Referát sa zaoberá zločinmi komunistického režimu po roku 1948, najmä praktikami voči politickým väzňom a diskrimináciou, ktorá pretrvávala aj po roku 1989. Autor poukazuje na utrpenie bývalých príslušníkov pomocných technických práporov (PTP) a na potrebu spravodlivosti a odškodnenia pre týchto postihnutých.
- Stalinizmus a jeho zločiny majú dlhodobé následky.
- Politicky nespoľahlivé osoby boli bez súdneho procesu posielané do nútených prác.
- Útvary PTP boli formálne zrušené v roku 1954, ale mnohí boli prepustení až v roku 1955.
- Diskriminácia postihnutých pretrvávala aj po roku 1989.
- Volanie po spravodlivosti a odškodnení pre bývalých príslušníkov PTP.
Pred 50 rokmi zomrel hlavný komunistický tyran, generalissimus osobnosti-zivotopisy/j-v-stalin/" class="wiki-link" title="Viac o: j. v. stalin">J. V. Stalin; zostal však stalizmus. Prvky a metódy jeho zločineckého systému zapustili hlboké korene a rozšírili sa ako rakovina do takmer celého sveta. Chcem poukázať na zločiny po roku 1948, ktorých dôsledky sa sťahajú až do roku 1989, a v nemalej miere i potom.
Najmä mladšia generácia nevie nič o tom, že ak napríklad organizácia komunistickej strany označila “nepohodlné” osoby či rodiny za politicky nespoľahlivé (napríklad, keď boli proti násilnej kolektivizácii pôdy, keď zaujímali kritické postoje apod.), muži z takto označených rodín, vo veku 17 až 60 rokov, bez ohľadu na branný pomer a bez súdneho procesu a možnosti obhajoby, mohli dostať na dobu neurčitú povolávací rozkaz do vojenských táborov nútených prác, tzv. pomocných technických práporov (PTP).
Takým politickým trestancom napríklad veliteľ práporu na Ostravsku vyhlásil: “Teď už bude jen pláč a skřípění zubů, s vami už lidská společnost nepočíta!” A veliteľ 52. PTP vo Sv. Dobrotivé, štábny kapitán B. Ťouplík, im povedal: “S vašimi hlavami vydláždíme silnice.” Historici z archívov vyčitali, že my “pétépaci” sme boli plánovaní na postupné odtransportovanie z našich do ruských gulagov na Sibír - s ortieľom “návrat domov nežiaduci!”.
Politický sekretariát ÚV KSČ pod medzinárodným tlakom formálne zrušil 21. apríla 1954 útvary PTP, no veľa ich príslušníkov bolo prepustených až v novembri 1955, ba pri zmene názvu útvarov i neskôr. Mnohí z nás boli z útvarov PTP prepustení, keď sme sa v rámci náboru do baní, hút či stavebníctva prihlásili na “dobrovoľnú brigádu” najmenej na tri roky. Negatívne politické poznámky vo vojenských knižkách, uchovávaných u zamestanávateľov “pétépákov” (pre ktorých neplatil tzv. výmaz tresu), zostali a sprevádzali nás ako diskriminačný výkričník, brániaci v postupe v zamestnaní, a to až po november 1989. Tendencie diskriminácie pokračovali aj po roku 1989 všade tam, kde vo vedúcich funkciách zostali či znova sa ich ujali komunisti.
V. Bukovskij sa v knihe “Jugment á Moscou” dožaduje norimberského tribunálu na súdenie zločinnosti komunistického režimu. Postihnutí “pétépáci” takú požiadavku nevyslovil. Je to nedôslednosť či veľkorysosť?
Ujmu na zdraví, na osobnej cti i ďalšie ujmy ťažko odškodniť. Avšak aj pre bývalých príslušníkov PTP, ktorí vo vykorisťovateľskom pracovnom nasadení utvorili pre štát miliardové hodnoty, by mali kompetentní rozhodnúť o finančnom jednorazovom príspevku - tak ako v roku 2002 rozhodli pre väčšinu postihnutých z iných spoločensko-politických kategórií. Tak by to bolo spravodlivejšie.
🤔 Najčastejšie otázky k téme
Aké boli dôsledky zločinov komunistického režimu na jednotlivcov?
Jednotlivci, ktorí boli označení ako politicky nespoľahliví, boli posielaní do nútených prác bez súdneho procesu, čo malo dlhodobé negatívne dopady na ich životy a kariéry.
Kedy boli zrušené útvary pomocných technických práporov (PTP)?
Útvary PTP boli formálne zrušené 21. apríla 1954, avšak mnohí ich príslušníci boli prepustení až v novembri 1955.
Aké opatrenia by mali byť prijaté voči bývalým príslušníkom PTP?
Bývalí príslušníci PTP by mali byť odškodnení finančným jednorazovým príspevkom, podobne ako iné postihnuté skupiny, aby sa dosiahla spravodlivosť.