Chyby sociálnej percepcie
Haló efekt (efekt primarity). Presnosť percepcie je často podstatne ovplyvnená a skreslená priaznivým alebo nepriaznivým dojmom, ktorým osoba na nás zapôsobí v prvom kontakte. Ide tu o vplyv poradia informácií, ktoré o danej osobe získame, či už priamym (osobný kontakt) alebo nepriamym spôsobom (písomný opis osoby). Ak dotyčná osoba vystupuje napr. ako zdatný rečník, máme tendenciu posudzovať ju ako priebojnú, samostatnú a pod. D. C. Pennington (in: Hayesová, 1998) požiadal skupinu ľudí, aby si prečítali záznam zo súdneho konania o prípade znásilnenia a rozhodli o vine. Časť respondentov čítala najskôr dôkazy obhajoby, časť dôkazy obžaloby. Tí, ktorí si prečítali najskôr dôkazy obžaloby, sa priklonili častejšie k rozsudku vinný, druhá skupina častejšie prehlásila obžalovaného za nevinného. Rozum nám hovorí, že nie je možné poznať človeka v prvom kontakte a vieme, že prvý dojem je veľmi klamlivý. Napriek tomu, všetci si takýmto spôsobom vytvárame obraz o druhom a tento obraz je veľmi trvácny. Najmä, ak je negatívny, je veľmi obtiažne ho zmeniť.
Projekcia. Pripisovanie vlastných (najčastejšie nám nepríjemných) vlastností, postojov, hodnôt druhým ľuďom. Tento proces prebieha často neuvedomene, sami si nemusíme byť vedomí toho, že práve negatívne vlastnosti, ktoré pripisujeme druhým, sú naše vlastné. Napr. človek, ktorý odmieta svoju vnútornú agresivitu, môže vnímať ľudí ako zlých, nepriateľských, krutých a správa sa k nim spôsobom, ktorý si z tohto jeho pohľadu zaslúžia agresívne, čím nevedome uplatňuje svoju vnútornú charakteristiku, vytesnenú z vedomia.
Prenos. Pripisovanie nezodpovedajúcich vlastností, postojov druhým ľuďom na základe ich (nami neuvedomovanej) podobnosti s kľúčovými, významnými osobami našej minulosti. Ak sa niekto, s kým sa stretneme prvýkrát, podobá na osobu z našej minulosti, máme tendenciu pripisovať mu príslušné dobré / zlé vlastnosti a správať sa k nemu tomu zodpovedajúcim spôsobom.
Efekt želania, priania. Nevedomá snaha posudzovateľa dospieť k záverom, ktoré mu vyhovujú, obrazu posudzovaného, ktorý si želá vidieť z hľadiska vlastných cieľov.
Chyby hodnotenia. Ide o chybu prísnosti (tendencia vníma iných ľudí prísne, skôr ako nositeľov horších vlastností), chybu miernosti (vníma iných ľudí veľmi pozitívne), chybu centrálnej tendencie (prisudzovať posudzovaným osobám strednú hodnotu vlastností,
vyhýba sa doslova pozitívnemu resp. negatívnemu hodnoteniu) Ak sme v kontakte s inými ľuďmi dlhší čas a máme možnosť pozorovať ich správanie, utvárame si o nich obraz tie pomocou sledovania tohto správania a odhadovania jeho príčin. V tejto súvislosti majú pri sociálnej percepcii na strane posudzovateľa svoju rolu aj atribučné teórie.
Atribučné teórie skúmajú a snažia sa odhaliť, ako ľudia vysvetľujú príčiny vlastného konania aj správania sa iných a ako toto vysvetlene ovplyvňuje ich percepciu seba a iných (Plevová, 1995). Vplyv atribúcie príčin konania na skreslenie sociálnej percepcie sa tiež niekedy označuje ako efekt intencionality, vysvetľovanie správania určitým zámerom, a je zaraďovaný k chybám sociálnej percepcie.
Pomocou tejto teórie môžeme napríklad objasniť, prečo učiteľ dôjde k názoru, že jeden z jeho dvoch žiakov, Peter, chodí zásadne neskoro do školy, pretože je nezodpovedný lajdák a druhý, Ivan, preto, že hoci sa snaží, jeho autobus vždy, žiaľ mešká.
Prvým, kto prišiel s teóriou atribúcie bol F.Heider a jeho poznatky ďalej rozvíjali E. E. Jones, K. E. Dawis a ďalší (in Hayesová, 1998). Ukázali, že ľudia majú tendenciu pripisovať príčiny konania alebo príčinám vnútorným - dispozičné atribúcie, alebo príčinám vonkajším - situačné atribúcie. Pri hodnotení príčin správania sa často vyskytuje v hodnotení ľudí atribučná chyba (omyl), ktorá spočíva v tom, že ak posudzujeme vlastné konanie, najmä také, s ktorým nie sme spokojní, máme tendenciu pripisovať ho vonkajším situačným príčinám. Zohľadňujeme najmä situáciu, v ktorej sa nachádzame a pripisujeme jej generálny vplyv na naše správanie. Ak však posudzujeme príčiny konania iných ľudí, máme tendenciu pripisovať ich konaniu vnútorné, dispozičné príčiny, vidíme príčinu v ich vlastnostiach, povahe a zanedbávame alebo odmietame brať do úvahy charakter situácie.
Dôležitú úlohy hrajú i naše predchádzajúce skúsenosti a vedomosti o posudzovanom. J. A. Kulik (in Hayesová, 1998) ukázal, že ak posudzujeme správanie človeka a toto správanie nezodpovedá našej predstave o ňom, máme tendenciu pripisovať jeho príčiny situačným premenným. Dopúšťame sa znova atribučnej chyby.
K. Dionová (1972) na základe výskumu poukázala na skutočnosť, že na atribučných omyloch sa podieľa aj taký faktor, ako je fyzická príťažlivosť. Zistila, že vážne problémové správanie fyzicky nepríťažlivého dieťaťa bolo vnímané ako dôkaz jeho trvalých osobnostných antisociálnych dispozícií, zatiaľ čo rovnaké prejavy príťažlivého dieťaťa boli vnímané ako náhodný, prechodný jav.
Uvedené atribučné chyby, ktoré súvisia s percepciou iných ľudí, sa veľmi významne podieľajú nielen na vytváraní si obrazu druhých, ale predovšetkým na charaktere nášho správania sa k nim. Nezabudnime, že sociálna interakcia je nielen proces poznávania, komunikácie a správania, ale do značnej miery i procesom formovania osobnosti druhého človeka.