Zatiaľ čo Božiu existenciu v priebehu dejín niektorí ľudia spochybňovali, mnohí spoľahlivo svedčili, že Boh existuje a že sa zjavil. Akým spôsobom sa Boh zjavil a akú úlohu má Biblia v jeho zjavení?
Všeobecné zjavenie. Poznanie Božieho charakteru, ktoré nám sprostredkúvajú dejiny, ľudské správanie, svedomie a príroda, sa obvykle nazýva „všeobecným zjavením“, pretože je dostupné všetkým a dovoláva sa ľudského rozumu.
Miliónom ľudí „nebesá rozprávajú o sláve Boha, obloha svedčí o diele jeho rúk“. (Ž 19,1) Žiarivé lúče svetla, osviežujúci dážď, majestátne vrchy a prúdy vôd – to všetko svedčí o láskyplnom Tvorcovi. „Lebo čo je neviditeľné z neho, jeho večná moc a jeho božskosť, to od stvorenia sveta rozjímaním môžu pozorovať z jeho diel, aby nemali výhovorky.“ (Rim 1,20)
Iní nachádzajú prejavy starostlivého Boha v šťastných vzťahoch a v mimoriadnej láske medzi priateľmi, členmi rodiny, mužom a ženou, rodičmi a deťmi. „Ako keď matka teší niekoho, (5) budem vás tešiť.“ (Iz 66,13) „Ako sa otec zmilováva nad synmi, tak sa Hospodin zmilováva nad tými, čo sa ho boja.“ (Ž 103,13)
A predsa, tie isté lúče slnka, ktoré svedčia o milujúcom Tvorcovi, môžu zem vysušiť na púšť a spôsobiť hlad. Ten istý dážď sa môže zvrhnúť na záplavu, ktorá zatopí rodiny; ten istý majestátny štít sa môže zlomiť, rozdrobiť a pustošiť. A ľudské vzťahy často nahlodáva žiarlivosť, závisť, hnev, ba až vražedná nenávisť.
Svet, v ktorom žijeme, dáva zmiešané signály, kladie množstvo otázok, no dáva aj rozmanité odpovede. Vyjavuje určitý boj medzi dobrom a zlom, no nevysvetľuje, ako sa tento spor začal, kto a prečo v ňom zápasí, ani kto nakoniec zvíťazí.
Zvláštne zjavenie. Hriech obmedzuje Božie sebazjavenie vo stvorení tým, že nám zatemňuje schopnosť porozumieť Božiemu svedectvu a vyložiť ho. Boh vo svojej láske poskytol zvláštne zjavenie o sebe, aby nám pomohol nájsť odpoveď na naše otázky. V Starej i Novej zmluve sa nám zjavil tak obdivuhodne, že o jeho láskyplnej povahe nemusíme mať nijaké pochybnosti. Boh sa spočiatku ľuďom zjavoval prostredníctvom prorokov, no jeho vrcholné sebazjavenie sa uskutočnilo v osobe Ježiša Krista. (Žid 1,1.2)
V Písme svätom sú výroky, ktoré oznamujú pravdu o Bohu a zjavujú ho ako osobu. Potrebné je oboje zjavenie: máme poznať Boha prostredníctvom Ježiša Krista (Ján 17,3) a poznať aj „pravdu v Ježišovi“. (Ef 4,21) Boh prostredníctvom Písma prekonáva našu duševnú, morálnu a duchovnú obmedzenosť a oznamuje svoju túžbu spasiť nás.
Stredobod Písma
Písmo zjavuje Boha a odhaľuje ľudstvo. Odkrýva našu krízovú situáciu a ukazuje jej riešenie. Predstavuje nás ako stratené, Bohu odcudzené bytosti a zjavuje Ježiša Krista ako toho, kto nás nachádza a privádza späť k Bohu.
Ježiš Kristus je stredobodom Písma. Stará zmluva predstavuje Božieho Syna ako Mesiáša, Vykupiteľa sveta; Nová zmluva ho predstavuje ako Ježiša Krista, Spasiteľa. Každá stránka Písma, či už v symboloch alebo v realite, zjavuje určitú časť jeho diela a povahy. Ježišova smrť na kríži je vrcholným zjavením Božej povahy.
Kríž umocňuje toto posledné zjavenie, pretože spája dve krajnosti: bezodnú ľudskú zlobu i Božiu nevyčerpateľnú lásku. Čo iné by nám umožnilo nahliadnuť do hlbín ľudského poblúdenia? Čo by mohlo lepšie odhaliť hriech? Kríž zjavuje Boha, ktorý dovoľuje, aby jeho jediný Syn bol zabitý. Aká to Obeť! Mohol Boh dokonalejšie zjaviť svoju lásku? Stredobodom Písma je naozaj Ježiš Kristus. On je na scéne kozmickej drámy. Jeho víťazstvo na Golgote čoskoro vyvrcholí zničením zla. Ľudia budú s Bohom opäť spojení.
Téma Božej lásky, zvlášť vo svetle Kristovej obetnej smrti na Golgote – (6) najväčšej pravdy vesmíru – je ústrednou zvesťou Písma. Všetky významné biblické pravdy by sa teda mali skúmať z tejto perspektívy.
Pôvod Biblie
Autorita Biblie pre vieru a praktický život pochádza z jej pôvodu. Jej pisatelia odlišovali Písmo od ostatnej literatúry. Zmieňovali sa o ňom ako o „svätých písmach“ a „Božích výrokoch“. (Rim 1,2; 3,2; 2 Tim 3,15; Žid 5,12)
Jedinečnosť Písma svätého spočíva v jeho pôvode a zdroji. Biblickí pisatelia tvrdili, že nie sú pôvodcami jeho posolstiev, lebo ich prijali z Božieho zdroja. Božie zjavenie ich uspôsobilo opisované pravdy „vidieť“. (Pozri Iz 1,1; Ám 1,1; Mich 1,1; Hab 1,1; Jer 38,21.)
Pisatelia biblických kníh sa odvolávajú na Ducha Svätého, ktorý posolstvá oznamoval ľuďom ústami prorokov. (Neh 9,30; pozri Zach 7,12) Dávid povedal: „Duch Hospodinov hovoril skrze mňa a jeho slovo bolo na mojom jazyku.“ (2 Sam 23,2) Ezechiel píše: „Duch vstúpil do mňa,“ „Duch Hospodinov padol na mňa,“ „Duch sa ma zmocnil“. (Ez 2,2; 11,5.24) A Micheáš svedčí: „Plný som moci skrze Ducha Hospodinovho.“ (Mich 3,8)
Nová zmluva potvrdzuje pôsobenie Ducha Svätého pri vzniku Starej zmluvy. Ježiš povedal, že Dávida inšpiroval Duch Svätý. (Mar 12,36) Pavel veril, že Duch Svätý hovoril „ústami proroka Izaiáša“. (Sk 28,15) Peter svedčí, že Duch Svätý viedol všetkých prorokov, nielen podaktorých. (1 Pet 1,10.11; 2 Pet 1,21) Pisateľ sa občas dostáva celkom do úzadia, aby vynikol Duch Svätý ako skutočný autor: „Duch Svätý hovorí...“ „Týmto Duch Svätý naznačuje...“ (Žid 3,7; 9,8)
Aj novozmluvní pisatelia poznali, že pôvodcom ich posolstiev je Duch Svätý. Pavel objasňuje: „Teraz Duch výslovne hovorí, že v posledných časoch niektorí odídu od viery.“ (1 Tim 4,1) Ján v Zjavení spomína, že bol „v Duchu v deň Pánov“. (Zj 1,10) A Ježiš poveril svojich apoštolov prostredníctvom pôsobenia Ducha Svätého. (Sk 1,2; pozri Ef 3,3-5)
Boh teda v osobe Ducha Svätého zjavil sám seba prostredníctvom Písma. Nenapísal ho vlastnou rukou, ale rukami asi štyridsiatich autorov v priebehu vyše 1500 rokov. Keďže pisateľov Biblie inšpiroval Duch Svätý, jej autorom je teda Boh.
Inšpirácia Písma
Pavel hovorí: „Každé Písmo je vdýchnuté od Boha.“ (2 Tim 3,16) Grécke slovo theopneystos, znamená doslovne „Bohom vdýchnutý“ (inšpirovaný). Boh „vdýchol“ pravdu do mysle ľudí. Tí ju potom vyjadrili slovami, ktoré nachádzame v Písme. Inšpirácia je teda spôsob, ako Boh oznamuje svoju večnú pravdu.
Spôsob inšpirácie. Zjavenie pochádza od Boha, on inšpiroval „svätých mužov Božích“. Boli to ľudia „vedení Duchom Svätým“. (2 Pet 1,21) (7) Biblické zjavenie, vyjadrené ľudskou rečou – pri všetkých jej obmedzeniach a nedokonalostiach – predsa zostáva Božím svedectvom. Boh inšpiroval ľudí – nie slová.
Boli azda proroci takí pasívni ako magnetofónová páska, ktorá presne zaznamenáva diktát? V niektorých prípadoch pisatelia dostali síce príkaz, aby Božie výroky vyjadrili doslovne, no Boh najčastejšie použil ľudí tak, že podľa svojich najlepších schopností napísali, čo videli a počuli. Pisatelia vtedy používali svoje vlastné výrazové prostriedky i svoj osobitý sloh.
Pavel si všimol, že „prorocký duch je podriadený prorokom“. (1 Kor 14,32) Skutočná inšpirácia nepotláča prorokovu individualitu, rozum, celistvosť či osobnosť.
Vzťah medzi Mojžišom a Áronom je čiastočnou ilustráciou vzťahu medzi Duchom Svätým a pisateľom zvesti. Boh povedal Mojžišovi: „Pozri, urobím ťa bohom pre faraóna a tvoj brat Áron bude ti prorokom.“ (2 Moj 7,1; pozri 4,15.16) Mojžiš informoval Árona o Božích posolstvách a Áron ich vlastnými slovami a svojským spôsobom oznámil faraónovi. Podobne aj pisatelia biblických záznamov tlmočili Božie prikázania, myšlienky a predstavy výrazovými možnosťami svojho jazyka. Práve pre tento spôsob Božieho oznamu sa stretávame v rôznych biblických knihách s odlišnými výrazovými prostriedkami, s rôznym vzdelaním a kultúrnym prejavom pisateľov.
Biblia nezaznamenáva „Boží spôsob myslenia a vyjadrovania. Ľudia neraz namietajú, že určitý výraz nemôže prichádzať od Boha. Boh sa však v Biblii nepodrobil skúške zo slov, logiky či rétoriky. Biblickí pisatelia boli síce Boží pisári, no neboli Božím perom“. 1 „Inšpirácia nepôsobí na ľudské slová a výrazové prostriedky, ale na človeka, ktorý je pod vplyvom Ducha Svätého preniknutý myšlienkami. Slová však nesú pečať zmýšľania jednotlivca. Božia myseľ je prenikavá. Božia myseľ a vôľa sa spája s mysľou a vôľou človeka. V tomto zmysle sa výroky človeka stávajú Božím slovom.“ 2
V jednom prípade pozorujeme, že Boh hovorí a písomne zaznamenáva presné slová. Je to v Desatore. Ide o Božie slová a o Boží, nie o ľudský prejav, (2 Moj 20,1-17; 31,18; 5 Moj 10,4.5) a predsa aj tieto výroky bolo treba vyjadriť obmedzenými možnosťami ľudskej reči.
Písmo teda predstavuje Božiu pravdu vyjadrenú prostriedkami ľudského jazyka. Predstavme si, že by sme chceli dieťaťu vysvetliť poznatky kvantovej fyziky. Podobný problém mal Boh, keď chcel hriešnemu, smrteľnému ľudstvu oznámiť svoje pravdy. Len naša obmedzenosť nám bráni obsiahnuť všetko, čo nám Boh chce oznámiť.
Medzi Ježišovým vtelením a Písmom existuje určitá paralela: Ježiš bol Boh i človek zároveň. Bol jednotou božskej a ľudskej prirodzenosti. Podobne božskú i ľudskú podstatu rozpoznávame aj v Písme. Čo čítame (8) o Kristovi, platí aj o Písme: „Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami.“ (Ján 1,14) Táto božsko-ľudská jednota Písma je v literatúre jedinečným javom.
Inšpirácia a pisatelia. Duch Svätý pripravil určitých ľudí, aby oznamovali Božiu pravdu. Písmo sväté nám podrobne nevysvetľuje, ako Boh týchto jednotlivcov pripravil. Istým spôsobom však umožnil spojenie medzi božským a ľudským činiteľom.
Boh si pisateľov Biblie nevybral pre ich prirodzené schopnosti. Božie zjavenie človeka nutne nemení, ani nezaisťuje večným životom. Balám zvestoval Božie posolstvo z inšpiračného podnetu napriek tomu, že Božím pokynom odporoval. (4 Moj 22-24) Duch Svätý použil aj Dávida, hoci sa dopustil veľkých zločinov. (Ž 51) Všetci pisatelia Biblie boli ľudia s hriešnou prirodzenosťou, ktorí deň čo deň potrebovali Božiu milosť. (Pozri Rim 3,12.)
Inšpirácia biblických pisateľov znamená viac než osvietenie (ilumináciu) alebo Božie vedenie, pretože Boh osvecuje všetkých, čo hľadajú pravdu. Biblickí pisatelia niekedy totiž písali aj bez pochopenia Božieho posolstva, ktoré oznamovali. (1 Pet 1,10-12)
Pisatelia reagovali na Božiu zvesť rôzne. Daniel a Ján svedčia, že nad napísaným obsahom boli vo veľkých rozpakoch (Dan 8,27; Zj 5,4) a v 1 Pet 1,10 čítame, že iní pisatelia skúmali význam nielen svojich posolstiev, ale aj posolstiev ostatných pisateľov. Niekedy sa títo jednotlivci báli zvestovať inšpirované posolstvo, ba niektorí sa s Bohom aj preli. (Hab 1; Jon 1,1-3; 4,1-11)
Metóda a obsah zjavenia. Duch Svätý často oznamoval Božiu múdrosť prostredníctvom videní a snov. (4 Moj 12,6) Niekedy hovoril tak, že pisatelia vnútornými zmyslami zachytili posolstvo celkom počuteľne a zreteľne. Boh hovoril Samuelovi priamo „do ucha“. (1 Sam 9,15) Zachariáš prijal symbolické scény aj s ich výkladom. (Zach 4) Videnia neba u Pavla a Jána sprevádzali ústne inštrukcie. (2 Kor 12,1-4; Zj 4. a 5. kap.) Ezechiel pozoroval udalosti, ktoré sa odohrali na inom mieste. (Ez 8) Niektorí pisatelia mali aktívnu účasť na svojich videniach. Vykonávali v nich určité úkony, ktoré patrili k samotnému videniu. (Zj 10)
Pokiaľ ide o obsah posolstiev, niektorým pisateľom Duch zjavil udalosti budúce. (Pozri Dan 2., 7., 8. a 12. kap.) Iní zaznamenali historické udalosti buď na základe osobnej skúsenosti, alebo podľa materiálov existujúcich historických záznamov. (Kniha Sudcov, 1. kniha Samuelova, 2. kniha Kronická, Evanjeliá a Skutky.)
Inšpirácia a dejiny. Biblický výrok, že „každé Písmo (je) vnuknuté od Boha“, alebo „Bohom vdýchnuté“, a ako také je užitočné a rozhodujúce pre mravný a duchovný život, (2 Tim 3,15.16) nenecháva nijakú pochybnosť (9) o Božom vedení pri výbere spisov. Či už informácia pochádzala z osobného pozorovania, z ústnych alebo písomných prameňov, prípadne z priameho zjavenia, pisateľ ju dostal pod vedením Ducha Svätého. To je záruka dôveryhodnosti Písma.
Biblia zjavuje spásny plán v Božom dynamickom vzájomnom pôsobení s ľudstvom, nie v nejakej zbierke abstraktných náuk. Božie sebazjavenie sprevádzali skutočné udalosti, ktoré sa stali v určitom čase a na určitom mieste. Spoľahlivosť historických záznamov je veľmi dôležitá, pretože tvoria rámec nášho chápania Boha a jeho zámeru s nami. Správne pochopenie vedie k večnému životu, kým nesprávny názor zvádza do zmätku a záhuby.
Boh rozkázal určitým ľuďom písať dejiny jeho vzťahu k Izraelovi. Tieto historické záznamy, písané z odlišného hľadiska, než aké zastáva svetská história, tvoria určitú časť Písma. (Pozri 4 Moj 33,1.2; Józ 24,25.26; Ez 24,2.) Poskytujú nám spoľahlivý a objektívny pohľad na dejiny z Božej perspektívy. Duch Svätý umožnil pisateľom zvláštne videnie, takže mohli zaznamenať udalosti veľkého sporu medzi dobrom a zlom, ktoré zjavujú Božiu povahu a usmerňujú ľudí pri hľadaní spásy.
Historické udalosti sú „predobrazy“ alebo „príklady“ „napísané ako napomenutie pre nás, ktorých zastihol koniec vekov“. (1 Kor 10,11) Pavel hovorí: „Lebo čokoľvek bolo napísané nám na poučenie, bolo napísané, aby sme skrze trpezlivosť a skrze útechu Písem mali nádej.“ (Rim 15,4) Zničenie Sodomy a Gomory slúži ako „príklad“ alebo výstraha. (2 Pet 2,6; Júda 1,7) Abrahámova skúsenosť ospravedlnenia je príkladom každému veriacemu. (Rim 4,1-25; Jak 2,14-22) Aj záznam o starozmluvných občianskych zákonoch, plných hlbokého duchovného významu, je pre nás užitočný. (1 Kor 9,8.9)
Lukáš sa zmieňuje, že svoje evanjelium písal preto, lebo chcel podať správu o Ježišovom živote, „aby si mal spoľahlivosť učenia, do ktorého ťa zasvätili“. (Luk 1,4) Jánovým kritériom pri výbere udalostí z Ježišovho života do jeho evanjelia bolo, „aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene“. (Ján 20,31) Biblickí pisatelia mali pod Božím vedením zaznamenať dejiny tak, aby ľudí viedli k spáse.
Životopisy biblických osobností sú ďalším dôkazom o božskej inšpirácii. Z týchto pozorne zachytených záznamov spoznávame slabé i silné stránky ich povahy. Verne sú v nich vystihnuté nielen ich úspechy, ale aj neprávosti.
Nijaký závoj nezakrýva Nóachov nedostatok sebaovládania či Abrahámovo klamstvo. Zaznamenané sú povahové nedostatky Mojžiša, Pavla, Jakuba i Jána. Biblické dejiny pranierujú hriechy najmúdrejšieho izraelského kráľa, i slabosti dvanástich patriarchov a dvanástich apoštolov. Písmo sväté nikoho z nich neospravedlňuje, ani sa nesnaží zľahčiť ich vinu. Všetkých predstavuje takých, akí boli, čím sa (10) z Božej milosti stali a čo zanedbali. Bez Božej inšpirácie by nijaký životopisec nemohol napísať takú prenikavú analýzu.
Biblickí pisatelia pokladali všetky historické časti Písma svätého za vierohodné historické záznamy, nie za mýty či symboly. Mnohí súčasní skeptici zavrhujú príbehy o Adamovi a Eve, o Jonášovi alebo o potope. Ježiš ich však prijímal ako historicky spoľahlivé a duchovne významné. (Mat 12,39-41; 19,4-6; 24,37-39)
Písmo nehovorí o nijakej čiastočnej inšpirácii ani o inšpiračných stupňoch. Tieto teórie sú čírymi špekuláciami, ktoré spochybňujú božskú autoritu Biblie.
Presnosť Písma. Podobne ako sa Ježiš „stal telom a prebýval medzi nami“, (Ján 1,14) tak bola Biblia napísaná ľudskou rečou, aby sme mohli poznať pravdu. Inšpirácia Písma zaručuje jeho vierohodnosť.
Do akej miery Boh bdel nad pretlmočením textu, aby sme mali istotu, že jeho posolstvo je spoľahlivé a pravdivé? Je zrejmé, že napriek určitým odlišnostiam v texte starých rukopisov, sú podstatne dôležité pravdy zachované. 3 Hoci je celkom možné, že odpisovači a prekladatelia Písma sa dopustili menších chýb, biblická archeológia prináša dôkazy, že mnohé zdanlivé omyly boli vlastne nepochopením zo strany učencov. Niektoré z týchto problémov vznikli preto, lebo ľudia čítali biblické dejiny a reálie očami západného sveta. Musíme pripustiť, že ľudské poznanie je len čiastočné – náš pohľad do Božieho diania zostáva zlomkovitý.
Určité nezrovnalosti by teda nemali oslabovať dôveru v Písmo. Často totiž bývajú skôr následkom nášho nesprávneho chápania než skutočnými omylmi. Máme azda súdiť Boha, ak pri čítaní určitý výrok či text Písma nemôžeme plne pochopiť? Nikdy nebudeme vedieť vysvetliť každý text Písma; to sa však od nás ani nežiada. Naplnené proroctvá potvrdzujú spoľahlivosť Písma.
Písmo si zachovalo úžasnú, ba priam zázračnú presnosť napriek snahám o jeho zneváženie. Porovnanie zvitkov od Mŕtveho mora s neskoršími starozmluvnými rukopismi svedčí o veľkej starostlivosti, s akou bol text prepisovaný. 4 Tým je potvrdená vierohodnosť a spoľahlivosť Písma ako neomylného zjavenia Božej vôle.