AI príprava na maturitu zo slovenčiny

Dostala som chuť na malý spoločenský večer; len pre vybranú spoločnosť. Na dvere vešiam ceduľky: Nerušiť! Nie sme doma, spíme a maľujeme! Zatvorené pre všetkých! Už sa teším, ako si zapálim sviečku, pustím hudbu celkom tichučko, nalejem pohár červeného a s knižkou, položenou len tak ledabolo pri ruke, začnem rozhovor s pozvanými – obrátená do seba.

[…]    Dnes vedela, za toľký čas rozležalo sa jej to v hlave, že on jej vlastne nikdy nepatril, pretože nepatril nikomu. Bol vždy sám. Sám proti všetkým, proti nej i proti sebe samému. Ak si niekto mohol robiť nárok na neho, mohol to byť len sám belzebub, vládca pekiel. Len on sám bol svedkom všetkých tých skutkov a myšlienok, čo privodili nešťastie na celú dedinu.    Lebo že sa stal nešťastím dediny, bolo už celkom isté. Ohne, povodne, hlad a choroby sprevádzali jeho kroky a boli pamiatkou na jeho prítomnosť. Tak aspoň usúdila dedina a taká musela byť pravda. Veď nikto ani poriadne nevedel, kde sa tu vzal a odkiaľ prišiel. Starý Lepiš Madlušovie našiel ho vraj pred rokmi povyše Boce, keď sa vracal cez Čertovicu z jarmoku v Brezne. Lepiš bol už vtedy napoly slepý, ale jeho kôň, kôň, ktorý bol múdrejší ako teplický richtár, zastal vraj vtedy sám od seba na ceste a nepohol sa, kým gazda nezišiel z voza a nenahmatal podľa hlasu v tme vedľa cesty uzimené, drobné tielko.    Nik nevie, ako vtedy starý Lepiš kalkuloval, jedni vravia, že si chcel iba vychovať z chlapca opatrovníka, iní tvrdia, že vedľa decka našiel i plný mešec dukátov. Dosť na tom, stihol ho ešte vyučiť svojmu remeslu a v dedine sa o ňom dozvedeli až potom, keď už bol hrnčiar načisto slepý a keď ho chlapča vodilo za ruku do krčmy a do sklepa.

   Názvom postmoderna sa označuje situácia európskej a americkej literatúry po vyčerpaní podnetov tzv. druhých avantgárd (najrôznejšie obmeny konkretizmu v poézii, nový román, neorealizmus atď.) alebo modernistických úsilí (ako sa tzv. druhá avantgarda nazýva vo Veľkej Británii a v literatúrach oboch Amerík). Toto označenie sa začalo používať v americkej literárnej kritike v šesťdesiatych rokoch (kritik I. Howe začal diskusiu o nových javoch v americkej literatúre v roku 1959), v európskej literárnej kritike sa udomácnilo v 70. rokoch. Predstava o postmoderne je veľmi voľná, otvorená a aj diskutabilná. Od literárnych smerov avantgardy sa postmoderna odlišuje predovšetkým tak, že sa nezačala nijakým programovým vyhlásením a nedosiahla ani ich ideovú a tvarovú vyhranenosť. (Nejde teda o nijaký nový -izmus, a preto je aj používanie názvu „postmodernizmus“ mätúce!) Vznikala doslova nepozorovane v dielach neraz veľmi rozdielnych autorov, ktorí o sebe ani nevedeli. (Za jeden z jej prúdov sa dnes považuje aj magický realizmus juhoamerickej prózy.)    Jediným jej jednotiacim znakom je prítomnosť vzbury proti akémukoľvek totalitarizmu a manifestácia pluralizmu života v literárnom diele. Postmoderna je teda taká literatúra, ktorá vystupuje proti akémukoľvek politickému diktátu a všetkým jeho formám v myslení, t. j. proti ideológii, historickému determinizmu, strohému racionalizmu, technologickému i konzumnému prinucovaniu (napr. pásová výroba a reklama), tradíciám, militantnému kolektivizmu, náboženskému fanatizmu atď.

(Z paláca privádzajú Ismenu) NÁČELNÍK ZBORU: Hľa, už je tu Ismena – a ako len narieka pre sestru! A ako sa chmúri? Poriadne to pošpatilo jej rumennú tváričku! Poriadne zmokli tie čarovné líčka! KREON: Tak čo ty? V dome si sa ku mne túlila vždy ako had a tajne si mi pila krv a ja som nevedel, že pestujem dve skazy, číhajúce na môj trón! Vrav – priznávaš sa, že aj ty si mala niečo spoločné s tým pohrebom, či to chceš pod prísahou poprieť? ISMENA:  Priznávam sa. Ak s tým ona bude súhlasiť, som pripravená niesť svoj podiel viny. ANTIGONA: Ak je Spravodlivosť, toto nesmie dopustiť – veď ty si váhala, a preto som ťa odmietla vziať so sebou! ISMENA: No teraz, keď si v tvŕdzi, neváham a v búrke nešťastia som na tej istej lodi ako ty! ANTIGONA: Čí je to čin, vie Hádes, vedia to tí v podsvetí! A nemám rada tých, čo majú radi iba slovami. ISMENA: Ach, sestra, veď mi nebráň zomrieť s tebou! Bude to môj posledný hold mŕtvemu!

piate    Claudio: A ja dám krk, že on ju takisto. Mám v ruke list. Hľa – jeho rukopis! Mizerný sonet – jeho úroveň. A múza – Beatrice. Hero:Mám tu druhý, čo vypadol z jej vrecka. Hľa, jej písmo! Písala to, ten list som našla u nej. Vyznanie lásky – Benedikovi. Benedik: Zázrak! Naše ruky čosi píšu a naše srdcia o tom nevedia. Tak dobre, chcem ťa za ženu. No prisahám, že iba zo súcitu. Beatrice: Aj ja ťa neodmietnem, ale, namojhriešnu, museli ma dlho presviedčať, a čiastočne to robím aj preto, aby som ti zachránila život. Vraj sa z lásky ku mne ideš uzožierať. No tak! (Beatrice.) Uzožieranie zastaví len Leonato: bozk. (Podá jej ruku Benedikovi.)

Inzerát pridaný 10. 03. 2024: Cestovná kancelária Vodný raj hľadá animátorov do vodáckych letných táborov! Obľubuješ prácu s deťmi a mládežou, leto a vodu, oplývaš technickým a IT nadaním, fyzickou zdatnosťou a dochvíľnosťou; máš skúsenosti z detských letných táborov, ukončené vzdelanie pedagogického, resp. psychologického zamerania a chceš si zarobiť 30 €/deň? Pošli žiadosť, CV a na: leto2024@vodny-raj.com a my sa určite ozveme! TEXT B Ondrej Tóth, č. d. 823, 930 31 Dobrohošť, tel.: 0901 123 456, e-mail: ondrototh@mejl.sk Cestovná kancelária Vodný raj Letná 40 831 03 Bratislava Dobrohošť 12. 3. 2024 Vec: Žiadosť o brigádnickú prácu študenta Na základe Vášho inzerátu z 10. marca 2024 Vás žiadam o prijatie na brigádnickú pozíciu animátor v detskom letnom tábore. Ponuka Vašej cestovnej kancelárie ma veľmi oslovila, keďže navštevujem 3. ročník strednej školy – pedagogickej a sociálnej akadémie – odbor animátor voľného času. Absolvoval som povinnú odbornú prax v školskom klube detí a v škôlke a mám aj skúsenosti so spoluorganizovaním projektu kurzov plávania batoliat. Aktívne sa venujem tenisu, plaveckému a vodáckemu športu. Na úrovni B1 ovládam anglický jazyk, dorozumiem sa aj po maďarsky a po taliansky. Medzi moje záľuby patrí hra na gitare a klavíri, rád spievam a pozerám filmy. V prílohe posielam svoj životopis, ostatné informácie rád doplním na osobnom pohovore. Za kladné vybavenie žiadosti Vám vopred ďakujem. S úctou  Ondrej Tóth

„Bryndzu na nich nevidíte!“ tvrdí šéf našich chovateľov oviec (upravené) „Kvalitná bryndza halušky krásne obalí, splynie s nimi, takže ju na nich takmer nevidíte a na salaši preto možno aj sprvu frflete, no na jazyku ju už zacítite až-až,“ usmieva sa šéf slovenských chovateľov oviec a kôz Slavomír Reľovský. A tu je jeho top recept! „Na teplých haluškách sa rozpustí, lebo bryndza je vlastne syr, a to jeden z top na celom svete. Preto ju takmer nevidno,“ vysvetľuje. Vmiešavate do bryndze smotanu, keď robíte halušky? „Znamená to, že nemáte dobrú bryndzu, lebo stopercentná ovčia nepotrebuje spoločnosť,“ usmieva sa Slavomír, od ktorého sme vymámili rodinný recept na najlepšie bryndzové halušky, aké sme kedy jedli! Bryndzové halušk y podľa Slavomíra Reľovského 4 PORCIE — PRÍPRAVA 20 MINÚT — VARENIE 5 AŽ 8 MINÚT Suroviny: ▪ 800 g zemiakov, ▪ 200 g polohrubej múky, ▪ 250 g ovčej bryndze (100-percentnej), ▪ soľ, ▪ opečená slaninka a nasekaná pažítka pri servírovaní (podľa chuti). Ako na to: 1. Očistené zemiaky nastrúhajte a vyžmýkajte. Prisypte múku, soľ podľa chuti a vypracujte cesto. 2. Cesto hádžte do osolenej vriacej vody z lopárika alebo cez haluškovač. Keď halušky vyplávajú navrch, sceďte ich rovno do misy s bryndzou. Hotové jedlo dobre premiešajte. 3. Ak chcete, halušky podávajte s opečenou slaninkou, poliate výpekom a posypané nasekanou pažítkou. Dobrú chuť! dobrejedlo.pluska.sk

piate    Claudio: A ja dám krk, že on ju takisto. Mám v ruke list. Hľa – jeho rukopis! Mizerný sonet – jeho úroveň. A múza – Beatrice. Hero:Mám tu druhý, čo vypadol z jej vrecka. Hľa, jej písmo! Písala to, ten list som našla u nej. Vyznanie lásky – Benedikovi. Benedik: Zázrak! Naše ruky čosi píšu a naše srdcia o tom nevedia. Tak dobre, chcem ťa za ženu. No prisahám, že iba zo súcitu. Beatrice: Aj ja ťa neodmietnem, ale, namojhriešnu, museli ma dlho presviedčať, a čiastočne to robím aj preto, aby som ti zachránila život. Vraj sa z lásky ku mne ideš uzožierať. No tak! (Beatrice.) Uzožieranie zastaví len Leonato: bozk. (Podá jej ruku Benedikovi.)

Teda už zas prišiel utorok, ešte nebol dobre po nedeli vyspatý, kravatu mal kdesi pri ľavom uchu a sivú tvár. Doviedol Zoé do kancelárie pred ôsmou hodinou, sadol s ňou k písaciemu stroju a teraz sa díval – hu, aké mal ošklivé oči. Poradové čísla začali tancovať a nebola to už muzika, ten tanec zaváňal potrebným chlebom, každé z nich sa škerilo hladnými zubami a chceli Zoé zožrať. Preto ona pre svoju osobu zaviedla si nový exhibit a začala: Deň Kedy došlo Poradové Od koho Ako bolo Obsah (číslo a dátum) vybavené číslo vybavenia odoslania Ľúbostný list Odoslané – tulákovi 19. VIII. 19. VIII. 1/1924 — Vlastné Rádio Dvorček na Popokatepetl 1924 1924 Južná Amerika (?) Milý môj tulák, stvorili sme ešte viac ako zázrak, stvorili sme krásny večer. To každý nevie. Bohvie, ktorý vietor ťa svetom ženie a ktorá voda ťa nesie. Bohvie, kde infikuješ hnilobu meštiackeho života bacilom zdravej vzbury, jedno; ja ti za ten večer ďakujem a moja vďaka ťa nájde v najširšom svete. Ži, ty hnedý chlapče, a jedz krásu života sťa každodenný chlieb. Pošli mi pero z kajky! Zoé

Alebo čuším, alebo kričím (úryvok) […] Mnoho ľudí sa ma pýtalo, či ešte vôbec píšeš, že si sa ako spisovateľ stratil z očí. Opak je však paradoxne pravdou… — Niekedy je písanie ponorná riečka – text sa vynorí až po dlhom plynutí v skrytosti. Mám niekoľko takých knižiek, ktoré sú doteraz ponorené. Ale píšu sa. Alebo: píšu ma. A okrem toho: literatúra je iba jedna z mojich živností. Okrem toho sa venujem hudbe, intenzívne maľujem (čoraz viac), hrám divadlo, filmujem, príležitostne učím i učím sa, mám za sebou dizertáciu a jej obhajobu, stretávam sa s ľuďmi, pohybujem sa v rôznych spoločenstvách… […] V novej reedícii vyšli aj niektoré tvoje staršie detské tituly (Básnička ti pomôže, Hovorníček, Heviho diktátor). — Deti sa rodia, dorastajú, učia sa chodiť, písať, čítať… Ak je moja staršia knižka použiteľná aj do dnešných čias, som, prirodzene, rád. […] Pre teba bol veľký zlom v živote, keď si začal maľovať. Maľuješ teraz dokonca intenzívnejšie než na začiatku tohto tvojho „objavu“. — Áno, zlom, ktorý sa stal dobrom. Výtvarno silno vnímam od malička, rovnako ako hudbu či pohyb. Pred desiatimi rokmi som si už prestal iba kupovať farby a prestal iba hromadiť výtvarné monografie, začal som aj maľovať na vlastnej koži. Prvé dva roky to bolo ako horúčka, nerobil som nič iné. Dnes už maľujem miernejšie, ale toto leto sa mi napríklad podarilo spôsobiť si „maliarsky lakeť“; tak veľa a silno som maľoval, že som potom celé týždne nemohol pohnúť rukou. S otcom sa zhováral Daniel Hevier ml. Knižná revue

Prirodzená vec, že málo bývaval doma. Výročité alebo iné sviatky, nedele a tu i tu deň alebo dva odpočinku, ale ináč vždy na vozíku, na železnici alebo na jarmoku. Najmä po jarmokoch chodil nielen do blízkeho okolia, ale i po druhých vidiekoch. Nie div, že naďaleko poznalo ho každé dieťa. Ale on – ako všetci vychytení ľudia – málokoho poznal dôkladne, alebo podľa mena: zato každému dával sa do známosti ako starému známemu. A často podarilo sa mu oklamať ľudí, lebo podľa kroja a výrečnosti hneď sa vynašiel, kto z ktorej dediny a akého je stavu a povolania, a podľa toho vedel sa i držať. „Daj Boh šťastia, Ondrej!“ počul volať chlapa v čiernej umastenej košeli. Ondrej hneď vedel, že to skadesi valach, ale nevedel skade, ani kedy s ním bol na slove. „Pán Boh uslyš, Ďuro! Akože sa máš?“ poďakoval mu, a hneď ho i obdaril menom len tak naslepo. „Len tak, len tak. Ale ma ešte znáte?“ tešil sa valach. „Ja že ste ma od zalanska zabudli. Čo som vám tú vlnu predal, už sme sa viac nesňali…“ „Kdeže by ťa neznal, Juríčko! Dobre, ako vlastného brata.“ A podával mu usmiaty ruku. „No, keď ma tak znáte – no!“ divil sa natešený valach. „Ale ja som Mišo, nie Ďuro!“ „Ľaľa! Bodajže ťa i s hlavou!“ A pľasol sa širokou dlaňou po čele. „Pravdaže, Mišo, teraz mi huplo do hlavy.“ „To sa vám plietol náš bača – to je Ďuro.“ „To-to-to – teraz už viem, už viem.“

„Prečítajte teraz,“ odvetil Dupin, „túto pasáž z Cuviera.“ Bol to podrobný anatomický i všeobecný opis veľkého žltohnedého orangutana z Východoindických ostrovov. Ozrutnú postavu, úžasnú silu a obratnosť, neskrotnú divosť a napodobňovacie schopnosti tohto cicavca každý dobre pozná. V tej chvíli som pochopil všetku hrôzu vraždy. „Opis prstov,“ povedal som, keď som dočítal, „sa presne zhoduje s vaším náčrtkom. […] Aj chumáč žltohnedej srsti zodpovedá zvieraťu, o ktorom píše Cuvier. Lenže jednotlivosti tejto hrôzyplnej záhady ešte vždy neviem pochopiť. Okrem toho občania počuli dva hlasy a jeden z nich patril nepochybne Francúzovi.“ „Pravdaže, a iste sa pamätáte, že svedecké výpovede temer jednomyseľne pripisovali tomuto hlasu slová Mon Dieu! V daných okolnostiach ich veľmi dobre charakterizuje istý svedok (cukrár Montani) ako prejav hrešenia či výčitky. Nádej, že záhadu celkom rozlúštim, som preto staval najmä na týchto svojich slovách. Akýsi Francúz vie o vražde. Je možné – ba viac ako pravdepodobné – že za krvavé činy, ku ktorým došlo, nenesie nijakú zodpovednosť. Orangutan mu asi ušiel; vystopoval ho až do izby, je však vylúčené, aby sa mu ho podarilo dolapiť v rozruchu, ktorý nastal.“

  16. júna   Prečo Ti nepíšem? – Spytuješ sa, hoci patríš k učeným ľuďom. Mal si uhádnuť, že sa mám dobre a že… Slovom, nadviazal som známosť, ktorá mi hlbšie zasiahla srdce. Mám… ja neviem.    Bude ťažké vyrozprávať Ti poporiadku, ako sa stalo, že som spoznal jednu z najroztomilejších stvoričiek. Teším sa tomu a som šťastný, a preto asi nebudem vedieť všetko pravdivo opísať.    Poznal som anjela! – Fuj! Veď to vraví každý o svojej vyvolenej, všakver? A predsa nie som schopný napísať Ti, aká je dokonalá a prečo je dokonalá; slovom, celkom mi zaujala myseľ.    Taká čistá duša a taký um, toľká dobrota a taká rozhodnosť a taká vyrovnanosť v každodennom živote a v práci!   To všetko, čo Ti tu o nej vravím, sú nesmierne, hlúpe táraniny, úbohé abstraktnosti, ktoré nevystihujú ani jedinú črtu jej bytosti. Nabudúce… Nie nabudúce, hneď teraz Ti to chcem vyrozprávať. Ak to nespravím teraz, nestane sa to nikdy. Lebo, medzi nami, odvtedy, čo som začal písať, chcel som už tri razy položiť pero, dať si osedlať koňa a rozbehnúť sa za ňou. A hoci som sa dnes ráno zaprisahal, že k nej nepôjdem, podchvíľou pristupujem k obloku, aby som pozrel, ako vysoko je ešte slnce.

Impulzom na pripomínanie si životných osudov a činnosti Ľudovíta Štúra je výročie jeho narodenia. Rôzne sociologické prieskumy už viackrát potvrdili, že väčšina Slovákov považuje práve Štúra za jednu z najvýznamnejších osobností slovenskej histórie. Terminológiou súčasníkov možno povedať, že sa zrodila „superstar“ – v mnohých mestách má postavené pomníky, pomenovali po ňom ulice, námestia či literárno-jazykové súťaže, stal sa dôležitou maturitnou otázkou, natočili o ňom viacero filmov i dokumentov a nedávno bol dokonca zaregistrovaný ako obchodná značka. Štúrovo meno dnes slúži ako reklama – v niektorých slovenských mestách boli otvorené kaviarne pod značkou SHTUR či ŠTÚR (nápojové a jedálne lístky sú písané štúrovskou slovenčinou), v ktorých je možné zakúpiť si množstvo reklamných predmetov so Štúrovým portrétom. Po známom televíznom seriáli Štúrovci (1991) vznikol v rámci RTVS dokument s názvom True Štúr, v ktorom vyšetrovateľ (stvárnil ho Róbert Roth) rieši okolnosti úmrtia Ľudovíta Štúra v televíznom formáte detektívky. V jubilejnom roku 2015 sa Štúrov portrét ocitol aj na striebornej a pamätnej dvojeurovej minci.

Vošli do chrámu. Nad hlavami im hrkútal holub. Posledný zvuk zvonku. Paríž zmĺkol. Voľné nebesá ustúpili. Velebné tóny organa, veľké klenby, kamenná a zvuková opona ich oddelila od sveta. Zastavili sa v bočnej lodi, medzi druhým a tretím oltárom, vľavo od vchodu. Schúlili sa vo výklenku piliera na schodoch, ukrytí pred pohľadmi ostatných ľudí. Chrbtom boli obrátení k chóru, a keď zdvihli zrak, videli štít oltára, kríž a farebné obloky bočnej kaplnky. Krásne starodávne spevy plakali zbožnou melanchóliou. Peter a Lucia, dvaja mladí pohania, držali sa za ruky pred svojím veľkým priateľom v chráme ponorenom do smútku. A obidvaja súčasne tíško šeptali: – Ty veľký náš priateľ, pred tvojou tvárou si ho beriem, pred tvojou tvárou si ju beriem. Spoj nás! Vidíš naše srdcia.