Maturitný kvíz zo slovenčiny

Anna šla so sklonenou hlavou a pohrávala sa so strapcami na kapucni. Jej tvár vyžarovala prenikavý jas; no nebol to jas radostný – pripomínal hrozivý jas požiaru v temnej noci. Keď zazrela muža, zodvihla hlavu a usmiala sa, akoby sa prebúdzala zo spánku. – Ty ešte nespíš? To je zázrak! – zvolala, ako si zhadzovala kapucňu, a šla ďalej do obliekarne. – A už je čas, Alexej Alexandrovič, – ozvala sa spoza dverí. – Anna, musím sa s tebou pozhovárať. – So mnou? – začudovala sa, vyšla von a pozrela na neho. – Čo sa stalo? O čom sa chceš zhovárať? – spýtala sa a sadla si. – Tak sa teda pozhovárajme, keď to musí byť. No lepšie by sme urobili, keby sme šli spať. Anna vravela, čo jej slina na jazyk priniesla, a ako sa tak počúvala, sama sa čudovala svojej schopnosti luhať. Ako prosto, ako prirodzene pôsobili jej slová a ako pravdivo vyznelo, že nechce nič iné, len spať! Cítila sa byť odiata do nepreniknuteľného panciera lži. Cítila, že jej nejaká neviditeľná sila pomáha a podporuje ju. – Anna, musím ťa varovať. – Varovať? – opýtala sa. – Pred čím? Pozrela tak nevinne, tak veselo, že kto by ju nepoznal, ako ju poznal manžel, nevybadal by v tóne ani v zmysle tých slov nič neprirodzené.