Nobelova cena – najoblúbenejší židovský šport

Nobelova cena – najoblúbenejší židovský šport Na základe poslednej vôle a financných prostriedkov švédskeho priemyselníka a zároven vynálezcu dynamitu Alfreda Nobela (1833-96) bola v roku 1900 po niekolkorocných právnych obštrukciách oficiálne založená Nobelova nadácia, ktorá každorocne udeluje prestížnu cenu za významný objav, cin, alebo dielo. Cena je vyše sto rokov známa pod názvom Nobelova cena. Prvú Nobelovu cenu udelili v roku 1901 Wilhelmovi Röntgenovi. Do dnešnej doby odmenili 705 osobností. Pôvodne vytvorili pät kategórií: literatúra (100 laureátov), fyzika (171 laureátov), chémia (143 laureátov), medicína (180 laureátov), mier (111 laureátov) a v roku 1969 pribudla šiesta kategória, ekonomika (53 laureátov). V histórii Nobelovej ceny bol najmladším laureátom , ktorý v roku 1915 ako dvadsatpätrocný získal Nobelovu cenu za fyziku. Najstaršími boli 87- rocní v roku 1966, Raymond Davis v roku 2002 a tento rok. Všetci traja získali Nobelovu cena za fyziku, kategóriu, ktorá v pocte laureátov výrazne dominuje nad ostatnými. Ešte jeden údaj je zaujímavý, totiž zastúpenie Židov v pocte laureátov v porovnaní s inými národmi. Z celkového poctu nositelov Nobelovej ceny Židia tvoria 22 %, co je významné císlo, najmä ak zoberieme do úvahy, že Židia tvoria menej ako jedno percento svetovej populácie. Ako sa dá vysvetlit táto neúmernost? Je tajomstvo úspechu ukryté v mentalite Židov? Práve Židia až skoro typicky utekajú od zabehnutých regulí a hladajú inováciu v každej sfére života. Neakceptujú status quo, co môže mat v konecnej podobe formu nového lieku, novej rovnice alebo novej vízie sveta. Práve unikátnym prístupom k riešeniu problému sa clovek výrazne vzdaluje od šedivého priemeru. Existencia Židov po tisícrocia ako menšiny a život v gete, v izolácii do urcitej miery výrazne podporovali motiváciu jedinca, kreativitu sloboda-myslenia-svedomia-nabozenstva/" class="wiki-link" title="Viac o: myslenia">myslenia, sebarealizáciu. Obmedzené materiálne statky poskytovali priestor statkom duševným. Pocit neslobody a pocit ohrozenia prebúdza tvorivý potenciál. Židia boli predurcení pod tlakom svojho okolia stat sa lepšími ako boli ich otrokári, trýznitelia, nepriatelia alebo neprajníci. Pri porovnaní štátnej príslušnosti laureátov Nobelovej ceny zistíme, že aj dnes Židia dosahujú výrazne lepšie výsledky v diaspore ako v Izraeli. Samotný fakt života v stresovom prostredí, života každej etnickej menšiny v Európe

• 20. storocia, by však sám o sebe nestacil k dosiahnutiu takého významného poctu

Nobelových cien. Hlavnou ingredienciou úspechu zostáva vzdelanie a v tomto prípade vzdelanie židovské. V casoch, ked väcšina krestanskej populácie bola negramotná, každý Žid vedel cítat a písat. Židovské zákony zretelne definovali predpisy o vzdelávaní. Každá židovská komunita musela mat svoju vlastnú školu a ucitel nesmel vyucovat viac ako dvadsatpät detí. Rodicia mali zakázané prestahovat sa do mesta bez školy a ak to bolo nevyhnutné, otec bol povinný prevziat zodpovednost za vzdelávanie svojich detí. Vytvoril sa školský systém, v ktorom povinná dochádzka zacínala u chlapcov už v piatich rokoch. Nie je to len symbolika, že takejto škole sa hovorilo bejt ha-sefer co v preklade znamená domov kníh. Školský systém však nebol založený s cielom dosiahnut profesijné uplatnenie a s tým súvisiace materiálne výhody. Systém mal výlucne náboženský charakter. Už Maimonides poznamenal, že každý Žid má povinnost študovat Tóru bez ohladu ci je chudobný alebo bohatý, v zdraví alebo chorobe, v mladosti ci v starobe. Krátka citácia na tému študovania zákonov Tóry: “A vyucujte nimi usilovne deti svoje a hovorte o nich, ked sedíte doma, ked chodíte po ceste, ked si líhate a ked vstávate”. (Deut. 71:19) Vzdelávanie u Židov je vecne sa opakujúci a nikdy nekonciaci proces. Ucenie neprestalo mat svoj význam a poslanie ani v extrémnom prostredí koncentracných táborov Terezín alebo Osviencim. V dvadsiatom storocí sa židovstvo vo velkej miere sekularizovalo a výrazne stúpol pocet Židov vo vedeckých disciplínách. Napriek sekulárnemu charakteru židovstvo nadalej vychádzalo vo vztahu k okoliu z nemenných hodnôt judaizmu. Aj napriek asimilácii a ateizmu morálne odkazy Tóry ostávali pre Židov aktuálne. Zdalo by sa, že Židia konkurovali, alebo konkurujú intelektom alebo bystrejšou inteligenciou, co je však zavádzajúca a mylná predstava. Na rozdiel od iných národov v hierarchii židovského národa tak ako pred tisíckami rokov aj dnes na jednom z prvých miest prevažuje vzdelanie. Dalo by sa bez prehánania napísat „hlad po vzdelaní“. Onen hlad je tou hlavnou hybnou silou, ktorá hladá a nakoniec objavuje. Aj ked z priestorového dôvodu nie je možné vymenovat každého laureáta Nobelovej ceny židovského pôvodu, tak aspon zopár z nich v kategórii literatúra: Paul Heyse, Henri Bergson, pasternak-doktor-zivago/" class="wiki-link" title="Viac o: boris pasternak">Boris Pasternak, S.Y. Agnon, Nelly Sachs, Saul Bellow, Isaac Bashevis Singer, Joseph Brodsky, Nadine Gordimer a Kertész. Medzi laureátmi za mier figurujú mená ako Henry Kissinger, Menachem Begin, Elie Wiesel, Yitzhak Rabin a Šimon Peres. V ekonomike Paul Samuelson, Herbert Simon a Milton Friedman. Hoci Nobelova cena sa stala za poslednú dekádu symbolom politických intríg, nadalej ostáva jednou z najprestížnejších a sú to práve Židia, ktorí tvoria nezanedbatelnú súcast nielen histórie, ale aj súcasnosti Nobelovej ceny. Inými slovami, zbieranie Nobelových cien aj nadalej ostáva jedným z oblúbených židovských športov.