ALFONZ BEDNÁR-SKLENÝ VRCH

Románová prvotina (1954) sa vracia k povstaleckej tematike. Bednár ju však spracúva ináč ako jeho literárni predchodcovia. Povstanie chápe ako skúšobný kameň čistoty ľudského vnútra, ako meradlo opravdivosti citov a sily vôle svojich postáv.

Z literárnohistorického hľadiska je obdobie 50. rokov charakterizované ako obdobie vzniku tzv. schematických románov, pojednávajúcich o budovateľskom eláne a predsavzatiach jedinej politickej strany vybudovať socialistickú spoločnosť a skolektivizovať dedinu. Veľa spisovateľov podľahlo vo svojich dielach a pri tvorbe hlavných postáv ideológii tohto obdobia a pritom sa nevyhli určitej šablónovitosti - rozdeľovali svojich hrdinov na výsostne kladných (tí, čo bojovali v SNP, boli členmi KSČ, budovali priehrady, továrne bez ohľadu ns voj osobný život) a záporných (tí, ktorí mali mali napr. nemecký pôvod, pochádzali z tzv. lepších rodín, alebo si dovolili nesúhlasiť s niektorými heslami či príkazmi tej doby atď.).

Bednárova prvotina Sklený vrch do určitej miery narušila túto ,,schematickosť'' v epickej tvorbe 50.rokov. Autor totiž nevenoval výlučnú pozornosť kolektívu a jeho budovateľským snaženiam, ale do popredia vsunul intímny život mladej ženy, ktorej osud sa odohráva v troch časových rovinách (dosť bežných vo vtedajšej slovenskej próze), a to v čase druhej svetovej vojny, SNP, rokoch 1947 a 1951.

Hlavná postava, Ema Klaasová, opisuje na pozadí viacerých spoločenských udalostí svoj vzťah k trom mužom, s ktorými sa postupne zoznámila v Tichej doline a ktorí výrazne zasiahli do jej života. Milan Kališ, prvá láska a zdroj jej spomienok, Zoltán Balla, človek vypočítavý a nespoľahlivý a Jožo Solan, inžinier, ktorý sa stal jej manželom. Aj napriek niektorým odlišnostiam z kompozičnej stránky Sklený vrch spĺňa požiadavky svojej doby. Je to román budovateľský (regulovanie potoka a stavba hydrocentrály), román povstalecký (SNP ako historické pozadie a minulosť dôležitú pre Emu Klaasovú), román s tajomstvom (postupné odhaľovanie okolností smrti Milana Kališa).

Napísať v päťdesiatych rokoch román o človeku s individuálnym a nie kolektívnym osudom, s jeho vlastným vnútorným životom, bol odvážny literárny čin. Preto môžeme pokladať Sklený vrch za jeden z hraničných bodov novej slovenskej literatúry.





AUTOR: Alfonz Bednár (1914-1989), prozaik, scenárista, prekladateľ. Narodil sa v roľníckej rodine v Rožňovskej Neporadzi. Gymnázium navštevoval v Nitre a Trenčíne. Vysokoškolské vzdelanie získal na Filozofickej fakulte KU v Prahe a na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, a to v odbore latinčina, slovenčina, čeština. Po roku 1945 pracoval na Povereníctve informácií v Bratislave, v rokoch 1948-1960 vo vydavateľstvách Pravda a Slovenský spisovateľ. Po roku 1960 pôsobil ako scénarista v Československom štátnom divadle. Zomrel v Bratislave.

Do literatúry vstúpil ako prekladateľ anglo-americkej prózy. Do pozornosti literárnej verejnosti prenikol až v zrelom veku románom Sklený vrch. Po románe mu vyšla kniha noviel Hodiny a minúty, novely Cudzí, Zrub z kameňa a široko koncipovaný román Hromový zub, zamýšľaný ako prvá časť románovej trilógie. Tento román-kronika patrí medzi najzávažnejšie diela o slovenskej dedine v našej literatúre.

Vo svojích posledných dielach zdôrazňuje etiku medziľudských vzťahov, najmä v oblasti rodinného života (Ako sme sušili bielizeň, Výpoveď, Osamelý havran).





ÚTVAR: román



KOMPOZÍCIA:



Sklený vrch sa zo žánrového hľadiska pokladá za román-denník. Obsah jednotlivých zápisov v denníku hlavnej hrdinky Emy Klaasovej je rad chronologicky usporiadaných záznamov a má tri navzájom sa prelínajúce časové pásma - roky 1943-1944; 1947; 1951-1952.

Dej románu sa odohráva na dvoch miestach. V Tichej doline, ktorá sa stala symbolom pokoja,šťastia a miestom životne dôležitých rozhodnutí. Na stavenisku hydrocentrály v údolí pod horami neďaleko dediny Malé Lúky.



OBSAH:



V nedeľu pred večerom inžinier Solan chodil po izbe a pozeral na gauč, na ktorom boli pripravené veci na cestu. Medzi nimi ležal i nový tmavomodrý sveter, ktorý mu uplietla jeho žena na dovolenku. Siahol po ňom a zrazu z neho vypadol hrubý čierny zápisník. Bolo v ňom veľa záznamov napísaných Emou, jeho manželkou. Rozsvietil si lampu a začal čítať.

Zápisky začínajú 5.12.1951 vetou, ktorou Ema počula v poslednom čase od svojho manžela viackrát. ,,Poďme do Tichej doliny.'' Obaja cítili potrebu odísť do iného kraja a na chvíľku zabudnúť na rušný život na stavbe vodného diela. Okrem toho Ema začína pochybovať o tom, že si s mužom rozumejú. Odkladá cestu na jar, keď by mal byť hotový projekt na úseku č.5.

V tejto úvodnej časti sa po prvýkrát stretávame s menom paliera Tretinu, o ktorom Ema počula, že štve ľudí proti mužovi, vedúcemu stavby. Ich rozhovor o práci na stavbe a o podmienkach odchodu na dovolenku končí hádkou.

Vtedy si Ema spomína na rok 1947, keď mala odísť do Tichej doliny so svojím snúbencom Zolom Ballom. Na stanicu prišli neskoro a vlak zmeškali. Zolo bol za to nahnevaný na Emu, a tak ju nechal na stanici a odišiel domov. Ema bola najskôr veľmi prekvapená, ale potom sa rozhodla cestovať sama.

Zo spomienok sa Ema vracia späť do prítomnosti. Navštívil ich palier Tretina, ktorý sa sťažoval na nekvalitný materiál na stavbe. Bál sa, že sa môže stať nešťastie. Nepáči sa mu, čo sa deje okolo. Povedal, že z toho by sa veru ani Tkáčik netešil. Keď ale videl na Solanovi, že nevie o kom je reč, potom veľmi rýchlo zahovoril meno Tkáčik. Tretina ešte ponúkol Eme novú funkciu - vedúcu závodného klubu a knihovníčku, s čím Ema súhlasila.

Záznamy z ďaľšieho dňa sa týkajú podpisovania stalinských záväzkov a plnenia plánu na stavbe a pokračujú spomienkami na prekrásnu prírodu v Tichej doline a cestu vlakom bez Zola v roku 1947. Prvýkrát spomína meno svojho prvého milého, Milana Kališa, s ktorým sa stretla v Tichej doline v roku 1943. Chodili spolu po lese a značkovali turistické trasy. Na jednej takej vychádzke Milan začal hovoriť o vojne. Tušil, že čoskoro ju pocítia aj ľudia v horách. Povedal:,,Počuj, ako bude, tak bude, ale o štyri roky, 25.augusta o štvrť na dvanásť - ak nebude pršať - zídeme sa tuto v Tichej doline.''

Koncom augusta Milan odišiel a vrátil sa pred Veľkou nocou roku 1944. O stretnutí o štyri roky sa už nezmienil.

,,Nešla som ta po štyroch rokoch. Nie celkom. O niekoľko mesiacov prv. Ale i tak, hoci som nebola v Tichej doline 25.augusta o štvrť na dvanásť, nešla som nadarmo do tej peknej doliny, ktorá leží pod Veľkým vrchom.'' Milan Kališ ho nazval Skleným vrchom ako v tej rozprávke pre deti.

Z ďaľších zápiskov sa dozvedáme, že Ema žije s mužom v provizórnom baraku, lebo byt nedostali. Jej muž, nie je doma, a tak si tajne zapisuje ďalej svoje spomienky na rok 1947.

V Tichej doline stojí nová chata, lebo tú starú zničili Hitlerovi vojaci. Starého chatára Doubka vystriedal nový, bývalý pomocník.

Keď Ema pricestovala na novú chatu bez Zola, zistila, že zo starej chaty tu zostala iba stará chatárska pamätná kniha. V prvú noc na spoločnej noclahárni spomína na Milana, na to, ako ju každý deň ozdoboval lilavými a bielymi krókusmi, ako jej zvláštnym spôsobom vyznal lásku. Z jej sna sa dozvedáme, že pochádza z Bratislavy. Mamka bola Slovenka a otec Nemec. Bol oddaným obdivovateľom Hitlera.

Ďaľšie zápisy v denníku sú o pracovných problémoch na stavbe, o to, že jej muža začína ktosi obviňovať zo sabotáže. Nemôže tomu uveriť, lebo vie, ako je Solan oddaný svojej práci a ako svedomito ju vykonáva.

Zápisky v denníku hneď pokračujú spomienkami na druhý deň pobytu v Tichej doline v roku 1947. Nová chata sa Eme páčila. Po niekoľkých dňoch vošli do chaty štyria lyžiari, ale Zolo medzi nimi nebol. Boli to traja mladý muži a jedno bielovlasé dievča. Pretože chata bola plná českých lyžiarov, sadli si k Eminmu stolu.

Počas nasledujúcich dní sa jej postupne popredstavovali. Volali sa Mišo Pogáň, Solan - jej terajší manžel, Števo Klečka a Jana Sališová. Mišo zvykol rozprávať rôzne svoje zážitky, ktoré mal ešte zo starej chaty počas vojny. Ema ich najskôr nepočúvala, ale potom spozornela, lebo niektoré príbehy sa jej zdali známe. Často používal meno generál Laudon. Tušila, že to meno nejako súvisí s Milanom Kališom.

Spomienky na večer s lyžiarmi sú prerušované prítomnosťou. Eminmu mužovi sa nezdá, že Ema sa pozná s Tretinom. Obaja ho začínajú podozrievať, že vyvoláva na stavbe zbytočné škriepky.

V roku 1942 sa Emin otec prihlásil za Nemca a pravdepodobne udal svoju ženu a dcéru gestapu a narukoval na front. Matka zahynula, ale Eme sa podarilo ujsť do Tichej doliny, kde žila až do konca vojny. Po nej ju však známi jej otca udali ako dcéru nemeckého nacistu, a tak bola odvezená do tábora. Tam si ju vybral Zolo, ktorý hľadal slúžku pre svojho brata. Začala pracovať v jeho firme, ale Zolo si robil zásluhy za tento dobrý skutok. Chvíľami Emu ľúbil, chvíľami ju nenávidel.

Bola rada, že s ňou nešiel do Tichej doliny. Načúvala ďaľším historkám Miša Pogáňa. Bola si istá, že pozná Milana Kališa.



Obaja manželia Solanovci plánujú cestu do Tichej doliny. Ema pletie svojmu mužovi sveter, do ktorého schováva svoj denník. Nemajú záujem o nový byt, vždy ustúpia rodinám s deťmi. Solanovci deti nemajú. Ema nemôže mať deti, lenže jej muž to nevie. Je toho veľa, čo nedokáže Ema povedať svojmu mužovi. Bojí sa, že ju nepochopí. Možno v Tichej doline sa dá všetko do poriadku. Tam ľudia chápu problémy inak.



Mládenci - lyžiari vzali medzi seba osamotenú Emu. Chodila s nimi lyžovať a obdivovať krásnu zimnú prírodu pod Veľkým vrchom. Väčšinu času trávila s Jožkom Solanom. Dostávala od neho každý deň čerstvé krokusy a rozprávala mu niektoré zážitky a rozprávky, ktoré poznala od Milana. Napríklad rozprávku o Sklenom vrchu, podľa ktorej Kališ pomenoval Veľký vrch nad chatou. Vtedy im prišli povedať traja českí turisti, že našli hrob s krížom, na ktorom nie je meno. Ani v chate sa nedozvedeli, kto je tam pochovaný. Všetci vedeli, že je to hrob neznámeho partizána. Na druhý deň sa tam vybrali všetci piati a zaspievali tichú a smutnú pieseň.

Ema sa dozvedela, že na stavbe začína Tretina trúsiť také reči, že nový život sa nedá budovať s inžiniermi, ktorí len rozkazujú a ich ženy sedia vo vykúrených kanceláriach. Ema to nevedela pochopiť. Ničím Tretinovi neublížila. Iba mu sľúbila, že sa stane palierom ak nebude nikomu hovoriť o Tkáčikovi. Začala sa báť. Tretinu, mena Tkáčik i svojej minulosti. Nechcela ublížiť svojmu mužovi, ale ako mu to všetko má vysvetliť?

V Tichej doline sa od Miša Pogáňa dozvedela, že Milan Kališ mu o nej rozprával. A keď opúšťal chatu, v ktorej zanechal Emu, mal v srdci veľké ,,pichľavé bodliny''. Ema začala mať pocit, že sa dokáže vyrovnať s faktom, že Milan je mŕtvy. Cítila, že jej v tom pomôže Jožo Solan. Každý deň trávili spolu a snažili sa byť čo najviac sami.

Inžinier Solan začína mať na stavbe vážne problémy. Tretina ho verejne na schôdzi obvinil zo zle vykonávanej práce a zo sabotáže a Emu obvinil, že za Povstania zapríčinila smrť jedného partizána. Ani jeden z nich sa nemohol brániť. Doma sa manželia pohádajú, lebo Jožo nevie, o čo ide v Eminom prípade a ona mu nie je ochotná nič vysvetľovať. Odvtedy sa nevedia priateľsky zhovárať.

V chate pod Veľkým vrchom sa návštevníci stále striedali. Do jedálne raz vošli dvaja chlapi. Pogáň ich poznal. Jeden z tých chlapov začal rozprávať o osude toho neznámeho partizána, ktorého hrob videli. Spomínal ako ho Nemci odvliekli a potom zabili a celú chatu podpálili a vyhodili do povetria. Doložil však ešte, že vo Valaskej žije človek, ktorý poznal toho zastreleného partizána a mal aj nejaké jeho veci. Volá sa Tretina.

Neskôr Eminho manžela preložili za trest na úsek číslo 4. Tretina dosiahol, čo chcel. Začal pracovať namiesto Solana.

Samostatný záznam tvorí, celkom nečakane, rozprávanie o Milanovi Kališovi. Bol výpomocný gymnaziálny učiteľ. Na vojenské štúdiá si privyrábal rôznymi brigádami. Cez prázdniny za stravu pomáhal chatárovi Doubkovi, pretože mal rád prírodu a popritom i študoval. Robil všetko. Vynášal potraviny, rúbal drevo, značkoval chodníky, obsluhoval hostí, rozprával sa s nimi, hral sa s nimi v karty. Koncom augusta sa s Emou rozlúčil, lebo cestoval za chorou matkou a mal začať učiť na trnavskom gymnáziu. Vtedy jej povedal, že sa stretnú o štyri roky. Na rozlúčku mu dala Ema svoju fotografiu, ktorú nosila spolu s matkinou v otcových hodinkách. Ale Milan sa vrátil pred Veľkou nocou a ostal v chate.

Je pondelok a Pogáň s priateľmi cestuje späť do Bratislavy. Jožo Solan sa rozhodol, že ešte pár dní zostane. Všetkým bolo jasné, že sa do Emy zaľúbil. Večer pred odchodom spolu sedia v jedálni a rozprávajú si rôzne príbehy. Ema niektorými príbehmi presvedčí Miša Pogáňa, že aj ona poznala Miša Kališa a že sa určite stretli ešte počas vojny v Tichej doline. Na rozlúčkovom večierku sa zoznámila s Tretinom.

Solanovi sa na úseku 4 páči, práca sa mu darí. Povedal Eme, že keď dokončí sveter, pôjdu do Tichej doliny. Znova sa pýtal na Tkáčika. Ale uznal, že nikto nemá právo na minulosť toho druhého. Ema sa rozhodla, že v Tichej doline svojmu mužovi všetko vysvetlí. I to, prečo nemôže mať deti.

Príjemné chvíle v Tiche doline narušilo oznámenie o svatbe. Chatárov pomocník ho priniesol ukázať Jožovi a Eme. Hovoril o snúbencoch, ktorí sa tu zoznámili a teraz budú mať svatbu. Snúbenec sa volal dr. Zoltán Balla. Ema musela vybehnúť pred chatu, aby sa spamätala. Veď ona nosí snubný prsteň od Zola. Ešte nedávno jej písal, aby sa vrátila z Tichej doliny, lebo všetko je už pripravené na odchod do Ameriky.

Po Veľkej noci v roku 1944 sa Tichá dolina zmenila a zmenil sa aj Milan. Povedal jej, že teraz bude často dlho preč. Ak by sa dlhšie nevracal, prikázal jej ísť do úkrytu pod skalami, kde ho má čakať. Má si tam nanosiť deky a konzervy. Doubkovci jej pomôžu. Raz, po atentáte na Hitlera, začali robiť Nemci razie po horách. Odviedli chatára so ženou. Keby tam bola Ema, určite by ju stihol rovnaký osud. Videla to z diaľky, a tak sa už neodvážila vrátiť do chaty. Trávila dlhé dni v úkryte. Po nejakom čase sa pridala k štyrom partizánom, ktorým ,,pomáhala ničiť svet''. Potom sa dostala do rodiny Kristovcov vo Chvojnici, ktorí sa o ňu postarali. Presvedčili ju, že bude lepšie, keď si dá dieťa vziať, ktoré čakala s Milanom. Keď bude utekať pred Nemcami, mohlo by jej to spôsobiť smrť. Preto nemôže mať Ema deti a Jožo o tom nevie.

Inžinier Solan chodí často do Bratislavy. Ema nevie, čo tam vybavuje, hoci situácia na stavbe sa stále zhoršuje. Tretinov úsek sa zosypáva. Vo februári zasiahla stavby na regulácii potoka snehová kalamita. Ľudia pracovali na tri smeny a zdalo sa im, že všetko je zbytočné a márne. Strechy sa premočili a prevalili. Sneh zničil stroje. Solan nahlas uvažuje pred svojou ženou, že mali podať na Tretinu žalobu hneď vtedy, keď ich oboch verejne obvinil. Je presvedčený, že stavba sa nedarí, lebo Tretina práci nerozumie. Už mali začať stavbu podľa nových projektov, ale niet ich. Solan požiadal ženu, aby zistila, či ešte neprišli. Pohádali sa. Odišiel z bytu a vrátil sa opitý. Bolo to prvý raz, čo prišiel v takom stave. Kričal na ňu, že prečo nechce mať deti a podobne.

Ema bola nešťastná a celú noc preplakala. Dozvedela sa, že Tretina všade rozširuje, že všetko zavinil inžinier Solan. Tretina sa správa podlo a Ema nemôže pochopiť, čo ho k takému správaniu vedie. Na stavbe vládne napätie a tak isto i v Solanovej rodine.

Je marec, v údolí niet snehu a Ema je presvedčená, že do Tichej doliny už nepocestujú, i keď jej to muž občas ešte stále sľubuje. Odcestoval do Bratislavy, aby požiadal o stranícku kontrolu všetkého, čo sa na stavbe deje.

V práci ju čakalo prekvapenie. Obvinili ju, že schovávala vo svojom stole nové projekty, na ktoré čakal jej muž i Tretina. Vedela, že nič také u nej v stole nebolo, ale začala tušiť nepríjemnosti.

V posledné dni pobytu v Tichej doline sa Ema s Jožom ešte viac zblížili. Už jej neprekážalo zasnúbenie Zola Ballu, iba chcela vedieť, či Jožo s ňou zostane aj v Bratislave. Nechcel sa s ňou rozísť.

V tieto posledné dni ju pristavil pri chate Tretina. Začal jej rozprávať o Martinovi Tkáčikovi. Boli štyria, keď ich Nemci rozohnali. Prišli do Tichej doliny a tu sa k nim pridal chlap, ktorý sa im predstavil ako Martin Tkáčik. O pár dní im oznámil, že ide na starú chatu, lebo sú tam ešte partizáni. Odhovárali ho, ale on odišiel. Bolo to na jeseň roku 1947. Na chatu ale nedošiel. Chytili ho Nemci a doviedli na miesto, kde je terajší hrob partizána, a tam umučili k smrti. Tretina mal pri sebe kúsky rôznych dokladov, ktoré pozbierali skôr ako mládenca pochovali. Svoje rozprávanie ukončil prekvapujúco. Medzi papiermi po nebohom partizánovi sa našla aj Emina okrúhla fotka, ktorú kedysi darovala Milanovi Kališovi. Už vedela, kto je pochovaný v hrobe neznámeho partizána pod Veľkým vrchom. Ema potom prežívala hrozné chvíle krutej istoty. Do chatárskej knihy zapísala záznam o Milanovom umučení pod Veľkým vrchom.

Na stavbe sa koná veľká a vážna schôdza pred závodnou radou. Vyšlo najavo, že dokumenty o novom projekte zámerne ukrývali Tretinovi spoločníci, ktorí predávali potajomky materiál zo stavby. Robili všetko tak, aby bol za všetko zodpovedný Solan. Tretinu zneužili na svoje ciele. Emin muž zaviedol reč aj na svoju ženu, ktorú Tretina obvinil zo smrti nejakého partizána. Tretina tvrdil, že mu Ema poslala odkaz, aby prišiel za ňou, hoci vedela, že v doline sú Nemci. Mal dokonca pri sebe kúsok papiera, na ktorom bolo napísané Eminým rukopisom, že má prísť. Podľa neho ho vlákala do pasce, lebo Tkáčik sa už nikdy nevrátil. Vtedy sa už musela ozvať aj utrápená Ema. Vysvetlila, že Tkáčikovi, ktorý sa vlastne volal Milan Kališ, žiadny odkaz neposlala. Ani nevedela, že Milan sa v tom čase zdržiaval blízko Tichej doliny. Vo svojom úkryte napísala v slabej chvíli, keď jej bolo smutno a bála sa, vetu, v ktorej volala Milana. Keď úkryt opustila, papier tam ostal. Zrejme vtedy ho Milan našiel a snažil sa ju vyhľadať. Nevedel, čo sa medzitým odohralo v Tichej doline. Obvinila Tretinu, že zneužil veci po Kališovi pre svoje nečestné ciele, lebo vtedy v štyridsiatom siedmom roku ho požiadala, aby ich poslal jeho rodičom, ktorý ho po vojne hľadali.

Všetko sa vysvetlilo. Tretina zatiaľ ostal robiť vedúceho úseku 5. Ema, aj napriek všetkému, čo sa stalo, žiadala svojho muža, aby mu pomáhal. Pri takejto práci nejde predsa iba o osobné problémy, ale o spoločnú vec, ktorá sa musí vydariť.

Posledné spomienky na Tichú dolinu sú spojené so spoločným odchodom so Solanom. Vtedy jej sľúbil, že ani v Bratislave sa nerozídu a on si ju vezme s celou jej neznámou minulosťou a Tichou dolinou. Už vtedy mu mala všetko o sebe povedať. V Bratislave navštívila Zola, ktorému zablahoželala k sobášu. Tvrdil, že sa nekonal a stále mal záujem o

Emu. Ona sa s ním však navždy rozlúčila.

Snehy sa začali topiť a na hrádzi začali nebezpečné záplavy. Všetci pracovali vo dne - v noci. Jej mužovi prišlo zle. Domov ho priviedol Tretina. Bolo na ňom vidieť, že ho to všetko mrzí. Vtedy sa priznal, že do toho všetkého ho zamotal jeho švagor. V jeden deň ich prekvapili doma ich starí priatelia z Tichej doliny na čele s Mišom Pogáňom. Čakali ich v Tichej doline, kde bolo dohovorené, že sa stretnú. Keď neprišli, zastavili sa u nich zo zvedavosti.

Ema sa už nevedela dočkať soboty, keď odcestujú do Tichej doliny.



Solan dočítal Emin denník v pondelok ráno. Zazvonil telefón, v ktorom mu suchý lekárov hlas oznámil, že jeho žena zomrela. Najskôr si to nevedel uvedomiť. Veď mali cestovať. Ema išla nakúpiť a po ceste cez hrádzu počula čudný zvuk strojov. Nákupy položila, pohla sa, stúpila na miesto s drôtmi s vysokým elektrickým prúdom.