Teória znakov

1Teória znakov

Do začiatku päťdesiatych rokov prevládali názory, že „lídrom“ sa manažér rodí, má teda určité vrodené vlastnosti, ktoré ho predurčujú k tomu, aby kolektív viedol. Tento prístup má svoje historické korene ešte v staroveku a rozdelenie-stredoveku/" class="wiki-link" title="Viac o: stredoveku">stredoveku. Vytušenie tesnej súvislosti medzi úspešnosťou byrokracia/" class="wiki-link" title="Viac o: organizácie">organizácie a kvalitou vedúcich pracovníkov bolo hlavným stimulom rozvoja metód personálneho výberu v dobe medzi svetovými vojnami. Veľmi skoro bol spochybnený názor, že na identifikáciu dobrého vedúceho postačí iba test všeobecnej inteligencie. Pre vytvorenie solídnych kritérií výberu bolo nevyhnutné skúmať charakteristiky – rysy – osobnosti úspešného vedúceho. Pri tomto prístupe je dôležité poznať vlastnosti, ktoré odlišujú úspešných vedúcich od tých neúspešných, alebo teda čo odlišuje vedúcich od vedených. V historickom vývoji to boli najprv fyzické vlastnosti (sila, veľkosť, zdravie, konštitúcia), neskôr vodcovstvo, potom psychické a osobnostné vlastnosti (inteligencia, sila vôle, usilovnosť, motivácia). Na základe značného počtu štúdií sa zistilo, že medzi najdôležitejšie faktory vodcovstva môžeme zaradiť tieto (Vružek, Š., 1999): • schopnosti (inteligencia, chytrosť, výrečnosť, originálnosť, súdnosť), • výkony (školské výsledky, vedomosti), • zodpovednosť (spoľahlivosť, iniciatíva, prispôsobivosť), • status – postavenie (socio-ekonomická pozícia, popularita), • duševná úroveň. Bryman (Bělohlávek, F., 1996) rozdeľuje rysy relevantnej úspešnosti vo vedúcich funkciách do troch skupín: • fyzické faktory: výška, váha, zjav, vek, • schopnosti: inteligencia, výrečnosť, znalosti, atď. • rysy osobnosti: konzervativizmus, introverzia – extroverzia, dominancia, osobné prispôsobenie, sebadôvera, interpersonálna citlivosť a emocionálna kontrola. Kirkpatrick a Loske (Bělohlávek, F., 1996) zhrnuli rysy, ktoré odlišujú úspešných vedúcich od ostatných: • sebariadenie (vrátane ambícii, energie, vytrvalosti), • silné želanie viesť, • česť a vnútorná integrita, • sebadôvera (vrátane emocionálnej stability) • kognitívne schopnosti (vrátane schopností zvládať obrovské množstvá informatika/zaznamenavanie-informacii/" class="wiki-link" title="Viac o: informácií">informácií), • znalosť oboru. Štúdie, ktoré pokúšali odkryť črty tvoria dlhý zoznam. Možno ich zoskupiť do šiestich kategórií, pričom každá z nich sa ešte špecifikuje (Sedlák, M., 2000): • fyzické – vek, výška, váha a pod. • príprava človeka – výchova, skúsenosti, spoločenský pôvod alebo status, mobilita, • inteligencia – schopnosť, úsudok, znalosť, • osobnostné vlastnosti – agresivita, ostražitosť, dominantnosť, rozhodnosť, entuziazmus, nezávislosť, sebadôvera, autoritatívnosť, • črty charakterizujúce vzťah k úlohám – zodpovednosť, vytrvalosť, iniciatívnosť, • sociálne črty – schopnosť dozerať, kooperatívnosť, prestíž, taktnosť, diplomacia. Niektorí pracovníci zaoberajúci sa výberom a náborom manažérov stále veria, že teória čŕt stále platí. Porovnanie vedúcich pomocou týchto charakteristík to však veľmi nepotvrdzuje. Výsledky skúmania dokonca priniesli sklamanie. Niekedy sa konštatuje, že výskum zameraný na črty vedúcich málo prispel k vysvetleniu toho, čím sa majú manažéri vyznačovať. Je isté, že všetci vedúci nemajú všetky uvedené vlastnosti, pričom mnohí, ktorí nie sú vedúcimi, ich majú. Nemožno predpokladať ani to, že manažér ktorý je napríklad rozhodný, inteligentný a pod. bude efektívnym vedúcim. Je však pravdou, že s odlišnosťami niektorých individuálnych charakteristík sú spojené rozdiely vo výkone zamestnancov. Nedostatky prístupu založeného na črtách charakteristických pre vedenie možno zhrnúť takto: mnohé zo štúdií sa nezhodujú v tom, ktoré vlastnosti a aké vzťahy medzi nimi sú pre vedúceho rozhodujúce. Stáva sa, že v jednej inštitúcii sa niektorej vlastnosti pripisuje pozitívny vzťah k vedeniu a v inej sa chápe negatívne, resp. nepripisuje sa jej osobitný význam. Zoznam čŕt každoročne rastie s ukazuje sa, že v budúcnosti sa objavia ďalšie. Väčšina výskumov sa opiera o malú reprezentatívnu vzorku skúmania, čo nie je vierohodné. Nešpecifikuje sa náležite význam jednotlivých čŕt, resp. nič sa nehovorí o tom, akým rozsahom každej vlastnosti by sa vedúci mal vyznačovať. Pri tomto prístupe sa neberú do úvahy podriadení, ktorí môžu významne ovplyvniť plnenie úloh. Diskusia o jednotlivých vlastnostiach vedúcich stále pokračuje (Sedlák, M., 2000).