ako areál Mikulčíc (t.j. mesto Morava). Bratislavský hrad bol vtedy cirkevno-administratívnym centrom a jedným zo stredísk kultúry, osvety a vzdelanosti. Osídlenie (slovanské) v opevnenej osade pod hradom sa v 9. storočí sústreďovalo do priestoru medzi dnešné západné mestské hradby a Ventúrsku ulicu. Ďalšie (slovanské) osady boli na Hlavnom námestí, pri Kostole sv. Trojice, pri vyústení Partizánskej ulice do Palisád, v Karlovej Vsi – Kútikoch a v Dúbravke. V 9. storočí možno vznikla aj Osada sv. Mikuláša (okolo dnešného Kostola sv. Mikuláša), základ tzv. osady Podhradie (v užšom zmysle, teda priamo pod hradom).
Obraz Devínskeho hradiska v 9. stor. bol podobný ako bratislavského – aj tu sa napr. nachádzal kostol a slovanské osady pod hradom. Na rozdiel od bratislavského bolo však devínske hradisko viac vojenskou pohraničnou pevnosťou. Bola tu však objavená aj budova školy (možno známe veľkomoravské učilište) a hrad bol sídlom kniežaťa či veľmoža a jeho družiny (možno aj Rastislava). Vzhľadom na blízkosť susedného Bratislavského hradu sa zdá, že Devínu podliehalo aj územie v dnešnom Rakúsku, ktoré vtedy bolo slovanské a súčasťou Veľkej Moravy. Hrad Devín zo severu bránili dve ďalšie hradiská v Devínskej Novej Vsi (Na pieskoch a Nad lomom).
Ďalšie slovanské osady boli v Devínskej Novej Vsi, Rusovciach (v ruinách pôvodných rímskych stavieb).
Dôkazom významnosti územia Bratislavy vo veľkomoravskom období je už sám fakt, z jediných štyroch názvov sídiel celej Veľkej Moravy zachovaných v súdobých prameňoch (mesto Morava, Nitra, (vlastná) Bratislava, Devín) sú posledné dva v Bratislave. Devín sa spomína (menovite-) prvýkrát roku 864 vo Fuldských letopisoch ako hrad Dowina, silná pohraničná pevnosť Veľkej Moravy. Samotná Bratislava sa síce v 16. storočí spätne spomína vo vzťahu už k roku 805/7 ako Pisonium a Uratislaburgium/Wratisslaburgium, ale prvou súdobou zmienkou je názov Brezalauspurc (po slovensky veľmi pravdepodobne *Preslava) v súvislosti s jednou z troch bitiek pri Bratislave v júli a auguste 907 v Salzburských letopisoch. Tieto bitky, pri ktorých Maďari porazili Bavorov a následne (do roku 955) obsadili dnešné východné Rakúsko, sa pokladajú za definitívny koniec štátu Veľká Morava.
Spomínaný názov Pisonium, ktorého pôvod je veľmi sporný, je údajne názov pôvodnej rímskej hraničnej pevnosti v dnešnej Bratislave, Uratislavurgium je údajný nový názov od roku 805/7 odvodený od mena akéhosi slovanského kniežaťa Vratislava (Uratislaus), a názov Brezalauspurc, z ktorého neskôr vzniklo neskoršie nemecké Pressburg a slovenské Prešpurek, je zas pravdepodobne odvodený od mena Pre(d)slav, čo bol syn veľkomoravského kráľa Svätopluka, ktorý dostal do léna okolie Bratislavy. Dnešné meno Bratislava je novotvar, ktorý v 19. stor. Pavol Jozef Šafárik omylom „vyvodil” z mena českého kniežaťa Břetislava. Podrobnosti pozri pod Mená Bratislavy.
Hoci sa predpokladá, že Maďari Veľkú Moravu roku 907 zničili a – hoci väčšina územia Slovenska ešte na dlhú dobu nie – Bratislava sa dostala pod ich nadvládu, ich prítomnosť na území Bratislavy nie je až do 12. storočia nijako doložená a práve naopak pokračuje slovanské/slovenské osídlenie. Správu mesta teda prenechali Slovákom.
Vývoj v 10. storočí je veľmi nejasný. Osídlenie na hrade, pod ním a v Devíne pokračovalo. V 10. storočí začali stavali stavať nový kamenný hrad (možno ako obranu proti Maďarom), no nedokončili ho. Existujú náznaky toho, že niekedy medzi rokmi 992(?) a 1002(?) bola Bratislava s okolím súčasťou Bavorska (Svätá rímska ríša), až kým roku 1002(?) Gizela, dcéra Henricha II. Bavorského toto územie nedala ako veno Štefanovi I., jej novému manželovi a prvému kráľovi, s ktorým jeden čas sídlila v Nitre.
Od čias vlády Štefana I. ako uhorského kráľa (1000–1038) toho už vieme podstatne viac. Tradícia Bratislavy ako významného veľkomoravského mesta očividne pretrvávala. Štefan I. tu dal raziť mince s nápisom PRESLAV(V)A CIV(ITAS), čiže hrad/mesto Preslava-Bratislava (pred nedávnym objavom týchto mincí sa mylne predpokladalo, že nápis znel (B)reslava civitas).O význame hradu svedčí aj veľký počet zmienok o tom, ako sa práve bratislavský hrad stával útočiskom členov kráľovskej rodiny pri zápasoch o trón a ako odolával nemeckým útokom. Hrad bol sídlom vojenskej posádky a:
cirkevnej správy: V 10. stor. tu vznikol nový kostol a pri ňom sídlo cirkevnej správy, neskôr tu sídlilo prepošstvo s kapitulou (v 13. stor. sa kostol aj s prepošstvom (r. 1204) presťahovali do mesta, roku 1221 nasledoval aj prepošt)
svetskej správy: Hrad bol sídlom Bratislavského komitátu (od čias Štefana I.) a župana. Županmi boli často šľachtici očividne slovenského pôvodu (Levka 1135, Ivanka 1248, Jaroslav 1298)
V 12. storočí bol Bratislavský hrad jedným z najlepšie opevnených hradov v Uhorsku a fungoval aj ako miesto turnajov a večierkov uhorských kráľov.
Východne od hradu sa už definitívne formuje jadro vznikajúceho mesta. Sídelné jadrá tvorili jednak Podhradie v užšom zmysle (Osada sv.Mikuláša) priamo pod hradom, kde v 11. storočí postavili kostol-rotundu (hneď vedľa dnešného Kostola sv. Mikuláša), a jednak susedný priestor asi po dnešné Hlavné námestie (ktorý bol umiestnený tak, že mu nehrozili stále záplavy). Roku 1002 sa spomínajú (interpolovaná zmienka) príjmy z mýta trhovej osady pod hradom, roku 1151 sa spomína miestny trh. Herrimannova kronika k roku 1042 hovorí o Bratislave ako o „veľmi zaľudnenej“. Sicílsky Arab Al Idrídí pokladal Bratislavu 12. storočia za „stredne veľké mesto“ s tesne vedľa seba budovanými domami. Výhodná poloha pri dunajskom brode a na križovatke Jantárovej a Podunajskej cesty podporovali vývoj osady, takže najneskôr od roku 1200 už môžeme definitívne hovoriť o Bratislave ako meste. Dokazuje to aj najstaršie typárium pečate komunity mešťanov, ďalej fakt, že dedina Krásna Ves (Széplak) bola roku 1288 darovaná Bratislave (čo by nešlo, ak by Bratislava nebola mestom), ako aj to, že v listinách z rokov 1279, 1280 a 1288 (teda pred rokom 1291) sa o Bratislava jasne hovorí ako o meste - dokonca roku 1288 kráľ Ladislav Kumánsky Bratislavu nazýva „mesto naše kráľovské“ (civitas nostra regalis). 2. decembra 1291 boli každopádne Bratislave (už predtým zvanej a považovanej za mesto) jej mestské výsady potvrdené kráľom Ondrejom III. (pozri Veľké privilégium pre Bratislavu). Udelením týchto výsad trhovej osade sa oddelilo tzv. Podhradie v užšom zmysle od zvyšku mesta a na rozdiel od mesta naďalej podliehalo hradu. Právne zjednotené s Bratislavou bolo až v roku 1848, kedy sa už tiahlo aj na juh od hradu. Veľké privilégium spomína aj „predmestia“, z čoho logicky vyplýva. že už vtedy bolo mesto dávno ohradené hradbami (hradby boli výrazne prestavané roku 1311).
Aj v Devíne možno doložiť kontinuitu osídlenia a podobne ako vo vlastnej Bratislave aj tu v 13. storočí presunuli kostol a cirkevnú správu pod hrad do osady.
V tomto období sa stali tieto hlavné politické udalosti:
1030: české knieža Břetislav I., ako účastník výpravy rímsko-nemeckého cisára Konráda II. proti Uhorsku spustošil západné Slovensko a podnikol útok na Bratislavský hrad; porazil ho uhorský kráľ
1042: Břetislav I. a vojská rímsko-nemeckého cisára Henricha III., ktorý bol v konflikte s novým uhorským kráľom Samuelom Abom, dočasne dobyli Bratislavu; Henrich podnikol ešte jeden útok roku 1043
1052: Henrich III. 2 mesiace bezúspešne obliehal statočne sa brániaci Bratislavský hrad, pričom hrad značne poškodil. Podľa údajov Viedenskej obrázkovej kroniky sa jeden z obrancov hradu v noci priblížil k nepriateľským lodiam na Dunaji a potopil ich. Následný mier medzi Henrichom a uhorským kráľom (1053) musel sprostredkovať sám pápež Lev IX., ktorý špeciálne kvôli tomu prišiel do Bratislavy.
1073–1074: Uhorský kráľ Šalamún, ktorý počas svojich bojov proti nitrianskym kniežatám Gejzovi a Ladislavovi sídlil v Bratislave, dal opraviť hrad poškodený roku 1052
1108: Rímsko-nemecký cisár Henrich V. spolu s českým kniežaťom Svatoplukom obsadili Považie a snažili sa dobyť Bratislavský hrad. O rok neskôr stroskotal ďalší útok Čechov (podniknutý ako pomsta za uhorský útok na Morave)
1146: Rakúske knieža Boris uchádzajúce sa o uhorský trón sa s pomocou nemeckých žoldnierov náhlym útokom zmocnil Bratislavského hradu, ale uhorský kráľ ho od nemeckých rytierov (s doplnením o výkupné) vydobyl späť
60. roky 12.stor.: Uhorský kráľ Štefan III., v boji proti domácej opozícii, býva na Bratislavskom hrade, odkiaľ ovláda jeho okolie, a dal vylepšiť jeho opevnenie
1189: účastníci tretej križiackej výpravy, na čele s rímsko-nemeckým cisárom Fridrichom I. Barbarossom, sa zhromaždili pri Bratislave, aby potom odtiahli na Balkán a do Malej Ázie
1241–1242: Mongolom (Tatárom) sa nepodarilo dobyť opevnený hrad, ani mesto, no dočasne spustošili okolité osady; dôsledkom bol príchod väčšieho počtu nemeckých kolonistov do Uhorska aj Bratislavy
1271 a 1273–1276: Bratislavu obsadil český kráľ Otakar II. v súvislosti s bojmi medzi Uhorskom a Českým kráľovstvom o Štajersko. V tejto súvislosti bol roku 1271 podpísaný aj (1.) bratislavský mier
1285–1286: Bratislavského hradu sa zmocnil uhorský šľachtic a palatín Mikuláš z Kysaku (Köszegu, Güssingu), hrad roku 1286 vypálil, ale jeho vzbura proti uhorskému kráľovi bola porazená
1287–1291: Bratislavu dobyl rakúsky vojvoda Albrecht Habsburský. Roku 1291 ho porazil Matúš Čák (vtedy bratislavský a trenčiansky župan) a na základe hainburgského mieru Bratislava opäť pripadla Uhorsku.
1291 (pozri aj vyššie): V snahe prilákať nových obyvateľov do neustálymi vojnami ťažko poškodenej (pozri napr. 1287–1291) Bratislavy dostala trhová osada po prosbách mešťanov od kráľa Ondreja III. tzv. Veľké privilégium (pozri Veľké privilégium pre Bratislavu). Skoršiemu potvrdeniu výsad dovtedy bránili župani z bratislavského hradu, lebo vedeli, že tak osada pod hradom vypadne spod ich kontroly a právomoci, poškodenie mesta však v kráľových očiach prevážilo.
V 14. a 15. storočí prežíva Bratislava obdobie ďalšieho rozmachu.
V rokoch 1301 až 1322, po smrti uhorského kráľa Ondreja III. bola Bratislava pripojená k Rakúsku, pretože Ondrejova vdova ju svojho času dala Habsburgovcom. Habsburgovci Bratislavu vrátili Uhorsku v roku 1322, ale čoskoro ju znova obsadili a až roku 1338 sa mesto definitívne opäť stalo súčasťou Uhorska. Od roku 1364 viedol pisár Siegfried mestskú knihu. Roku 1385 Žigmund Luxemburský obsadil hrad a celú stolicu a o rok neskôr dal mesto, hrad, Bratislavskú a Nitriansku stolicu do zálohu svojim bratrancom moravským markgrófom Prokopovi a Joštovi. Hrad od nich znovu dobyl Stibor zo Stiboríc, ktorého za odmenu urobili županom v rokoch 1389-1402. Roku 1405 sa mesto stalo slobodným kráľovským mestom (pozri kapitolu Privilégiá). Ďalšími spojencami Žigmunda (najmä v boji proti českým husitom) bola šľachtická rodina Rozgoňovcov (páni z Rozhanoviec), ktorí sa stali županmi v roku 1421.
Mesto malo značné príjmy z daní, prenájmu regálnych práv, nehnuteľností, viníc, domov, poddanských obcí Lamač, Vydrica, Sellendorf, Vrakuňa, Prača (Vajnory), ktoré postupne získavalo do nájmu či vlastníctva (pozri vyššie kapitolu Expanzia mesta). Roku 1390 dostali obce Lamač a Vydrica plné mestské práva. Vydrica splynula s mestom, Lamač a Sellendorf sa vyľudnili v zápasoch mesta s palatínom Mikulášom Garom. Vrakuňu odkúpila Bratislava od drobných vlastníkov, Praču najímala a roku 1525 odkúpila. Bratislava mala svoju kanceláriu, ktorá vydávala najmä listiny o majetkových záležitostiach mešťanov.
Husitské vojny sa Bratislavy dotkli iba nepriamo, pretože husiti Bratislavu (na rozdiel napríklad od Trnavy) neobsadili. Už po Žižkovom vpáde na Moravu Žigmund nariadil bratislavským županom (Rozgoňovcom) v lete roku 1423, aby začali posiľňovať opevnenie hradu. Ako prvé nahradili starý veľkomoravský val, novým kamenným. Roku 1427 začali husiti expandovať do Dolného Rakúska a Žigmund, ktorý plánoval z Bratislavy urobiť nové veľkolepé centrum svojej nemecko-česko-uhorskej ríše, nariadil celej Bratislavskej stolici pod hrozbou odňatia majetkov, aby prikázala poddaným pracovať na opevneniach mesta. Roku 1428 vypálilo husitské vojsko po neúspešnom obliehaní mesta jeho predmestia; 4. apríla 1429 11 dní vyjednával v Bratislave so Žigmundom vodca husitov Prokop Holý a kňaz Engliš. Husitskí vojaci nadväzovali kontakt s obyvateľmi, najmä rybármi. Keď kapitán husitov Blažko z Borotína obsadil Trnavu, pokúsil sa zmocniť aj Bratislavy. Pokus urobiť tak lsťou (27. 11. 1432 sprisahanie pod vedením rytiera Petra Kuteja) stroskotal, preto následovali menšie útoky na Bratislavu v rokoch 1432–1434. V rokoch 1434–1435 sa v Bratislave rokovalo s husitami o sume, ktorú požadujú, aby opustili Slovensko.
V rokoch 1431–1434 sa v zmysle Žigmundových (neskôr nerealizovaných) plánov nového hlavného hradu ríše úplne prestaval bratislavská hrad, ktorý sa tým začal podovať svojmu dnešnému tvaru.
Po Žigmundovej smrti (1437) sa zostrili vzťahy medzi mestom, verným kráľovnej Alžbete , a hradom, kde boli prívrženci Vladislava Jagelovského. V rokoch 1440 až 1443 došlo k bojom medzi bratislavským hradom a mestom pod ním. V roku 1442 Vladislav dobyl hrad a dočasne dobyl aj mesto, ale porazil ho rímsko-nemecký cisár Fridrich III. Habsburský podporujúci Alžbetu. Roku 1443 napokon Fridrich (Alžbeta medzitým zomrela) dostal mesto naspäť, ale hrad ostal vo Vladislavových rukách až do jeho smrti roku 1444 v boji s Turkami pri Varne.
V rokoch 1439–1445 stál v Bratislave prvý stály most cez Dunaj (roku 1445 zanikol).
Nový lesk získala Bratislava za vlády Mateja Korvína (pozri aj kapitolu Privilégiá). Roku 1465 tu vznikla prvá univerzita na území Slovenska Universitas Istropolitana (Academia Istropolitina).
Za vlády Jagelovcov (1490-1526) bola Bratislava miestom častých diplomatických rokovaní. V rokoch 1490–1491 cisár Maximilián vyhnal uhorské vojská z Rakúska (leto 1490; dostali sa tam predtým za Mateja Korvína) a dokonca obsadil uhorské hraničné územia, ale nakoniec bol donútený podpísať 7. 11. 1491 (2.) bratislavský mier s uhorským kráľom Vladislavom II., ktorým sa Uhorsko vzdalo dolného Rakúska a Maximilián (Habsburgovci) dostal prísľub uhorského trónu, ak Vladislav nebude mať mužského potomka. Roku 1499 sa v Bratislave konal snem českých stavov, pamiatkou na ktorý je tzv. „zůstání prešpurské“ (sústava 80 článkov dohodnutých na tomto sneme).
Značnou oporou pre hospodárske záujmy mesta aj mešťanov boli výsady, ktoré Bratislave udeľovali uhorskí králi. Uvádzame príklady:
Ľudovít I.:
1344 – právo konať výročné trhy
1354 – zákaz dovozu vína z Rakúska do Bratislavy
Žigmund Luxemburský:
1402 – zákaz súdiť Bratislavčanov komukoľvek inému okrem bratislavského richtára
1405 – Vyhlásenie Bratislavy (spolu s mnohými inými mestami Uhorska) za slobodné kráľovské mesto, čo znamená, že mesto získalo kolektívnu nobilitu, čiže postavenie šľachtica so všetkými jeho právami. Od tohto roku vysielala Bratislava ako slobodné kráľovské mesto pravidelne svojich zástupcov na zasadanie uhorského snemu. Účelom tohto nariadenia bolo oslabiť moc „normálnych“ šľachticov v krajine
1423 – prvé mestské výsady pre Podhradie (teda to, čo vlastná Bratislava dostala už roku 1291)
1430 – právo raziť mince - najprv len štvrťdenáre, neskoršie aj ostatné druhy (mincovňa tu pracovala v rokoch 1430 – 1530 a 1623 - 1721)
1436 – právo používať mestský znak (erb) - znak s tromi vežami nad otvorenou bránou v hradbách
Albrecht Habsburský:
právo vyberať poplatky z tovaru prevážaného po Dunaji
1439 – povolenie postaviť most cez Dunaj
Ján Huňadi:
prenájom mestu kráľovskej soli uloženej v meste, neskôr prenájom celej soľnej komory (monopol na predaj soli), tiež prenájom tridsiatkových príjmov z Bratislavy, Šoproni, Neusiedlu a Rusoviec
právo mestskej rade väzniť zločincov všetkých druhov
rímsko-nemecký cisár Fridrich:
právo mešťanom slobodne obchodovať v celom Rakúsku
Ladislav V. (Václav III):
1453 – potvrdenie všetkých výsad
Matej Korvín:
oslobodenie od platenia tridsiatku, neskôr na desať rokov od všetkých poplatkov (s cieľom použitia získaných peňazí na budovanie opevnenia)
1464 – zlatou bulou potvrdil dovtedajšie práva
1468 – právo meča
Vladislav Jagelovský:
1508 – právo skladu