Francis Bacon (Esej)

Francis Bacon
(1561 - 1626)


F. Bacon patril do novovekej filozofie - obdobia veľkých systémov, v ktorej si vytvoril svoju vlastnú - empirickú filozofiu. Narodil sa ako syn strážcu veľkej pečate kráľovnej Alžbety I. v Londýne. Už ako 12-ročný začal študovať na univerzite v Cambridgei. Neskôr bol advokátom na kráľovskom dvore a členom parlamentu. V roku 1618 sa stal lordom-kancelárom a barónom z Verulamu, neskoršie vikomtom zo St. Albans. Zaplietol sa do korupčnej aféry, bol obžalovaný a odsúdený na vysoký peňažný trest, stratu všetkých úradov a uväznený v Toweri. Hoci ho kráľ Jakub I. zakrátko omilostil, Bacon sa venoval už len štúdiu a vedeckému skúmaniu. Pri jednom z experimentov v zime roku 1626 – chcel zistiť, či môže chlad rovnako dobre konzervovať mäso ako soľ (naplnil vypitvané kurča snehom) – ťažko prechladol a o niekoľko dní zomrel.

Príroda – nepriateľ človeka

Nepriateľom človeka je príroda a Bacon jej vyhlasuje vojnu. Vyzýva ľudí, aby prestali viesť vojny a navzájom sa zabíjali, „aby medzi sebou uzavreli mier a spojenými silami sa vyzbrojili proti prírode vecí, aby obsadili a dobyli jej strategické vyvýšeniny a opevnenia a ďalej posunuli hranice ľudskej moci, pokiaľ to Boh vo svojej dobrotivosti dovolí.“
Nestačí, aby sme si „pokorením a trýznením“ podrobili vonkajšiu prírodu, „tvrdými zákonmi a silnou vládou“ musíme skrotiť aj našu vlastnú prirodzenosť. Jediné, čo má význam, je úspech, a cesta k úspechu vedie cez rozum, nie cez city. V diele Eseje praktické a morálne Bacon napríklad varuje pred tým, aby sme sa príliš neoddávali láske, „lebo ak láska vnikne do povolania nejakého človeka, popletie jeho schopnosti uvažovať a urobí z neho bytosť, ktorá úplne stratí zo zreteľa svoje ciele.“
Ak sa zamyslíme nad ovládaním prírody v súčasnosti, zistíme, že sme dospeli až tak ďaleko, že sa nám začína vymykať z rúk. Dostávame sa na pokraj zničenia, ktoré nehrozí len prírode, ale s ňou aj nám ľuďom. Naučili sme sa prinútiť našu vlastnú prirodzenosť, aby sa úplne prispôsobila civilizácii, ibaže za cenu neuróz.
Podľa Bacona má priznanie praktickú úlohu: zlepšovať ľuďom životné podmienky. Aby sme prírodu mohli ovládať, musíme ju najprv lepšie poznať. Nevyhnutným predpokladom je však, tvrdí Bacon, zbaviť sa získaných aj vrodených predsudkov („Idolov“).
Idoly a nepravdivé pojmy, ktoré sa zmocnili ľudského rozumu a hlboko v ňom zakorenili, nielenže držia v moci mysle ľudí tak, že pravda má sem ťažký prístup, ale aj keď sa jej prístup otvorí a umožní, pri obnove vied sa s nimi znovu stretneme a budú nám na obtiaž, ak sa ľudia vopred neupozornia, aby sa proti ním podľa možnosti obrnili.
Sú 4 druhy idolov, ktoré majú v moci ľudské mysle a pre ľahšie pochopenie dostali mená:
idoly kmeňa,
idoly jaskyne,
idoly trhu a
idoly divadla.
Idoly kmeňa majú svoj základ v samotnej ľudskej prirodzenosti a v samotnom kmeni alebo ľudskom rode. Nesprávne sa totiž tvrdí, že ľudské zmysly sú meradlom vecí. Naopak, všetky vnemy zmyslov a rozumu sú podmienené prirodzenosťou človeka, nie prirodzenosťou vesmíru. Ľudský rozum je ako nerovné zrkadlo, na ktoré dopadajú lúče vecí; a pretože mieša svoju prirodzenosť s prirodzenosťou vecí, deformuje ju a kazí.
Idoly jaskyne sú idoly človeka – jednotlivca. Každý jednotlivec totiž má (okrem omylov vlastných ľudskej prirodzenosti vo všeobecnosti) jaskyňu, čiže akúsi individuálnu dutinu, ktorá láme a kazí svetlo prírody; pričom je alebo vlastná a osobitná prirodzenosť každého jednotlivca, alebo výchova a styk s inými ľuďmi, alebo čítanie kníh a autorita tých, ktorých každý ctí a obdivuje, alebo rozličné dojmy podľa toho, či doliehajú na predpojatú a ustaranú alebo na pokojnú a vyrovnanú myseľ alebo aj iné veci tohto druhu. Ľudský duch je preto (podľa uspôsobenia v jednotlivých ľuďoch) čosi menlivé, zmätené a akoby náhodné. Preto dobre vraví Herakleitos, že ľudia hľadajú vedomosti vo svojich vlastných malých svetoch, a nie veľkom spoločnom svete.
Idoly trhu sú idoly, ktoré vznikli akoby zo vzájomného dorozumievania a styku ľudského rodu. Ľudia sa totiž združujú pomocou reči, ale slová sa volia podľa toho, ako chápe veci ľud. Preto zlé a nevhodné pomenovanie podivuhodným spôsobom prekáža rozumu. Veci nijako nepomôžu, ani definície a výklady, ktorými sa učenci v niektorých prípadoch ohradzujú a bránievajú. Slová však znásilňujú rozum, uvádzajú všetko do zmätku a zvádzajú ľudí k nespočetným a nezmyselným sporom a výmyslom.
Idoly divadla sú také idoly, ktoré sa nasťahovali do ľudských duší z rozličných filozofických náuk i z chybných metód dokazovania. Pretože všetky tradičné dosiaľ utvorené filozofické systémy sú pokladané za divadelné hry, ktoré vytvorili fiktívne a scénické svety. A nehovorí sa to len o terajších alebo o starých filozofických systémoch a školách, pretože možno zložiť a vymyslieť ešte viac hier tohto druhu; lebo najrozmanitejšie omyly môžu mať takmer spoločné príčiny. A toto sa opäť nevzťahuje iba na všeobecné filozofické systémy, ale aj na mnohé princípy a axiómy zvláštnych vecí, ktoré nadobudli platnosť z tradície, z dôverčivosti a z nedbanlivosti...
„Všetky tieto štyri idoly treba pevným a slávnostným rozhodnutím zavrhnúť a zriecť sa ich, rozum od nich oslobodiť a očistiť, aby do kráľovstva človeka, ktoré sa zakladá na vedách, nebol iný prístup ako do kráľovstva nebeského, do ktorého sa dá vojsť iba v podobe dieťaťa“ (citát z diela Nové organon).

Empirická cesta k metóde

Aj Bacon pripisuje osobitný význam metóde. Volí však empirickú cestu. Vychádza teda z pozorovaní, porovnávaní, ale najmä z experimentov, ktoré umožňujú formulovať všeobecné výroky, a od nich prostredníctvom ďalšej indukcie môže postupovať k všeobecnejším výrokom a zákonom.
Bacon je zakladateľ empirizmu, ale dištancuje sa od jednostranného empirizmu; zasadzoval sa za inštitucionalizáciu a internacionalizáciu vied. O niekoľko desaťročí po jeho smrti bola založená Londýnska kráľovská spoločnosti (1662). Medzi jej členov patrili aj chemik Robert Boyle, fyzik a matematik Isaac Newton i filozof John Locke.