Didaktika 1

12/ Základné otázky didaktiky (etymológia, história, súčasné ekonomika/konkurencieschopnost-slovenskej-produkcie-vychodiska-realny-vyvoj-1993-2000/" class="wiki-link" title="Viac o: východiská">východiská ponímania didaktiky, didaktika v štruktúre pedagogickej vedy a metódy jej výskumu, didaktika všeobecná a predmetové didaktiky).

Pojem didaktika pochádza z gréčtiny – didaktikos, didasko = učiť, vyučovať, poučovať, učiť sa, nechať sa poučiť. S týmto pojmom sa stretávame už v rozdelenie-stredoveku/" class="wiki-link" title="Viac o: stredoveku">stredoveku u Huga von St. Victora v podobách Eruditio didascalia a Didascalion. Na označenie didaktiky ako pedagogickej disciplíny sa však začal používať až v 17. storočí a počiatky tvorby didaktických teórií sú späté s menami W. Ratke a J. A. Komenský (1592-1670). V dejinnom kontexte rozoznávame štyri po sebe nasledujúce, ale nenadväzujúce východiská didaktiky:

• 1. Didaktika ako umenie učiť (vyučovať) – toto ponímanie didaktiky nachádzame u Ratkeho a Komenského. Obaja zdôrazňujú, že v porovnaní so stredovekými predstavami o učení je didaktika umením novým. Kým stredovek akcentuje vo vede (aj v učení) výlučne obsah učenia, v ich systéme sa do popredia záujmu dostáva žiak – učiaci sa. To znamerná, že učenie neznamená len transformovanie vedy do poznatkov žiakov, ale musí zahŕňať aj psychologické východiská, najmä s ohľadom na psychický vývoj detí.
• 2. Didaktika ako veda o vyučovaní (teória vyučovania) – Herbart (1776-1848). Didaktiku považoval za jednu z kľúčových disciplín pedagogiky a ponímal ju ako vedu o vyučovaní. Zdôrazňoval výchovnú formu výučby, ktorú však chápal tak, že medzi žiaka a učiteľa sa kladú vyučovacie predmety a cez ne sa medzi nimi vytvára sprostredkovaný vzťah. Didaktika je potom sústredená na problém vyučovacích predmetov a jej úlohou je objasniť spôsob ich výberu, usporiadania, zoradenia a stvárnenia. Vo vyučovaní zdôraznil štyri formálne stupne (jasnosť, asociácia, systém a metóda), ktoré však viedli k stereotypu v školách.
• 3. Didaktika ako veda o vzdelávaní – Otto Willmann. Didaktiku chápe ako vedu o získavaní vzdelania. Jej obsahom je otázka školstva (a vzdelávania v ňom) v historickom a sociálnom stvárnení). Má teda skúmať historické typy školstva, motívy vzdelávania, jeho obsahy, školskú činnosť i školstvo súčasné.
• 4. Didaktika ako program – hnutie novej výchovy, reformná osobnosti-zivotopisy/pedagogika-13/" class="wiki-link" title="Viac o: pedagogika">pedagogika (E. Keyová, Montessori, Decroly, Cousinet, Claparéde, Kerschensteiner a iní; polovica 20. storočia). Centrum pozornosti sa prenieslo z učiteľa na žiaka. Dieťa „sa stáva slnkom, okolo ktorého sa točia výchovné prostriedky. V škole je potrebná predovšetkým aktivita dieťaťa. Tak vznikajú rôzne programy: Projektová metóda, Daltonský plán, Winnetská sústava a pod.

Súčasné východiská chápania didaktiky a jej predmetu

V didaktike W. H. Peterssena je rozlíšených 5 východísk ponímania didaktiky:

• 1. Didaktika orientovaná na vzdelávanie – vzdelávanie chápe ako osvojovanie si kultúrnych obsahov, preto sa orientuje najmä na riešenie otázky obsahu výučby.
• 2. Didaktika orientovaná na učenie – je úplným opakom didaktiky orientovanej na vzdelávanie , t.j. nesústreďuje sa na obsah, ale predovšetkým na proces učenia a vyučovania.
• 3. Didaktika orientovaná na informatiku – vychádza z teórie riadenia, lebo je presvedčená, že výučbu možno riadiť. Zameriava sa najmä na optimálne stratégie jej riadenia.
• 4. Didaktika kriticko-komunikatívna – Výučbu chápe ako interaktívny proces, preto v poporedí záujmu didaktiky má byť sociálny, ľudský aspekt interakcie vo výučbe, určujúci je pre ňu ľudský vzťah.
• 5. Curriculárne hnutie – sústreďuje sa na problematiku cieľa, určuje cieľové predstavy, ich hierarchiu a kontrolu ich dosahovania.

V súčasnosti sa didaktika najčastejšie vymedzuje ako teória o obsahu vzdelania a o procese vyučovania a učenia sa. Skúma edukačný proces ako:

• proces transformácie spoločenskej skúsenosti, kultúrnych obsahov do učiva a v interaktívnom procese učiteľ – žiak do vedomia žiaka;
• zložitý, dynamický systém utváraný jednotou jeho základných komponentov, ktoré tvoria cieľ, obsah, interakcia učiteľ – žiak, podmienky a prostriedky výučby.

Odpovedá na otázky prečo, čo a ako vyučovať, t.j. vedecky zdôvodňuje určovanie cieľov, výber učiva a voľbu stratégií (metód, foriem a prostriedkov), a to na základe odhaľovania zákonitostí výučby.

K základným úlohám didaktiky patrí úloha:

• 1. diagnostická – diagnostikuje, hodnotí výučbu, čím zároveň odhaľuje aj jej zákonitosti;
• 2. prognostická – predvída perspektívy obsahovej a procesuálnej stránky výučby;
• 3. inštrumentálna – opisuje ako vyberať, štruktúrovať učivo, voliť stratégie výučby;
• 4. normatívna – stanovuje ideálne ciele, normy a pod.

V didaktike sa javí ako problematická otázka toho, čo má vlastne skúmať. Kým v minulosti sa tak v humanitných, ako aj v prírodných vedách uplatňoval pri skúmaní najmä popisný prístup, objektívne metóy a pod. v súčasnosti sa čotaz viac zdôrazňuje potreba vysvetliť, objasniť význam javov objektívnej reality, čo sa nezaobíde bez hodnotiacich súdov a výpovedí, subjektívnych názorov výskumníkov. Didaktika sa tak formuje nielen ako veda deskriptívna, ktorá poipisuje existujúci stav (diagnostická úloha), ale aj normatívna (normatívna úloha), ktorá vytvára predstavu ideálnych cieľov i preskriptívna (inštrumentálna a prognostická úloha), ktorá naznaťuje cesty (metódy, postupy, prostriedky), ako tieto ideály dosiahnuť.