chudoba

Programy štrukturálnych reforiem

Tieto programy spočívajú v opatreniach, ktoré krajine majú pomôcť splácať dlhy a to tým, že bude zarábať väčšie množstvo tvrdej meny – zvyšovaním exportu a znižovaním importu. Iba v máloktorej krajine tieto programy zabrali, v drvivej väčšine viedli k zhoršeniu ekonomickej situácie. Vo všetkých krajinách, ktoré programy prijali, boli najviac postihnutí chudobní.

Aby krajina získala viac zahraničnej meny, vlády obvykle pri implementácii Programu štrukturálnych reforiem museli urobiť tieto kroky:

· Vynakladať menej peňazí na zdravotníctvo, školstvo a sociálne služby, takže ak ľudia chceli mať tieto služby, museli si za ne platiť.

· Devalvovať svoju menu, čo viedlo k zníženiu príjmu z exportu a zvýšeniu nákladov na dovoz.

· Znižovať dotácie potravín, takže ceny základných potravín v priebehu niekoľkých dní mohli výrazne vyskočiť

· Prepúšťať a znižovať mzdy v štátnej správe a v službách zabezpečovaných štátom

· Privatizovať štátne podniky vrátane ich predaja zahraničným investorom

· Vytláčať malé farmy zabezpečujúce základné potraviny pre vlastnú obživu a nahradzovať ich veľkými farmami produkujúcimi plodiny pre export. V dôsledku toho roľníci zostali bez pôdy, na ktorej by si mohli pestovať potraviny pre seba a iba málo z nich našlo prácu na veľkých farmách

Veľké množstvo štúdií ukazuje, že silné ázijské štáty s úspešnou ekonomikou, ktoré boli jadrom ázijského zázraku, vo veľkej miere zasahovali do svojich ekonomík. Prakticky sa dopúšťali všetkých hriechov, pred ktorými inštitúcie vystríhajú krajiny Tretieho sveta.

Nedodržiavanie neoliberálnych zásad bolo receptom skoro všetkých dnes bohatých ekonomík.

Práve sociálny štát pomohol dnešným bohatým krajinám hospodársky sa rozvinúť – rozvojové krajiny to majú dnes zakázané.

Voči ére globalizácie je možné postaviť cestu rozvoja v minulých desaťročiach, ktoré boli všeobecne oveľa viac zahľadené do sebe. Pred rokom 1980 si mnohé krajiny cieľavedome volili politiku izolácie svojich ekonomík od svetového trhu s cieľom poskytnúť domácim priemyselným odvetviam príležitosť na to, aby sa rozvinuli, a to až do vtedy, kým sa nestali konkurencieschopné. Napríklad politika rozvoja zameraná na nahrádzanie dovozov bola často spájaná s ochrannými tarifami a dotáciami pre kľúčové odvetvia.

Takisto bežné boli požiadavky kladené na ekonomika/zahranicne-investicie-soc/" class="wiki-link" title="Viac o: zahraničné investície">zahraničné investície. Od investorov bolo požadované, aby zamestnávali domácich pracovníkov a aby kupovali vstupy od domácich výrobcov, čo bol spôsob ako zabezpečovať transfery technológií.

Bolo bežné, že viaceré rozvojové krajiny výrazne obmedzovali toky. Robilo sa to z viacerých dôvodov – za účelom zvýšenia stability mien, povzbudzovania zahraničných korporácií a občanov, aby držali pri sebe veľké sumy domácej meny na investovanie vnútri krajiny.

Priemyselne vyspelé národy pochopili, že niektoré formy ochrany umožňujú kapitálu, aby zostal vnútri ekonomiky a teda prostredníctvom multiplikačného efektu pomáhať pozdvihovať ekonomiku.

Sme však svedkami toho, že rozvojové krajiny sú nútené sa zriekať tých istých opatrení, ktoré priemyselne rozvinutým štátom v minulosti k prosperite.

Mnohí si položia otázku, či cieľom Svetovej banky a MMF a ich podporovateľov je skutočne rozvoj a či ich úmyslom nie je len udržiavať chudobné krajiny slabé a závislé. Pretože snaha, aby rozvojové štáty súťažili na globálnom trhu na rovnakej úrovni ako priemyselne vyspelé národy sa rovná ekonomickej samovražde.