Cukrovka

vod


K súčasnému uponáhľanému životu patria aj civilizačné choroby. Medzi nimi je aj cukrovka. Rozhodla som sa písať moju seminárnu prácu z biológie práve o nej. Sama mám toto ochorenie a preto mám o ňom dostatok poznatkov. Ďalšie čítanie a získavanie informácií zlepší moju informovanosť a mnohé veci si zopakujem. Chcela by som čerpať najmä z časopisu Diabetik. Odoberáme ho už dlhšie a vďaka bohatým článkom získam čas, ktorý je v maturitnom ročníku taký vzácny.


Cukrovka I. a II. typu

Čo je cukrovka/ diabetes mellitus/


Aby mohlo naše telo správne pracovať, potrebuje energiu. Túto energiu získava najľahšie zo sacharidov. Do buniek sa dostáva glukóza, cukor, bez ktorého nemôže väčšina buniek fungovať. Ak sa týmto bunkám glukóza nedostáva, hladujú. V krvi sa zvyšuje hladina cukru v krvi/ glykémia/ a bunky kvôli nedostatku energie umierajú. Aby teda mohli bunky prijať svoju „potravu“, musí byť v krvi prítomný inzulín. Je to hormón, látka bielkovinovej povahy, vylučovaná podžalúdkovou žľazou/ pankreasom/. Glykémia dráždi pankreas k tvorbe inzulínu. Ale nie u každého človeka je podžalúdková žľaza schopná vyprodukovať dostatočné množstvo inzulínu. Hladina glukózy v krvi sa zvyšuje, postupne sa objaví aj v moči. V pečeni pokračuje tvorba glukózy z tukov a ako vedľajší produkt vznikajú ketolátky. Tie sa dostávajú do všetkých tkanív a do moču. Cukrovka, diabetes mellitus, je teda porucha látkovej výmeny. Telo nemôže normálne využiť cukor kvôli nedostatku inzulínu. Je nevyhnutné začať s liečbou. K príznakom dlhodobo zvýšenej hladiny cukru v krvi patrí predovšetkým veľký smäd a časté močenie.


Podžalúdková žľaza- pankreas


Tento orgán leží pod žalúdkom v ohybe dvanástnika. Tvoria ju lalôčiky, z ktorých vystupujú tenké vývody. Tie sa spájajú a vyúsťujú do dvanástika. Pankreas je exokrinná a zároveň aj endokrinná žľaza. V rámci exokrinnej funkcie vylučuje do dvanástnika pankreatickú šťavu. Obsahuje trypsín, lipázu a amylázu. Podieľajú sa na štiepení bielkovín, tukov a škrobu. Endokrinné bunky sa nazývajú Langerhansove ostrovčeky. Je ich asi milión. Produkujú dva hormóny s opačným účinkom- inzulín a glukagón. Inzulín sa tvorí v beta bunkách a zvyšuje priepustnosť tkanivových buniek pre glukózu. Tým znižuje jej hladinu v krvi. Glukagón vznikajúci v alfa bunkách je antagonistom inzulínu. Mobilizuje glykogén v pečeni a tak hladina cukru v krvi stúpa. Pankreas jedráždený hladinou glukózy krvi.


Cukrovka I. a II. typu


Pri diabetese I. typu ide o nedostatok inzulínu. Beta bunky sa postupne strácajú, až nie je produkovaný žiadny inzulín. Je nevyhnutná liečba injekčnou aplikáciou inzulínu. Inzulín sa nemôže podávať cez ústnu dutinu, pretože by sa kvôli svojej bielkovinovej povahe v tráviacej sústave rozložil a nesplnil by svoju funkciu. Ak dieťa alebo mladý človek dostane diabetes, je to najčastejšie táto prvá forma. Pri cukrovke II. typu hovoríme o necitlivosti tkanív na inzulín. Keďže sa telo snaží vyrobiť čo najviac inzulínu, beta bunky sa vyčerpávajú a produkujú stále menej a menej inzulínu. Tento typ sa najskôr lieči liekmi a dodržiavaním správneho životného štýlu. Keď už však lieky na znižovanie hladiny glukózy nestačia, musí sa prejsť na liečbu inzulínom. Na vzniku cukrovky u detí sa podieľa viacero faktorov. Je to predovšetkým dedičnosť. Väčšinou diabetici zdedia dedičné vlohy na diabetes po jednom alebo oboch rodičov. U rodičov sa choroba nemusí prejaviť, sú väčšinou len nosičmi diabetických dedičných vlôh. Vplyv má aj sedavý spôsob života, obezita, prejedanie sa a niektoré vírusy- vírusy mumpsu, rubeoly, infekčného zápalu pečene... Neexistuje dôkaz o tom, že by dieťa cukrovku dostalo od sladkostí.


Z histórie diabetu

Podžalúdková žľaza a diabetes


Aj keď cukrovka patrí medzi civilizačné choroby, u ľudí sa vyskytovala už v dávnej minulosti. Ľudia si všímali u postihnutých veľký smäd a časté močenie. Aretaios v 1. storočí nášho letopočtu povedal, že diabetes je záhadná choroba. Názov „diabetes mellitus“ znamená aj „medový prietok,“ čo sa vzťahuje na sladkú chuť moču cukrovkárov. Túto sladkú chuť prvý krát opísal v 17. storočí anglický lekár a filozof Thomas Willis. Vtedy to bola jediná možnosť diagnostikovania choroby. Paul Langerhans, berlínsky patológ, v roku 1889 opísal ostrovité bunkové útvary v podžalúdkovej žľaze človeka, aj keď o ich funkcii vtedy ešte nič nevedel. Tie sa dnes nazývajú Langerhansove ostrovčeky. V tom istom roku farmakológ a internista Joseph Freiherr von Mering a internista Oskar Minkowski operatívne odstránili psovi podžalúdkovú žľazu a tak umelo vytvorili diabetes. Vďaka tomu dokázali súvislosť medzi podžalúdkovou žľazou a chorobou diabetes mellitus.


Objavenie inzulínu


K liečbe cukrovky nenahraditeľne prispeli kanadskí fyziológovia Frederick Grant Banting a Charles Herbert Best. Robili výskum na psoch, podväzovali im pankreatické vývody. Predpokladali, že tým by mohli z pankreasu izolovať látku, ktorá by ovplyvňovala metabolizmus cukrov. Mali veľké problémy, ale nevzdali sa. Podarilo sa im znížiť glykémiu u diabetického psa, ktorému vstrekli do žily vodný výťažok z pankreasu. Bolo to v roku 1921. Extrakt z psích pankreasov predstavoval len malé množstvo, preto si z jatky odnášali kravské pankreasy. Výťažky z nich boli veĺmi účinné. Na týchto výťažkoch prežila sučka Majorie, pokusný pes číslo 13, ako prvý tvor bez pankreasu 70 dní. Extrakt, nazývaný isletin, sa neskôr chemicky očisťoval. Pankreasy boli hneď po odbere na bitúnku hlboko zmrazené. Tak nemohlo byť pankreatické tkanivo rozložené enzýmami a baktériami. Rozdrvené tkanivo vylúhovali v zriedenom kyslom alkohole. Potom sa extrakt vo vysoko koncentrovanom alkohole zbavil vedľajších škodlivých účinkov, na ktorých stroskotávali predchádzajúci bádatelia.


V roku 1922 vyskúšali účinnosť tejto látky Banting a Best najskôr na sebe. Prvým ľudským pacientom, liečeným isletinom/ neskôr premenovaný na inzulín/, bol doktor Joe Gilchrist, Bantingov kolega. Jeho diabetes sa dramaticky zlepšil. Prvým diabetikom na svete, ktorý vďaka inzulínu nezomrel, bol 13- ročný Leonard Thompson. Nachádzal sa už v diabetickej kóme. Krvný cukor sa mu po niekoľkých dňoch upravil a lekári mu nasadili diétu. Banting, Best a biochemik J. B. Collip ( ujal sa chemického čistenia isletinu) si dali proces výroby inzulínu patentovať a patent bezodplatne predali univerzite v Toronte. Banting sa narodil 14. novembra 1891 a tento deň je preto Svetový deň diabetu.


Zloženie a výroba inzulínu


Frederik Sanger so svijím kolektívom objasnil zloženie hovädzieho inzulínu. V roku 1958 im bola udelená Nobelova cena. Zistili, že tento inzulín je bielkovina, ktorej reťazec A sa skladá z 21 aminokyselín a reťazec B z 30 aminokyselín. Reťazce sú spojené sírnymi (bisulfidickými) mostíkmi. Rôzni bádatelia skúmali inzulíny viacerých zvierat a ukázalo sa, že ľudskému inzulínu je najbližší inzulín z prasaťa, ktorý sa od neho odlišuje v len v jednej aminokyseline. Pre ľudí s diabetom bol účinný našťastie inzulín ktoréhokoľvek druhu. Rosalyn Yalowová a Solomon Berson publikovali v roku 1959 rádioimunologickú metodiku, ktorá umožňuje merať aj tie najminimálnejšie množstvá inzulínu, ktoré kolujú v krvi. Traja biochemici z rôznych častí sveta dokázali v roku 1965 nezávisle od seba komplexne syntetizovať hovädzí inzulín, keď k sebe postupne priraďovali aminokyseliny podľa vzorca, ktorý v roku 1955 publikoval Sanger. Boli to: Helmut Zahn v Nemecku, Du-Yu-Cang v Číne a Panayotis G. Katsoyannis v USA. F. Steiner a P. Oyer z univerzity v Chicagu objavili v roku 1967 látku, ktorú nazvali proinzulín. Táto látka sa vytvorila v Langerhansonových ostrovčekoch a keď sa z nej časť odštiepila, premenila sa na inzulín. Odštiepenú látku, reťazec aminokyselín, nazvali C peptid.


Vďaka tomuto objavu sa môže zistiť, či pankreas u diabetika produkuje ešte inzulín a aké množstvo. Pretože inzulínu aj C peptidu koluje v krvi presne rovnaké množstvo. Dorothy Hodkinová v roku 1969 po tridsiatich rokoch práce identifikovala trojrozmernú, teda priestorovú štruktúru inzulínu. Od peptidických prímesí vyčistil inzulín Schlichtkrull v roku 1971. Delil inzulín chromatograficky na jednotlivé komponenty a nechal len jediný- prostredný- ako čistý inzulín. Odtiaľ pochádza názov monokomponentný( jednozložkový) inzulín. U nás sa začali prečistené inzulíny vyrábať v roku 1977 a pôvodne sa nazývali „PUR“, neskôr „MONO“. Proti takýmto prečisteným inzulínom sa vytvára v tele človeka oveľa menej látok ako proti neprečisteným. Inzulín je možné vo veľkom vyrobiť tromi spôsobmi:
1. Synteticky: Všetkých 51 aminokyselín sa spojí v správnom poradí za sebou, so všetkými vnútornými väzbami. Je to pre prax neprijateľne nákladné.
2. Polosynteticky: Inzulín sa získa z pankreasov ošípaných a vymení sa tá aminokyselina, v ktorej sa tento inzulín odlišuje od ľudského za tú, ktorá je na zodpovedajúcom mieste v inzulíne človeka. Týmto spôsobom získavala ľudský inzulín od roku 1980 jedna z farmaceutických firiem. Dnes ho vyrába biosynteticky.
3. Biosynteticky: Ľudský inzulín je od roku 1979 vyrábaný neškodnými baktériami Escherichia coli, do ktorých genetický inžinieri zabudovali potrebný úsek DNA- informáciu nevyhnutnú pre tvorbu ľudského inzulínu.


V roku 1978 sa najprv podarilo donútiť baktérie, aby vyrábali zvlášť reťazec A ľudského inzulínu a zvlášť jeho reťazec B. Chemickou cestou boli potom reťazce spojené disulfidickými mostíkmi. Celý ľudský inzulín naraz dokázali baktérie vyrábať až neskôr.


Aplikácia inzulínu


Kvalita inzulínu sa postupne zdokonaľovala a zároveň tu bola aj snaha o jeho čo najlepšiu aplikáciu. Striedanie miest podkožnej aplikácie inzulínu odporúčal už v roku 1924 E. P. Joslin. Poukázal aj na rozličnú rýchlosť vstrebábania inzulínu v jednotlivých častiach tela. Podľa ním vypracovanými pravidlami sa dávkovanie inzulínu upravovalo v súlade s výsledkami niekoľkokrát denne vyšetrovanej hladiny cukru v moči. V tom istom roku G. A. Harrop uvádza vo svojej knihe o liečbe inzulínom, že krátka masáž miesta vpichu inzulínu urýchľuje jeho vstrebanie. Boli aj takí, ktorí sa pokúšali dostať inzulín do tela inou cestou ako injekciami. Hadgson skúšal v roku 1968 inzulín v kréme. Iní skúšali inzulín v nosnom spreji, pretože za prítomnosti niektorých látok inzulín prestupuje nosnou sliznicou. Pomerne úspešne sa do krvi dostaval inzulín vdychovaný do pľúc z inhalátora, podobného tým, ktoré používajú astmatici. Táto metóda sa nachádza v stave veľmi sľubného klinického výskumu.


Vyrobených a vyskúšaných bolo už asi 300 analógov inzulínu. Analóg Lispro prejavil vítanú vlastnosť- okamžité prenikanie do krvi z podkožného vpichu. Funguje ako prvá fáza odpovede beta- bunky. To, že beta-bunka reaguje na príjem sacharidovej stravy zvýšeným výdajom inzulínu dvojfázovo, zistil v roku 1960 R. Luft. V roku 1971 bol vyvinutý biostator, zariadenie s objemom asi 0,5 m3. Plastovou hadičkou sa zo žily odoberá malé množstvo krvi, v ktorej sa automaticky meria glykémia. Podľa situácie sa potom do tela dostáva druhou hadičkou potrebné množstvo inzulínu, prípadne glukózy. Už sa vyvíjajú biostatory v miniaturizovanej verzii. Lacnejšie a v praxi výhodnejšie sú inzulínové pumpy nosené na tele. Neregistrujú sami glykémiu, inzulín dodávajú v naprogramovanej základnej dávke a v bolusových dávkach na vykrytie vzostupu glykémie po jedle, ktoré si pridáva pacient. V roku 1981 boli vyvinuté implantovateľné mikropumpy. Sú umiestnené v podkoží na bruchu a raz za niekoľko týždňov sa plnia vysoko koncentrovaným inzulínom. Programujú sa zvonku vysielačkou. Dobrá myšlienka je aj transplantácia pankreasu. Ale realizácia je veľmi problematická. Organizmus vytvára proti transplantovanému cudzorodému tkanivu protilátky, ktoré kolujú v krvi. Bunky nakoniec toto tkanivo zlikvidujú.


Preto je nutné prirodzené imunitné pochody dlhodobo (celoživitne) potláčať tzv. imunosupresívnou liečbou. Tá transplantát ochraňuje, ale obranyschopnosť organizmu príjemcu sa zníži. V medicíne platí „primum non nocere“ – „predovšetkým neuškodiť“. Transplantačné riziko je únosné tam, kde by bez cudzieho orgánu ďalší život nebol možný: keď zlyhávajú obličky, srdce, pečeň, pľúca. A pankreas k týmto orgánom nepatrí. Inzulín môžeme telu ľahko dodať. Transplantácie pankreasu sa môžu robiť napríklad pri transplantácii obličiek, keď sa musí imunosupresívna liečba vykonávať. Na zvieratách sa už v roku 1980 skúšal „bioarteficiálny pankreas“. Sú to pankreatické ostrovčeky zabalené do plastu, ktoré sa vložia do tela príjemcu. Plast je polopriepustná membrána, ktorá dovoľuje malým molekulám, akými sú voda, kyslík, glukóza a soli, vstup dovnútra. Inzulín má tiež malú molekulu, preto môže z beta- buniek vystúpiť do obehu. Veľké molekuly sa dnu nedostanú. K nim patria aj protilátky proti beta- bunkám. Táto metóda umožňuje aj xenotransplantácie, teda prenos orgánov jedného živočíšneho druhu do tela iného druhu.


Xenotransplantácie môžu byť výrazne uľahčené genetickými inžiniermi, ktorí dokážu ovplyvniť imunitné reakcie génovými manipuláciami v tele darcu alebo aj v tele príjemcu. Tento spôsob liečby sa ešte nemôže praktizovať.Treba dokázať, že xenotransplantácie nie sú skryto nebezpečné napríklad tým, že by sa pri nich mohol preniesť dlhodobo aktívny zvierací vírus(napr. prasací retrovírus) na človeka. 2. 5. Samokontrola diabetikov Aby sa človek s cukrovkou vedel o seba postarať vo vysokej miere, musí byť dobre informovaný. Prvý, kto vypracoval výučbový program pre chorých s cukrovkou, bol pravdepodobne Elliot Proctor Joslin. Už v roku 1925 organizoval štvordenné edukačné kurzy pre pacientov. Pediater Karel Stollte poučil deti s diabetom a ich rodičov, ako podávať rýchlo účinkujúci inzulín pred každým jedlom a o jeho dávke sa najskôr rozhodnúť podľa celkovej situácie a podľa množstva cukru v moči, zisteného redukčnou metódou v domácom prostredí. Vďaka tomu mohli deti prijímať „voľnú stravu“ a nie dovtedajšiu kaloricky veľmi obmedzenú diétu. Tak sa mohol ich rastúci organizmus normálne vyvíjať a netrpeli podvýživou.


Osamostatnenie pacienta znamenal zásadný zvrat v prístupe k liečbe. Mal však aj svojich odporcov. Tí vytýkali, že laikom sa takto dostáva do rúk životu nebezpečný liek-inzulín. Veľmi dôležitá je pri selfmonitoringu edukácia. Dia tábory v prírode prispievajú k edukácii detských pacientov. Jeden z prvých zriadil Dr. John v USA v roku 1930 z vlastných prostriedkov. Nazval ho indiánskym Ho mi koda- Vitaj priateľu. V Európe bol prvý detský dia tábor usporiadaný v roku 1936 pražskou II. Detskou klinikou. Svoj obrovský význam majú aj dobrovoľné občianske organizácie združujúce pacientov, zdravotníkov a ďalších občanov s cieľom zlepšiť starostlivosť o diabetikov. V roku 1934 bola založená spoločnosť Československá péče o diabetiky. Vydávala aj vlastný časopis Diabetik. Pod záštitou Svetovej zdravotníckej organizácie a Medzinárodnej diabetologickej federácie sa zišli diabetológovia, zástupcovia jednotlivých národných organizácií diabetikov a reprezentanti ministerstiev zdravotníctva z celej Európy. Stretnutie sa konalo v októbri 1989 v talianskom meste Saint Vincent. Stanovili ciele, ku ktorým má smerovať starostlivosť o diabetikov v Európe.


Dohodli sa na dvoch cieľoch:
1. Trvalým zlepšovaním starostlivosti o diabetikov dosiahnuť kvalitu a kvantitu ich života, ktorý je čo najbližšie k normálu.
2. Intenzívne výskumné úsilie zamerať na prevenciu a liečbu diabetu a jeho komplikácií. Vyhlásenie dostalo označenie Saintvincentská deklarácia. Prihláslil sa k nemu jednotlivé európske štáty, Československo už v roku 1989. 3. Komplikácie diabetu Okrem iných ťažkostí diabetes mellitus so sebou prináša aj mnohé zdravotné komlikácie, ku ktorým prispieva väčšou alebo menšou mierou. Patrí sem najmä nefropatia(ochorenie obličiek), neuropatia(chorobné zmeny v nervoch) a retinopatia(ochorenie očí).


Diabetická nefropatia (diabetická choroba obličiek)


Obličky sú pre život človeka životne dôležité, pretože močom vylučujú neužitočné alebo škodlivé splodiny látkovej premeny a udržujú rovnováhu medzi príjmom a stratou vody a dôležitých minerálov. Tak zabezpečujú stálosť vnútorného prostredia v ľudskom tele. Diabetes vyvoláva poškodenie obličiek. V moči môže byť objavená bielkovina a funkcie obličiek sa postupne zhoršujú. Na rozpoznanie včasného štádia tohto ochorenia sa používa test vyšetrenia moču. Dá sa ním zachytiť už aj mierne zvýšené vylučovanie bielkoviny albumínu obličkami- odborne sa to nazýva mikroalbuminúria. Dochádza aj k vyššiemu riziku vzniku srdcovo- cievnych príhod pacientov s vysokým krvným tlakom. Touto metódou možno zachytiť relatívne malé zmeny vo funkcii a štruktúre obličiek diabetikov, ktorí nemajú žiadne obličkové ťažkosti.


Na presné vyšetrenie je najvhodnejší osem hodinový nočný alebo dvadsaťštyri hodinový moč. Mikroalbuminúria vytvára dobré predpoklady začať čo najskôr dôslednú liečbu s cieľom zabrániť rozvoju choroby. Diabetická nefropatia sa podľa viacerých európskych štúdií vyvinie asi u 30 až 40 % diabetikov. Typické zmeny v štruktúre a funkcii sa zjavujú v oboch obličkách súčasne. Choroba sa vyvíja postupne, v priebehu viacerých rokov. Pri začínajúcom obličkovom postihnutí pacient nič nepociťuje. Pri konečnom štádiu obličky úplne stratia schopnosť filtrovať krv. Stav sa označuje ako chronické zlyhanie obličiek. Obličky sa nahradzujú vo forme liečby hemodialýzou, peritoneálnou dialýzou, alebo transplantáciou obličky, prípadne aj pankreasu. Počet diabetikov so zlyhaním obličiek vo svete stúpa. Súvisí to s výrazným predĺžením života diabetikov v posledných dvoch desaťročiach vďaka zlepšenej liečbe cukrovky a vysokého krvného tlaku.


Diabetická retinopatia (poškodenie očí)


V Európe a Severnej Amerike je treťou hlavnou príčinou praktickej slepoty, vo vekovej skupine 20-65 rokov dokonca hlavnou príčinou. Pri tejto chorobe dochádza k cievnym a ložiskovým zmenám sietnice, ktoré sú výsledkom systémových ( metabolických, endokrinných a hematologických) faktorov. Kvôli hyperglykémii (vysoká hladina cukru v krvi) nastávajú zmeny štruktúry a funkcie cievnej steny kapilár a reologické zmeny. Cievna stena sa poruší. To sa prejavuje vznikom edému- opuchu sietnice. Do sietnice sa zároveň ukladajú tuky a proteíny, môže nastať sietnicové krvácanie. Dochádza ku kapilárnym a arteriolárnym uzáverom. Ich dôsledkom vzniká vnútrobunkový opuch, porušenie nervových vláken a okrsky ischemickej sietnice. Neskôr sa vytvárajú nové cievy, ale ich nekvalitná a priepustná krehká stena je ďalším zdrojom edému a krvácania. Stav môže vyústiť až do úplnej slepoty. Súčasná medzinárodná klasifikácia delí diabetickú retinopatiu na neproliferatívnu a proliferatívnu, s prítomnosťou alebo neprítomnosťou diabetickej makulopatie.


Prvým príznakom neproliferatívnej diabetickej retinopatie je vznik mikroaneuryziem. Sú viditeľné na očnom pozadí ako okrúhle, červené, ostro ohraničené bodky. Klinickým prejavom sú intraretinálne mikrovaskulárne abnormality- patologicky zmenená kapilárna sieť. Rozvoj a progresia diabetickej retinopatie je ovplyvňovaný najmä dĺžkou trvania a kompenzácie diabetu.Je dokázaná súvislosť medzi kompenzáciou systémovej hypertenzie a znížením progresie diabetickej retinopatie. V liečbe tejto choroby má dominantné postavenie laserová liečba sietnice. Cieľom je znížiť metabolickú aktivitu v ošetrenej časti sietnice a zvýšiť koncentráciu kyslíka v centrálnej časti sietnice. U pacienta je potrebná spolupráca, motivácia a edukácia.


Diabetická neuropatia (poškodenie nervov)


Spôsobujú ju dlhotrvajúce zvýšené hladiny cukru v krvi (hyperglykémia). Môžeme hovoriť o periférnej a viscerálnej neuropatii. Periférna neuropatia Táto najčastejšia forma diabetickej neuropatie znamená postihnutie nervov nôh a rúk. Začína od špičiek prstov na nohách a neskôr na rukách. Nebolestivá forma prebieha bez akýchkoľvek príznakov. Bolestivá forma je veľmi nepríjemná a ťažko liečiteľná. Najskôr sa objavia nepatrné príznaky- brnenie prstov na nohách, mravčenie, najčastejšie v nočných hodinách, keď je telo v pokoji. Stupňuje sa to až do neznesiteľných bolestí, najmä pálenia, môžu sa objaviť kŕče v lýtkach. Bolesti môžu byť tupé, kŕčovité, od miernych až po veľmi silné. Ťažkosti zmierňuje ponorenie nôh do studenej vody alebo studený obklad. Súčasne je prítomná aj porucha citlivosti- necitlivosť ponožkového typu na nohách a rukavicového typu na rukách. Viscerálna neuropatia Keď sú postihnuté nervy jednotlivých orgánov, môže to viesť k funkčným poruchám týchto orgánov. Je to najčastejšie srdcovo- cievny systém, tráviace orgány a močovo- pohlavný systému. Pri poruchách srdcovo- cievneho systému sa znižuje telesná výkonnosť diabetikov. Pulzová frekvencia sa buď dostatočne nezvyšuje, alebo sa činnosť srdca zrýchli už v pokoji.


Pri náhlej zmene polohy tela môže výrazne klesať krvný tlak a dochádza k závratom až pádom. V oblasti tráviaceho ústrojenstva je najčastejšou poruchou spomalené vyprázdňovanie žalúdka. Prejavuje sa nechutenstvom, nutkaním na vracanie až zvracaním jedla aj niekoľko hodín až dní po jedení a trvalým pocitom plnosti a tiaže v žalúdku, najmä po jedle. Potrava zostáva dlho v žalúdku a oneskorene sa vstrebáva. To u diabetika, ktorý si pichá inzulín, môže spôsobiť hypoglykémiu(nízka hladina cukru v krvi). Postihnutie nervov sa niekedy prejaví aj na potných žľazách. Nohy sa menej potia, koža je veľmi suchá a olupuje sa, preto ju treba mastiť. Taktiež sa pactienti niekedy potia po jedle a nepociťujú hypoglykémie. Syndróm diabetickej nohy Sú to chorobné zmeny, postihujúce tkanivá na nohe pod členkom. Zmeny vznikajú v dôsledku postihnutia nervov a ciev. Pri necitlivosti nohy, nedostatočnom prekrvení a suchej praskajúcej koži v dôsledku neuropatie sa koža na nohe veľmi ľahko otvára a vzniká vred. Treba včas upovedomiť lekára a vred začať ihneď liečiť. Kým neuropatický vred nebolí a vzniká na miestach vystavených najväčšiemu tlaku, vred pri cievnom postihnutí je zvyčajne veľmi bolestivý a umiestnený je najčastejšie na končekoch prstov a na nohe. Pre liečbu vredov je dôležitá dobrá metabolická kompenzácia cukrovky, odľahčenie nohy správnou obuvou a pomáha aj pokoj na lôžku.


Strava a diéta

Zloženie potravy


Diabetik má žiť tak, aby sa jeho hladina cukru v krvi čo najviac priblížila ku glykémii zdravého človeka. Preto je potrebné udržiavať rovnováhu medzi stravou, dávkami izulínu a pohybom. Dávka vpichnutého inzulínu má byť prispôsobená množstvu jedla a prípadnej fyzickej záťaži. Inak dôjde ľahko ku hypo- alebo hyperglykémii. Základnými látkami v strave sú sacharidy, tuky a bielkoviny. Pre človeka sú ešte dôležité aj vitamíny, minerálne látky, stopové prvky a voda. Pre diabetikov je zvlášť dôležitý obsah sacharidov, pretože tie sa v tele premieňajú na glukózu a spôsobujú zvýšenie jej hladiny v krvi. Tuky a bielkoviny sú druhoradé, ich množstvo ovplyvňuje predovšetkým energiu jedál. Obsah tuku musí byť kontrolovaný, leno hrozí obezita.


Sacharidové výmenné jednotky


Ľudia s cukrovkou musia vedieť, koľko sacharidov sa v akom type potravy nachádza, aby mohli prijať primerané množstvo potravy a tak si uchovali žiadanú hladinu cukru v krvi. Veľmi im to uľahčujú výmenné sacharidové jednotky. Znamená to, že v určitom množstve jedného druhu potravy je také isté množstvo sacharidov, ako v inom druhe potravy. Napríklad 25 gramov bieleho chleba obsahuje také množstvo sacharidov, aké by sme našli v 100 gramovom jablku. Kedysi sa výmenné jednotky počítali na 12 gramov, teraz sa počítajú na 10 gramov. Teda jedna výmenná jednotka určitého jedla obsahuje 10 gramov sacharidov a mala by množstvo glukózy ovplyvniť podobne ako výmenná jednotka iného druhu potravy. Množstvo, ktoré obsahuje 10 gramov sacharidov zodpovedá jednej chlebovej jednotke(1CHJ).


Poznáme viaceré sacharidové výmenné jednotky:
1. chlieb a pečivové skupiny (chlieb, rožky, lístkové cesto...),
2. skupina pšeničných produktov (cestoviny, ovsené vločky, pšeničná múka...),
3. skupina ovocia (jablko, banán...),
4. skupina zeleniny (mrkva, karfiol, fazuľa...),
5. skupina mliečnych produktov (mlieko, jogurty, kefír...) Existujú viaceré typy cukrov, ktoré vzostup glykémie ovplyvňujú rôznou rýchlosťou. Glukóza, hroznový cukor, sa v zažívacom trakte rýchlo vstrebáva. Preto aj prechod do krvi a stúpanie hladiny krvného cukru je rýchle. Fruktóza, ovocný cukor, sa musí prestavať na glukózu až v pečeni, preto zvyšuje krvný cukor pomalšie.Glukóza a fruktóza sú jednoduché cukry. Škroby sú zložité cukry nachádzajúce sa v pečive, cestovinách a obilninách. V čreve sa štiepia na glukózu a tá sa rýchlo dostáva do krvi. Preto potrava obsahujúca škroby rýchlo zvyšuje hladinu krvného cukru.


Škrob sa nachádza aj v zelenine, ale súčasne je v tejto potrave aj vysoký obsah pomerne nestráviteľnej vlákniny (balastné látky). Resorbcia sacharidov je týmito látkami spomalená a preto sa mnohé druhy zeleniny nemôžu v plnej miere započítavať do bežných porcií v diabetickej diéte. Mliečne produkty obsahujú okrem sacharidov tiež tuk a bielkoviny. Tie brzdia resorbciu sacharidov. Preto tieto potraviny zvyšujú hladinu cukru v krvi veľmi pomaly. V kombinácii s bielkovinami a tukmi sa potraviny s obsahom škrobu a ovocia spomalene resorbujú.


Doporučenia k výžive


Diabetici sa majú obzvlášť zdravo stravovať, aby sa dosiahla požadovaná kompenzácia cukrovky a tak sa znížilo riziko mnohých chorôb. Mali by sa riadiť nasledujúcimi pravidlami:
1. znížiť všeobecný príjem tukov
2. znížiť nasýtené mastné kyseliny
3. väčšia konzumácia potravín s vysokým obsahom bielkovín
4. dostatočný príjem vlákniny
5. znížený príjem cholesterolu
6. ľahko znížený príjem sodíka
7. dôležitý je aj pestrý výber potravín. Treba dávať pozor na med, marmeládu, džem a iné sladké potraviny, pretože majú vysoký obsah jednoduchého, rýchlo vstrebateľného cukru. Už len dve čajové lyžičky cukru či medu obsahujú jednu chlebovú jednotku. Diabetikom sa neodporúčajú ani na cukor bohaté nápoje, akými sú Coca-cola či limonády.


Existujú cukrové výmenné látky- fruktóza, sorbit, xylit a mannit. Obsahujú kalórie a v tele sa premieňajú na hroznový cukor. Keď s nimi sladíme, hodnota krvného cukru stúpa. Sú ešte sladiace látky: sacharín, cyklamat, aspartman a acesulfam.Neobsahujú žiadne kalórie, preto sú pre sladenie jedál vhodnejšie ako cukor vymieňajúce látky. Ale netreba preháňať. Treba posudzovať aj situáciu, v ktorej sa diabetok nachádza. Ak po obede plánuje napríklad výlet na bicykli, mal by si pred obedom znížiť dávku inzulínu a viac sa najesť, aby nedošlo ku hypoglykémii. Ak je na nejakej oslave, kde je väčší prísun jedla, treba zvýšiť aj dávku inzulínu. Počas dlhšie trvajúcej telesnej aktivite by mal byť zabezpečený pravidelný prísun chlebových jednotiek, napríklad jednu jednotku počas polhodiny námahy. Ale nemusí to tak byť u každého. Diabetik by mal mať vždy pri sebe niečo sladké, aby mohol zasiahnuť pri pocite hypoglykémie.


Mýty a fakty o cukrovke


Medzi ľuďmi koluje mnoho nepravdivých informácií. Napríklad tieto: Inzulín má byť aplikovaný do žily - Inzulín sa do žily aplikovať nemôže, ale do tuku tesne pod povrchom kože(subkutánny- podkožný- tuk)
Liečba cukrovky inzulínom znamená konečné štádium a títo ľudia už nemajú šancu žiť - Veda a technika idú dopredu míľovými krokmi. Ľudia s diabetom môžu žiť kvalitný a krásny život, aj keď si musia každý deň injekčne dodávať inzulín. Práve vhodná liečba inzulínu oddiaľuje vznik chorobných komlikácií diabetu všetkých typov.
Inzulín je návyková látka, teda droga - Inzulín je prirodzený hormón, tvoriaci sa v Langerhansových ostrovčekoch v tele človeka. Nie je možné byť závislý od inzulínu v zmysle návykových látok. Diabetici si inzulín podávajú nie preto, že sú od neho závislí, ale preto, lebo je to látka nevyhnutná pre život každého človeka. Inzulín pre diabetikov stále znamená možnosť žiť.
Inzulín môže spôsobiť slepotu - Slepota diabetikov ani prinajmenšom nesúvisí s podávaním inzulínu. Ale so zlou kompenzáciou, ktorá môže byť spôsobená aj tým, že pacient podávanie inzulínu odmieta.


Keď diabetik začne liečbu inzulínom, už nikdy sa nemôže vrátiť k liečbe tabletkami - Tvrdenie platí len pre diabetikov typu 1. No diabetici 2. typu inzulín často potrebujú len na krátky čas, napr. pri chorobe, infekcii, úraze či operácii.
Vysoká glykémia je u niektorých ľudí normálna - Nie je to pravda! Dlhodobo vysoká glykémia výrazne zvyšuje riziko vzniku komplikácií na očiach, srdci, obličkách a nohách. Diabetici, ktorí majú dlhšie obdobie vyššie alebo vysoké glykémie, sa môžu pri normálnych hodnotách glykémie cítiť horšie alebo až veľmi zle. To preto, lebo organizmus si na vysoké glykémie „zvykol“ a mozog nie je schopný rýchlo sa prispôsobiť inej koncentrácii glukózy. Tento efekt je však vratný, treba ho hlavne pomaly a najmä postupne prekonať a snažiť sa existovať vo fyziologických (normálnych) hodnotách glykémie.


Sladký život s cukrovkou?


Cukrovkou trpí stále čoraz viac ľudí a veková hranica je až šokujúco nízka. Môžete nájsť už napríklad štvorročné dieťa s touto chorobou. Je to smutné... Ale sú aj horšie, či smrteľné choroby a veda a technika idú dopredu, čo míľovými krokmi zlepšuje starostlivosť o diabetikov. Nemusia si pichať inzulín veľkými injekčnými striekačkami, ale sú tu inzulínové perá s cca. len jednocentimetrovou ihlou a dokonca sa dá liečiť už aj inzulínovou pumpou. A čo nás ešte čaká v budúcnosti... A diabetes má aj svoje „výhody“: Človek sa zdravo stravuje, snaží sa viac športovať, dodržiavať zdravý životný štýl - a to sa v dnešnom nezdravom svete vyplatí. Žilo a je veľa ľudí, ktorí majú úspešný život, aj keď sú na inzulíne a musia držať diétu. Napríklad taký herec Marián Labuda. Trikrát denne si pichá inzulín, pravidelne cvičí, úspešne odoláva zakázaným maškrtám a nadobro sa vzdal nočných výletov do chladničky. Chorobu mu zistil lekár, ku ktorému išiel preto, lebo sa cítil zle a musel veľmi veľa piť.


Hovorí, že ten, kto tají cukrovku, robí chybu.Stráca totiž okolo seba strážnikov, ktorí môžu pomôcť, keby sa niečo stalo. Americká herečka Halle Berryová má tiež diabetes mellitus, každý deň si pichá inzulín a dodržiava diétu. Aj napriek hendikepu pokračovala v kariére. A oplatilo sa, získala napríklad Zlatý glóbus za film Dorothy Dandridge. Peter Hodossy nie je až taký známy, ale charakter a odvaha nie sú o nič slabšie. Zaradil sa medzi borcov, ktorí odbehli slávny newyorský maratón. A koľko diabetikov je schopných odbehnúť 42 kilometrov bez akýchkoľvek problémov? Cukrovka a vytrvalostný šport sa síce nevylučujú, ale je to skôr výnimka ako pravidlo. A Peter dokáže zdolať na bicykli za jeden deň 400 kilometrov alebo zabehnúť týždenne v rámci tréningu 60 až 100 km.


Diabetičkou je aj herečka a speváčka Zuzana Haasová. Srší z nej humor a optimizmus. A už má aj dcérku. Dcérku má aj herečka a speváčka Katka Feldeková, dcéra spisovateľov Ľubomíra Feldeka a Oľgy Feldekovej, taktiež diabetička. Cukrovku má od 14 rokov. Vtedy bola takmer už v kóme, dehydrovaná a lekári jej chceli vyoperovať slepé črevo. Našťastie tam bol jeden lekár, ktorý sa spýtal, prečo jej neodmerali hladinu cukru v krvi. Keď to spravili, hneď bolo všetko jasné. Ray Kroc, majiteľ jedného z najväčších komplexov „nezdravého jedla“, McDonalds, bol paradoxne tiež diabetikom. Zo svojich peňazí štedro podporoval nadácie pre výskum cukrovky a artritídy. Napriek svojim mnohým chorobám sa dožil 82 rokov. „Otec hamburgerov“ sa držal hesla: Nikdy sa nevzdaj, vydrž a nezabúdaj. Zomrel 14. januára 1984.


A ďalší americký diabetik - kanadský herec Viktor Garber. Predstavil sa vo filme Titanic v úlohe pána Andrewsa, ktorý postavil nezabudnuteľnú loď. Zapojil sa do projektu, ktorý by mal zvýšiť informovanosť o chorobe diabetes mellitus. Aj vďaka tomu by sa mali zozbierať finančné prostriedky na výskum cukrovky. Aj ďalší, hoci menej známy Američan Gary Hall, je diabetikom. Čím je taký výnimočný? Je výborný plavec, ktorý zažiaril na Olympijských hrách v Atlante. Ako jednotlivec tam vyhral dve strieborné medaily. Vytvoril aj nový rekord vo voľnom štýle na štyristo metrov. A poďme späť na Slovensko. Jeden z finalistov prvej série Slovensko hľadá Superstar, Matej Koreň, je tiež diabetikom.


Zvierací cukrovkári


Cukrovka nie je len ľudskou záležitosťou. Aj mačka či pes môžu trpeť touto chorobou. Aké sú príznaky? Zvieratko je smutné, bez energie, začalo viac piť a tým pádom aj močiť. Zistí sa mu zvýšená hladina cukru v krvi. Aj takíto pacienti musia dodržiavať diabetickú diétu. Firmy vyrábajú špeciálne dia krmivo pre psov vo forme granúl alebo konzerv. Liečia sa inzulínom, používa sa humánny alebo psí, tzv. caninzulín. Zvieratám sú nepríjemné dávkovania glykémie a kontrola glykémie. Veterinári sa snažia o to, aby majitelia podávali svojim zvieratám inzulín len raz denne. Pre istotu majú doma aj 20% roztok glukózy, ak sa im zdá, že zviera pociťuje nevoľnosť a má kŕče - teda má hypoglykémiu. Ku komplikáciám diabetu väčšinou nedochádza, pretože psy a mačky žijú kratšie než ľudia.


Záver


Úspešne som sa dostala na koniec mojej seminárnej práce, ktorá ma určite obohatila. Jej písanie si vyžiadalo veľa času, ale znamenalo to pre mňa aj potešenie. Zopakovala som si niektoré veci a samozrejme pribudli aj nové informácie. Som rada, že som do tejto práce zaradila aj nejaké zaujímavosti, napríklad pár viet o zvieracích pacientov s cukrovkou či menší zoznam úspešných ľudí, ktorým cukrovka nevzala chuť do života a s týmto bremenom na chrbte dosiahli svoj cieľ(alebo ešte dosiahnu).