Prvá svetová vojna 2

Cesta k prvej svetovej vojne

Koncom 20. storočia bolo v Európe päť veľkých štátov, ktoré rozhodovali o najdôležitejších hospodárskych a politických záležitostiach: Anglicko, Francúzsko, Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Rusko. Týmto štátom hovoríme veľmoci. K väčším európskym štátom patrilo ešte Taliansko. Moc Turecka, ktoré v predchádzajúcich storočiach ovládalo veľkú časť Európy, na konci 19. storočia slabla. Mimo Európy mali najväčší vplyv dve veľmoci: geografia/spojene-staty-americke-usa/" class="wiki-link" title="Viac o: spojené štáty americké">Spojené štáty americké ( USA ) a Japonsko.

Veľmoci medzi sebou navzájom súperili o osobnosti-zivotopisy/samo-623-4-658-9-vladnutie/" class="wiki-link" title="Viac o: vládnutie">vládnutie čo najväčších území a o získanie vplyvu v ostatných krajinách. Usilovali sa čo najviac rozšíriť vplyv svojej ríše čiže impéria. Takejto politike hovoríme imperialistická. Hlavným cieľom imperialistickej politiky bolo získanie surovín pre domáci priemysel, získanie odbytísk pre priemyselné i poľnohospodárske produkty a ovládnutie svetového obchodu.

Najútočnejšie zo všetkých veľmocí vystupovalo Nemecko. Po vytvorení nemeckého cisárstva roku 1871 nastal v Nemecku mohutný rozmach priemyselnej výroby. Postupne sa stalo druhou priemyselnou veľmocou na svete, hneď za USA. Ostatné veľmoci mali však už v čase, keď sa Nemecko zjednotilo, svet podelený na svoje kolónie a záujmové sféry. Nemecko začalo veľmi hlasno požadovať nové „rozdelenie sveta“, v ktorom by mu pripadol najväčší diel. Postupne vznikali plány na nemeckú svetovládu. Hovorilo sa tomu, že Nemecko si chce vydobyť „miesto na slnku“.

Aj ostatné veľmoci presadzovali svoje záujmy. Najväčšia koloniálna veľmoc británia">Veľká Británia si chcela udržať svoju koloniálnu ríšu a svoju prevahu na mori. Francúzsko si tiež bránilo svoje kolónie a okrem toho požadovalo od Nemecka nevrátenie Alsaska-Lotrinska, ktoré mu Nemecko ulúpilo v prvej prusko-francúzskej vojne (1871). Rusko sa usilovalo preniknúť na Balkánsky polostrov, na Blízky východ a ovládnuť čiernomorské úžiny Bospor a Dardanely. Najslabšia európska veľmoc - Rakúsko-Uhorsko – hľadala východisko zo svojich ťažkostí v prenikaní na Balkán.

V boji za svoje záujmy hľadali veľmoci spojenectvo s inými veľmocami, s ktorými nemali vážne územné spory. Začali sa vytvárať vojensko-politické bloky. Ako prvý takýto blok vznikol Dvojspolok – spojenectvo Nemecka a Rakúsko-Uhorska (1879). K Dvojspolku sa pripojilo Taliansko a vznikol Trojspolok. S krajinami Trojspolku podpísalo spojenecké zmluvy Rumunsko.

Do druhého vojenského bloku sa združili krajiny, ktoré sa cítili byť ohrozené nemeckou útočnosťou: Veľká Británie, Francúzsko a Rusko. Tento blok dostal pomenovanie Dohoda.

Záujmy veľmocí sa stretali a narážali na seba ba viacerých miestach vo svete – v Afrike, na Blízkom východe, v Tichomorí. V Európe takýmto najcitlivejším miestom, kde mohol vypuknúť vojnový konflikt, bol Balkánsky polostrov. Malé balkánske, prevažne slovanské, národy bojovali za svoju národnú slobodu proti zvyšku tureckej nadvlády. Do tohto boja zasahovali veľmoci, ktoré mali na Balkánskom polostrove svoje vlastné záujmy, hlavne Rusko, Rakúsko-Uhorsko a Nemecko. Vážna kríza vznikla, keď si roku 1908 Rakúsko-Uhorsko pripojilo územie Bosny a Hercegoviny.

Malé balkánske národy povstali do vojny proti zvyškom tureckej nadvlády a roku 1912 Turecko vo vojne porazili ( prvá balkánska vojna ). Bulharsko však nebolo spokojné s rozdelením územia po tejto vojne a napadlo Srbsko. K Srbsku sa pridali ostatné balkánske štáty i porazené Turecko. Začala druhá balkánska vojna (1913), v ktorej bolo Bulharsko porazené. Aj naďalej ostával Balkán i celá Európa nepokojné. Nemecko si želalo vojnu a bolo na ňu pripravené. Hľadalo iba vhodnú zámienku.