Ústavní vývoj v Rakousko – Uhorské monarchii

Tento program vychádzal z učenia o českom historickom štátnom práve, ktoré hlásalo, že stát Českej koruny stále existuje a nikdy nezanikol. Český národ bol utláčaným národom v rámci Rakúska. České národné obrodenie malo za cieľ, mimo iného, obnovu samostatného českého politického života, no s jasným programom českého štátu až do pádu feudalismu nevystúpilo. Obrat predstavoval rok 1848. Mezi českým národom začalo hrať hlavnú úlohu vedomie, že Češi mali za feudalizmu svoj vlastný štátny život a teda tvrdenie, že Český štát nezanikol. Začalo sa hovoriť o českom historickom štátnom práve, toto heslo znamenalo nárok národa na samostatný národný štát. Už od roku 1848 bolo jasné, že nárok českého národa na samostatný politický život je možné zdovodňovať nielen historicky ale aj podla prirodzeného práva. To znamená nárok každého národa na sebaurčenie. Rakúska vláda ponechávala vodcom boja o české právo">štátne právo do roku 1871 nádej na to, že by sa ich požiadavkám mohlo aspoň v určitej miere vyhovieť. Čas od času živili tieto nádeje sľuby, ktoré ale neboli naplnené. Poslední rakúski cisári osobnosti-zivotopisy/frantisek-jozef-1848-1916-vladnutie/" class="wiki-link" title="Viac o: františek jozef">František Jozef I. i Karol používali titul český král, ale nedali sa už za českého krála korunovať, lebo sa obávali, že by to posílilo české snahy o voľnejšie postavenie zemí českého štátu v rámci rakúsko – uhorskej monarchie. V rakúskom zákonodárstve po roku 1848 sa už český štát nespomína. Češi protestovali proti nesplneným slubom rakúskej vlády, proti jej obnovenému centralizmu a proti germanizácii od roku 1863 tým, že sa nezúčastnili svojimi zástupcami (delegátmi zemského sněmu) na zasadaní viedenského parlamentu. V roku 1865 sa zdalo, že táto taktika bude mať úspech, nová rakúska vláda začala jednať nielen s Maďarmi ale aj s Čechmi, Poliakmi a Chorvátmi o ich národných požiadavkách. No v roku 1867 viedenská vláda plně vyhovela iba národným požiadavkám Maďarov. Bol obnovený uhorský štát a monarchia bola dualizovaná. Český národ sa ocitol v postoji protiviedenskom, protirakúskom a protihabsburskom. Viedenská vláda začala s rozsiahlou perzekúciou českého hnutia. Sedem čekých časopisov bolo úradne zastavených. Keď bol zahájený v roku 1868 pražský zemský sněm, stretli sa českí poslanci zvlášť a vydali ostré protiviedenské verejné vyhlásenie pod názvom Česká deklarácia a odmietli sa zúčastniť snemu. Nato začala rakúska vláda s Čechmi vyjednávať. Českým nárokom bola naklonená aj medzinárodná politická situácia. Čakala sa zrážka Pruska a Francúzska a Rakúsko chcelo mať zaručenú pomoc Čechov pre všetky prípady. Zdalo sa, že sa schyluje k česko – rakúskemu vyrovnaniu. Po porážke, ktorú utrpelo Francúzsko od Pruska, vzniká 12. 2 1871 dohoda, ktorá bola označená ako základná, teda fundamentálne články. Na strane Rakúska ju vyjednali ministerský predseda Hohenwart a minister Schäffle, na strane Čechov Fr.L. Rieger a gróf Clam-Martinic. Táto dohoda vychádza zo zásad Českej deklarácie z roku 1868, ale predsa len je tu kompromis medzi zásadami centralizmu a dualizácie ríše. Schvaluje sa vyrovnanie s Uhrami, určujú sa veci spoločné pre neuhorské zeme a kompetencie českého snemu i českej zemskej vlády. Plánuje sa pre neuhorské zeme jednak kongres delegátov zemských snemov, jednak tzv. senát. Počíta sa s tým, že medzi spoločnými neuhorskými ministrami bude akýsi zodpovedný štátny minister pre českú korunu, tzv. český dvorský kancelár. Pre všetky české zeme má fungovať generálny snem. Český a moravský zemský snem tieto články schválili. V niektorých politických brožúrach sa objavila v rokoch 1870 až 1871, zo strany Čechov priamo snaha odtrhnúť sa úplne od Rakúska a od Habsburgov a založiť úplne samostatný český štát. Avšak na jeseň 1871 boli všetky jednania prerušené. Bismarck ukázal kladný postoj k Viedni a uhorskí magnáti si trializáciu ríše nepriali, rovnako jako nemeskí centralisti, generalita, vysoká kontrola-organizacie-byrokracia/" class="wiki-link" title="Viac o: byrokracia">byrokracia a dvor sám. Rakúsko sa znova cítilo bezpečné voči Nemecku i Maďarom a preto všetky sluby dané Čechom odvolalo. Po tomto neúspechu definitívne vyvrcholili rozpory medzi dvoma krídlami jednotnej národnej strany. Tieto krídla sa nazývali Staročeši (Fr.L. Rieger) a Mladočeši (K. Sladkovský). V roku 1874 sa vytvorili dve nové strany. Národná (staročeská) a slobodomyselná (mladočeská). Prevahu mala strana staročeská, ktorá sa držala hesla historického štátneho práva. Pasívny odpor českých poslancov voči viedenskému parlamentu trval ďalej. Až v roku 1879, teda po 16 rokoch, vstúpili českí poslanci zo strany národnej na podu viedenského parlamentu, pričom ale podali tzv. štátoprávne ohradenie, v ktorom prehlasovali, že od zásad historického českého štátneho práva neustupujú, a že teda vlastne neuznávajú platnú rakúsku ústavu z roku 1867, hlavne vyrovnanie rakúsko – uhorské.