Individuálna sociálna práca

genéza sociálnej práce (SP), popis individuálnej SP, metódy práce s jednotlivcom Vznik a vývoj sociálnej práce Historické počiatky SP sa odvíjajú od charitatívnych marketing/trh-organizacii/" class="wiki-link" title="Viac o: organizácií">organizácií. začiatky sú v organizovanej charitatívnej a nápravnej činnosti dobrovoľných a prevažne náboženských organizácií.

Začiatkom 19.stor. v Anglicku a v USA sa začína presadzovať individuálna starostlivosť (poukazovanie na bývanie, výučbu a kurzy vo väzniciach, plánovanie akcií, venuje sa pozornosť prisťahovalcom a pod.).

Počiatky SP nachádzame v „prípadovej práci“ (case work)), ktorá bola používaná od roku 1890 ako konkrétna systematická práca so sociálne potrebnými klientami. Počiatky formovania SP ako špecifickej profesie s vlastnou teóriou a metodikou možno uvádzať začiatok 20.storočia, kedy dochádza k prvým výcvikom sociálnej práce. V roku 1917 vychádza kniha „Social diagnosis“ od M. Richmondovej, ktorá potvrdzuje systematický prístup k postupnému zbieraniu informatika/zaznamenavanie-informacii/" class="wiki-link" title="Viac o: informácií">informácií o klientoch ako podkladu pre sociálnu diagnózu.

Jana Addamsová v r, 1889 založila „Hull House“ a za svoju sociálnu činnosť a mierové snahy dostala v r.1931 Nobelovu cenu.

Zakladateľkou „prípadovej sociálnej práce“ je Američanka M. Richmondová. Na základe historickej analýzy vyplýva, že SP sa začala formovať so zámerom pomoci sociálne slabým ľuďom, ako sociálna ochrana so sociálnym diagnostikovaním, sociálnou terapiou, sociálnym poradenstvom Individuálna sociálna práca – prípadová sociálna práca (CASE WOK) Je najstaršou metódou SP, ktorá rieši individuálnu životnú situáciu človeka. Základom metódy je psychosociálny prístup ku klientovi, ktorý vychádza zo skutočnosti, že vo vývine osobnosti klienta nastalo isté narušenie buď vplyvom vnútorných alebo vonkajších okolností.

Úspešnosť sociálnej práce spočíva na vybudovaní dobrého vzťahu medzi klientom a soc. pracovníkom. Už prvý kontakt s klientom v jeho prostredí znamená pre soc. pracovníka získanie súboru dôležitých informácií, ktoré zohrajú podstatnú úlohu pri rozhodovaní o voľbe adekvátnej formy pomoci. Soc. pracovník sa zameriava na zisťovanie sociálnej situácie klienta, ekonomických pomerov, podmienok bývania, zdravotných pomerov a oboznamuje sa aj so širším sociálnym prostredím klienta. Analyzuje aj životné postoje klienta.

Najvhodnejšou metódou individuálnej sociálnej práce je psychogenetický rozhovor, ktorý má diagnostický aj terapeutický charakter. Zahŕňa konkrétnu SP s jednotlivcom, klientom je to najpoužívanejšia metóda v praxi SP, u nás vychádza zo psychosociálneho prístupu, cieľom je určiť sociálnu diagnózu u klienta t.j. vymedzenie problému a jeho následné riešenie – terapiu, psychosociálny prístup vychádza z teórie, že sociálny problém u väčšiny klientov pramení z narušených vzťahov a postojov klienta k jeho najbližšiemu okoliu. K narušeniu došlo v priebehu života klienta, preto treba zistiť tieto skutočnosti, ktoré mali vplyv na utváranie jeho osobnosti, Metódy individuálnej SP Psychogenetický rozhovor – soc. pracovník získa predstavu o vplyvoch, ktoré formovali súčasné chybné postoje z užšieho životného prostredia, uspokojovanie základných životných potrieb, vzťah k povinnostiam, postoj k fyzickým zmenám, ktoré zanechali následky, zhrnutie základných znakov vykoľajenia, behaviorálna - výchovná metodika – klient sa učí, čo nevie zvládnuť a to viacerými spôsobmi (učenie odmenou – motiváciou je odmena, pozorovací iniciatívne učenie, hranie rolí, poznávací spôsob – zameriava pozornosť na zmeny postojov klienta k svojej situácií, hlavne k budúcnosti, realitná metodika – cieľom je viesť klienta k reálnemu posudzovaniu vlastného správania, či je v súlade s platnými spoločenskými normami, učí klienta reálne konať, správať sa, posudzovať.

V procese individuálnej práce sú tieto nasledujúce fázy:

Sociálno-diagnostická fáza a) vyhľadávanie a včasné podchytenie sociálnej problematiky, b) nadviazanie a utvorenie terapeutického vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a klientom, c) analýzy základnej situácie – orientácia v sociálnej situácii, d) sociálna diagnóza.

Sociálno-terapeutická fáza:

a) mobilizovanie všetkých dostupných zdrojov, ktoré by prispeli k okamžitému riešeniu situácie (tieto opatrenia majú charakter právnej pomoci) b) pri zložitých situáciách, ktoré nie je možné vyriešiť jednorázovými opatreniami a zásahmi, je potrebné prehĺbiť sociálnu diagnózu o znalosť vplyvov, ktoré pôsobili na klienta dlhodobo počas vývoja a viedli k narušeniu osobnosti, a to pomocou psychogenetického rozboru, c) zložité situácie nemožno už riešiť len jednoduchými opatreniami. Počíta sa s dlhodobým prevýchovným procesom vykonávaným odborne a s dokonalým poznaním celej problematiky. Využívajú sa k tomu diagnosticko-terapeutické štúdie s konkrétnym plánom odborných zásahov.

Z hľadiska prístupu klienta k obidvom fázam je možné rozlišovať dve základné reakcie, ktoré potom určujú ďalšie pracovné metódy:

• klient je ochotný spolupracovať pri diagnostických postupoch a aktívne sa zapája do terapeutických procesov,
• klient nespolupracuje pri diagnostickej ani pri terapeutickej fáze práce, pracovník dáva podnet alebo návrh na represívne opatrenia, ak klient ohrozuje sám seba alebo svoje okolie.

🤔 Najčastejšie otázky k téme

Aké sú historické korene sociálnej práce?

Historické korene sociálnej práce sa odvíjajú od charitatívnych organizácií, ktoré sa začali formovať v 19. storočí v Anglicku a USA.

Čo je psychogenetický rozhovor?

Psychogenetický rozhovor je metóda individuálnej sociálnej práce, ktorá pomáha sociálnemu pracovníkovi získať predstavu o vplyvoch formujúcich postoje klienta a jeho životnú situáciu.

Aké fázy zahŕňa individuálna sociálna práca?

Individuálna sociálna práca zahŕňa sociálno-diagnostickú fázu a sociálno-terapeutickú fázu, ktoré sa zameriavajú na diagnostiku a riešenie problémov klienta.