Banská Štiavnica

Banská Štiavnica
O meste Banská Štiavnica sa zvykne hovorit ako o meste baní, škôl a historických
pamiatok, ku ktorým možno oprávnene priradit aj charakteristiku mesta s pocetnými
historicko-technickými expozíciami. Najstaršie banícke mesto na Slovensku, Banská
Štiavnica, sa nachádza v južnej casti stredného Slovenska. Samotné mesto je na
zozname chránených pamiatok UNESCO
História: Banská Štiavnica získala status mesta v roku 1255(ale možno už v roku
1237), ked boli uhorským královstvom udelované prvé mestské privilégiá. Jej mestské
privilégiá slúžili ako vzor pre dalšie banícke mestá, ako napríklad Banská
Bystrica(1255). V tých casoch bol široko-daleko jedinou opevnenou stavbou hrad, ktorý
sa nachádzal na vrchu Glazeberg. Tento hrad bol sídlom baníckej komory, ktorá
kontrolovala príjmy plynúce z tažby v baniach. Prosperita zlatých a strieborných baní a
povýšenie mesta na slobodné královské mesto ovplyvnili jeho architektúru a rozvoj.
Staré sakrálne budovy boli prestavané v Gotickom štýle. Mesto sa rozrástlo pozdlž
hlavnej cesty. V rokoch 1442-1443, bolo mesto so svojimi kostolmi, meštanskými
domami, hradmi a banami poškodené v dôsledku bojov za Uhorský trón, ako aj
zemetraseniami. Tieto udalosti boli impulzom pre renováciu mestských domov a
sakrálnych stavieb, ako aj pre výstavbu nových, ako radnica, mestské opevnenia a
kostol. Na konci 15. a zaciatkom 16.storocia, zacala tažba rúd v okolí Banskej Štiavnice
krachovat, hoci bola ešte stále zisková. Dôvodom bol nedoriešený problém pumpovania
vody a klesajúce ceny zlata a iných vzácnych kovov na Európskom trhu. Pocas
rozsiahlej stavebnej aktivity v 16.storocí boli plány pre rekonštrukciu menej dôležité
než potreba opevnit mesto proti Tureckej armáde. Staré domy meštanostov boli
zrekonštruované a rozšírené, postavili sa velkolepé renesancné paláce ako aj kancelárie
baníckej komory a jej hlavy - Chamberlaina - vysokého královského zástupcu. Hlavne
prístupové cesty boli uzatvárané Antolskou, Belanskou, Kammerhofskou, Piargorskou a
Roxerskou bránou. V týchto casoch boli kontakty Banskej Štiavnice s ostatnými
banskými centrami smerované k vyhladávaniu odborníkov na vodné pumpovanie a
prípravu rúd na spracovanie za pomoci vody. Vdaka koncentrácii neobycajne šikovných
odborníkov ako M. K. Hell, S. Mikovini, J. K. Hell a iných boli vynájdené zariadenia ako
vysoko efektívne vodné rezervárne, systém kanálov, stroje pre pumpovanie vody,
ktoré pomohli oživit tažbu rúd a zvýšit štandard v tažbe v Banskej Štiavnici.
Zároven sa zvyšovala dôležitost mesta ako zakladatela a podporovatela technických
objavov v banskej tažbe. Mesto získalo nový status, najdôležitejšieho centra tažby
vzácnych kovov v Habsburskej monarchii. Tento fakt bol potvrdený založením prvej
baníckej školy v Madarsku v Banskej Štiavnici (1735), ktorá bola neskôr povýšená na
Banícku Akadémiu v roku 1762, co bolo dôsledkom faktu, že mesto bolo v tom case
najznámejším centrom baníckej vedy a technológie v Európe. Toto nové obdobie
ekonomickej prosperity vyvolalo rozvoj mesta a zvýšilo jeho prítažlivost. Staršie
dominantné budovy a paláce získali barokové crty, interiéry boli prestavané a fasády sa
stali skoro jednotnými. V 18.storocí bola Banská Štiavnica tretím najväcším mestom v
Uhorsku. Do tohoto casu sa mesto pýšilo svojim vodným systémom, cesty boli
vydláždené a objavili sa nové barokové a klasicistické budovy. Centrum mesta bolo
dokoncené postavením klasického Luteránskeho kostola. Impozantný barokový morový
stlp so svätou trojicou bol zrealizovaný talianskym sochárom Stanettim. Podla stlpu je
pomenované aj námestie, na ktorom stlp stojí: Námestie Svätej Trojice. Tažba rúd sa v
Banskej Štiavnici znížila ku koncu 19.storocia a hlavný záujem mesta sa presunul z
tažby na vzdelávanie. Banícka a lesnícka akadémia, obklopená Botanickou záhradou,
bola postavená vo východnej casti mesta v rokoch 1892 až 1912. Iróniou je, že vdaka
zdrvujúcemu ekonomickému krachovaniu mesta, jeho velkolepá architektúra zostala
zachovaná, bez zásahu dalších stavebných aktivít. Súcasný výzor tohoto historického
mesta je výsledkom pokracujúceho rozvoja, odrážajúceho politické, ekonomické
podmienky a kultúrne zmeny v regióne. Už v r. 1605 je v Banskej Štiavnici
organizovaná forma výuky banských odborníkov v Európe. V r. 1735 vznikla prvá
banícka škola v Uhorsku. V r. 1762 bola v Banskej Štiavnici založená nielen prvá
banícka akadémia, ale aj prvá vysoká škola technického charakteru na svete. S menom
profesorov tejto školy sú spojené mnohé európske, ba aj svetové prvenstvá v oblasti
vedy a techniky. Za všetkých treba spomenút aspon Gašpara Weindla, ktorý r.
1627 uskutocnil prvý úspešný pokus s využitím pušného prachu v baníctve, co bolo
súcasne prvým použitím pušného prachu pre mierové úcely, Mateja Kornela Hella
(1653-1743) a Jozefa Karola Hella (1713-1789) - svetoznámych konštruktérov
najprogresívnejších banských mechanizmov na svete, ako aj Samuela Mikovíniho, ktorý
s týmito dvoma vynálezcami má najväcšiu zásluhu na vytvorení jediného banského
vodohospodárskeho systému v okolí Banskej Štiavnice, ktorý v podobe vodných nádrží
i casti tohto systému z minulosti sa zachoval dodnes. Mesto je vlastne jedno velké
kultúrno- historické múzeum. V historickom jadre mesta - mestskej pamiatkovej
rezervácii je 360 objektov umelecko-historických pamiatok. Vzhladom na tieto
skutocnosti sa mestu dostalo v decembri 1993 najvyššieho medzinárodného uznania a
ocenenia. Historické jadro mesta a technické pamiatky v jeho okolí boli zapísané do
Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedicstva medzi, v tom case 410
najvýznamnejších pamiatkových lokalít sveta, ako prvé mesto zo Slovenska. V tom
istom roku rozhodla Rada Európy o tom, že spracuje pre toto mesto projekt technickej
pomoci ako prvému mestu vôbec zo všetkých postkomunistických štátov. To samo o
sebe hovorí o mimoriadnej kultúrno-historickej hodnote mesta i jedinecných
technických pamiatok jeho okolia. Banská Štiavnica však nie sú len pamiatky, hrady,
zámky, kaštiele, chrámy a múzeá. Kultúrno-historická hodnota mesta, okolitých obcí a
technických pamiatok v symbióze s výnimocnými krajinárskymi hodnotami prírody
okolia Banskej Štiavnice je jednou z najexponovanejších oblastí cestovného ruchu na
Slovensku a perspektívne aj v strednej Európe Mestská pecat z roku 1275 je najstaršou
mestskou pecatou v Európe, na ktorej sú banícke insígnie. Banská Štiavnica mala svoj
erb už v 13. storocí; patri teda medzi naše mesta s najstaršími erbmi. V pôvodnom
erbe bol hradný múr s cimburím a pracovne nástroje baníckeho obyvatelstva - motyka,
kopác a dve kladiva. Kamenný erb z roku 1681, ktorý sa zachoval na budove klopacky
je znakom baníckej bratskej pokladnice. Znázornuje motívy baníckych a hutníckych
nástrojov s jašterickami. Podla povesti symbolizujú objavenie miestneho rudného
bohatstva. . Osemnáste storocie bolo obdobím slovenskej banskej techniky. Bolo to
obdobie Mateja Kornela Hella a jeho syna Jozefa Karola Hella - vinikajúcich technikov a
konštruktérov, Samuela Mikoviniho - profesora, geodeta, kartografa a matematika. V
banskoštiavnickom rudnom revíry vznikol jedinecný vodohospodársky systém
pozostávajúci z vyše 40 umelých vodných nádrží. Využívajúc lacnú vodnú energiu z
týchto nádrži, vznikali najefektívnejšie banské vodné cerpadlá: vodostlpcové,
vahadlové a vzdušné. Roku 1782 sa zacala razit Voznická dedicná štôlna slúžiaca k
odvodnovaniu bani celého revíru. So svojou dlžkou 16,5km je dodnes najdlhšou
banskou štolnou na svete. Razili ju do roku 1878, teda 96 rokov.
Osobitnú kapitolu v dejinách mesta tvorí obdobie tureckých vpádov v 16.
storocí. Turkov lákali bohaté banské mesta.
Do Banskej Štiavnice sa však nikdy nedostali. Taliansky inžinier Ferrabosco vypracoval
plán obrany mesta. Farský kostol prestavali na pevnost - Starý zámok. Príchodové
cesty uzavreli bránami: Svätoantonskou, Belanskou, Cilingerskou, bránou pri
Kammerhofe a jedinou doteraz zachovanou - Piargskou branou. Juhozápadne od mesta
postavili druhú pevnost - Nový zámok nazývaný tiež panenský, ktorý je jednou z
najpôsobivejších stavieb, vtlácajúci mestu jedinecný charakter. Obe pevnosti sa
zachovali v takmer nezmenenej podobe. Kultúra:V roku 1950 Banská Štiavnica bola
vyhlásená za jednu z prvých Mestských Pamiatkových rezervácii na Slovensku a teraz
je mesto zapísané v zozname svetového kultúrneho dedicstva UNESCO. Kabinetné
zbierky Baníckej akadémie, zriadené Máriou Teréziou v roku 1762, sa stali prvotným
fondom pri zriadovaní muzeálnych zbierok. NOVÝ ZÁMOK - mohutná hranolovitá veža
so štyrmi nárožnými baštami, vybudovaná v rokoch 1564 -1571, plnila funkciu hlavnej
ochrannej bašty a zároven bola aj súcastou signalizacnej sústavy mesta Banská
Štiavnica. Po nevyhnutných rekonštrukcných prácach bola sprístupnená expozícia Proti
turecké boje na Slovensku. Vystavené plastiky Turkov v životnej velkosti, ktoré sú
kópiami, boli zhotovené podla originálnych predlôh. V hornej casti zámku sa nachádza
ambit, z ktorého sa vám naskytá nezabudnutelný výhlad na historické jadro mesta a
okolia. Banské múzeum v prírode. V povrchovej expozícii sa nachádza rozsiahly
skanzen baníckych centier. Ako napríklad originálna strojovna s tažnou vežou zo šachty
Mária, tažný stroj s parným pohonom, cajchovna ktorá je zariadená úcelovým
inventárom a kovácska dielna s pôvodnými zariadeniami. Podzemnú expozíciu tvoria
dva sprístupnené horizonty šachty Ondrej, pochádzajúcej z konca 17. storocia. Nikde
na svete nevzniklo tolko svetových vynálezov. Banská Štiavnica je jedným z
najmalebnejších miest na Slovensku. Na miestnych budovách môžete obdivovat
umelecké a architektonické štýly niekolkých období. V múzeách sa môžete dozvediet o
histórii mesta, baníctva ako aj lesníctva. Jednou z najatraktívnejších castí Slovenského
banského múzea je náucná expozícia - skanzen - Banícke múzeum v prírode.
Atraktívnosti Banskej Štiavnice pridáva aj jej okolie, ktoré pritahuje turistov do blízkych
hôr a k jazerám. Rekreacné oblasti v okolí jazera Klinger, Vindšachta, Richnava,
Sitnianskych vrchov a jazera Pocúvadlo ponúkajú návštevníkom nezabudnutelné
prežitie prázdnin v zime, ci v lete
Obyvatelstvo:Ing.
Marián Lichner, primátor
Rozloha je 278 km2 ,15 obcí (z toho jedno mesto), 17025 obyvatelov, 58
obyvatelov/km2. Patrí medzi tri najmenšie okresy spolu s Hlohovcom a Kysuckým
Novým Mestom. Pocet obyvatelov príliš nestúpa, práveže sa zdá, že klesá. Obec s
najnižším poctom obyvatelov : Vysoká (137)
Obec s najvyšším poctom obyvatelov : Banská Belá (1260)
1869 1921 1950 1991 1995 1999
22514 21853 18232 17008 17006 17025
národnost %
slovenská 96.9
rómovia 1.2
ceská 0.8
madarská 0.5
ostatné 0.6
Povrch:
Najväcšie pohorie sa nazýva Štiavnické vrchy a sú sopecného pôvodu. Jednotlivé casti
mesta sa rozkladajú nad malebným údolím, na terasách zvaných Glanzenberg,
Paradajs, Sobov, a Kalvária, Tanád, ktoré sú súcastou pohoria sopecného pôvodu
Štiavnických vrchov. Štiavnické vrchy boli vyhlásené za chránenú krajinnú oblast a sú
jedným z najrozsiahlejších pohorí sopecného pôvodu Západných Karpát. Obsahujú
rozlicné druhy sopecných hornín. Banská Štiavnica je mesto v samotnom srdci Európy,
takmer v jej geometrickom strede. Obklopená kopcami, ktorým kraluje povestami
opravený vrch Sitno (1009 m.n.m.) Celé pohorie Štiavnických vrchov je chránenou
krajinnou oblastou (CHKO).
Najvyšší vrch Štiavnických vrchov Sitno (nadmorská výška 1009 metrov) je ukoncený
clenitou hradbou rozpadávajúcich sa andezitových skál. Plošina na jeho vrchole,
chránená skalnými bralami a prudkými úbociami poskytovala už v praveku bezpecné
miesto na osídlenie. Už 1000 rokov p.n.l. sa tu usadili ludia lužickej kultúry a v
hradištnej dobe tu bývali starí Slovania.
Podla povesti sú v bralách Sitna zakliati mocní Sitnianski rytieri, ktorí sa prebudia, ked
bude slovenskému národu najtažšie a budú zan bojovat .
Na Sitne zacína i jeden z velmi málo známych divov Slovenska, ktorý je však o to
zaujímavejší. Andrej Kmet ho nazval *Slovenským cínskym múrom. Zvetrávaním a
rozpadom pôvodného sopecného reliéfu krajiny vznikli skalné veže, steny, ihly, a
rozsiahle kamenné moria. Štátne prírodné rezervácie:
Sitno, Jablonovský rohác, Kašivárová, Kamenné more, Szabóova skala
Chránené prírodné výtvory:
Banskoštiavnická kalvária, Sixova strán, Krupinské bralce, Žakýlske pleso, Vyhniansky
travertín
Chránený areál : Michalstôlnianske rašelinisko (1997 - 864 m2) Jedna
lokalita výskytu rosicky okrúhlolistej (Drosera rotundifolia) v Štiavnických vrchoch je
situovaná na severozápadnom svahu kóty Sobov (888 m n. m.), medzi štátnou cestou
a haldou šachty Michal v nadmorskej výške 650 m n. m. Lokalita je súcastou Chránenej
krajinnej oblasti Štiavnické vrchy.
Pôdy: Prevládajú banícke odpadové materiály,ale taktiež úrodné hnedozeme, nivné
pôdy pozdlž riek a ciernice hlavne v lesoch a okolí.
Podnebie:Závisí od orientácie svahu, nadmorskej výšky a prevládajúcich vetrov.
Priemerná rocná teplota je + 7,6 oC, leto 18 oC, zima – 4 oC, priemerné zrážky
dosahujú 895 mm ( okolie Banskej Štiavnice ). Štiavnické vrchy patria do chladnej
klimatickej oblasti s priemernou júlovou teplotou 10 - 12 stupnov oC a januárovou - 5
až - 6 stupnov oC a rocnými zrážkami 800 - 1100 mm. V dolinách je však podnebie
miernejšie, teplejšie.
Vodstvo:
1. Jazero Bakomi - Štiavnické Bane
2. Belianske jazero - Banská Belá
3. Jazero Cervená studna - Banská Štiavnica
4. Evickyno jazero - Štiavnické Bane
5. Goldfuzské jazero - Banská Belá
6. Halcianske jazero - Banská Belá
7. Jazero Klinger- Banská Štiavnica
8. Kolpašske malé jazero - Banský Studenec
9. Kolpašské velké jazero - Banský Studenec
10. Krechsengrundské jazero - Štiavnické Bane
11. Kysihyblianské jazerá - Banský Studenec
12. Lintišské jazero - Banská Štiavnica
13. Michelstolnianské jazero - Banská Štiavnica
14. Moderstolnianske jazero - Kopanice
15. Ottergrundské jazero - Banská Štiavnica
16. Pocúvadelské jazero – Pocúvadlo
17. Rozgrundské jazero - Banská Štiavnica
18. Richnavské velké jazero – Štiavnické Bane
19. Richnavské malé jazero - Štiavnické Bane
20. Šampošské jazero - Vysoká
21. Vindšachtské horné jazero - Štiavnické Bane
22. Vindšachtské dolné jazero - Štiavnické Bane
23. Vodárenské velké jazero – Banská Štiavnica
24. Vodárenské malé jazero - Banská Štiavnica
V okolí Banskej Štiavnice sa nachádza takmer 30 umelých jazier, ktoré sa ludovo
nazývajú "tajchy". Nielen samé jazerá so svojimi casto velmi vysokými hrádzami
(výška hrádze Pocúvadelského jazera je 30 metrov), ale aj systém ich zberných a
odvodných kanálov poukazujú na technický dôvtip projektantov i množstvo práce
vynaloženej na ich výstavbu.
Prvé jazerá sa zacali budovat na prelome 15. a 16.storocia. Celkovo vzniklo 54
vodných nádrží, z ktorých banskej prevádzke slúžilo vyše 40. Dlžka jarkov a vodných
štôlní bola vyše 100 kilometrov. Ich úlohou bolo zachytit daždové a snehové vody,
akumulovat ich a podla potreby banskej prevádzky regulovat ich spotrebu.
Hoci jazerá stratili svoj prvotný technický význam, sú ešte i dnes významným
vodohospodárskym cinitelom, o com svedcí aj prestahovanie Slovenského
vodohospodárskeho ústavu do Banskej Štiavnice v roku 1997. Mnohé z nich sa
využívajú na rekreacné úcely. Prvé jazerá sa zacali budovat na prelome 15. a
16.storocia. Celkovo vzniklo 54 vodných nadrží, z ktorých banskej prevádzke slúžilo
vyše 40.
Dlžka jarkov a vodných štôlní bola vyše 100 kilometrov. Ich úlohou bolo zachytit
daždové a snehové vody, akumulovat ich a podla potreby banskej prevádzky regulovat
ich spotrebu.
Hoci jazerá stratili svoj prvotný technický význam, sú ešte i dnes významným
vodohospodárskym cinitelom, o com svedcí aj prestahovanie Slovenského
vodohospodárskeho podniku do Banskej Štiavnice v roku 1997. Mnohé z nich sa
využívajú na rekreacné úcely. Jazero Klinger dostalo svoje meno od názvu štôlne
ústiacej povyše tohto tajchu. Projektoval ho a staval Jozef Karol Hell v polovici 18.
storocia. Roku 1832 sa hrádza jazera pretrhla, no už v roku 1833 bola postavená nová,
tým sa tajch zväcšil. Dlžka koruny hrádze je 127 m, jej šírka 6,3 m a výška 22,5 m.
Najvyššia hladina vody je 21,3 m. Kapacita jazera je 157 900 m3. Zberne jarky do
tohto tajchu viedli od Piargu, z Kosiardoliny, z Tanadu a z Ottergrundu. Spolu
existovalo asi 8 km zberných jarkov. Voda z Klingera sa používala na pohon tažných
strojov pre šachty Ondrej a Maximilian a na pohon cerpacích strojov na šachte
Žigmund. Voda sa používala aj na chladenie kompresorov a neskôr v šachte Ondrej na
pohon vodnej turbíny. V roku 1907 bola voda vedená aj pre Tabakovú fabriku na
kropenie tabaku
Fauna a flóra:Mimoriadna spätost historického mesta s okolitou prírodou spôsobuje
neprestajné premeny jeho vzhladu v jednotlivých rocných obdobiach. Množstvo zelene
vnútri mesta dáva historickej zástavbe, volne rozloženej na clenitom teréne osobitý
rámec, ktorý v každom rocnom období mení svoju tvárnost. V pomerne neskorom
jarnom období sa ozdobí záplavou kvetov, v lete sa premení na sýtu bujnú zelen a v
jeseni na bohatú paletu pestrých farieb. V zime, ktorá tu v drsnom prostredí vládne
pomerne dlho, vytvorí sneh rozprávkovú náladu. Fauna je reprezentovaná hojným
množstvom motýlov, 120 druhmi vtákov a viac než 40 druhmi cicavcov, najznámejšia
polovnícka zver - jelen, srnec, diviak, medved. V opustených štôlnach žije tiež niekolko
druhov netopierov. V lesoch oblasti sa nachádza najviac cudzokrajných porastov na
Slovensku. Lesy sú prevažne miešané, pôvodný dubový porast bol doplnený
smrekovými monokultúrami a v súcastnosti sa tam nachádzajú hlavne : dub, buk,
jasen, jelša, hrab, smrek obycajný, smrek opadavý a borovica cierna. V nich žije okolo
116 druhov chránených živocíchov a 30 druhov chránených rastlín.Okolité lesy skrývajú
v sebe nesmierne bohatstvá fauny a flóry. Na území CHKO v Štiavnických vrchoch, sa
nachádzajú mnohé endemity a chránené rastliny.
Za spomienku stoja napríklad: Šafrán Heuffelov, Lalia zlatohlavá , ci Žltohlav európsky.
Na strmých úbociach Sitna sa dodnes zachovali staré lesné porasty známe ako
Sitniansky prales. Okolité lesy skrývajú v sebe nesmierne bohatstvá fauny a flóry.
Arborétum Kysihýbel :
zbierka cudzokrajných drevín z rozlicných oblastí severnej pologule (viac ako 260
taxonomických jednotiek), slúži ako lesnícke arborétum na štúdium aklimatizácie
introdukovaných cudzokrajných drevín (korkovník amazonský, breza papierovitá,
cyprušteky, duglaska, sekvojovce). Hospodárstvo: Najväcším magnetom pre
pristahovalcov do tejto relatívne nehostinnej, hornatej krajiny bola prítomnost
vzácnych kovov, hlavne striebra a zlata. Termínom terra banensium (krajina baníkov)
bol oznacovaný región už v roku 1156, vzhladom na skupinu osád, kde sa tažilo
niekolko druhov rúd, hlavne striebro. Banská Štiavnica má v doterajších dejinách
Európy výnimocné postavenie. Tažba striebra až do konca 18. storocia bola jedna z
najväcších, resp. v niektorých obdobiach dokonca najväcšia zo všetkých banských
revírov v Európe. Banskoštiavnický rudný revír patril súcasne k najvýznamnejším
producentom tažby zlata v Európe. Mesto Banská Štiavnica bolo jedno z
najvýznamnejších banských stredísk na svete. S banskou cinnostou je spojený vznik,
rozvoj, i najväcšia sláva tohoto mesta. Prvý písomný údaj viažuci sa k Banskej
Štiavnici, pochádza z roku 1156. V roku 1217 sa spomína osada Bana.V priebehu
16.storocia sa v banskoštiavnickom rudnom revíry vytažilo vyše 300000 kilogramov
striebra. Už v roku 1627 tu bol v Hornej Biber štôlni prvý raz na svete použitý pušný
prach na mierové úcely. Špitáler- jedna z najdlhších rudných žíl.Okrem zlata a striebra
sa tu nachádzajú aj magnezit, železná ruda a azbest.
Priemysel:
Textilný : Winer – výroba ponožiek
Drevárenský : Dužina a.s. – Výroba dubových sudov a parkiet
Polnohospodárstvo:
Pestovanie nenárocných plodín v dôsledku clenitého terénu, velkého zalesnenia a
umelých baníckych tajchov : zemiaky, jacmen, pšenica, koreniny, ovocia, zelenina.
Chov : hlavne hovädzieho dobytka a oviec, rybárstvo ale aj ošípaných a hydiny (hlavne
štátne majetky ).
Sitno:Národná prírodná rezervácia (NPR) Sitno sa rozprestiera na ploche 93,68 ha v
katastrálnom území obce Ilije. Toto územie bolo vyhlásené za NPR v roku 1951 za
úcelom ochrany prírody významnej dominanty Štiavnických vrchov - Sitna.
Je to jedinecná lokalita, na ktorej sa v priebehu troch tisícrocí sústredilo množstvo
archeologického materiálu reprezentujúceho‚ obdobie mladšej doby bronzovej, lužickú
a kyjatickú kultúru i obdobie stredoveku Na vrchole Sitna stojí rozhladna z 18. storocia:
dnes slúži ako terénna základna Správy CHKO Štiavnické vrchy. V súcasnosti je v nej
Expozícia štátnej ochrany prírody, ktorá je súcastou náucného chodníka. Pre
sprístupnenie a usmernenie návštevníkov NPR bol v roku 1987 vybudovaný NCH Sitno
o celkovej dlžke 3,0 km, ktorý má 13 zastávok..
Geologický vývoj : Štiavnické vrchy majú velmi pestré geologické zloženie, ktoré sa
odráža aj v pestrosti reliéfu. Pohorie vzniklo v neogéne pocas viacerých vulkanických
fáz. Medzi jednotlivými sopecnými fázami, ale najmä v štvrtohorách bola znacne
poznamenaná ich pôvodná sopecná štruktúra vplyvom tektonických síl a
morfodynamických procesov. Takto boli vypreparované hlbšie uložené sopecné telesá,
ktoré v súcasnosti vystupujú ako tvrdoše v menej odolných sopecných tufoch a
aglomerátoch. Tvorí ich celá mozaika andezitových ostrovcekov v západnej a východnej
casti pohoria, ale aj ryolitov a dacitov v jeho strednej casti. Touto pestrou mozaikou
rôzne odolných sopecných hornín Štiavnické vrchy predstavujú mnohotvárny,
horizontálne silne rozclenený reliéf so striedajúcimi sa hlbokými rázsochami,
oddelenými casto hlbšie zarezanými dolinami so zovretým priecnym profilom
(Richnavská, Rudnianska, Hodrušská a i.). Niektoré chrbty naznacujú pôvodnú úroven
plošín. Štiavnické vrchy nemajú výrazne vyvinutý hlavný hreben - je niekolkokrát
prerušený a na mnohých miestach prechádza do plošín a zníženín. Najvyššou castou
celého pohoria je Sitno (1009 m). Okolie má silne rozclenený reliéf
erózno-denudacnými procesmi. Budujú ho rôzne odolné sopecné horniny - andezity,
dacity, zmiešané aglomeratické tufy. V dôsledku tektonických síl a úložných pomerov
andezitových tufov sa vytvorili rôzne formy reliéfu. Vrcholovú cast Sitna s
pyroxenickým andezitom tvorí plošinatá cast. Pyroxenický andezit tvorí aj Malé Sitno
(775 m) a Pockhaus (645 m). Podla niektorých autorov vlastne tvoria vypreparované
sopúchy, ktoré ako andezitové skaliská vycnievajú zo susedných aglomeratických
tufov. Podla iných autorov predstavujú mohutný andezitový prúd, ležiaci na
aglomeratickom andezitovom tufe, z ktorého bol morfologicky výraznejšie
vypreparovaný. Zvyšky andezitového prúdu miestami vystupujú na povrch vo forme
lavicovitých balvanov. V južnej casti Sitna prevažujú formy s miernymi svahmi na
andezitových aglomerátoch a tufoch. Sú premodelované eróznymi ryhami, ale i
dolinami so strmými stránami. Aglomeráty vytvárajú nevysoké mierne zvlnené tvary,
vystupujúce nad andezitové sopecné tufy.
Vplyvom mrazového zvetrávania vznikli na Sitne bloky andezitov. Tým sa vytvorili
andezitové svahy a rozsadliny, ktoré pravdepodobne súvisia aj s blokovým rozpadom
sitnianskej kryhy v dôsledku horizontálneho napätia, ktoré sa ešte viac prejavilo
postupujúcou eróziou. Bralné formy sa najlepšie vyvinuli v severnej strane Sitna, kde
skalné steny dosahujú výšku až 50 metrov. Skalné formy majú tvar veží, bášt, ihiel.
Andezit má typickú lavicovitú až doskovitú odlucnost, a preto sa bralné stráne striedajú
so stupnovito rozclenenými skalnými stenami. Reliéf Sitna - eróznej trosky
andezitového lávového prúdu - sa vyznacuje strednou energiou reliéfu, dosahujúcou
310 až 470 m na ploche kruhu s polomerom 2 km. Preto aj hodnoty stredného uhla
sklonu na Sitne dosahujú 14,1 až 19o. Aj horizontálna clenitost tohto územia dosahuje
v rámci Štiavnických vrchov väcšie hodnoty a je väcšia ako 2,5 km.km-2. Jeho reliéf
tvorí pozitívne vulkanická bloková štruktúra s charakterom hornatiny.
Fauna a Flóra : Pôvodným motívom vyhlásenia tejto národnej prírodnej rezervácie,
ktorá mala spociatku rozlohu 45,49 ha, bola ochrana lesných spolocenstiev, vrátane
neživej prírody. Velmi cenná je flóra, predstavujúca teplomilnú i typicky horskú
vegetáciu, v ktorej sa vyskytujú viaceré chránené a vzácne druhy. Z hladiska
vegetacného krytu celkový charakter NPR Sitno urcujú lesy. Ich zloženie, rozšírenie i
typové zastúpenie úzko súvisí s expozicnou orientáciou územia, geomorfologickým
stvárnením reliéfu a pedologickými vlastnostami stanovišta. V nemalej miere sa na
formovaní krytu podielajú i lokálne mikroklimatické podmienky.Na spomínanom území
sa vegetácia formovala pod vplyvom teplých i chladných klimatických prúdov. Preto je
ráz vegetácie submontánny. Teplomilné prvky prenikali do územia z juhu a dodnes
zotrvávajú najmä na vyhriatych svahoch vo vyšších polohách. Druhy menej nárocné na
teplo rastú v tienistých lesoch na odvrátených svahoch, prípadne na dne údolí.
Vzhladom na 260-metrové prevýšenie Sitna (750-1 009 m) lesy na území Národnej
prírodnej rezervácie patria do štyroch vegetacných stupnov. Pomerne málo je
zastúpený lesný vegetacný stupen dubový, so spolocenstvami skupiny lesných typov
vikovo-cesnackovej hrabovej dúbravy s javorom. Podobne málo je zastúpený lesný
vegetacný stupen bukovo-dubový so spolocenstvami skupiny lesných typov živnej
mednickovej bukovej dúbravy. Najrozšírenejší vegetacný stupen v chránenom území je
dubovo-bukový s lesným typom nitrofilnej dubovej buciny, ktorá zaberá asi 70 % z
plochy všetkých lesných typov.
V tomto vegetacnom stupni sú zastúpené lesné spolocenstvá ostricovo-marinkovej
živnej dubovej buciny a lipovej javoriny. Málo je rozšírený aj lesný vegetacný stupen
bukový so spolocenstvami typickej marinkovej buciny. Z lesných drevín je
najrozšírenejším druhom buk, dub, menej sa vyskytuje smrek, javor horský, jasen,
hrab, jedla a smrekovec. Miestne sa vyskytuje aj lipa, cer, breza, jarabina a cerešna.
Vek lesných porastov je 70 až 170 rokov. Lesy majú prirodzené drevinové zloženie,
štruktúra je ciastocne zachovaná: intenzívne sa neobhospodarovali najmä v castiach s
obtažným terénom. Buk a dub sú miestne poškodené hnilobou, dub aj mrazovými
trhlinami a imelovcom. Jedla postupne odumiera. Lesný porast na Tatárskej lúke má
umelý pôvod. Je to pamätný háj s nepôvodnými drevinami - smrekom pichlavým a (z
mladšej výsadby) limbou - založený pri príležitosti 10. výrocia CSR. Bukové drevo z
okolitých lesov sa využívalo na výrobu drevného uhlia v milieroch. Vegetácia Sitna má
teda ráz submontánnej flóry s teplomilnými i horskými prvkami, ktoré sa navzájom
prelínajú, alebo striedajú v závislosti od ekologických podmienok stanovišta.
Základným typom spolocenstva na nelesných plochách územia je asociácia Festucetum
pseudodalmaticae. Z floristického hladiska je územie jedinecným študijným objektom
na sledovanie šírenia jednotlivých druhov rastlín, prípadne aj ich hraníc rozšírenia. Z
druhov, uplatnujúcich sa vysokou stálostou v spomínanom spolocenstve, je potrebné
spomenút nátržník biely (Potentilla alba), datelinu alpínsku (Triffolium alpestre),
datelinu horskú (Trifolium montanum), betoniku lekársku (Betonica officinalis)
devättorník vajcovitý (Helianthemum ovatum), kostravu padalmátsku (Festuca
pseudodalmatica), smlz trstovníkovitý (Callamaagrostis arundinacea), ciernohlávok
velkokvetý (Prunella grandiflora) a dalšie. Sprievodnými druhmi spolocenstva i zárastov
týchto lúcnych priestorov sú napr. pakost krvavý (Geranium sanguineum), krasovlas
bezbylový (Carlina acaulis), oman mecolistý (Inula ensifolia), oman srstnatý (Inula
hirta), šalvia lúcna (Salvia pratensis), lipkavec syridlový (Galium verum), jagavka
konáristá (Anthericum ramosum), zvoncek broskynolistý (Campanula persicifolia) a iné.
Sú to výrazne teplomilné druhy, ktoré sa na južnej strane dostali až na vrchol Sitna.Z
význacných horských elementov sú pre Sitno typické druhy valeriána trojená (Valeriana
tripteris), udatník lesný (Aruncus silvestris), pižmovka mošusová (Adoxa
moschatelina), carovník alpínsky (Cicaea alpina), pätprstnica obycajná (Gymnadenia
conopsea), lalia zlatohlavá (Lilium martagon) a iné.
Azda najvýznamnejšia flóra sa nachádza na skalnatých lokalitách. Sú tu druhy, ktoré
boli popísané práve na Sitne, ako napr. skalnica horská karpatská (Sempervivum
montanum subsp. carpaticum) a kuricka chlpatá kríckovitá (Minuartia hirsuta subsp.
frutescens). Z dalších druhov skalnej flóry tu rastie skalnica južná (Sempervivum
marmoreum), cesnak žltý a horský (Allium flavum, A. montanum), sezel sivý (Seseli
elatum), lomikamen metlinatý (Saxifraga paniculata), žerušovicník priesocný
(Cardaminopsis arenosa), slezník severný (Asplenium septentrionale), rozchodník
prudký (Sedum acre) a iné.
Územie bolo už v minulosti známe výskytom väcšieho množstva ruží, o ktorých
poznanie sa zaslúžil Andrej Kmet. Na tomto relatívne malom území zozbieral a pôvodne
popísal asi 300 ich foriem.Z významnejších druhov tu rastie ruža galská (Rosa gallica),
r. ostnatá (R. andegavensis), r. Gizelina (R. gizellae), r. sivá (R. glauca), r. hronská (R.
granensis), r. Kmetova (R. kmetiana), r. ovisnutá (R. pendulina), r. bedrovníkovitá (R.
pimpinellifolia) a dalšie.
Na Sitne sa vyskytuje aj väcší pocet chránených druhov rastlín. V posledných rokoch
bol potvrdený výskyt ponikleca velkokvetého (Pulsatilla grandis), Lalie zlatohlavej
(Lilium martagon), kosatca trávolistého (Iris graminea), driena obycajného (Cornus
mas), chvostíka jedlovitého (Huperzia selago), vemenníka dvojlistého (Platanthera
bifolia) a zvonovca laliolistého (Adenophora liliifolia).
Výskytom velkého poctu vzácnych a ohrozených druhov rastlín možno Sitno považovat
za jedinecnú lokalitu ich genetického fondu. Starostlivost o toto územie sa riadi
osobitným režimom ochrany.Pozostatky po tzv. miliarskych terasách sú dodnes
viditelné v sitnianskom masíve. Nálezy drevného uhlia pri slovanských železiarskych
peciach svedcia o intenzívnom miliarení už v ranom stredoveku. Masív Sitna ako
rozsiahly lesný komplex s rôznorodým zastúpením biotopov sa stal útociskom mnohých
druhov živocíchov, niektorým šelmám i vzácnym druhom vtákov.Velmi rozšírené sú i
nižšie druhy stavovcov a bezstavovce.
Z bezstavovcov sú tu znacným poctom druhov zastúpené mäkkýše, motýle a chrobáky.
Z chránených boli zistené rohác obycajný (Lucanus cervus), 11 druhov bystrušiek
(Carabus sp.), húseniciar hnedý (Calosoma inquisitor), 12 druhov cmelov (Bombus
sp.), motýle jason chochlackový (Parnassius mnemosyne), vidlochvost ovocný aj
feniklový (Iphiclides podalirius, Papilio machaon) a viaceré druhy mravcov z rodu
Formica.
Z plazov tu žije jašterica obycajná (Lacerta agilis), slepúch lámavý (Anguis fragilis),
užovka obycajná (Natrix natrix) a užovka hladká (Coronella austriaca). Pre nedostatok
vodných biotopov sa tu z obojživelníkov vyskytuje len ropucha obycajná (Bufo bufo),
skokan hnedý (Rana temporaria) a salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra).
Ornitofauna rezervácie zaznamenala v posledných rokoch ciastocný úbytok druhov,
týkajúci sa najmä dravých vtákov, co súvisí s castým vyrušovaním vtákov v hniezdnom
období turistami a expanziou krkavca cierneho (Corvus corax) ako hniezdneho
konkurenta dravých vtákov. V lesoch s bútlavými stromami hniezdi sova obycajná
(Strix aluco), kuvik obycajný (Athene noctua), datle z rodu Dendrocopos, tesár cierny
(Dryocopus martius) a mnoho druhov spevavcov. Za potravou do rezervácie zaletuje
dudok chochlatý (Upupa epops), hniezdi tu i lelek obycajný (Caprimulgus europaeus).
Zaujímavý je výskyt kvalitnej srncej zveri, ale v súcasnosti je jej velkým konkurentom
jelen hôrny (Cervus elaphus). Sporadicky sa na Sitne vyskytuje rys ostrovid (Lynx
lynx) a macka divá (Felis silvestris). V skalnatých partiách si vyhrabáva svoje úkryty
jazvec obycajný (Meles meles), z dalších šeliem sa tu vyskytuje kuna lesná (Martes
martes), kuna skalná (Martes foina), lasica hranostaj (Mustela mustela) a iné.
Nie je možné vymenovat všetky druhy živocíchov, ktoré boli zistené na Sitne, pretože
zoznam by zaplnil niekolko desiatok strán. V zhode tu žijú teplomilné druhy s druhmi
horskými, co dáva Sitnu urcitý svojráz a vtláca mu pecat mimoriadnosti.Ci si toto
bohatstvo dokážeme uchovat aj do dalších rokov, závisí od nás všetkých.