Epické aspekty smrti

/p>

OBSAH

ABSTRAKT

ÚVOD

TEORETICKÁ ČASŤ

1. ETIKA AKO VEDNÁ DISCIPLÍNA

1.1. VÝCHODISKOVÉ HODNOTY ETIKY

1.2. ETICKÉ ROZHODOVANIE

2. UMIERANIE A SMRŤ

2.1. FILOZOFICKÉ SÚVISLOSTI ĽUDSKÉHO UTRPENIA

2.2. ZNAKY BLÍŽIACEJ SA KLINICKEJ SMRTI

2.3.PRÁVA UMIERAJÚCEHO

3. ETICKÉ ASPEKTY STAROSTLIVOSTI O ZOMIERAJÚCICH

3.1. ŠTÁDIÁ ZOMIERANIA

3.2. BIOLOGICKÁ ROVINA TERMINÁLNEJ STAROSTLIVOSTI

3.3. PSYCHOLOGICKÁ ROVINA TERMINÁLNEJ STAROSTLIVOSTI

3.4. SOCIÁLNA ROVINA TERMINÁLNEJ STAROSTLIVOSTI

3.5. ETICKÉ ZÁSADY PRÁCE SESTRY V TERMINÁLNEJ

STAROSTLIVOSTI

4. EUTANÁZIA

4.1. DRUHY EUTANÁZIE

4.2. EUTANÁZIA VO SVETE A U NÁS

4.3. EUTANÁZIA ÁNO ČI NIE?

4.4 HISTÓRIA EUTANÁZIE

EMPIRICKÁ ČASŤ

5. VYSKUM

5.1. PREDMET VÝSKUMU

5.2. CIELE VÝSKUMU

5.3. STANOVENIE HYPOTÉZ

5.4. METÓDA VÝSKUMU

5.5. anglictina/charakteristika/" class="wiki-link" title="Viac o: charakteristika">CHARAKTERISTIKA VÝSKUMNEJ VZORKY

5.6. VÝSLEDKY VÝSKUMU

5.7. DISKUSIA K VÝSLEDKOM VÝSKUMU

5.8. ZÁVER VÝSKUMNEJ ČASTI

5.9. ODPORÚČANIA PRE PRAX

ZÁVER

POUŽITÁ LITERATÚRA

PRÍLOHY

Čestné vyhlásenie Vyhlasujem, že som bakalársku prácu vypracovala samostatne a údaje som čerpala len zo zdrojov uvedených v zozname použitej literatúry.

Dátum: 30. apríla 2007 ........................................ ....

Sestrička nádej

Ani nemám inú voľbu ako, súc živý, žiť. A každý deň do každej jeho chvíle vodím si presne zničené telo. A keďže nádej morzeuje: živoť, zatiaľ čo beznádej predbieha možnú smrť, je rozhodnuté za mňa – straním nádeji.

Môžete si ma kedykoľvek nájsť blízko jej skrytých ciest. Hovoriaceho či tichého.

Ja strážim ľudský sen. A trvám tam, kde stojím.

Nie som k Vám hrubý, Iba sa o Vás bojím.

Milan Rúfus

Abstrakt Verébová Alena. ETICKÉ ASPEKTY UMIERANIA /Bakalárska práca/. Slovenská zdravotnícka univerzita v Bratislave Fakulta ošetrovateľstva a odborných zdravotníckych štúdií

Vedúca práce: PhDr. Šandorfiová Iveta

Hlavnou témou bakalárskej práce je problematika etických aspektov umierania. Bakalárska práca má časť teoretickú a praktickú. Teoretická časť má 4 kapitoly, v ktorých autorka uvádza poznatky o etike, filozofických súvislostiach ľudského utrpenia, umieraní, smrti a eutanázii. V empirickej časti je rozpracovaní a vyhodnotení výskum, ktorý autorka robila na základe zistených skutočností z dotazníka a vyhodnotila v hypotézach. V prílohách je uvedený dotazník a obrázkový materiál. Použitú literatúru autorka citovala v zmysle platnej normy STN ISO 690.

Kľúčové slová:

Etika. Umieranie a smrť. Eutanázia. Výskum. Bibliografia.

ÚVOD

„Čím väčší je strach vyprovokovaný fenoménom, tým menej sa človek zdá byť schopný hľadieť naň korektne, rozmýšľať o ňom, pochopiť ho, kontrolovať, predpokladať.“ neznámy autor

Pracujem ako sestra na chirurgickom oddelení Nemocnice s poliklinikou vo Zvolene. Každý deň sa stretávam s chorými a trpiacimi ľuďmi. Tými, ktorí bojujú so zákernými nevyliečiteľnými chorobami, ale aj s tými, ktorí sú po úrazoch. Nevyliečiteľne chorí často trpia depresiami, skľúčenosťou a pocitom beznádeje. Od zdravotníckych pracovníkov očakávajú pomoc, hľadajú u nich útechu a oni zase lieky, ktoré zmiernia ich bolesť, smútok, či utrpenie. Keď sa poobzeráme okolo seba vidíme, že nevyliečiteľne chorých ľudí z roka na rok pribúda. Povedať chorému pravdu a nevziať mu celú nádej je kus umenia. V absolventskej práci by som sa chcela zaoberať problematikou etických aspektov umierania. Ľudia sa boja smrti, aj samotného umierania, boja sa o tom rozprávať. Pre iného sa smrť stáva vykúpením lebo už nechce ďalej trpieť, pre niekoho je veľkým „strašiakom“ a vyvoláva v ňom obavu. Zdravotníctvo napreduje a my sa snažíme pacientovi poskytnúť kompletnú starostlivosť. Hľadáme spôsoby ako mu zmierniť bolesť a uľahčiť odchod zo života. O otázke smrti treba hovoriť, aby sa prijala tak, ako samotné narodenie človeka. Veď kde inde, ako pri lôžku umierajúceho môžeme lepšie prejaviť vzťah plný porozumenia, empatie, rešpektu, záujmu, súcitenia a lásky? Vzťah, ktorý nás obohatí, ktorý azda raz, keď sa priblíži naša smrť, bude pre nás oporou a pomocou. Človek by mal počas svojho života nadobúdať vedomosti aj zo zážitkov, ktoré súvisia so smrťou, smútkom, žiaľom ako aj vedomosti a schopnosti, ktoré mu umožnia zlepšiť kvalitu života a vyrovnávanie sa so stratami.

TEORETICKÁ ČASŤ

1. Etika ako vedná disciplína

„Etiku môžeme definovať v najširšom zmysle slova ako náuku a prax o mravnom, čiže hodnotovo orientovanom chcení a konaní človeka.“ (Glasa,J.-Šoltés, 1998, s.15) 1.1. Východiskové hodnoty etiky

Za základné východiskové hodnoty etiky považujeme:

Poznanie – človek vníma zmyslami rôzne podnety z vonkajšieho prostredia, rozumom reaguje na vnímané skutočnosti, a tak prichádza k poznaniu. Ale poznanie a rozum ešte nezaručujú mravnosť ľudských skutkov. Sloboda – až jej uplatnením sa stáva konanie človeka ľudským. Slobodou sa ľudský skutok realizuje, a tak získava morálnu hodnotu. Osoba – podľa filozofa Boethia: „ Osoba je nedeliteľná podstata rozumovej prirodzenosti“ (Glasa, 1998, s.73). Jedinečná charakteristika hodnoty osoby je jej ľudská dôstojnosť. Z nej vyplývajú všetky prirodzené práva človeka. 1.2. Etické rozhodovanie Etické rozhodovanie v medicíne i v ošetrovateľstve je založené na poznaní a pochopení: etických princípov etických systémov etických kódexov profesie Etické princípy

K základným etickým princípom patrí:

• 1. Princíp beneficiencie (dobročinnosti) – požaduje, aby každý zdravotnícky pracovník konal v záujme života a zdravia pacienta, pre jeho dobro.
• 2. Princíp non-maleficiencie (neuškodiť) – požaduje, aby zdravotnícki pracovníci nepoškodili pacienta. Tento princíp požaduje obmedziť riziko výkonu na minimum.
• 3. Princíp spravodlivosti – požaduje, aby starostlivosť bola poskytovaná každému človeku, bez ohľadu na rasu, národnosť, pohlavie, vek či spoločenské postavenie.
• 4. Princíp autonómie (svojbytnosti) – požaduje rešpektovanie nezávislých, slobodných a informovaných rozhodnutí kompetentného pacienta, ktoré súvisia s poskytovanou starostlivosťou. V tomto princípe sa odráža rešpektovanie dôstojnosti a osobnej integrity každého človeka.

Etické systémy Obsah etiky určujú isté uznávané hodnoty, ktoré zodpovedajú etickým systémom. K najznámejším patria: Eudaimonizmus (šťastie) – základom je úsilie o dosiahnutie šťastia. Deontonomizmus (autorita) – pokladá za základ morálnosti zákon, vôľu rešpektovanej autority. Personalizmus (osoba) - pokladá za základ morálnosti hodnotu ľudskej osobnosti. Ide o plné rešpektovanie dôstojnosti človeka, spočívajúce v uznaní absolútnej hodnoty každej ľudskej bytosti. Utilitarizmus – odvodzuje správnosť, alebo nesprávnosť konania od jeho výsledku. Morálnym cieľom je maximálny úžitok a minimálna škoda. Etické kódexy Etické kódexy sú „všeobecne platné zásady týkajúce sa povinností zdravotníckych pracovníkov, ale aj ich vzájomných vzťahov“ (Glasa, 1998, s. 51). Sú formulované pre lekárov i pre sestry. Etické kódexy nadobúdajú svoj pravý význam a účinnosť až pri praktickej realizácií etických požiadaviek a princípov v kontexte s chorým človekom.

2. Umieranie a smrť

„Život je zlomok, ako aj čas. A v každom zlomku tohoto času umiera človek alebo sa rodí a vždycky je mu niekto nablízku.“ neznámy autor Každému kto sa narodí, je do vienka daná smrť. Život človeka je podmienený smrťou a smrť je podmienkou života. Každý živý tvor je podriadený biologickým zákonitostiam života, z ktorých sa nedá len tak vymaniť a nad ktorými nemožno zvíťaziť. Jediné, čo človek môže urobiť, je to, že bude rešpektovať svoju konečnosť a z toho prostého faktu si vyvodí závery pre svoj konkrétny život. Nikto nemá dosť času, pretože každý má ten čas limitovaný. Fakty svojej konečnosti si ľudia uvedomovali vždy. V dávnych dobách bola smrť chápaná ako významný rozdiel medzi krátkym a ťažkým pozemským životom a rajským životom večným. Smrť bola bežnou súčasťou života a bola viditeľná. Každé umieranie znamenalo lúčenie. V gréckom a etruskom bájosloví žil Cháron, ktorý bol prievozníkom do ríše mŕtvych. Tento syn Ereby a Nykty bol za svoju činnosť odmeňovaný zvláštnou mincou (obolos). Peniaze boli mŕtvym vkladané do úst pred neznámou cestou na druhý breh. Fenomén tabuizovanej smrti je v našom storočí obecným javom, ktorý má priamy vzťah k samozrejmosti života. Smrť je pokladaná za zlyhanie techniky a práce zdravotníckych pracovníkov. Je vnímaná ako nutný fenomén, ktorý sa vlastne nehodí do sveta ovládaného vedou a technikou. Smrť je skrývaná, je vhodné o nej mlčať a nahlas opakovane uisťovať seba aj druhých, že v blízkej budúcnosti zvíťazíme i nad príčinami dnešnej smrti. Mali by sme sa správať skutočne ako smrteľníci, ktorí vedia, že smrť je jediná istota v dnešnom neistom svete. Smrť patrí do života . 2.1. Filozofické súvislosti ľudského utrpenia. „Len ten nájde pokoj, kto prešiel utrpením a úzkosťou“ Kierkegaard Jedným z najdôležitejších predpokladov liečby a ošetrovania s úctou k ľudskej dôstojnosti je poznávanie príčin, foriem, prejavov utrpenia človeka a hľadanie spôsobov ich zmierňovania. Utrpenie je späté s nepríjemnými a nepriaznivými okolnosťami v živote, s narušením dôležitých medziľudských vzťahov, teda situácií, ktoré človeka nejakým spôsobom obmedzujú, ohrozujú, znepríjemňujú mu život. Najširším kontextom prežívania utrpenia sú obavy a úzkosť späté s vedomím ohraničenosti života, vysporiadanie sa s konečnosťou ľudskej existencie. Najväčším utrpením je úzkosť zo smrti, konečnosti a s ním súvisiace pocity. Problém aktuálneho vyrovnávania sa s blízkou smrťou by sme mohli vložiť do jedinej otázky: Čo je to dôstojné umieranie? Je vymedzené len vonkajšími podmienkami vrátane vzťahov k umierajúcemu alebo ide predovšetkým o vnútorné vyrovnávanie sa, či posledný zápas o zachovanie sebaúcty? Záujem odbornej a laickej verejnosti o procesy umierania neustále narastá s rozvojom prostriedkov a možností zásahov do neho. Najviac sa diskutuje o závažných rozhodovacích procesoch. Táto skutočnosť je pre človeka spätá s neistotou a úzkosťou, pretože presahuje obvyklú ľudskú skúsenosť. Zároveň je to konečná etapa, posledná možnosť, keď aktuálna neodvratnosť konca sa blíži a núti vyrovnať sa s prežitým životom. Umieranie tiež patrí k ego-vzťažným situáciám. Ide tu o dôstojnosť chápanú ako vedomý špecifický vzťah umierajúceho k sebe. Epikuros ako naturalista sa snažil zbaviť ľudí strachu zo smrti „veď všetko dobro i zlo sa zakladá na zmyslovom vnímaní a smrť znamená koniec zmyslového vnímania. A tak správne poznanie, že smrť sa nás netýka, dovoľuje nám užívať smrteľný život, nepridávajúc k nemu nekonečný čas, ale naopak, oslobodzujúc nás od túžby po nesmrteľnosti.“ Pri vyrovnávaní sa s utrpením a umieraním nie je rozhodujúci ani tak charakter hodnotového systému človeka, ako jeho schopnosť aplikovať prijaté hodnoty v živote. Schopnosť prijať utrpenie a smrť, schopnosť vyrovnať sa s nepriaznivými okolnosťami majú ľudia, ktorí dokážu žiť so svojím hodnotovým systémom. Odhaduje sa, že v slovenskej populácii je ich približne 15 až 20 %. Základom pomoci pacientovi nie je len samotný proces terapie ošetrovania. Dobré umieranie spočíva predovšetkým vo sfére uspokojovania ľudských potrieb. V neposlednej miere je to neutíchajúca potreba nádeje uspokojovaná aj v podobe záujmu o chorého a umierajúceho. 2.2. Znaky blížiacej sa klinickej smrti Súčasťou starostlivosti o umierajúceho človeka je aj správne posúdenie príznakov blížiacej sa smrti. „Nejde o príznaky, ktorými sa prejavuje špecifické ochorenie pacienta, ale o také telesné znaky, ktoré jednoznačne svedčia o blížiacej sa smrti“ (Kozierová, 1995, s.825)

Patrí sem:

1. Strata svalového tonusu

relaxácia tvárového svalstva ( napr. ovisnutie sánky) ťažkosti pri prehĺtaní a postupné vyhasnutie reflexu zvracania ťažkosti pri rozprávaní zhoršená činnosť tráviaceho systému – nevoľnosť, hromadenie črevných plynov , zväčšovanie brucha, zadržiavanie stolice možná inkontinencia obmedzená hybnosť tela

2. Spomalenie krvného obehu

znížená citlivosť