L.N.Tolstoj: Kreutzerova sonáta

V tejto krátkej próze autor spracúva závažný spoločensko-etický problém. S dôvernou vrúcnosťou básnika vyjadruje postoj k základným podobám ľudského spolužitia – k láske a k manželstvu. Nejde však o postoj človeka, ktorý požaduje harmonický život a túži po tichej láske. Príbeh v Kreutzerovej sonáte píše človek roztrpčený. Skúsenosť ho poučila, že sa draho platí za rozkoš milovať. Život ho tvrdo potrestal za jeho lásku k žene, ktorá však bola iba živočíšnou túžbou, vzbĺknutou prechodnou zmyselnosťou.

Dej sa začína i končí vo vlaku – v prostredí, ktoré autor často využíval vo svojich dielach. Vo vlakovom kupé sa stretáva rozmanitá spoločnosť debatujúca o manželskom šťastí. Do ich živého rozhovoru sa zamieša predtým mlčanlivý, utiahnutý pán Pozdnyšev, tvrdo oponujúci ich názoru na existenciu pravej lásky. Svojím odporom zaujme spolusediaceho, v ktorom nájde znamenitého poslucháča svojho životného príbehu. Tak, vďaka ľudskej túžbe zbaviť sa bremena svojho sloboda-myslenia-svedomia-nabozenstva/" class="wiki-link" title="Viac o: svedomia">svedomia, sa práve on stáva prostredníkom medzi Pozdnyševom, ústrednou postavou príbehu, a čitateľom.

Pozdnyšev, poznačený trpkými sklamaniami v živote, sa s úľavou i bôľom zveruje svojmu poslucháčovi so všetkým, čo ho na duši ťaží. Priznáva, že sa v mladosti stal smilníkom, ktorý využíval ľahké ženy pre svoju rozkoš, no potom, v snahe nájsť záľubu v počestnom živote, si vzal za manželku ženu čistú a ušľachtilú, ktorú, ako si myslel, ľúbil pravou láskou. S ňou vytrval v klamlivo mravnom zväzku plnom hádok, roztržiek a starostí o deti celých desať rokov. Až nakoniec, pochopiac nezmyselnosť ich vzťahu a v záchvate bezhlavej žiarlivosti ju zabil.

Dej však nie je podstatou tohto diela. Autor ho použil len ako pomôcku na vyjadrenie svojho postoja k láske a k ženám samotným. Zameriava sa na úvahové pasáže, ktoré tvoria základnú zložku diela. V nich sa čitateľ necháva unášať prúdom Pozdnyševových myšlienok, ktoré sa očividne zhodujú s autorovými, lebo ich podáva s takým zápalom, že o niektorých by dokázal presvedčiť i tých najzarytejších romantikov.

Pozdnyšev na začiatku svojho rozprávania odsudzuje svoju mladícku nerozvážnosť, no i vplyv prostredia, ktoré z neho urobili smilníka. Bol to preňho stav definitívny, z ktorého sa už nemohol vymaniť, a kvôli ktorému už nemohol byť nikdy šťastný v manželskom zväzku: „Človek, ktorý poznal niekoľko žien pre svoju rozkoš, nie je už normálny, ale človek navždy skazený – smilník. Môže sa zdržiavať, bojovať; ale prostý, jasný, čistý vzťah k žene, bratský vzťah už nikdy nebude mať.“ A práve to, čím sa v mladosti stal, ho neskôr priviedlo do záhuby. Už nikdy sa nemohol vo svojom srdci pozrieť na počestnú ženu a považovať ju pritom za vrchol čistoty a mravnosti, ako sa to od neho vyžadovalo. Jeho pohľad na celé ženské pohlavie sa od základu zmenil: „No všimnite si opovrhované nešťastnice, ba i tie najvznešenejšie veľkosvetské dámy: tie isté parády, tie isté voňavky, to isté obnažovanie rúk, pliec, pŕs a obopínanie vystrčeného zadku, tá istá vášeň k ligotavým čačkám, tie isté radovánky, tance a hudba, spev. Ako tamtie zvádzajú všetkými spôsobmi, tak aj tieto. Niet nijakého rozdielu. Ak prísne rozlišujeme, musíme povedať toľko, že prostitútkami na krátke pobavenie obyčajne opovrhujeme, trvalé prostitútky si vážime.“ Po všetkých skúsenostiach, ktoré Pozdnyšev nadobudol, sa dokonca cíti byť ženami ohrozovaný. Spravili zo seba taký nástroj pôsobenia na zmyselnosť, že len čo sa muž k žene priblíži, hneď poľahne jej mámeniu a stratí rozum. „Prečo zakázali hazardné hry, a ženské vyobliekané ako prostitútky do necudných šiat, prečo tie nezakázali? Tie sú tisíc ráz nebezpečnejšie!“ No prečo sa tak stalo? Je to ich pomsta. Podnecujú u mužov zmyselnosť, lapajú ich do sietí a to všetko preto, že ich ponížili, zbavili rovnakých práv s mužmi a zotročili: „Otroctvo ženy je len v tom, že ľudia túžia a pokladajú za veľmi dobré využívať ju ako nástroj rozkoše...Takto ju vychovávajú aj v detstve aj verejnou mienkou. A tak je ustavične pokornou, zvrhlou otrokyňou a muž je ustavične zvrhlým otrokárom.“

Vzťah k svojej žene nazval Pozdnyšev láskou, no nie láskou duševnou, ktorá svojimi putami zbližuje dve spriaznené duše, no láskou živočíšnou, fyzickou - láskou dvoch navzájom si celkom cudzích sebcov, ktorí chceli vyťažiť čo najviac rozkoší jeden z druhého. Toto si obidvaja uvedomili už počas medových týždňov, no nevedeli to vyjadriť. A tak bol celý ich vzťah plný hádok a zmierení či polozmierení – obdobia prechodnej zaľúbenosti. „Posledným ospravedlnením svinského života“ boli deti. No tie pre nich neboli božím požehnaním, radosťou, boli utrpením. Neustály strach o ich zdravie a pohodlie im zabraňoval uvedomiť si šťastie, ktoré sa im ponúkalo: „Radosť z pôvabu dieťaťa nevyváži matkám utrpenie zo strachu oň, a preto nepotrebujú dieťa, ktoré budú milovať. Neobetujú seba pre milovanú bytosť, ale bytosť, ktorú majú milovať, obetujú pre seba.“

Tak i naďalej žil Pozdnyšev v ilúzii mravného rodinného života, až kým sa do jeho života nepriplietol jeho starý známy Truchačevskij, vynikajúci huslista. Bola to práve hudba, čo ho spojovala s Pozdnyševovou ženou, klaviristkou- amatérkou. Spoločne strávené chvíle pri klavíri, v priateľských rozhovoroch podnietila u Pozdnyševa žiarlivosť. Aj keď ho žena ubezpečovala o svojej vernosti, jeho pochybnosti sa nerozplývali. Krátko na to, na služobnej ceste mimo mesta ho myšlienky na ženinu neveru a nahromadená zlosť na ňu z posledných desiatich rokov prinútili predčasne sa vrátiť domov. Tam ich v noci pristihol pri dôvernom rozhovore pri večeri. Všetka nenávisť k nej uchovávaná v jeho srdci po dlhé roky sa v tom okamihu vyrútila na povrch v šialenom záchvate žiarlivosti jej zabodol dýku do hrude. Po celú dobu si uvedomoval, čo robí. No až vtedy, keď na ňu hľadel umierajúcu, zabudol na svoje práva a hrdosť, všetka jeho žiarlivosť sa mu zdala taká úbohá, bezvýznamná. Až vtedy skutočne oľutoval svoj čin.

Nezmyselnosť svojho života si Pozdnyšev uvedomil až príliš neskoro, aby mohol niečo napraviť. Jeho trpká skúsenosť mu umožnila zbaviť sa ilúzií o láske a snáď pochopiť, čo je v živote podstatnejšie. Bolesť a pocit viny mu však zostane, aby mu znemožnil pokojne stráviť zbytok života. On už nikdy nemôže byť šťastný, lebo šťastie vyplýva i z našej viery v neho. A človek ako Pozdnyšev, ktorý už stratil i ten posledný zmysel života – vieru, je odsúdený len na večné tápanie v tme.