LOĎ, KTORÁ SA PLAVÍ DO NEZNÁMA

V jeden uzimený zasnežený mrazivý decembrový deň sa v bojnickej nemocnici presne o pol štvrtej poobede ozval prenikavý vystrašený detský plač. Áno ja! Moja maličkosť sa takto hlásila o slovo. „Kde som to? Prečo toľko fyzika/rychlost-svetla/" class="wiki-link" title="Viac o: svetla">svetla? Čo to robíte? To chladí…“ Veľmi som sa preľakla a dohovárať som sa mohla iba jedinou, deťom zrozumiteľnou rečou, čiže plačom. Všetci to však brali ako samozrejmosť a na moje otázky nikto neodpovedal. Ani k mamine ma hneď nedali. Bola totiž stále pod narkózou. Až ovela neskôr som sa dozvedela, že ako človiečik som mala namále. Narodila som sa týždeň po termíne a to cisárskym rezom. Jediný deväťmesačný zdroj potravy som mala obtočený okolo krku a mohla som sa zadusiť. Osud však nechcel, aby sa tak stalo a mne bolo dožičené 14.12. 1984 uzrieť svetlo sveta. Hneď nato ma previezli na izbu k ostatným, rovnako ukričaným kamarátom a postaralisa o mňa tak, ako sa patrí. Nechali si ma tam však strašne dlho. Veľmi mi chýbala moja mama, při ktorej mi bolo ako v bavlnke. Až po mesiaci ma kvôli žltačke bezpečne odovzdali do jej náručia a mohla som sa tešiť z mojej prvej cesty autom. Cesty domov. Tam ma už plný očakávania našiel brat. Zrazu sa z jednej milujcej osoby stali tri. Bola som stredobodom ich pozornosti. Všetci ma obskakovali predbiehajúc sa, kto ma skôr rozosmeje. Ani som sa nenazdala a nohy ma začali akosi samé od seba trochu poslúchať. Na jazyk sa drali prvé hlásky, slabiky a slová.Takto som sa pomalu prepracovala až do skôlky. Trávila som v nej však veľmi málo času, pretože vždy si nejaká tá choroba vybrala mňa, aby sa mohla vyzúriť. Posledný tretí rok som ale poctivo do škôlky chodila. Chcela som čo najrýchlejšie zanechať bábiky v kočíkoch a byť v škole. Aj zdravie sa trochu umúdrilo a ja som mohla 1. septembra hrdo vykročiť do 1. B triedy Základnej školy v wwwantiskolask Turanoch. Mamina ma samozrejme sprevádzala, veď to bol môj veľký deň. Rýchlo som si na nových kamarátov a triednu pani učiteľku zvykla. Keď som sa učila čitať, písať a počitať, cítila som sa veľmi múdro. Na jednoduché slová a príklady sa však rok čo rok začali nabaľovať čoraz zložitejšie a vo veľkom množstve. Začala som sa venovať nejakým tým záujmom, z ktorých ma najviac upútalo a dodnes fascinuje čítanie historických románov. Veľmi som si obľúbila modernú hudbu, ktorá sa počas tohoto obdobia stala pre mňa neodmysliteľnou. Ani zrazu odznela tá dôležitá veta: „Musíš si vybrať strednú školu!“ Ubehlo to veľmi rýchlo. Ani som si nestihla užiť ten povznášajúci pocit, byť na škole najstarší. Myslím však, že ho čoskoro budem môcť opäť zažiť. Teraz som už totiž v polovici plavby loďou, zvanou Obchodná akadémia v Martine. Chcela som sa sem dostať a podarilo sa mi to. Môžem o sebe povedať, že už pomaly začínam dospievať a pozerať sa na veci celkom inak. Som úplne obyčajným dievčaťom s primeranou výškou, stredne dlhými hnedými vlasmi a neidentifikovateľnými očami zeleno-modro-sivej farby, ktorá je stále iná. Nechcem však prísť o tú detskú radosť zo života, z nových vecí a preto sa budem vždy snažiť byť radšej veľkým dieťaťom ako malým dospelým.