Dejiny rímskeho vlastníckeho práva sa delia do troch hlavných období: najstaršie (archaické) právo, predklasické a klasické právo, a poklasické a justiniánske právo. Vlastnícke právo sa vyvíjalo od kolektívneho vlastníctva rodu cez rodinné vlastníctvo až po súkromné vlastníctvo, pričom zákon XII tabúľ zohral kľúčovú úlohu v jeho definovaní. Vlastnícke právo sa stalo absolútnym subjektívnym právom, pričom Justinián presne stanovil jeho pojmy a vzťah k držbe.
- Dejiny rímskeho vlastníckeho práva sú rozdelené do troch období: archaické, predklasické a klasické, a poklasické a justiniánske.
- Najstaršie právo neoddeľovalo vlastníctvo od držby a súkromné vlastníctvo sa vyvinulo z kolektívneho vlastníctva rodu.
- Zákon XII tabúľ rozdelil veci na rodinné a súkromné vlastníctvo, čím sa začalo formálne uznávanie vlastníckeho práva.
- Vlastnícke právo sa stalo absolútnym subjektívnym právom, ktoré chráni vlastníka voči všetkým ostatným osobám.
- Justinián presne definoval vlastnícke právo a obnovil rozlíšenie medzi vlastníctvom a držbou.
/p>
Dejiny rímskeho vlast. práva → 3 obdobia:
- 1. najstaršie (archaické) právo
- 2. predklasické a klasické právo
- 3. poklasické a justiniánske právo
I. Najstaršie (archaické) právo nemalo pre vlast. právo osobitný výraz (moc nad vecou sa vyjadrovala výrazom „je moje“ (meum esse)
vlast. právo a držba ešte neboli od seba prísne oddeleené (pod vlastníckym právom sa rozumelo „lepšie“ právo k držbe
sporná otázka vzniku súkromného vlastníctva, jeho subjektu a objektu najskôr: kolektívne vlastníctvo rodu
rodinné vlastníctvo (vytvoril ho 1. rímsky kráľ Romulus) – prechodná forma k súkromnému vlastníctvu
neskôr vzniká súkromné (individuálne) vlastníctvo
Zákon XII tabúľ (450 pr. Kr.) – delenie vecí na:
familia – veci v rodinnom vlastníctve pecunia – veci v súkromnom vlastníctve
II. Predklasické a klasické právo vymedzenie pojmu vlastníctvo: právo k veci, ktoré možno len určitými spôsobmi nadobudnúť a prostredníctvom actio in rem chrániť
výrazy: dominium, proprietas – technické označenia vlast. práva vo vlastníckom spore bol žalobca nútený svoje tvrdenie oprieť o nadobúdací dôvod, ktorý mu zabezpečoval právnu pozíciu proti všetkým (erga omnes) => vlast. právo sa stalo abs. subj. právom
III. Poklasické a justiniánske právo poklas. obd. – vulgarizácia práva → prestalo sa rozlišovať medzi vlast. právom a držbou
Justinián presne stanovil pojem vlastníctva a vrátil sa k odlišovaniu vlast. práva od držby
Pojem vlastnícke právo RP chápalo vlastníctvo ako najrozsiahlejšie súkromné právo, ktoré mohol mať jednotlivec k určitej veci.
kvantitatívne a kvalitatívne najsilnejšie subj. právo
Vlast. právo – také právo k veci, proti ktorému na jednej strane stála držba (possessio) ako faktická moc nad vecou a na druhej strane tzv. obmedzené vecné práva k cudzej veci (iura in re aliena)
Subjekty vlast. práva:
fyzické osoby (iba osoby svojprávne – sui iuris)
právnické osoby (napr. štát – majetok štátu sa posudzoval ako vec nikoho – res nullius – vec nepatriaca žiadnemu občanovi; aj iné práv. osoby boli subjektami vlast. práva)
oblasti/" class="wiki-link" title="Viac o: predmet">Predmet vlast. práva:
vlast. právo sa vzťahovalo na všetky predmety, okrem vecí vylúčených z právneho obchodu (viz ↑ res extra commercium)
veľkosť súkromného zdroje-majetku/" class="wiki-link" title="Viac o: majetku">majetku nebola ohraničená (okrem určitých výnimiek)
Vlastnícky vzťah = dvojaký právny vzťah → vecnoprávne vzťahy: priamy vzťah vlastníka k predmetu svojho práva abs. vzťah ku všetkým ostatným osobám (nevlastníkom daného predmetu)
Vzťah vlast. právo / držba:
stratou držby vlast. právo nezaniklo vlast. právo mohlo existovať aj bez držby; držba mohla existovať aj bez vlast. práva
v prípade držby vlastníkom bolo vlast. právo úplným panstvom nad vecou (plena in re potestas)
existoval rad vlast. obmedzení (len čo obmedzovanie zaniklo → vlastníctvo sa automaticky – ipso iure – zmenilo na úplné právo → ekonomika/priama-elasticita/" class="wiki-link" title="Viac o: elasticita">elasticita vlast. práva
vlast. právo = absolútne, priame a elastické právo nad vecou
Obsah vlastníckeho práva je daný jednotlivými vlast. oprávneniami, ktoré tvoria jednotu:
1) Právo vlastnú vec užívať (ius utendi)
zahŕňalo aj: právo vec zničiť (ius abutendi)
2) Právo brať plody z vlastnej veci (ius fruendi)
3) Právo vlastnú vec držať (ius possidendi)
zásada: „vec má byť v držbe toho, komu patrí“
pre vlastníka je držba faktickou aj právnou mocou (pre držiteľa – nevlastníka najmä faktickou mocou)
1, 2, 3 → mohli existovať samostatne (ak ich vlastník všetky previedol na iného – bez toho, aby svoju vec scudil => holé vlastníctvo – nuda proprietas – vlast. právo bez ekonomického využívania veci)
4) Právo nakladať s vlastnou vecou (ius disponendi)
vlastník mal zabezpečenú možnosť robiť právne úkony so svojou vecou: medzi živými (inter vivos) pre prípad svojej smrti (mortis causa)
zahŕňalo aj: právo vec scudziť → scudzenie (alienatio) – dobrovoľný prevod svojej veci alebo svojho práva na iného
Druhy vlastníckeho práva I. Kviritské vlastníctvo civilné vlastníctvo (podľa ius civile jediné vlast. právo v pravom zmysle slova) prísna formálnosť prístupné len rímskym občanom v KV → z nehnuteľností: len italské pozemky (praedia in Italico solo)
pre nadobudnutie res mancipi do KV bol nutný formálny právny úkon: mancipatio in iure cessio
KV mal k dispozícii:
reivindikačnú žalobu negatórnu žalobu
II. Bonitárne vlastníctvo vlastníctvo podľa prétorského práva
Spôsoby nadobudnutia BV:
- 1. Niekto prijal res mancipi ex iusta causa od KV, ale len na základe odovzdania (traditio) → prétor sa uspokojil s neformálnym nadobudnutím
- 2. Niekto nadobudol vec ex iusta causa od nevlastníka, ktorý sa dodatočne stal KV
3. Niekto okupoval opustenú vec
- 4. Niekomu prétor priznal tzv. držbu dedičstva (bonorum possessio)
5. Niekto kúpil na držbe celý majetok (bonorum emptor)
6. Ohrozený sused bol prétorom uvedený do BV
III. Provinčné vlastníctvo provinčné pozemky patrili do vlastníctva rímskeho štátu → verejné pozemky (ager publicos)
štát odovzdával tieto pozemky za pravidelný poplatok (tributum, stipendium) rímskym občanom do užívania
užívateľ mal právo prov. pozemok:
držať poberať z neho plody scudziť
rozdiel medzi PV a KV:
zdaniteľnosť prov. pozemkov neformálny prevod (traditio) prov. pozemkov
IV. Vlastníctvo cudzincov
vlastnícke právo cudzincov bolo regulované:
právom domovského štátu cudzinca jurisdikciou rímskeho cudzineckého prétora (výnimočne) zaniklo r 212 po Kr. (constitutio Antoniniana)
🤔 Najčastejšie otázky k téme
Aké sú tri hlavné obdobia rímskeho vlastníckeho práva?
Tri hlavné obdobia rímskeho vlastníckeho práva sú: najstaršie (archaické) právo, predklasické a klasické právo, a poklasické a justiniánske právo.
Čo znamenal zákon XII tabúľ pre vlastnícke právo?
Zákon XII tabúľ rozdelil veci na rodinné a súkromné vlastníctvo, čím sa začalo formálne uznávanie vlastníckeho práva v Ríme.
Aký bol vzťah medzi vlastníctvom a držbou v rímskom práve?
V rímskom práve sa vlastníctvo a držba od seba odlišovali, pričom vlastnícke právo mohlo existovať aj bez držby a naopak.