Ivan Krasko: životopis

Písal pod pseudonymom Janko Cigáň - takto podpisoval básne, ktoré posielal do časopisov: Pieseň nášho ľudu, Deň spásy, Za búrnej noci, neskôr pod menom Ivan Krasko. Je autorom dvoch básnických zbierok Nox et solitudo (Noc a samota) a Verše. Je vedúcou osobnosťou SLM. V prvej básnickej zbierke nachádzame jeho základné postoje k svetu: smútok, samota, opustenosť a pesimizmus. Nie je náhodou, že umiestnil svojho lyrického hrdinu, ktorým je väčšinou samotný básnik, do ovzdušia tmavej noci a smutnej samoty. Má to mnoho subjektívnych i objektívnych príčin. Kraskova poézia vznikala ďaleko od domova, preto sa v nej vynárajú spomienky na rodný kraj a na preňho najdrahšiu bytosť – matku. Študoval v Rumunsku, V Prahe a počas 1. svetovej vojny bojoval na talianskom a ruskom fronte. V mnohých básňach sa zamýšľa nad zmyslom ľudského života (Pretože som prach). Opisuje rozličné prírodné javy (Zmráka sa, Topo- le). Spomína na svoju matku (Vesper dominicae – Nedeľný večer), matka preňho predstavuje kladné mravné hodnoty – trpezlivosť, starostlivosť, dobrotu, lásku. V mnohých básňach vyjadruje svoje osobné a ľúbostné pocity a zážitky (Už je pozde). V básni Jehovah (boh pomsty) odhaľuje národný a sociálny útlak, privoláva pomstu na vlastný národ pre jeho pasivitu. Napätie v osobnom postoji k svetu vyjadruje Krasko cez vnútorné prežívanie citových a mravných sklamaní, čo ovplyvňuje aj formálnu stránku jeho bás- ne, ktorá tvorí vždy celok, ktorému sa podraďujú epické a dramatické prvky, no najmä situácia lyrického subjektu. A to i vtedy, keď v Nox et solitudo použije ba až jednotvárnosť aj vo výbere lexiky (opakovanie, významová synomymia). Druhá zbierka Verše obsahuje 27 básní s podobnou tematikou, básnik však už prekonáva pasívny postoj k životu, uvedomuje si nevyhnutnosť dostať sa zo zajatia sútku a prejavuje odhodlanie bojovať proti útlaku a biť sa so životom. Otvorene protestuje proti bezpráviu, vyjadruje vzdor a vyznáva do boja za slobodu v básňach: Otrok – básnik sa tu predstavuje ako jeden z trpiacich, utláčaných a burcuje k odporu, k pomste za všetky krivdy. Otcova roľa – básnik tu už vystupuje ako uvedomelý a sebavedomý obranca zotročeného ľudu, vyjadruje svoje primknutie k ľudu, k jeho sociálnym tradíciám. Táto báseň je akoby výčitkou sloboda-myslenia-svedomia-nabozenstva/" class="wiki-link" title="Viac o: svedomia">svedomia básnika, ktorý odišiel z „otcovej role“ – z rodnej vlasti. Priznáva sa k svojmu blúdeniu, odsudzuje väčšiu časť inteligencie, ktorá odchádza do zahraničia a necháva slovenský ľud osamotený vo svojom utrpení. Baníci – je ideovo najúčinnejšia báseň, sociálny a národný útlak tu vystupuje v podobe démona, ktorý chce zákerným spôsobom každého vlákať so svojich osídiel, domnieva sa, že svojimi sľubmi a výhodami ľahko dosiahne zradu na národe a na robotníkoch. Básnik sa však proti jeho zvodom stavia kriticky a so vzdorom, čaká na slobodu, na robotníkov – baníkov, ktorí svojím revolučným bojom zvrhnú panstvo a vykorisťovanie. Solitudo – opisuje pocit osamelosti človeka, bolestný výsledok neúspešného hľadania citovej harmónie. Život – jedna z najradostnejších básní, básnik si uvedomuje krásy života, jeho osobné smútky sa menia na chuť pasovať sa so životom a jeho nástrahami. Základnými motívami Kraskovej poézie sú ľúbostné city, biblické motívy, príroda, rodný kraj, matka, úvahy nad vlastným životom, o pozemskom živote, ľudstve, sociálne a národné problémy. Ivan Krasko využíval vo vojom básnickom diele viaceré zobrazovacie postupy pri stvárňovaní skutočnosti. Z impresionizmu si osvojil zmysel pre vyjadrenie farebnosti sveta, zachytenie tieňohry a rozličných farebných kontrastov („Je šedé nebo…“, „Atrament ešte čerstvý, rudý…“). Symbolizmus ho inšpi- roval k eufonickej výstavby verša, v ktorom sa uplatňujú samohlásky nízkeho (a, o, u) a vysokého (i, e) znenia („Ó, hlava hučí mysľou nezvanou a ťažko, ťažko vonia rezeda“) a k využívaniu symbolov: topoľ – symbol pesimizmu, tragického životného pocitu, otcova roľa – rodný kraj… Krasko má zásluhu na modernizácii verša v slovenskej poézii. Zmenil najmä vetnú výstavbu verša. Takmer úplne sa vzdal inverzie (obrátený slovosled). Používal prirodzený slovosled. Z toho vyplynula aj zhoda medzi rytmickou a vetnou výstavbou verša. Ivan Krasko písal aj prózu. Začínal „portrétnymi štúdiami“: Naši, Sentimentálne príhody (Svadba, Almužna – podobná Tajovského poviedke Na chlieb). Čitateľsky zaujala próza List mŕtvemu, potom ešte vznikli udalosti, Bájka pre moju milú a básne v próze Nos, Ja. Kraskovho epického hrdinu charakterizuje problematická povaha, prichádzanie o ilúzie, pocit osamelosti – pocity moderného človeka, ktorý stratil istoty starého sveta.