chudoba romov

Sociálny dištanc majority a sociálne vylúčenie ako prvok etnizácie chudoby Rómov Ako sa uvádza v „Chudobe Rómov“, „typickým rysom rómskej chudoby je jej priamy vzťah k sociálnemu vylúčeniu“ (kol. aut., 2002; s. 47). Majorita vníma Rómov spravidla ako jednotnú skupinu, ktorá sa odlišuje a žije na okraji ekonomika/obchodne-spolocnosti-druzstva-zdruzovanie-podnikov/" class="wiki-link" title="Viac o: spoločnosti">spoločnosti. Sociálne vylúčenie a diskriminácia Rómov vo verejných veciach a v rámci občianskej spoločnosti je dôležitým faktorom ovplyvňujúcim prístup Rómov k pracovným príležitostiam, vzdelaniu a ďalším verejným službám. Vylúčenie Rómov na Slovensku pramení z kombinácie historických, kultúrnych. sociologických a geografických faktorov a výrazne sa líši od komunity ku komunite. Celkový rozsah tohto problému a jeho korene je veľmi ťažké identifikovať. Jednu z verzií vysvetlenia sociálneho dištancu väčšinovej populácie voči Rómom ponúka sociologická dvojica M. Vašečka a R. Džambazovič. Domnievajú sa, že rozhodujúcim faktorom sociálneho dištancu ako majority tak aj samotných Rómov je negatívne vnímanie odlišnosti rómskej kultúry. (Vašečka, 2000; s. 3) Výskumy potvrdzujú, že toto negatívne vnímanie bolo založené skôr na stereotypoch než na priamej skúsenosti. V „Chudobe Rómov“ sa ďalej dozvedáme, že negatívne vnímanie Rómov medzi Nerómami sa za posledných desať rokov zintenzívnilo a vzťahy medzi Rómami a Nerómami sa sústavne zhoršujú. Pre tento fakt existuje niekoľko možných vysvetlení, vrátane upadajúceho spoločenského postavenia Rómov, ich rastúcej nezamestnanosti a zvyšujúcej sa závislosti na sociálnych dávkach. Negatívne stereotypy sú posiľňované aj rastúcou geografickou separáciou a klesajúcim kontaktom medzi Rómami a Nerómami. Segregovaní a marginalizovaní Rómovia majú nízky sociálny kapitál, tzn., že postrádajú sociálne siete (kontakty), na ktoré by sa mohli spoľahnúť a ťažiť z nich. Do veľkej miery sú izolovaní od väčšinového obyvateľstva. Rómovia zriedkavo udržiavajú fungujúce vzťahy s inými etnickými skupinami, čo vedie k sociálnej dištancii a nepochopeniu na oboch stranách. Inštitúcie, najmä samosprávne orgány, verejné služby a kostoly sa najčastejšie nachádzajú v integrovaných oblastiach, do ktorých majú segregovaní Rómovia obmedzený prístup. Rómske deti sú často zaradované do osobitných škôl a tried. Sociálni pracovníci iba zriedkavo navštevujú segregované osady a vo všeobecnosti majú obmedzené kontakty s rómskymi osadami.

Sociálna dimenzia postavenia Rómov na trhu práce ako prvok etnizácie ich chudoby Rómovia v krajinách strednej Európy patria medzi sociálne kategórie najviac ohrozené vylúčením z trhu práce a v dôsledku toho medzi sociálne a ekonomicky slabšie spoločenské vrstvy. Často sa segregovaní Rómovia dávajú do súvisu s tzv. underclass. Hľadanie odpovede na otázku pôvodu tejto hlbokej chudoby podnikla I. Radičová (Radičová, 2001; s. 444-8) a niečo sa dozvedáme aj z „Národnej správy“ (kol. aut, 2000; s. 96-100). V minulosti bola prevažná časť rómskej populácie súčasťou "tradičnej, starej" chudoby a tvorila viditeľné "ostrovčeky chudoby". S nástupom industrializácie prišlo ku kumulácii handicapov a Rómovia sa umiestňovali medzi nižšími sociálnymi kategóriami. Obdobie transformácie po roku 1989 viedlo v prípade veľkej časti rómskej populácie k tomu, že Rómovia sa zmenami zaradili skôr do kategórie porazených ako do skupiny víťazov. I. Radičová to odôvodňuje predovšetkým ich stratifikačnou vykorenenosťou. Rómovia podľa nej totiž neboli počas transformácie v roku 1989 zapojený ani do jednej z dvoch stratifikačných pyramíd bývalého režimu: vzhľadom na svoju nízku kvalifikovanosť a nízku vzdelanosť neboli formálne funkčne zaradení v zamestnaní a neboli ani zaradení v istých sociálnych sieťach. Tak sa znásobila hĺbka chudoby, do ktorej po roku 1989 padli. Následne vznikli podľa I. Radičovej dva výrazné javy. Prvý z nich odkazuje na tzv. znásobenú marginalizáciu, keď Rómovia žijú segregovaní na marginalizovanom území. Vytvára sa uzatvorené spoločenstvo s homogenizovanou štruktúrou, kde sa presadzuje len jeden vzorec sociálneho správania sa a jedna životná stratégia. Vzniká fenomén, ktorý sa zvykne nazývať aj kultúrou chudoby. I. Radičová hovorí o fenoméne znásobenej kultúrnej závislosti, ktorá sa navonok prejavuje výraznou pasivitou, rezignáciou, apatiou a i agresivitou. Tu už typické črty underclass presahujú znaky rómskej etnicity. Obidva spomenuté javy stabilizujú tzv. cyklus absolútnej chudoby a podmieňujú pascu nezamestnanosti, z ktorej sa Rómovia nedokážu využitím svojho súčasného potenciálu dostať. Stávajú sa závislými na dávkach sociálnej pomoci na dávkach sociálnej pomoci poskytovanými inštitúciami štátnej sociálnej politiky. Výsledkom je extrémne vysoká dlhodobá nezamestnanosť, pričom dochádza k intergeneračnému reprodukovaniu tohto stavu. Nerovnosť šancí Rómov je teda dôsledkom nahromadených hendikepov: hendikepu historického postavenia v spoločnosti spolu s verejnou politikou zameranou na rómsku menšinu, hendikepu nezaradenosti do stratifikačných pyramíd a hendikepu nepripravenosti samotných Rómov na transformáciu.

záver Ako sme ukázali, tzv. rómsky problém chudoby je nutné od začiatku považovať za problém sociálneho vylúčenia a nie problém etnicity. Tento problém rovnako neznesie generalizáciu – nie je problémom všetkých Rómov. Najhendikepovanejšou časťou rómskej populácie sú totiž hlavne segregovaní Rómovia.